Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 50

uvod-legia.png

article preview

„Kruci!“ Prebudil som sa a znova na mne ležala ta malá potvora. Dívala sa tými veľkými ružovými očami, a pritom mala jemne vyplazený jazyk. „Zlez zo mňa!“ Zhodil som ju na zem. Odkedy som prišiel na tento kontinent, všade ma prenasledovala. Pred pár dňami som ju uvidel a pripadala mi roztomilá. Veľké uši, huňatý biely kožuch a načuchraný chvost ako veverička. Vyzerala hladná, tak som jej hodil jablko. Odvtedy za mnou stále lezie a prizvala si aj kamarátov. „Viac ich už nemám!“ Odohnal som ich preč. Tak ako už viackrát pred tým. Vždy sa ale vrátili späť.

Vybral som si z batoha kúsok salámy a starý chlieb. Bol ešte jedlý, tak som sa doň zahryzol. Dnes bol ten deň, keď som mal konečne doraziť do Ayirnej školy. Bol som netrpezlivý, ale aj sklamaný. V hlave sa mi dookola opakovala jediná myšlienka. „Naozaj zradila svoju rasu?“ Nevedel som, či sa jej dalo veriť. Videl som, ako dokázala bez váhania zabiť človeka, aby ma vyliečila alebo, aby vyliečila seba. Ktovie koľkých uniesla a vypočúvala. A o tom koľkokrát mi klamala alebo niečo tajila, som radšej ani neuvažoval. Vedel som, že čas dokáže pozmeniť históriu, ale pochyboval som, že by reči okolo Ayri boli plne vymyslené. Časť pravdy v sebe istotne mali. Musel som len zistiť presne, ktorá časť bola pravdivá. „Musím to už zistiť, a teraz jej žiadne vykrúcanie nepomôže.“ V zlosti som rozmliaždil posledný kúsok chleba. Omrvinky a väčšie kúsky dopadli na zem a z kríkov vybehli tie otravné zvieratá. Začali si pochutnávať na jemne prisušenom chlebe.

Zbalil som si zvyšok vecí a vybral sa na cestu. Chcel som získať náskok pred nimi a dúfal som, že ma už nebudú prenasledovať. Pripomínali mi tých Roltoncov, ktorých som stretol. Potulovali sa po krajine, ktorá bola kedysi ich domov a živili sa tým, čo našli. „Možno by sme ich mohli vziať na Zem.“ Prebehlo mi mysľou. „Ale ako?“ Kráčal som, a popri tom uvažoval. Prestupný bod, kde som mal ukryté vodíkové bomby, bol ďaleko. Ova a Yphet boli ešte ďalej. Nemohol som otvoriť portál priamo k ním. Musel by som nájsť nejaký medzibod. „Mirnilská prestupná planéta.“ Svitlo mi. „Je v dosahu Roltonu a odtiaľ sa môžem dostať na základňu s bombami.“ V tom mi však došlo, že som neskontroloval satelit, ktorý som tam nechal. Odkedy sa Many oddelil, niektoré veci mi proste nemal kto pripomenúť. Za pochodu som sa ponoril do podvedomia a oprášil som svoju starú nástenku. Veci, ktoré som mal na nej zapísané, boli takmer štyri roky staré a už dávno nepodstatné. Portály na iné planéty, svietiace oči mirnilských vojakov či ovládanie mágie, bol len zlomok z toho, čo som z nástenky už objasnil a ani som si to neodškrtol. Zotrel som všetky body a zapísal som si tam: „Skontrolovať satelit!“ Postavil som ju tesne vedľa obrazovky, ktorou som sledoval realitu. Takto som ju mal stále na očiach.

Blížil som sa k miestu na mape. Všade naokolo bol les, a tak som začal pochybovať, či to miesto naozaj existuje. Po chvíli sa však medzi stromami začala črtať budova. Bola čiastočne rozpadnutá, no aj tak to bola prvá poriadnejšia stavba, ktorú som našiel. Za ňou sa však rozprestieral celý komplex budov. Dal som sa teda do prieskumu. Rýchlo som zistil, ktoré budovy slúžili ako triedy, a ktoré ako ubytovne. Postele a skrinky v ubytovniach nahradili zvyšky lavíc a poličiek v triedach. Našiel som aj pár stránok z kníh. Boli však v zlom stave a v rukách sa mi rozpadli. No veril som, že som na správnej stope a moja viera sa naplnila. Uprostred komplexu stáli dve veľké budovy. Postavené z kameňa a strechu tvorili kamenné doštičky. Ako jedny z mála vyzerali takmer nedotknuto. Jedine steny pokrývala ťahavá rastlina, no inak boli v celku.

Prišiel som k menšej z budov a otočil kľučkou. Tá však vypadla z dverí a zostala mi v rukách. Oprel som sa telom do dverí, a tie sa s vrzgotom otvorili. Z vnútra sa vyvalil starý zatuchnutý vzduch. Vzduch páchnuci po starých knihách a papieri. S nadšením som kráčal po drevenej podlahe, ktorá sa už dosť rozpadla a spopod nej trčalo niekoľko stebiel trávy. Prešiel som okolo stola, na ktorom bola otvorená rozpadnutá kniha z vyblednutým písmom. Podišiel som k pootvoreným dverám a odstrčil ich na kraj. Predo mnou sa objavili police kníh. Chcel som sa ich dotknúť, ale vyzerali, že by sa rozpadli. Oskenoval som teda každú z nich a ich text som si prezrel v podvedomí. Bolo tam všetko, čo som mohol chcieť. Všetky knihy mágie a histórie. Veľa z nich som už mal od Ayri, no našiel som aj pár neznámych. Nijaká z nich však nehovorila o gropkoch, či ich vojne.

Chystal som sa odísť do druhej zo zachovalých budov, keď som si všimol malú knihu v tvrdej väzbe. Vzal som ju do ruky a opatrne som ju otvoril. „Sranda.“ Povedal som si v duchu a pousmial som sa. Bola to detská kniha, ktorú mi dala Ayra. Táto však bola v horšom stave a pár stránok sa rozpadlo. V rýchlosti som ju prelistoval. Obrázky vybledli, text sa takmer nedal čítať, no aj tak ma to potešilo. Potešilo, až do chvíle, než som prišiel na poslednú stránku. „Kde je?“ Pomyslel som si. Na poslednej stránke mala byť mágia vesmíru, no tá tu nebola. Prezrel som ju znovu a znovu, no žiadna pamiatka po stránke s mágiou vesmíru nezostala. Akoby tam tá stránka ani nikdy nebola. „Nebola ani nikde inde!“ Zahromžil som. Prešiel som všetky Ayrine knihy, ale v žiadnej z nich som nenašiel ani zmienku o mágii vesmíru. „Čo ak si to vymyslela?“ Po chrbte mi prešiel mráz. „V tom prípade môže plánovať čokoľvek!“ Naštvane som udrel po stole, ktorý kedysi slúžil na čítanie. Ten sa takmer okamžite rozpadol a s hrmotom sa zrútil k zemi.

Naštvaný som vyšiel z knižnice. Nemal som chuť pokračovať v odhaľovaní jej lží a podvodov, no chcel som zistiť, čo možno najviac. Musel som spoznať svojho nepriateľa, aj keď nebolo isté, či ním Ayra bola alebo nie. Vošiel som do druhej budovy. Dvere boli pootvorené, a tak sa spodné poschodie zmenilo na takmer trávnatú lúku. Predo mnou bolo drevené schodisko no pochyboval som, že by udržalo moju váhu. Pomocou vetru som sa nadniesol a postupne som prešiel všetky izby. Skener prešiel všetky zásuvky a stoly bez toho, aby som ich musel otvoriť. Našiel som ešte niekoľko kníh, ale neboli nijako zvlášť záživné. Ten pravý poklad na mňa čakal v druhom podlaží. Jedna z miestnosti vyzerala obzvlášť luxusne. Teda v momente, keď som do nej vošiel, mala to najlepšie už dávno za sebou. Bolo ale jasné, že patrila niekomu výnimočnému. Stôl bol oveľa mohutnejší a zdobenejší ako ostatné, no pomaly sa noril do podlahy. Skrine mali pozlátene okraje a na zemi bolo niekoľko rozbitých fľašiek. Jedna z nich však prežila a tekutina v nej voňala za alkoholom. „Rolton, Galbot, Ova či Zem všade nájdeš alkohol.“ Pousmial som sa nad tým, akí sme si všetci podobní.

Skener našiel čosi v stole. Bola to ďalšia kniha, tak som ho nechal, aby ju oskenoval. Keď som sa ponoril do podvedomia, uvidel som jej názov. „Dejiny Gropských vojen.“ Takmer som prestal dýchať od nadšenia. Ponoril som sa do čítania. Mnoho stránok bolo vyblednutých či rozpadnutých natoľko, že presný priebeh som si mohol len domýšľať. Zvyšok však stačil na to aby som pochopil o čo šlo. Gropkovia boli Roltonci, ktorých aura bola dvojfarebná. Kedysi ich žilo mnoho a vďaka ich aurám boli oveľa mocnejší, ako bežní Roltonci. Spočiatku žili bežnými životmi, no tak, ako vždy s veľkou mocou prichádzala aj túžba vládnuť. Gropkovia tak začali vojnu, ktorá trvala roky. Na jej konci nezostal jediný gropko na žive. V knihe sa tiež písalo o akomsi proroctve, ktoré vyslovil jeden z nich, no nevedel som zistiť viac. To, čo mi však došlo, bolo to, že Ayra bola prvým gropkom po mnohých rokoch. Roltonci sa jej museli báť, ale z nejakého dôvodu ju ušetrili. Mohol som sa len domnievať, že za to mohlo to proroctvo. Nech už bolo akékoľvek. Opatrne som otvoril stôl a vybral z neho knihu. Vložil som si ju do ruksaku, hneď vedľa detskej knihy, ktorú som našiel v knižnici. Obe som obalil ochranným kúzlom tak, aby vydržali. Chcel som ich predhodiť Ayre a prinútiť ju, aby mi povedala pravdu.

Zvyšok dňa som sa potuloval po komplexe a prechádzal všetky budovy. Nič cenné som už ale nenašiel. Jediné, čo som našiel, boli tie malé chlpaté potvory, ktoré ma dobehli a zo vzdialenosti pár metrov sledovali, či im nehodím nejakú ďalšiu pochúťku. Aj keď ma rozčuľovali, boli také roztomilé, že som im hodil ďalšie jablko. Vyzerali mierumilovne, ale akonáhle sa jednalo o jedlo, tak sa ukázala ich pravá povaha. Vrhli sa naňho a trhali ho na kúsky. Každý, kto si z neho niečo odtrhol, utekal preč, aby mu ho niekto nevyfúkol.

Tu som skončil. Ostatné mestá vyzerali rovnako ako ruiny, ktoré som už prešiel. Nemalo zmysel ich preskúmavať. Ponoril som sa do podvedomia a pozrel sa na moju nástenku. Pod nápisom „Rolton“ svietili tri úlohy. Odškrtol som preskúmanie Ayrinej školy a zostal už len čierny ostrov a preskúmanie vojenskej sily. Úmyselne som si to nechal nakoniec. Ak by ma odhalili, bolo by to už jedno.

Otvoril som portál na čierny ostrov, no ten v zapätí zaiskril a zmizol. Vyskúšal som to ešte raz, no ani sa len nestabilizoval a hneď sa rozpadol. Také niečo sa mi ešte nestalo a nevedel som, čo to spôsobuje. Vyskúšal som otvoriť portál desať kilometrov od ostrova nad oceánom. Portál sa pekne stabilizoval tesne nad vodnou hladinou. „Nechápem.“ Prešiel som skrz a ponad hladiny oceánu som sa priblížil k ostrovu. Postupoval som veľmi opatrne. Čokoľvek tam bolo, rušilo to moje portály.

Bol som už takmer na brehu, ale nič sa nedialo. Stúpil som teda na čiernu zem a opatrne som postupoval do centra ostrova. „Tu sa muselo stať niečo hrozné.“ Prezeral som si krajinu okolo. Stromy, tráva, dokonca aj zvieratá to všetko zostalo ako skamenené. Dotkol som sa stebla trávy, a to sa odlomilo. Pri dopade na zem sa roztrieštilo na drobné kúsky. Taký bol celý ostrov. Posiaty mŕtvolami. Občas som našiel celý čierny strom aj s lístím, inokedy, akoby vietor polámal to, čo tu zostalo zo života. Nachádzal som zvieratá, ktorým chýbali končatiny či polovicu stromu, ktorá stála zatiaľ čo druhá zmizla. Po chrbte mi behal mráz a cítil som, že Optikor zvláštne poblikáva. Odrazu sa ozvalo varovanie. Mágia mi klesla na polovicu bez toho, aby som ju požíval. Pozrel som sa na hodnoty mágie a jasne som videl, ako to miesto zo mňa vysávalo silu. Rozbehol som sa k pobrežiu, keď ma čosi pichlo a zrazilo k zemi. Bol to rovnaký pocit, ako keď sa odo mňa oddelil Many. „Niečo sa mu stalo.“ S vypätím síl som došiel k pobrežiu a odplával čo najďalej. Nemal som v sebe ani toľko mágie, aby som sa dokázal vznášať nad hladinou. Stačilo však len pár metrov odplávať a mágia sa mi vrátila. „To bolo tesné.“ Sledoval som, ako hodnoty mágie stúpali od tretinovej kritickej hranice. Tak rýchlo, ako klesala, teraz stúpala. Ak by som tam zostal dlhšie, zabilo by ma to, no aj tak to nečerpalo mágiu pre seba, nech už to bolo čokoľvek. „Many!“ Skríkol som. „Rýchlo!“ Sústredil som sa a otvoril portál smerom k Yphetu. Dúfal som, že neprídem neskoro.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 3
Celkom: 38802
Mesiac: 4707
Deň: 124