Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 48

uvod-legia.png

article preview

Ráno som sa veľmi neponáhľal. Dal som si výdatné raňajky, zbalil si veci a tesne pred obedom som sa pobral k portálovým plošinám. Pomaly sa však stávalo zvykom, že ma niekto počas tejto krátkej cesty zastavil. Už z diaľky som videl čiernovlasú Aniku, ako stojí pár metrov pred vstupom na plošiny a v ruke drží drevený meč.

„Kam idete?“ Kričala už z diaľky.

„To ti nemôžem povedať.“ Usmial som sa.

„Takže nejdete na front?“ Pevnejšie stisla meč, a ten sa jemne odlepil od zeme.

„Tam teda nejdem.“ Vztýčila meč pred seba. „Neblázni, ešte si ublížiš.“ Kráčal som ďalej.

„Mali by ste im pomáhať na fronte!“ Povedala rázne.

„Pomáham im po svojom.“

„Ja vás nepustím!“ Stála odhodlane len pár metrov predo mnou.

„Nemáš ma ako zastaviť.“ Obzrel som sa. To čo Anika videla pred sebou, bola len ilúzia. Prekvapilo ma však, že jej pohľad bol chladný. „Čakala to?“ Prebehlo mi mysľou a hneď na to som o čosi zakopol. Noha zostala za mnou a ja som sa zrútil k zemi. Sotva som sa stačil otočiť a Anika už stála nado mnou s dreveným mečom tesne pred mojou hlavou. „Takže toto si mala v pláne.“ Pomyslel som si s úsmevom na perách. Jasné, že som sa mohol pasci alebo pádu vyhnúť, ale bol som zvedavý, čo mala za lubom. „Dobrý ťah.“ Pochválil som ju. Snažila sa tváriť vážne, no do kútikov úst sa jej dral úsmev. Bola na seba hrdá.

„Pôjdete im pomôcť na front?“ Opýtala sa opatrne. Keď bola takto blízko mňa, jej sebavedomie značne klesalo.

„Ako som ti povedal, pomáham im po svojom.“ Opatrne som si zložil slučku z nohy.

„A to je ako? Veď tam umierajú vojaci a vy by ste ich mohli zachrániť.“ Naliehala.

„Za prvé, never všetkému, čo počuješ. Za druhé, pamätáš si, ako si bojovala, keď si sem prišla?“ Anika zahanbene prikývla. „Presne takto bojujú oni teraz. Neuvážene a nepripravene.“

„Ale to nie je dôvod, aby ste im nepomohli.“

„Neprerušuj ma!“ Anika zmeravela. „Posaď sa.“ Poklepal som dlaňou na prašnú cestu a Anika si sadla oproti mne. „Dám ti otázku. Ako si dosiahla to, že si ma zložila k zemi?“

„Ja,“ zamyslela sa, „Vedela som, že nemám šancu v boji. Spomenula som si na to, ako ste mnohokrát použili trik, kde ste sa objavili z ničoho nič za niekým, zatiaľ čo ilúzia kráčala stále oproti nemu. Vedela som, že sa nebudete chcieť baviť o tajných veciach s niekým ako som ja, a tak som sa pokúsite bez boja vytratiť. Preto som vás vyprovokovala dreveným mečom a nastražila niekoľko pascí odtiaľto až k plošinám. Nevedela som, kde presne sa objavíte a nechcela som riskovať, že mi ujdete.“ Zamyslene porozprávala, čo sa jej premietalo v hlave.

„Presne to robím ja.“ Anika sa na mňa nechápavo pozrela. „Namiesto toho, aby som bezhlavo útočil, spoznám svojho nepriateľa a zasiahnem tak, aby som zvíťazil.“ Zobrazil som mapu galaxie. „Poznáš tieto planéty?“

„Áno. Tu je Galbot, Rolton, Nuxis, Ova, Yphet a Zem. Medzi nimi je niekoľko prestupných staníc, ktoré slúžia ako mosty medzi svetmi.“ Usmiala sa. „Beží to na každom programe v telke a je to aj na plagátoch.“

„Pozri sa lepšie na tie planéty.“ Anika sa zadívala na hologram. „Čo tam nie je v poriadku?“ Premýšľala a premýšľala, až som videl, ako sa jej oči odrazu rozžiarili.

„Mirnil!“ Skríkla. „Predsa Mirnilčania by mali byť z Mirnilu, a ten tam nikde nie je.“

„Presne tak. Ich domovský svet, svet, ktorý sme mali napadnúť a ukončiť tak vojnu jedným ťahom, tam nie je.“ Položil som jej ruku na hlavu a jemne rozstrapatil jej čierne vlasy.

„Takže to robíte? Hľadáte ich domovský svet?“ Nervózne si upravovala účes.

„Okrem iného, áno.“ Usmial som sa. „Teraz ma už pustíš?“ Anika opatrne prikývla hlavou. „Tak sa tu maj a nezabudni používať hlavu tak ako dnes.“ Zamával som jej a pokračoval k plošine. „A odstráň tie pasce, aby sa tu niekto nezabil.“ Jemne sa začervenala a prikývla. „Ak by sme začali vojnu o desať rokov neskôr, tak by im vedela poriadne zavariť.“ S úsmevom som sledoval, ako v prašnej ceste hľadá svoje pasce. Otvoril som portál do vesmíru a vybral sa na cestu.

Niekoľkými skokmi som sa dostal až na orbit Roltonu. Už z diaľky som vedel, že sa mi tu bude páčiť. Obloha nad Roltonom bola čistá a kontinenty boli takmer celé posiate zelenými lesmi a lúkami. Vyzeral ako raj. Jedinou chybičkou krásy boli komplexy Mirnilčanov roztrúsené po celej planéte. Všetky mestá patrili Mirnilčanom, a takto z diaľky sa nezdalo, že by sa po planéte pohyboval nejaký Roltonec.

Vybral som si čo najodľahlejšie miesto a otvoril portál. „Tak toto sa mi páči.“ Vo vzduchu bolo toľko mágie, že stopa po portáli zmizla behom pár sekúnd. Ocitol som sa v jednom z hustých lesov a zhlboka som sa nadýchol miestneho vzduchu. Už veľmi dlho som necítil taký čerstvý vzduch. Rozhliadol som sa po okolí, no všade boli len stromy. Občas sa v korune niektorých z nich niečo pohlo, ale inak tu nič nebolo. Z orbitu som videl niečo ako ruiny mesta neďaleko odtiaľto, tak som sa tam vybral.

Kráčal som sotva hodinu, keď som narazil na základy domov. Boli kamenné a po okolí sa nachádzali stopy po drevených či kamenných stĺpoch. Muselo to byť už veľmi dávno, čo tieto domy niekto používal. Prehľadával som všetko naokolo. Občas skener zachytil podzemnú stavbu. Keď som odkryl časť zeminy, ktorá ju zasypala, našiel som čosi ako pivnice. Nebolo v nich takmer nič. Občas som našiel sklenenú či kovovú nádobu, no nič, čo by ma mohlo zaujať. Vybral som sa teda ďalej. Asi dva dni cesty odtiaľto ležali ďalšie ruiny, ktoré z orbitu vyzerali lepšie. Mal som nutkanie otvoriť portál priamo tam, ale v blízkosti boli hneď dve mirnilské základne.

Nechcel som sa nechať odhaliť hneď prvý deň, a tak som si ich prezrel len z veľkej diaľky. Na oboch to vyzeralo rovnako. Nielen to, čo sa dialo vo vnútri, ale aj to, ako vyzeral komplex. Kruhový tvar s hradbou po okraji. Vo vnútri bolo niekoľko desiatok stavieb, všetky umiestnené úplne rovnako. Na niekoľkých malých nádvoriach trénovali skupinky Roltončanov pod dohľadom Mirnilčanov. Z takej diaľky to bolo ťažko poznať, no zdalo sa mi, že najmenšie deti trénovali bez ich vplyvu, a tie väčšie boli len čiastočne pod ich vplyvom. V očiach sa im zračil žltý dym, no nebol som si úplne istý. Povedal som si, že pri odchode to obzriem z blízka.

Dorazil som k ďalším ruinám mesta. Bolo tu viac zachovalých stavieb, no aj tak som nenašiel nič užitočné. Rozbité alebo bezcenné veci pokrývala vrstva machu a tráv. Nejako mi to však nevadilo. Stále tu bol príjemný vzduch a aj meditácie mi šli oveľa ľahšie. Povedal som si, že sa prejdem k ďalším ruinám, ktoré boli na tomto kontinente. Boli dosť odľahlé a naokolo nebola žiadna z mirnilských základní.

Cestou som trénoval mágiu a veľa meditoval. Začalo ma trápiť, že neviem poriadne nič o mágii vesmíru. Čakal som, že nájdem aspoň niečo o gropkoch a ich vojne, ale ani to sa mi zatiaľ nedarilo. Preto som sa sústredil na to, čo by mohla moja mágia robiť. Trvalo niekoľko dní, kým som si začal spájať útržky k sebe. Premýšľal som nad tým, v čom som dobrý. Vedel som vyrábať rôzne predmety takmer z hocičoho. Moje brnenie bolo predsa z psychickej energie, a to sa zatiaľ nikomu ďalšiemu nepodarilo. Okrem toho tu boli magické zbrane, ktoré žiarili farbami. Všetko do seba zapadlo jedno ráno, keď som sa doslova zobudil s myšlienkou v hlave. „Čo ak mágia vesmíru dokáže premieňať ľubovoľnú hmotu na to, čo budem chcieť.“

Vzal som do ruky kameň a sústredil som sa. Chcel som z neho vytvoriť železo. V tom sa Optikor rozžiaril a cítil som, ako ma mágia naplnila. Nič iné sa však neudialo. Skúšal som to znovu a znovu. Cítil som, že na to idem správne, ale nevedel som prísť na to, prečo to nefunguje. Po niekoľkých pokusoch som cítil únavu a začali sa mi zatvárať oči. Tento pocit som však už zažil, keď som vyrábal svoje brnenie. „Jasné!“ Svitlo mi v hlave. Vzal som kameň do ruky a sústredil som sa. V tom momente som omdlel.

Prebral som sa asi po hodine a kameň ležal vedľa mňa. „Už to skoro bolo!“ Vzal som kameň znovu do ruky a sústredil som sa. Znovu som však omdlel. Keď som sa však prebral, prešlo už niekoľko hodín, a pomaly sa stmievalo. Povedal som si, že na dnes stačilo. Po ďalšom pokuse by som sa už nemusel prebrať. Pokračoval som celú noc k ruinám. Tesne pred nimi som sa utáboril a doprial si poriadny oddych. Bol som odhodlaný vyskúšať to znovu, no s plnými silami.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 56620
Mesiac: 3713
Deň: 103