Tak ako každé ráno aj dnes som skontroloval záznam z minibotov. Lietali po okolí a stopovali všetko podozrivé. Nemalo zmysel, aby som na sebe držal ilúziu Roltonca, keď široko ďaleko nebol nik. Jediné, čo miniboty zachytili boli zvieratá, ktoré ani nevyzerali nebezpečne. Zavolal som miniboty o čosi bližšie, aby hliadkovali v okruhu pol kilometra. Vo vzduchu takmer chýbal hmyz, a tak som nechcel, aby ich niekto zbadal.

Došiel som k posledným ruinám a začal som s prieskumom. Bolo to však márne. Nič, čo by som mohol použiť, som nenašiel. Posadil som sa teda na kamenné základy jedného z domov a vzal do ruky neveľký kameň. Plný síl a odhodlania som to chcel znovu vyskúšať. Sústredil som sa a kameň sa behom chvíľky zmenil na čiernu hmotu. Sformovala sa do gule a vznášala sa mi nad dlaňou. „Takže takto to funguje.“ Pousmial som sa. Doteraz som skúšal pretvoriť hmotu na inú, ale to nešlo. Uvedomil som si, že som preskočil jeden krok. Na to, aby som hmotu pretvoril v niečo iné, musel som ju najskôr rozbiť na základné prvky. V ruke som tak mal hmotu zloženú z protónov, elektrónov a neutrónov. Bola neusporiadaná a nemala žiaden tvar. Ponoril som sa do podvedomia a molekulu po molekule som začal skladať tehličku železa. Trvalo mi takmer tri hodiny v podvedomí, kým som vytvoril tehličku nie väčšiu ako moja dlaň. „Zaujímavé.“ Prezeral som si tehličku. Bola o dosť menšia ako kameň, ktorý som použil. „Čím je materiál hustejší, tým viac hmoty dokážem vytvoriť.“ Premýšľal som nahlas. „Ešte raz!“ Vzal som do ruky ďalší kameň a zopakoval s ním to, čo naposledy. Premenil som asi desať kameňov na tehličky železa a vôbec som necítil únavu. Každou ďalšou tehličkou to šlo rýchlejšie a rýchlejšie. Všimol som si ale to, že mi klesá zásoba mágie ohňa a chladu. Potreboval som ju k pretvoreniu na železo a následne ochladenie, aby získalo pevnosť. Urobil som len zopár pokusov, no bol som si istý, že nie všetka mágia a materiál sa použili na premenu. Asi tak desatina z materiálu a mágie sa akoby stratila alebo vyparila.

„Hm,“ v jednej ruke som držal kovovú tehličku a v druhej mi planul malý plamienok. „Ak sa dá premieňať hmota, možno by to šlo aj s mágiou.“ Nemal som čo stratiť. Rozložil som časť mágie ohňa, ktorá sa zmenila na čiernu hmotu. Sústredil som sa a z čiernej hmoty sa vytvoril malý ľadový cencúľ. „Hm, funguje to.“ Povedal som skepticky. Pred sebou som mal grafické zobrazenie hodnôt mágie v mojom tele. Ak by som to mal vyjadriť v číslach, tak zo sto jednotiek ohňa som vytvoril asi štyri jednotky ľadu. Ten nepomer bol obrovský a nebol spôsobený tým, že by som nemal dostatok hmoty. Počas premeny som si všimol, že neurčitá mágia z čiernej gule unikala do okolia. Unikala oveľa rýchlejšie ako pri premene pevných látok. Mal som čo robiť, aby som vytvoril aspoň tento malý ľadový cencúľ.

Chcel som pokračovať v tréningu. Bola to predsa len zábava meniť kameň na železo, no prerušilo ma varovné pípanie jedného z minibotov. „Ďalšie zviera!“ Otvoril som displej v prilbe a pozrel sa na to, čo videl minibot. V neďalekom lese zaznamenal pohyb. Manuálne som ho priblížil k zemi. Po lese poskakovali dve roltonské deti a naháňali sa s drevenými palicami. S vypleštenými očami som sa díval na usmievavé bezstarostné deti. „Čo tu robia?“ Prebehlo mi mysľou. Prezrel som si poriadne záber z minibota, no nevidel som žiaden náznak toho, aby ich Mirnilčania ovládali. Rozhodol som sa, že to stojí za preskúmanie. Vytvoril som ilúzia Roltonca so zelenými očami a fialovými vlasmi ukrytými pod čiernou kapucňou a plášťom.

Priblížil som sa k lesu. Počul som smiech a praskanie vetvičiek. Občas sa k tomu pridal tupý úder dreva o drevo. Podišiel som bližšie a s úžasom som sledoval roltonské deti. Nebol som si istý, ale boli to zrejme chlapci. Mali krátke, strapaté žlté vlasy a na sebe čosi ako tuniku. Pripomínali starých Rimanov, ktorí nosili oblečenie, ktoré sa podobalo na deku prehodenú cez plece. Deti behali bosé a občas sa zrazili palicami.

„Ahoj.“ Vystúpil som z kríkov. „Čo tu robíte takto samé?“ Deti ma sledovali s otvorenými ústami. „Máte tu niekde rodičov?“ Snažil som sa prerušiť ticho, ktoré nastalo, a to sa mi aj podarilo. Deti začali kričať a rozbehli sa hlbšie do lesa. „Počkajte, nebojte sa.“ Nestihol som to ani dopovedať a už ich nebolo. Rozbehol som sa teda za nimi. Miniboty vo vzduchu ich sledovali až k táboru. Vybehol som z lesa na malú čistinku. Bolo na nej niekoľko stanov, vozov a zvierat, ktoré ich ťahali. Okrem toho tu však bolo aj niekoľko tuctov Roltončanov.

„To je on!“ Skríklo jedno z detí a Roltonci zdrapli do rúk všetko, čo mohli. Palice, kopije panvice a pár z nich malo aj meče. S krikom sa rozbehli na mňa.

„To je nedorozumenie. Nie som váš nepriateľ.“ Predpažil som ruky a snažil sa ich zastaviť. „Nechcem s vami bojovať!“ Ruky som mal vo vzduchu a bol som neozbrojený, aspoň navonok.

„Zabite ho!“ Kričali a vôbec nespomaľovali. Niekoľko z nich hodilo svoje kopije. Jemne som uskočil a vyhol sa im.

„Prestaňte!“ Prvý z nich bol už na dosah. Švihol mečom a znovu som uskočil. „Nie som nepriateľ!“ Medzitým ma už obkľúčili a snažili sa ma zasiahnuť. Uskakoval som a uhýbal sa ich ranám. „Prichádzam v mieri!“  Kričal som, no vôbec ma nepočúvali. Snažili sa ma zabiť. „Tak dosť!“ Naštvane som udrel do zeme, až sa vytvorila malá priehlbina. Z priehlbiny sa na zemi vytvoril čierny magický kruh s priemerom tridsať metrov. Behom chvíľky sa v oblasti kruhu stratila gravitácia a Roltonci sa začali vznášať po okolí. „Skúsime to ešte raz, a teraz poriadne!“ Skríkol som. „Nie som váš nepriateľ a prichádzam v mieri. Kto tu tomu velí?“

„Ja!“ Odfrkol jeden z Roltoncov vznášajúcich sa okolo. Kopal a mykal sa, aby sa nasmeroval mojím smerom. Bez gravitácie sa však naďalej pozvoľne otáčal dookola.

„Chcem sa len porozprávať!“ Zvraštil som roltonské čelo. „Teraz vás pustím dole, ak neurobíte žiadnu hlúposť.“ Vodca prikývol a ja som zrušil kúzlo. „Takže...“

„Na neho!“ Zavelil a znovu sa na mňa vrhli. Sotva sa však stačili pohnúť a opäť sa vznášali vo vzduchu.

„Vravel som, žiadne hlúposti!“ Udrel som sa dlaňou po čele. „Koľkokrát vám to mám opakovať? Nie som nepriateľ!“

„Hovor si, čo chceš ty mirnilská špina. Nás neoklameš!“ Odfrkol vodca.

„Ako vidím, s vami to pôjde ťažko.“ Pokýval som hlavou. V tom vybehlo z tábora zviera a dobehlo do magického kruhu. Nebolo väčšie ako pes a podobalo sa na jeleňa. Jeho srsť však bola dlhá a akonáhle sa dostalo do oblasti, kde nebola gravitácia, začala pulzovať čiernou farbou. Akoby vlny mágie prechádzali po srsti a zanechávali za sebou toto farebné divadlo. Zviera si spokojne ľahlo len kúsok odo mňa a vychutnávali si prúdenie mágie. Posadil som sa k nemu a natiahol ruku. Zviera sa opatrne priblížila a ja som sa dotkol jeho hlavy. V tom sa jeho srsť rozžiarila všetkými farbami rovnako, ako žiarili magické zbrane. Zviera sa ku mne pritislo a položilo si hlavu na moju nohu. Popritom neustále žiarilo kadejakými farbami.

„Vy nie ste Mirnilčan.“ Na okraji kruhu stála roltonská žena.

„Veď vám vravím, že prichádzam v mieri.“ Odvetil som.

„Nepribližuj sa k nemu, Oli!“ Skríkol ich vodca. „Je nebezpečný!“ Videl som, ako sa snaží vykúzliť blesk. S vypätím síl sa snažil otočiť mojím smerom a keď si myslel, že sa už bližšie nedostane, tak vypálil. Blesk preletel meter a pol vedľa mňa a zasiahol nič netušiaci strom. Každé kúzlo malo však istý spätný ráz. Keď niekto čaroval na planéte, tak to takmer nebolo cítiť, no ak to niekto použil pri nulovej gravitácii, malo to nepríjemne dôsledky. Párkrát sa mi vo vesmíre stalo to, čo jemu teraz. Začal sa nekontrolovateľne otáčať tak rýchlo, že až mne z toho bolo zle, a to som sa len pozeral.

„Nebuď hlúpy! Mily by sa nikdy k Mirnilčanovi nepriblížila!“ Riekla žena.

„Ako som už povedal,“ odsunul som zviera a postavil som sa. „Nie som nepriateľ.“ Vybral som sa oproti Roltončanke.

„No nie si Roltonec! Tak kto si?“ Prísne sa na mňa zahľadela čiernymi očami. Vyzerala oveľa desivejšie ako tí chlapi, čo lietali naokolo. Čierne oči, bledomodrá pleť a hnedé, až takmer čierne vlasy. Roltončania, ktorých som videl doteraz, zväčša hýrili farbami, preto ma to trochu prekvapilo. Jej výraz v tvári nebol veľmi priateľský, no čosi mi vravelo, že sa ma nepokúsi nečakane zabiť. Aj tak som radšej zastal dobré dva metre pred ňou.

„Takže Roltonci vidia pravú tvár?“ Opýtal som sa aj keď to bola čiastočne oznamovacia veta. Párkrát sa už stalo, že Roltonec odhalil moju ilúziu.

„Najskôr odpovedz ty na moju otázku!“

„Pochádzam z inej planéty.“ Zrušil som ilúziu. „Prichádzam zo sveta, ktorý porazil Mirnilčanov, a teraz hľadám odpovede na dôležité otázky.“

„Hm, verím ti.“ Prikývla. „Môžeš ich pustiť? Sľubujem, že ti dajú pokoj.“ Zrušil som teda kúzlo a Roltonci popadali na zem. Ich veliteľ sa snažil vstať, no tak sa mu motala hlava, že niekoľkokrát spadol. Nakoniec to vzdal a chvíľku ležal na zemi, kým sa mu neuľavilo. „Takže ste porazili Mirnilčanov?“ Viedla ma k ich táboru.

„Áno, a teraz sa snažíme oslobodiť aj ostatné svety. Myslel som si, že Rolton je už plne pod ich kontrolou. Nečakal som, že tu narazím na vás.“ Posadili sme sa k vyhasnutému ohnisku.

„A čo tu potom hľadáš, ak nie slobodných Roltoncov?“ Ponúkla mi pohár s čírou tekutinou. Vzal som si ho a oskenoval. Bola to čistá voda.

„Pri porážke Mirnilčanov zostalo na našej planéte pár Roltoncov. Už naďalej neboli mirnislkými otrokmi a rozprávali mi o Roltone. Prišiel som sem, aby som sa dozvedel viac o mágii, a o tom, ako vás Mirnilčania porazili.“

„Takže si sa prišiel učiť?“ Jemne sa usmiala.

„Dá sa to tak povedať.“

„Prišiel si o osemdesiatšesť rokov neskôr, ako si mal.“ Povzdychla si. „Nik z tých, čo sú nažive, si už nepamätá, aké to bolo pred vojnou. Naši predkovia nám však o tom často rozprávali. Mali sme mestá plné Roltoncov. Školy, na ktorých sa učili najmenšie deti mágiu, ktorú teraz ani dospelí nezvládajú. To všetko však Mirnilčania zničili.“ Smutne si odpila z vody. „Tak rada by som videla, ako to vtedy vyzeralo. Teraz nás zostalo už len pár slobodných. Všetci ostatní sú v pevnostiach, odkiaľ ich nemôžme vyslobodiť.“

„Videl som ich.“ Pozdvihla hlavu. „Trénujú tam deti v používaní mágie, a potom ich zotročia.“ Prikývla. „Takže tu nie je žiadne miesto, kde by som sa dozvedel viac?“

„Obávam sa, že nie. Všetko, čo zostalo z našej kultúry, je teraz napchané v týchto vozoch. Posledné knihy a obrazy.“ Vstala a vybrala z vozu malú knihu. „Sú to len príbehy a rozprávky, ktoré čítame deťom na dobrú noc.“ Podala mi ju. „Knihy o mágii a o našej histórii zrejme vzali alebo skôr zničili Mirnilčania.“

„Prečo by to robili?“ Prezeral som si Roltonskú knihu. Nechcel som zopakovať rovnakú chybu, ako na Galbote, a tak som už pred cestou poprosil Roltoncov, aby ma naučili ich abecedu a znaky. Kniha, ktorú som držal sa volala Putovanie Iriona. Podľa tých útržkov, ktoré som prečítal, to bola cestopisná kniha.

„Ako som ti povedala. Nežije už nik, kto by si to pamätal. Môžeme si len vymýšľať, prečo a či vôbec.“ Podal som jej knihu späť. „No môžeš si prezrieť, čo tu máme. Možno nájdeš aspoň niečo.“

„Okrem kníh o mágii hľadám ešte jednu. Počul som o gropkoch a o Gropskej vojne. Nemáte tu niečo také?“

„Gropko, gropko, kde som to už počula.“ Zamyslela sa.

„Zradkyňa Ayra! Ona bola gropko!“ Spod vozu vykukla malá hlava.

„Čo tu robíš? Padaj odtiaľto!“ Hodila po dieťati prázdny pohár. „Áno, zradkyňa Ayra. Každý, kto ostal slobodný, pozná tento príbeh. Málokto však vie, že bola gropko. Je to hlavne preto, že nik nevie, čo znamenalo slovo gropko. Naposledy ho použil ešte môj dedo, a to pred vojnou. Úplne som na to slovo zabudla.“

„Takže nevieš nič viac o Gropskych vojnách?“

„Je mi ľúto, ale nepomôžem ti. Bude to výraz starý stovky rokov, a to, čo pomenoval, už zrejme neexistuje.“

„A tá Ayra? Kto je to?“ Roltonke sa v tvári objavila nenávisť.

„To je tá najodpornejšia bytosť, aká sa na Roltone narodila. Ani Mirnilčania nie sú takí odporní ako ona!“ Vyprskla. „Keď vojna začala, bojovali sme. Bojovali sme tri roky, a pomaly sme začínali vyhrávať. Ayra mala byť naša spása. Roltonka s najmocnejšou aurou a mágiou, akú kedy kto videl. Naši velitelia jej zverovali tie najťažšie úlohy a ona ich zakaždým splnila. Tesne pred tým, ako sa vojna skončila, objavili naši starší novú zbraň. Zbraň takú silnú, že mohla ukončiť vojnu behom jedného dňa. Zverili ju Ayre. Namiesto toho, aby ju použila proti Mirnilčanom, zabila nášho vodcu a hrdinu Riola. Ukradla zbraň a doniesla ju Mirnilčanom. Potom sa postavila do čela ich armády a behom pár dní porazila naše vojská.“

„Zbraň? Nevieš, o akú zbraň šlo?“

„To neviem. Dedko vravel, že vyzerala ako kameň a pulzovala červeným svetlom.“ Utrela si slzy. Ani som si nevšimol, kedy jej vyhŕkli.

„Optikor.“ Zamrmlal som si popod nos.

„Čože?“ Opýtala sa.

„Ale nič.“ Mávol som rukou. „Tak ti teda ďakujem.“ Vstal som.

„Môžeš medzi nami zostať. Si náš hosť a rada by som sa dozvedela viac o vašej planéte.“

„Je mi to ľúto, ale nemôžem ti toho veľa povedať.“ Usmial som sa. „Ste stále v nebezpečenstve, a ak by sa Mirnilčania dozvedeli, že viete niečo o mne či mojej planéte, mohlo by vás to ohroziť.“ Podal som jej prázdny pohár. „Ale ďakujem vám. Snažte sa udržať v bezpečí a snáď sa táto vojna čoskoro skončí. Potom sa rád vrátim a odpoviem na akúkoľvek otázku.“ Jemne som sa usmieval.

„Rozumiem.“ Opätovala mi úsmev. „Tak šťastnú cestu.“ Jemne sa uklonila, a tak som to zopakoval.

„Takmer som zabudol.“ Zastavil som sa. „Našiel som zvláštne miesto.“ Zobrazil som zábery z orbitu. „Neviete, čo sa tu stalo?“ Ukázal som na jeden z veľkých ostrovov. Ako jediný bol čierny a bez života. Všimol som si ho, až keď som si pred spaním prezeral zábery planéty.

„Je mi to ľúto, ale netuším. Ani som len nevedela, že takýto ostrov existuje.“ Usmiala sa a vyzerala trochu zahanbene, že nepozná vlastnú planétu.

„To nič aj tak ďakujem.“ Kráčal som preč z tábora späť do lesa. Miniboty však zachytili, ako za mnou vstúpil do lesa malý Roltonec. Párkrát som zmenil smer, ale Roltonec sa ma držal. Zastal som teda a čakal, kým ma dobehne. „Prečo ma sleduješ?“ Roltonskí chlapec prebehol okolo stromu, za ktorým som sa schovával. Bol to ten istý chlapec, ktorý sa ukrýval pod vozom a odpočúval nás.

„Ja... počul som, o čom sa bavíte a možno vám viem pomôcť.“ Uškrnul sa.

„Tak hovor.“ Prekrížil som si ruky.

„A dostanem za to niečo?“ Opatrne prehovoril.

„Čo by si chcel?“

„Počul som, že ste z inej planéty. Nemáte niečo odtiaľ?“ Začal si ma prezerať.

„Tak sa na to pozrime.“ Začal som sa prehrabávať v ruksaku. „Čo by si povedal na toto?“ Podal som mu okuliare na nočné videnie. Nasadil si ich a hneď ich zložil.

„Je to zaujímavé, ale načo to je?“ Zvedavo si ich prezeral a snažil sa prísť na to, ako fungujú.

„Heh,“ pousmial som sa. „Keď si ich nasadíš na hlavu cez deň, tak sa nič zvláštne nedeje. Keď ich však použiješ v noci, budeš vidieť všetko tak, akoby bol deň.“ Roltoncovi sa rozžiarili oči.

„To je kúzlo?“

„To nie.“ Usmial som sa. „Je to vynález z nášho sveta. Ukáž.“ Podal mi okuliare. „Tu je gombík, posunieš ho a okuliare sa zapnú.“ Zapol som ich a čosi v nich jemne zavrčalo. „No nevydržia fungovať večne. Je v nich vec, ktorá sa živý slnkom. Takže, keď ich dáš niekde, kde svieti slnko, oni sa znova najedia, a potom fungujú.“ Ukázal som mu malé slnečné kolektory na vršku okuliarov. Bol to jeden z mojich pokusov. Keď som prepojil okuliare s energiou virtenu a mágiou, už som nepotreboval, aby ich batérie dobíjali slnečné lúče. Tak som ich odložil a odvtedy na nich v ruksaku sadal prach. Dokonca som ani nevedel, že ich ešte mám. Neboli dokončené, keď som ich sem odložil. Stačilo len pár úprav, ktoré som teraz narýchlo urobil a mali by fungovať. „No musím ťa varovať. Ak ťa nájdu Mirnilčania, tak to rýchlo schovaj!“ Roltonec prikývol.

„Počul som, čo ste vraveli Oli. Dám si pozor, aby ma s nimi nik nevidel.“ Nebol som veľmi rád, že som ho vystavoval nebezpečenstvu, no dúfal som, že jeho informácie za to stáli.

„Takže, čo mi za to povieš?“

„Existuje miesto. Každý Roltonec sa ho bojí, a tak by ste tam mohli niečo nájsť.“ Začal rozprávať. „Môj otec vravel, že všetko, čo zostalo v mestách rozkradli Roltonci, keď sa snažili prežiť. Tvrdil, že Mirnilčanom nezáležalo na našich knihách a veciach všeobecne, a tak nemali dôvod niečo kradnúť. Preto si myslel, že Roltonci svojou snahou prežiť doslova zadupali stránky z kníh našej histórie. No miesto, kde sa žiaden Roltonec neodváži, leží ďaleko tam, kde slnko zapadá.“ Ukázal prstom.

„Prečo sa toho miesta tak boja?“

„Podľa legendy zradkyňa Ayra žila a študovala na tom mieste. Tam tiež získala náramok Mirnilčanov, ktorý ju podľa niektorých zmenil, a preto nás zradila. Veríme, že to miesto je prekliate a každého, kto tam vstúpi, postihne rovnaký osud.“

„Vedel by si mi povedať presnejšie, kde sa to miesto nachádza?“ Letieť na západ nebol veľmi presný kurz.

„Viem, že je to blízko vysokých hôr, a teraz by mala byť v okolí jedna z najväčších mirnilských základní.“ Vytiahol spod tuniky kúsok papiera. „Tu by to malo byť.“ Ukázal prstom na zdrap mapy. Takmer všetko na nej bolo už rozmazané. Oskenoval som si ju a otvoril zábery z orbitu. Automatické vyhľadávanie sa zameralo na pár záchytných bodov a behom pár sekúnd vyznačilo miesto na planéte.

„Čo ty na to?“ Ukázal som mu planétu.

„Ja neviem, nikdy som tam nebol.“ Mykol plecami.

„Tak ti ďakujem.“ Usmial som sa. „No mal by si sa vrátiť do tábora, nech si o teba nerobia starosti.“ Roltonec prikývol a rozbehol sa preč. „Nezabudni si schovať okuliare!“ Zakričal som a z diaľky som sledoval, ako sa snaží ukryť okuliare pod šatami. „Takže miesto, kde Ayra študovala.“ Pozeral som sa na mapu. „Kde inde by som mohol nájsť odpovede.“ Usmial som sa a vybral sa na cestu.