Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 51

uvod-legia.png

article preview

Preletel som niekoľkými portálmi. Ponáhľal som sa, a takmer som vrazil do nejakej planéty. Predo mnou bol posledný skok. Otvoril som portál nad planétou a preletel som atmosférou ako ohnivá guľa. S rachotom som dopadol k pevnosti, ktorá strážila most. Pred tým tu nestála, no Nia s ostatnými ju vybudovali, aby zabránili Mirnilčanom v útoku. Telo mi obklopovali čierno-červené plamene a ja som sa vybral k jednému zo stanov. Nevedel som si vysvetliť prečo, no vedel som, že Many je tam. Vojaci boli nervózni, a len mlčky sledovali, ako kráčam. Bol som ešte len pár metrov od stanu, keď z neho vyšla Wendy. Prekvapene sa na mňa pozrela. Chcela niečo povedať, ale akoby nenašla správne slová. Sklopila hlavu a mykla ňou, aby som ju nasledoval. Vošli sme do stanu, kde ležal Many. Bol obviazaný od hlavy po päty a na mnohých miestach stále krvácal.

„Čo sa stalo?“ Vyčítavo som sa na ňu zadíval.

„Spolu s Niou a ďalšími sa pokúšali prelomiť ich obranu. Pri ústupe sa ich mágovi podarilo preraziť magický štít a Many schytal plnú dávku.“ Odvetila so smútkom v hlase.

„Zachrániš ho?“ Položil som ruku na jeho rameno. Ešte žil, ale skener mi hlásil, že mu nezostáva veľa času.

„Kiež by som mohla!“ Povzdychla si.

„V čom je problém? To sa nenájde nik, kto by mu daroval krv na vyliečenie?“

„Nik nemá takú krv ako on.“ Obrátil som sa k nej. „Keď si vytváral telo, upravil si svoju DNA. Chcel byť silnejší, chytrejší, a ktovie, čo všetko. Tým sa ale odlíšil od nás. Je jediný svojho druhu a ja nemám darcu, ktorého by som mohla použiť.“

„Chápem.“ Pozrel som sa na jeho doráňané telo. „Čudoval by som sa ti, ak by si nechcel byť niečo viac.“ Pousmial som sa. Predsa len vyvíjal sa v mojej blízkosti, a to ho muselo ovplyvniť. „Takže potrebuješ krv, akú má on.“ Pozrel som sa na Wendy.

„Aj keby sa vo vesmíre nachádzal niekto, kto by mohol byť darcom, asi by to nestačilo. Držím ho nažive už päť hodín, no viac to asi nepôjde. Zlyhávajú mu orgány a samotná krv by už zrejme nepomohla. Musela by som mu dať nové pľúca, a to nie je len tak.“ Postavila sa vedľa Manyho. „Mal by si sa rozlúčiť. Zostávajú mu už len minúty.“

„Tak na to zabudni!“ Prepichol som ju pohľadom. „Videla si toho mága?“ Wendy prikývla a zobrazila mi jeho fotku. Krátke výstupky z hlavy, jazva skrz oko a tenký meč na opasku. Bol v póze, keď vytváral kúzlo. Pravú ruku mal pred sebou, ústa mierne otvorené, akoby niečo vravel a ľavou rukou zvieral čepeľ meča za opaskom. „Prunlo!“ Povedal som si v duchu. Jeden z mocných mágov. Odborník na jedy, ako aj na komplikované a veľmi nebezpečné kúzla. Vytváral silné vlny energie, ktoré dokázali preraziť najsilnejšie štíty. V tele súpera za sebou zanechali stopy jedu, ktorý práve koloval v Manyho žilách. Rozkladal orgány a aj keď súper prežil priamy zásah, jed ho dorazil. Dokonca ani imunita poskytnutá nesmrteľnosťou na tento jed nestačila. Dal sa však z tela vytiahnuť pomocou mágie, no najskôr sa muselo telo vyliečiť. Jed mal za úlohu udržať obeť čo najdlhšie nažive. Vypĺňal kritické miesta, a tak, ak bol vysatý bez opravy tela, pacient behom chvíle vykrvácal. Prunlo mal však aj veľkú slabinu. Jeho jednoduché kúzla nestáli za nič. Preto bojoval vždy z väčšej diaľky, a pokiaľ sa k nemu niekto priblížil, mal čo dočinenia s mečom, ktorého ostrie bolo nesmierne jedovaté. Jedno škrabnutie a protivník by umrel do niekoľkých sekúnd. „Udrž ho nažive! Hneď sa vrátim!“ Wendy nechápala, čo sa bude diať, no prikývla.

Vybehol som zo stanu a nad hlavou sa mi objavil čierny kruh. V behu som sa zmenil na prízrak a rozbehol som sa k mostu. Dolu hlavou ako netopier, som letel popod most. Neviditeľný pred zrakmi nepriateľov som došiel až k pevnosti na druhej strane. „Hajzli!“ Sústredil som sa, z čiernych mrakov na oblohe sa vyrútilo niekoľko ohnivých gúľ. Vrazili do zeme až sa pevnosť zatriasla. Z kráterov vybehlo niekoľko ohnivých golemov, ktorí začali ničiť všetko naokolo. V pevnosti nastal zmätok, a tak som mohol začať. Vybehol som spod mostu a ľahko ako pierko som sa vzniesol až k veži. Cítil som, ako sa v nej hromadila energia. „Tu si!“ Skrz okno som uvidel Prunla, ako pripravoval jedno zo svojich kúziel. Vletel som dnu a zo stien som naňho vrhal desiatky kameňov. Hneď na to sa zrútil strop a celá ta váha sa naňho valila. Bol taký prekvapený, že si nevšimol portál, ktorý sa mu otvoril pod nohami. Prunlo ním preletel a ocitol sa asi sto metrov nad mostom, pred pevnosťou. Preletel som za ním a celou silou som doňho vrazil kamennú päsť. Vo vysokej rýchlosti narazil do mostu a urobil v ňom kráter. Vznášal som sa nad ním vo výške asi desať metrov a až tu som počul, ako mu zaprašťali všetky kosti v tele. Zletel som k nemu. Ešte žil, no bol v bezvedomí. Pri jeho zraneniach to asi bolo lepšie. Zlomené ruky, nohy a chrbtica. Bol zázrak, že prežil, ale bolo mi jedno, či ho získam živého alebo mŕtveho.

Pristúpil som k nemu a chytil ho za hornú časť hrudného brnenia. „Ešte som s tebou neskončil!“ Otvoril som portál a prehodil som cez neho jeho telo. Dopadol tesne pred stan s Manym a ja som zletel vedľa neho. „To je on?“ Opýtal som sa Wendy, ktorá vybehla zo stanu.

„Myslím, že áno.“ Koktala.

„Preber sa.“ Jemným kúzlom prebudenia som ho prebral k životu. V očiach sa mu miesila bolesť a strach. „To je za všetky duše, ktoré ste vzali!“ Sústredil som sa a jeho telo sa začalo rozpadať. Kričal by, no jeho pery ho nepočúvali. Behom pár sekúnd z neho zostala len hromada poohýnaného brnenia a čierna guľa hmoty vznášajúca sa nad mojou dlaňou. „Teraz môžeš zachrániť Manyho!“ Pozrel som sa na Wendy. Stála ako skamenená a rovnako tak aj vojaci okolo. Nemusel som ani vedieť čítať myšlienky, aby som vedel, čo si mysleli. Bolo mi to však jedno. „Spamätaj sa!“ Udrel som do nej päsťou.

„D... d... dobre.“ Zakoktala a vošli sme do stanu. „Čo mám robiť?“

„Ty mi povieš, aké kúsky tela potrebuješ a ja ich vyrobím.“ Wendy prikývla a obaja sme sa prepojili virtenami. Wendy si zobrazila sken Manyho tela a pustila sa do práce. Začala od najdôležitejších orgánov a hovorila mi, čo potrebuje. Z temnej hmoty som vytváral bunku po bunke, orgán po orgáne. Boli sme prepojení takmer celý deň aj keď v realite to bola sotva štvrť hodina. Postupne sme dávali Manyho dokopy a zatiaľ čo Wendy opravovala jeho zranenia, ja som vyťahoval jed. Prestali sme, až keď bol všetok jed preč a mne došla čierna hmota.

„Myslím, že by to mal zvládnuť.“ Wendy si samou únavou sadla na zem.

„Jeho sken vyzerá lepšie.“ Prezeral som si ho. Najvážnejšie zranenia boli opravené a o zvyšok by sa malo postarať jeho telo.

„Ty nie si unavený?“ Dýchala, akoby práve zabehla maratón.

„Už som si na to zvykol.“ Odvetil som.

„Čo to vlastne bolo? Nie!“ Potriasla hlava. „Prečo? Odkiaľ?“ Nevedela, ako sa správne opýtať. „Veď to je mágia Bansheho! Prečo?“ Vyhŕklo z nej nakoniec.

„Je to len mágia!“ Odfrkol som.

„Práve si niekomu zobral život a rozložil ho na čiernu hmotu. Potom si ju znovu spojil, aby si zachránil iného! Čo to bolo?“ S ťažkosťami sa postavila.

„To je moja aura.“ Mykol som plecami. „Dokážem rozložiť hmotu a znovu ju zložiť na niečo iné.“

„Takže chodíš po galaxii a rozkladáš živé bytosti na ten hnus?“

„Začal som s rozkladom neživých predmetov. Šlo to, a tak som začal experimentovať. Vyskúšal som rozložiť aj mágiu. To mi tiež šlo, ale nebolo to veľmi účinné. To, že viem rozložiť život a dať ho inému, som zistil úplnou náhodou.“ Wendy sa na mňa zadívala a čakala pokračovanie. „V jednom z mnohých lesov som narazil na strom.“

„Strom? Vážne začneš príbeh o tom, ako berieš duše práve stromom?“ Začudovala sa.

„Mohol som si vymyslieť niečo hrdinské či mytologické alebo ti môžem povedať pravdu.“ Odfrkol som a Wendy o krok ustúpila. „Čiže som narazil na strom. Bol starý, ale majestátny, no časť z neho však umierala. Všimol som si, že na ňom parazituje iná rastlina. Ani neviem, prečo ma to tak naštvalo, no tú rastlinu to stálo život. Behom chvíľky, bez toho, aby som to priamo chcel, sa mi v ruke objavila malá čierna guľa. Rastlina bola preč a ja som použil jej hmotu na posilnenie stromu. To bolo prvýkrát, keď som to použil na živom objekte. A dnes som si na konto pripísal druhé použitie.“

„Ako si vedel, že to vyjde?“ Vygúlila oči.

„Nevedel, len som dúfal.“ Povzdychol som si. „Premieňať kameň na železo, či oheň na vodu je fajn. Vziať však život a premeniť ho na iný život, to je niečo, čomu sa chcem vyhýbať. No dúfam, že raz budem schopný premeniť čokoľvek na čokoľvek. Vyrobiť z kameňa orgán, ktorý niekomu zachráni život, by bolo skvelé.“ Na moment sme obaja zabudli na to, čo sa medzi nami stalo. Bolo nám príjemne, ako za starých dobrých čias.

„Som rada, že si späť.“ Usmiala sa.

„Takže som ti chýbal?“ Wendy sa ihneď zamračila.

„Vôbec!“ Odfrkla. „Len by sa nám zišla tvoja pomoc.“

„Hm, takže priznávaš, že som mal pravdu a zaútočiť bola chyba?“ Uškrnul som sa.

„Zaútočiť nebola chyba!“ Prekrížila ruky a naštvane otočila hlavu preč. „Možno.“ Zamrmlala si popod nos.

„Aha, počul som to!“ V tom mi do hlavy vrazil kus kameňa. Obzrel som sa a kameň sa pri dopade rozsypal na prach. „Čo to bolo?“

„To bola Nia. Stojí pred stanom a počúva nás.“

„Prestaňte sa škriepiť!“ Ozvalo sa zvonku.

„Nia vravela, že ľutuješ, že si zaútočila a že si si priznala, že som mal pravdu.“ Pošúchal som si hlavu. Dostať kameňom do hlavy nebolo nikdy príjemné.

„O čom to hovoríš? Mne povedala, že ty ľutuješ, že si nás tu nechal!“ Odvetila Wendy.

„Aha!“ Obaja sme sa pozreli von a uvideli sme len jej siluetu, ako uteká, čo jej nohy stačia.

„Čo takto kompromis? Zhodneme sa, že obaja sme urobili nejaké chyby a že ich čiastočne ľutujeme?“

„Ja som žiadnu chybu neurobil!“ Pousmial som sa.

„Ponúkla som ti olivovú ratolesť, a ty takto? Prečo si taký...“

„Mier?“ Podal som jej ruku.

„Mier!“ Usmiala sa a podala mi ruku.

„Konečne.“ Prehovoril Many. Oči mal ledva otvorené a v zapätí znova omdlel.

„Mali by sme mu dopriať pokoj.“ Wendy mykla hlavou a obaja sme vyšli zo stanu. „Tak, čo si celý ten čas robil?“

„Počkaj ešte.“ Vybrala sa do pevnosti, no musel som ešte niečo zariadiť. Otvoril som portál do vesmíru a vyhodil veci, ktoré zostali po mágovi. Vedľa nich ležal aj poblikávajúci virten. Zodvihol som ho a vložil som si ho do ruksaku. „Všetko, čo mal pri sebe, bolo otrávene. Nechcel som riskovať, aby to ešte niekoho zabilo.“ Wendy prikývla a pokračovali sme v ceste.

„Takže, aké dobrodružstva si podnikal?“ Opýtala sa znovu.

„Poznáš to. Zničil som planétu, zabil asi tak sto miliónov ich vojakov, párkrát som takmer umrel a stretol som sexi Mirnilčanku, ktorá ma chcela zviesť, ale ako správny gentleman som odolal.“

„Samozrejme! Ja som zostrelila mesiac, prinútila ryby z týchto morí, aby sa pridali na našu stranu, a len tak z nudy som si dala pohárik horúcej zemskej lávy.“

„Zostrelila mesiac? Čo ti urobil?“ Vygúlil som oči.

„Prestaň!“ Poštuchla ma lakťom. „Jediné, čo ti verím, je to, že si párkrát takmer umrel!“ Pokračovali sme hlbšie do pevnosti a vzájomne sa podpichovali. Wendy ma zaviedla na najvyššie poschodie vnútornej veže, kde mala zriadené veliteľstvo. V miestnosti už čakala Nia a Gildarts. Pred nimi bola mapa Yphetu a ja som vedel, čo sa bude diať.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 38728
Mesiac: 4703
Deň: 142