Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 52

uvod-legia.png

article preview

„To je ale malý stôl.“ Uprostred miestnosti stáli špecialisti okolo stola, ktorý im sotva siahal po pás.

„Môžeme ho posunúť vyššie.“ Nia stlačila gombík a stôl sa pomaly pohol nahor. „Aj tak tu teraz Sintor nie je.“

„Sintor je yphetský komander.“ Povedala Wendy. „Je niečo ako vodca toho, čo z Yphetu zostalo.“

„Takže, ako sa vám tu darilo?“ Pozrel som sa na mapu na stole. Bola pokrytá ostrovčekmi z červenými pevnosťami patriacimi Mirnilčanom.

„Ak by si neušiel z boja, mohli sme mať už celú planétu!“ Naštvane odfrkol Gildarts a udrel po stole. Červené pevnosti sa zatriasli a dve z nich sa prevalili na bok.

„Ak by si bol taký dobrý ako ten, ktorého meno si si privlastnil, tak by si nebol viac ako mesiac na jednom mieste.“ S pokojným hlasom som otočil popadané vežičky naspäť. „A ak by som strácal čas na tomto mieste, tak by si mal teraz za zadkom niekoľko miliónov Mirnilčanov!“

„Ty ma ideš obviňovať!“ Naštvane sa odstrčil od stola a rozbehol sa ku mne. „Zatiaľ čo ty si sa flákal ktovie kde, my sme tu nasadzovali naše životy!“ Udieral mi prstom do brnenia na hrudi.

„Vážne?“ Plamene obklopili moje telo a ja som sa pomalým krokom pohol oproti Gildartsovi. „Flákal?“ Zlosť v mojom hlase rástla. Zodvihol som ruku s virtenom a nad ňou sa objavil hologram planéty. „Takto vyzeral prestupný bod Mirnilčanov asi pred mesiacom a pol. Bolo na ňom takmer dvesto miliónov vojakov pripravených udrieť na Yphet, Ovu alebo Zem!“ Kráčal som ďalej a Gildarts ustupoval. „Takto vyzerá planéta dnes.“ Zelená planéta sa zmenila na žeravú guľu lávy. „Koľko Mirnilčanov si zabil ty?!“ Zastavil som, až keď bol Gildarts pritlačený k stene.

„Vidím, že som urobila dobre, keď som ťa naštvala.“ Wendy mi položila ruku na rameno a jemne ma odtiahla o krok vzad. „A prestaň si stále vymýšľať.“ Zašepkala skrz vysielačku vo virtene.

„Tak, aký máte plán?“ Odstúpil som od Gildartsa a vrátil sa k stolu.

„Niekoľkokrát sme sa snažili preraziť ich obranu priamo, no neúspešne.“ Odvetila Wendy.

„To sa dalo čakať. Tie mosty sú úzke. Hotová nočná mora pre útočníka.“ Zadíval som sa na mapu. Z ostrova viedol most k malému ostrovčeku, na ktorom mali Mirnilčania pevnosť. Odtiaľ viedli dva mosty na ďalšie dva ostrovy, no dalo sa čakať, že ich budú mať opevnené. „Čítal som, že vzdušné útoky boli tiež neúspešne. Neskúsili ste to po mori?“

„Chceli sme, ale nemáme lode.“ Pridala sa Nia. „To, čo tu dokážeme dostať prestupnými bodmi, sú len malé člny alebo obojživelné vozidlá. Tie, ale neprekonajú stovky kilometrov po mori. Chceli sme ich previezť cez Ovu, no tam nie sú také hlboké jazerá či moria.“

„Chápem.“ Zamyslel som sa. „Nedokážeš vyrobiť lietadlovú loď alebo iné veľké lode len z čistého kovu? Ten by sem doviezť mohli.“ Zadíval som sa na Niu.

„To nie je moja parketa. Hlina a kameň, z toho vyrobím čokoľvek. Drevo je tiež super, ale keď príde na železné predmety, zvládnem len základy. Máme špecialistov, ktorým to celkom ide, no na taký projekt by nestačili.“

„A ty by si to zvládol?“ Poznamenala Wendy.

„Možno aj áno.“ Začul som, ako Gildarts nevrlo odfrkol. „Potrebujem dostatok kovu a hlavne presný plán. Nech sa nepotopí hneď, ako ju spustíme na vodu. No aj tak tu je niekoľko problémov.“ Pozrel som sa von oknom. „Bude tam zamorený vzduch a Mirnilčania tu majú silných mágov. Nič im nebude brániť, aby presunuli posily tam, kde zaútočíme.“

„Yphetania majú zariadenie na čistenie vody, vzduchu a pôdy. Kým budeš čakať na materiál, mohol by si im pomôcť a vyrobiť ich viac. Rozmiestnené do vzorca dokážu vytvoriť dýchateľný vzduch do niekoľkých minút.“ Nia vyrobila malú loď a umiestnila ju na more. Okolo nej poskladala do kruhu akési valce. „Môžeme sa tak presúvať kdekoľvek.“

„Ak majú také zariadenie, prečo je ich planéta taká zamorená?“ Povzdychol som si. S toľkými oceánmi a ostrovmi to mohla byť krásna planéta.

„To nie je ich chyba. Teda spočiatku bola, ale oni svoju chybu napravili.“ Po dlhom mlčaní prehovoril aj Gildarts.

„Musíš sa tváriť tak záhadne?“ Pozrel som sa naňho. „Proste mi povedz, ako to myslíš.“

„Krátka verzia by bola asi taká, že Ypheťania zamorili svoju planétu rovnako, ako sme my zamorili Zem. Všetko sa tu dialo veľmi podobne, ako u nás pred vojnou. Keď sa dostali do bodu, kde už nemali ani dostatok pitnej vody, spojili svoje sily. Vyvinuli toto zariadenie a vyčistili celú planétu. Zariadenie však zachytáva toxíny a ukladá ich do valcov. Ypheťania skladovali tieto valce, a keď sa planéta vyčistila, chceli ich vystreliť do vesmíru. V tom ale zaútočili Mirnilčania. Mirnilčania vedeli, že dobiť ich planétu, nebude ľahké. Odpálili ich sklady s toxickým materiálom a zamorili planétu. Niekoľko ostrovov prežilo, pretože mali dostatok filtrovacích zariadení. Zvyšok sa však musel vzdať, aby ich mirnilské štíty ochránili. Takto odlúčené ostrovy postupne upadali a zvyšok už vieš.

„Zaujímavé.“ Začal som sa škrabať po brade. „Na Ove vypustili tie tvory, aby ich porazili vyhladovaním. Tu zamorili atmosféru. Zdá sa, že poctivý boj im nič nehovorí.“

„To je teraz jedno.“ Wendy mávla rukou. „Prízrak má ale pravdu. Je jedno, kde zaútočíme. Nestihneme dobiť pevnosť skôr, ako prídu ich posily. Musíme nejako prerušiť ich spojenie.“

„Keď Gabriel zajal Tjašu, jej virten vysielal núdzový signál, ale nejaké zariadenie ho rušilo, a tak ledva prenikol.“ Nia premýšľala nahlas. „Kópie údajov by mali mať na Zemi. Pošlem niekoho po nich.“

„Nemusíš.“ Otvoril som databázu. „Všetko mám skopírované. Povedal som si, že by sa to mohlo niekedy hodiť aj keď tam Gabriel robil nechutné veci.“ Vyhľadal som v súboroch rušičku a zobrazil ju. „Toto je to zariadenie. Ak by sme zväčšili jeho dosah a silu, mohlo by im to prerušiť komunikáciu.“

„Nestratíme tak aj našu komunikáciu?“ Poznamenala Nia.

„Lenže my môžeme použiť klasické vysielačky. Taktiež môžem na orbite rozmiestniť pár satelitov a komunikovať cez nich.“

„To znie sľubne.“ Wendy sa zamyslela. „Keď už si pri rozmiestňovaní satelitov, mohol by si ich pár vysadiť aj na prestupných bodoch. Mirnilčania sa dostali na prvý z nich a nechcem riskovať, že by sa na povrchu zhromažďovala ich armáda.“

„A čo ak sa podkopú? Povrch je dosť nehostinný.“ Poznamenal som.

„Mám tam špecialistov, ktorí sledujú pomocou skeneru vo virtene oblasť v okruhu takmer pol kilometra. Ak by niečo narušilo celistvosť pôdy, tak sa o tom dozvedia.“ Prikývol som. „Tak sa pusťme do práce.“

„Ešte moment.“ Zastavila nás Nia. „Čo boli tie ohnivé gule, ktoré dopadli na mirnilskú pevnosť?“

„Ehm, ochranka?“ Povedal som neisto.

„Takže si bol sám v tej pevnosti?“ Nia vyzerala naštvane.

„Hm, sám, ale zároveň som mal aj ochranku, takže sa nič nestalo.“

„Nič sa nestalo!“ Vypleštila oči.

„Nechaj ho. Ja ti to vysvetlím.“ Utíšila ju Wendy. „Môžete ísť.“ S Gildartsom sme opustili miestnosť, zatiaľ čo Wendy s Niou zostali.

„Kde je vlastne Igor?“ Opýtal som sa Gildartsa na ceste z veže.

„Má dovolenku, tak ako väčšina špecialistov.“ Odfrkol.

„Hm, niekto je tu citlivka.“ Uškrnul som sa.

„Ha, ha, ha!“ Zrýchlil krok a mierne ma predbehol. Hneď, ako sme vyšli z veže, pobral sa opačným smerom. Možno som sa mu mal ospravedlniť, no nevedel som nájsť jediný rozumný dôvod prečo. Nechal som ho teda, nech si ide. Niektoré veci sa vyriešia aj samé. Stačilo im len nechať dosť času.

Vyšiel som z pevnosti a zamieril si to k yphetskej hradbe. Opýtal som sa jedného z vojakov, kde by som našiel Ely. Povedal mi, že pracuje pri Yphetoch. Pomáhala im opravovať a vylepšovať ich robotov. Nia mi o Ypheťanoch rozprávala. Boli namyslení a nevrlí, no neuvedomovali si to. Boli ako geniálni vedci, ktorým robil problém pochopiť, že slová môžu ublížiť viac ako meč. Keď mi však rozprávala o ich technike, nečudoval som sa im. Boli sme roky a desaťročia za nimi. Keďže vzrastom dosahovali tak stodvadsať centimetrov, väčšinu vecí za nich robili roboty. Mali rôzne veľkosti podľa toho, na čo boli postavené. Od detských hračiek veľkosti čivavy po obrie takmer päť metrové monštrá. Väčšina z nich však dosahovala okolo dvoch metrov a Ypheťania ich ovládali diaľkovo alebo priamo zvnútra. Zaujímavé bolo aj to, odkiaľ brali energiu na ich pohon. Ich elektrárne využívali samotný vzduch na presun elektriny. Kým bol robot v dosahu elektrárne, tak mal neobmedzenú energiu. Samozrejme dosah a schopnosť napájať väčšie množstvo závisela od sily elektrárne. Keďže na ostrove už im toho veľa nezostalo. Boli radi, ak rozchodili aspoň tie menšie roboty.

Prešiel som pomedzi stanové mestečká. Niektoré slúžili ako ubytovne, iné zas ako poľné nemocnice. Tie však boli takmer prázdne. Wendy si bola vedomá, že ak by útočila priamo, tak by stratila veľa vojakov. Preto sa väčšina z vojakov len nudila a hrala karty alebo kocky. Vždy však na chvíľku prestali, keď som prešiel okolo nich. Začali si šuškať, a len vďaka o niečo lepším zmyslom, sa mi podarilo zachytiť niekoľko útržkov. „Vrátil sa.“ Alebo... „Konečne sa niekde pohneme,“ boli najčastejšie z nich. Zachytil som však aj niečo v zmysle „Čo tu chce,“ a „Nepotrebujeme ho!“ Cítili sa zrejme rovnako ako Gildarts, no nemal som im to za zlé. Nepotreboval som im ale vysvetľovať svoje dôvody.

Dorazil som k Ypheťanom. Už z diaľky som videl stan Ely a aj samotnú Ely. Práve opravovala jedného z dvojmetrových robotov. Kokpit pre pilota bol otvorený a jej hlava a trup sa v ňom strácali. Z robota trčali len jej nohy, ktoré sa pohybovali do rytmu, akoby tancovali. V hlave jej asi šla nejaká pesnička a myslím si, že som začul aj hmkanie. Chytil som ju za nohu, čo ju vystrašilo. Strhla sa, začul som tupý zvuk. „Firdot!“ Zanadávala a vyskočila z robota. „Zbláznil si sa? Takto ma vydesiť.“ Šúchala si hlavu a opatrne zoskočila na podnožku. „Prízrak?“ Zaostrila na mňa. „Prízrak!“ Vykríkla. „Ty si sa vrátil!“ Do tváre sa jej tlačila zelená farba a ona radostne podskočila. „Nemal si byť niekde inde?“

„Mal, ale niečo sa stalo.“ Jemne som sa usmial a Ely celá zozelenela. „No musím s ňou hovoriť. Vieš sa s ňou spojiť?“ Ely sa zamyslela.

„Môžem to skúsiť, ale nič nesľubujem.“

„Povedz jej, že ju počkám tam, kde naposledy.“ Ely sa na mňa zmätene zadívala.

„Nepôjdem s tebou?“ Opýtala sa.

„Niečo sa ťa opýtam.“ Ely ťažko prehltla. „Keď som sa s tebou prvýkrát stretol, vravela si, že si mi zabudla poslať informácie o mágii vesmíru. Naozaj si zabudla alebo nijaké informácie o tejto mágii neexistujú?“ Ely akoby skamenela. Aj jej zelená tvár sa behom chvíľky zmenila späť na svetlo modrú. „Myslel som si to.“ Sklonil som hlavu. „Bude lepšie, ak tentokrát počkáš tu. Mohlo by to byť nebezpečné.“ Otvoril som chránený portál a vybral som sa na ostrov. Prakticky som bol pripravený aj na možnosť, že budem s Ayrou bojovať. Psychicky som si však nebol istý. Mohla byť mojím nepriateľom. V simulácii, ktorú mi poslala, som nikdy nebojoval v priamom boji proti nej samotnej, a tak som nevedel, čo by som od nej mohol čakať. Bolo to však aj tak jedno. Ak by som aj proti nej bojoval, simulácia bola jej výtvorom a pokojne mi mohla dať mylné informácie. Posadil som sa na jeden z kamenných schodov a s jemne trasúcimi sa rukami som čakal, čo sa bude diať.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 55704
Mesiac: 3919
Deň: 102