Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 5

uvod-legia.png

article preview

Na obrazovke odpočtu svietila posledná hodina. Všetky návrhy brnenia a formy pre Manyho som už mal v hlavnej miestnosti. Pridal si medzi nich aj iné formy, o ktorých si myslel, že by sa mu hodili. Obaja sme už netrpezlivo odpočítavali každú sekundu. Boli sme spolu pridlho, a tak sa každý z nás tešil na niečo iné. Many už chcel behať voľne z tela a ja som sa tešil na samotnú vôňu vzduchu či pravé slnečné svetlo.

            „Čo to je?“ Zahľadel som sa na obrazovku. V poslednej polhodine odpočet zmizol. Po krátkom tichu sa vo voľnom mieste objavila správa. „Ďalšia správa od Ayri? Ako?“ Nechápal som.

            „Hľadám odkiaľ prišla.“ Odmlčal sa. „Zdá sa, že bola ukrytá v jej programe a spustila sa až teraz.“ Odvetil.

            „Prehraj ju.“ Many si vzal ľudskú formu a postavil sa vedľa mňa. Nemusel to robiť, pretože by to aj tak videl, ale asi mu to pripadalo správne. Nastalo ticho a na obrazovke sa objavila Ayra. Vyzerala úplne rovnako ako na prvom videu. To isté oblečenie a prostredie.

            „Gratulujem! Ak sa pozeráš na toto video, tak ti práve beží posledná polhodina. Dúfam, že si poctivo trénoval, pretože tam vonku si už na teba Mirnilčania brúsia zuby.“ Doširoka sa usmiala. „Robím si srandu!“ Oči sa jej rozžiarili. „V prípade, že pôjde všetko podľa plánu...“

            „A ono to pôjde podľa plánu.“ Ely otočila kameru na seba.

            „Ely, neprerušuj ma.“ Kamera sa opäť otočila k Ayre. „Takže, ak pôjde všetko podľa plánu, Mirnilčania nebudú vedieť nielen o tom, že si prežil, ale ani o tom, že Hlina stále existuje.“

            „Zem, tak volajú túto planétu.“ Ely jej opäť skočila do reči.

            „Veď ja to dobre viem, ale jeho nesmierne vytáča, keď si z neho robím srandu.“ Šibalsky sa usmiala. „Toto vymaž zo záznamu.“ Kamera sa otočila k Ely, a tá čosi ťukala do svojho virtenu, a popri tom sa akosi zvláštne usmievala.

            „Môžeš pokračovať.“ Obrátila kameru k Ayre. „Pokračuj od toho, ako o nich nevedia.“

            „Takže Mirnilčania si myslia, že ste všetci mŕtvi, a tak máš výhodu momentu prekvapenia. Nepremrhaj ho!“ Prísne sa zahľadela. „Ak to nevyužiješ, môže sa stať, že už ďalšiu šancu nedostaneš ani ty, ani tvoja planéta.“ Vyzerala vážne zlovestne. „Každopádne verím, že sa rozhodneš správne. Popri tejto správe ti ešte posielam pár dôležitých vecí. Jednou z nich je tréningový program mágie, upravený tak, aby si bol inštruktorom ty a nie ja. Je to len kozmetická zmena. Celý program a jeho správanie zostáva rovnaké. Môžeš ho preposlať ostatným, aby sa tiež zlepšili.“ Pri týchto slovách som ťažko prehltol. Nechcel som, aby moja osoba pôsobila takto panovačne ako Ayra. „Ďalšou dôležitou vecou, ktorú ti posielam, je zoznam planét a súradnice. Prepočítala som ich podľa tvojho systému, tak snáď neskončíš v nejakej planéte alebo prázdnom priestore.“ Zlovestne sa uškrnula. „Robím si srandu, ale nie, vážne tam pre istotu pošli nejakú kameru alebo niečo podobné.“ Neisto sa zatvárila. „Myslím, že už som povedala všetko. Nezabudni ma po prebudení vyhľadať, tak, ako si sa mi vyhrážal. Teda ešte len sa budeš, keď dorazíš do Paríža. Neboj, tvojím spolubojovníkom otvorím portál do vášho hlavného mesta. Teda vlastne, to sa už pre teba stalo.“ Mykla hlavou a kamera sa sklonila. „Počkaj.“ Kamera ju opäť zabrala. „Mimochodom Bardos Nar She nie je moje meno v Mirnilskej armáde.“ Začala sa schuti smiať. „Je to len Galbotská nadávka.“ Pokračovala v smiechu, keď sa kamera vypínala.

            Zostal som v nemom úžase. Ktovie ako dlho dopredu všetko naplánovala. Musela to naplánovať tak detailne, že vedela aj to, čo jej poviem skôr, ako som to vedel ja. Z myšlienok ma vytrhol odpočet, na ktorom už zostávalo len dvadsať minút. Na obrazovke sa objavil zoznam planét a súradnice. Boli medzi nimi Galbot, Ova, Rolton a planéta s označeným „Nový cieľ“. Bol som z toho nadšený, ale aj zmetený. Hneď vedľa nich bol tréningový program Prízraku. Veľmi som netúžil vidieť sám seba v panovačnej póze, no nemohol som poprieť, že som sa vďaka tomuto programu veľmi zlepšil. Nahral som jeho verziu a vstúpil som dnu. Moja postava bola v klasickej čiernej zbroji so širokým úškrnom na prilbe. Bol som rád, že si projekcia nedala dole prilbu, ani keď som ju o to požiadal. Nemal som už veľa času, a tak som len v rýchlosti vyskúšal niekoľko otázok a kúziel. Na moje prekvapenie, program bol milý, úctivý a snažil sa pomôcť, ako len mohol. Nechápal som, prečo mi Ayra nedala túto jej verziu. Nemal som už čas zisťovať viac. Na odpočte bežali posledné sekundy a ja som čakal, čo sa bude diať.

            „Konečne.“ Povzdychol som si. Mohol som sa pohnúť a kameň z môjho tela opadol. V ruke som pocítil váhu meča a na sebe váhu brnenia. Ani som si neuvedomil, ako veľmi mi chýbal tento pocit. Začal som sa rozhliadať okolo seba, no všetko bolo ponorené v tme. „Many?“

            „Tu som.“ Na ramene sa mi objavil malý plamienok s očami. Jemne rozžiaril okolie a ja som uvidel, že som v akejsi bubline.

            „Kde to sme?“ Natiahol som ruku k okraju bubliny. Jej okraj bol jemný, akoby som bol v bubline z bublifuku.

            „To neviem. Skúšam sa napojiť na satelity, ale nezachytávam žiaden signál.“ Odvetil zmätený plamienok.

            „Nie je na druhej strane vlhká pôda?“ Zadíval som sa na podivnú hmotu. „Myslím si, že áno.“ Zatlačil som viac do okraju bubliny, a tá sa začala hýbať. Predierali sme sa skrz rozmočenú pôdu, až kým okraj bubliny neobklopila voda.

            „Zrejme sme v rieke alebo jazere.“ Odvetil Many.

            „Už vidím svetlo.“ Stúpali sme stále rýchlejšie až k hladine.

            „Bublina začína slabnúť. Podľa prepočtov praskne hneď, ako dosiahneme hladinu.“ Jemný plamienok sa vytratil. Ja som sa sústredil na mágiu vetra. V tom sa Optikor v mojej hrudi rozžiaril červenou farbou. Čierne brnenie mi pretkala sieť tenkých vlákien smerujúca k Optikoru a ja som pocítil veľkú silu. Hneď, ako sme dosiahli hladinu, bublina praskla a ja som sa vznášal nad jazerom. Zamieril som k najbližšiemu brehu a zvalil som sa do jemnej trávy. Zhlboka som sa nadýchol čerstvého vzduchu a na prilbu mi pálilo slnko. Bol to neopísateľný pocit.

            „Prízrak, toto by si mal vidieť.“ Na hrudi mi začal poskakovať malý drak. Ľavou labou ukazoval na stred jazera. Zodvihol som sa a uvidel som drevenú plošinu. Viedli k nej štyri samostatné chodníčky a uprostred nej bola moja socha.

            „To je dobré znamenie.“ Pomyslel som si.

            „Stále to môže byť len znamenie toho, že vám stihli postaviť sochu pred tým, ako ich všetkých zabili.“ Odvetil Many.

            „Nebuď pesimista.“ Zahriakol som ho. „Celé okolie vyzerá upravene, a tak sa o to aj niekto stará.“ Znova som si ľahol. „Uvidíš, všetko bude v poriadku.“ Pár minút som len tak ležal a vychutnával si slobodu. Neďaleko som začul ľudí, a tak som sa vybral k ním. Keď ma zbadali, úplne stuhli. „Dobrý deň.“ Pozdravil som ich.

            „Dobrý deň.“ Odvetili neisto. Bola to mladá dvojica, ktorá si zrejme užívala prechádzku pri jazere.

            „Môžete mi prosím povedať, v akom meste som, a aký je rok?“ Zadíval som sa na okolie. Od jazera som si nevšimol, že je všetko naokolo posiate domčekmi.

            „Kto ste?“ Opýtal sa chlapík, zatiaľ čo dievča sa zaňho začalo ukrývať.

            „Volám sa Prízrak. Pred niekoľkými rokmi, už neviem presne, som skamenel.“ Predstavil som sa.

            „To nie je možné.“ Obom sa rozžiarili oči. „Ste to vážne vy?“

            „Prečo ste taký prekvapený?“ Nechápal som ich.

            „Môžete to nejako dokázať?“ Chlap ľavou rukou ukryl ženu za svoj chrbát a pravou chytil čepeľ meča za opaskom.

            „Stačí takto?“ Nad hlavou sa mi zjavil čierny kruh a ja som sa zmenil na prízrak.

            „To stačí.“ Chlap ihneď pustil meč a zodvihol ruky. Zmenil som sa do bežnej podoby. „Prečo máte niečo červené v hrudi?“ Opýtal sa.

            „To je dlhý príbeh. Môžeš mi už povedať, kde som a koľko času prešlo od môjho skamenenia?“ Naliehal som.

            „Samozrejme.“ Uklonil sa, no nechápal som prečo. „O tri mesiace to budú štyri roky. Ste v Prízračnom meste. Kedysi to býval Paríž, no veľa z neho nezostalo.“

            „Povedz mu o Karmín a ostatných, rýchlo!“ Žena zdesene vypleštila oči.

            „Máš pravdu. Ešte ju aj ostatných môžete zastaviť.“ Naliehal muž.

            „Čo sa to deje?“ Nechápal som ani slovo.

            „Musíte ísť za nimi. Nie je čas na podrobnosti, ale na Zemi sa vytvorili dve frakcie. Karmínový úsvit a Andromeda vedú frakciu za ochranu mimozemšťanov, ktorí tu po vojne zostali. Gabriel a niekoľko ďalších špecialistov majú zas opačný názor. Každú chvíľu by sa mali ich armády stretnúť. Musíte zabrániť tomuto nezmyslu.“ Obaja naliehali. On vyzeral ako trénovaný vojak a zrejme jediným dôvodom, prečo nebojoval, bolo to, že videl nezmyselnosť konfliktu.

            „Ďakujem.“ Vzniesol som sa do vzduchu a napojil sa na satelity. Zatiaľ čo Many pátral kde sú, ja som dúfal, že Nia má pri sebe náhrdelník, ktorý som jej dal. Trvalo len chvíľku, než som ho zameral. Many potom pomocou satelitu potvrdil, že sa tam schyľuje k boju. Obe armády sa mali stretnúť na severozápade Francúzska, len pár stoviek kilometrov od Paríža. Letel som najrýchlejšie, ako sa dalo, a pritom som sa snažil ukrývať v oblakoch. Bol takmer jasný deň, a tak to bol v celku problém. Našťastie na oblohe sa nachádzalo aj zopár oblakov. Keď som konečne dorazil nad miesto, naskytol sa mi škaredý pohľad. Dve obrovské armády stáli pripravené každú chvíľu zaútočiť. Boli ich tam milióny. Niečo také sa nevidelo každý deň.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 55704
Mesiac: 3918
Deň: 101