Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 54

uvod-legia.png

article preview

Vrátil som sa do tábora celý natešený. Zamieril som rovno k Ely. Sedela pri svojom stole a hlavu mala položenú na kopách papierov. S neprítomným pohľadom sledovala, ako sa vedľa jej hlavy krútil skrutkovač.

„Ely! Vstávaj!“ Povedal som rázne a do Ely akoby strelil blesk. Vyskočila na nohy a zmeravela. Pristúpil som k nej a objal ju. „Ďakujem ti.“

„Iiiiii.“ Začalo sa ozývať jemné pišťanie. Povolil som zovretie a uvidel som, ako celá zozelenela.

„Prepáč.“ Odskočil som. „Zabudol som na tvoju alergiu.“

„Ach, to nič!“ Mávla rukou, usmiala sa a zahalila sa do plášťa s kapucňou. „Dozvedel si sa, čo si chcel?“ Opatrne sa opýtala.

„Myslím, že na začiatok to stačí.“

„Takže vieš o mágii vesmíru?“ Prikývol som. „A o ostatných mágiách?“ Tiež som prikývol. „A o jej zrade?“

„To zatiaľ ešte nie, no niečo mi hovorí, že aj keď sa raz dozviem pravdu, nebude tak hrozná, ako ju Roltonci opisujú.“ Ely sa jemne usmiala a prikývla. „Musím si ešte niečo vybaviť, tak zatiaľ ahoj.“ Nestačila nič povedať a už som bol pár metrov ďaleko.

Zamieril som do veže v pevnosti. Skrz virten som zavolal Wendy, Niu a Gildartsa. Potreboval som s nimi niečo prebrať a nemal som veľa času. Ayra totiž povedala, že slobodných Roltoncov využívajú ako voľné chovné stáda dobytku. Mal som obavy, že ich neustále pozorujú, a že moja návšteva by ich mohla ohroziť.

„Čo sa zas deje?“ Naštvane odfrkol Gildarts. Zrejme nečakal, že uvidí môj úškrn dvakrát za deň.

„Mám niečo, čo by vás mohlo zaujímať. Hlavne teba.“ Pozrel som sa na Wendy. „Ty rada zachraňuješ bezbranných a ohrozených.“ Uškrnul som sa.

„Tak, o čo ide?“ Opýtala sa. Vytvoril som hologram Roltonu a opísal im v skratke situáciu ako aj to, že na Roltone môže byť viacero skupín ako tá, ktorú som stretol.

„Toto je ako stvorené pre vás dvoch!“ Nia skočila medzi mňa a Wendy a oboch nás k sebe pritlačila. „Ako za starých čias.“ Usmiala sa. „Skúste sa znova pohádať a nabudúce vás trafí balvan a nie kamienok.“ Zašepkala zlovestne, na čo si Wendy pošúchala hlavu, akoby ju zabolelo nejaké staré zranenie. „Gildarts prevezme velenie, ja pôjdem na Zem a vybavím povolenie k presťahovaniu.“ Schmatla Gildartsa a vytiahla ho z miestnosti: „Tak šup do práce!“ Nemali sme čas ani namietať.

„Tak, asi je rozhodnuté.“ Povedal som potichu, aby ma Nia náhodou nezačula.

„Zrejme áno.“ Odvetila Wendy a obom nám po chrbte prešiel mráz. „Vezmeme aj Ely? Mohla by nám pomôcť, keďže je Roltonka.“

„Dobrý nápad.“ Zobrazil som mapu galaxie. „Stretneme sa tak o hodinu. Musím pripraviť prestupný bod niekde v polovici cesty.“ Wendy prikývla a ja som sa vydal do vesmíru hľadať ďalšiu planétu. Trochu som ľutoval, že som nevytvoril prestupný bod už dávno. Takto som mal pripravenú základňu, na ktorej oddychovali vodíkové bomby ďaleko od všetkých okupovaných planét. V dosahu bol len Yphet a možno Galbot.

Mal som len hodinu nato, aby som našiel vhodnú planétu. Presunul som sa priamo do prostred medzi Yphet a Rolton a začal som s prieskumom. Nebol som veľmi vyberavý. Našiel som ľadovú planétu, ďaleko od stredu slnečnej sústavy. Mala takmer rovnakú gravitáciu ako Zem, a tak mi stačila. Hlboko pod povrchom som vytvoril základňu. Jadro planéty bolo ešte teplé, a tak aj jemne zahrievalo základňu. Nebolo to ako v tropickom raji, ale sviežich pätnásť stupňov stačilo. Hlavne, ak na povrchu teploty klesali k mínus sto stupňov Celzia. Nemal som čas, aby som tam vytvoril izby či iné veci potrebné pre život, no ani som ich nepotreboval. Mala to byť len prestupná zástavka na ceste k Yphetu. Odtiaľ by už šli mostom až na Zem.

„Pripravené?“ Vrátil som sa na Yphet. Wendy a Ely ma čakali v pevnosti pred mostom. Ely ešte čosi upravovala na svojom roboobleku.

„Samozrejme.“ Odvetila Wendy. „Aj keď nie som si istá, čo tam stále robí.“ Obaja sme sa pozerali na duchom neprítomnú Ely.

„Už to skoro bude!“ S vypätím síl sa snažila vytiahnuť veľký kus z robota. „A je to!“ Vyhodila kus železa na hromadu a namiesto neho si vliezla do robota. Zavrela presklený poklop, ktorý vydal sykavý zvuk, ako keby sa vzduchotesne uzavrel.

„Čo to robíš?“ Zadíval som sa na ňu. Vyzerala komicky. Bola natlačená v hrudi a hlave robota a pochyboval som o tom, že to bolo pohodlné.

„Teraz už môžem ísť aj skrz vesmír.“ Usmievala sa a pri každom ťažkom výdychu sa jej zarosilo sklo.

„To je síce super, ale na Rolton ideme skrz prestupný bod na planéte. Je tam vzduch a vhodná teplota.“ Sklenené veko zasyčalo a znovu sa otvorilo.

„Čože?“ Vyštekla. „Ja som si myslela, že ideme skrz voľný vesmír.“

„Ty si jej to nepovedala?“ Pozrel som sa na Wendy.

„Chcela som, no veľmi ma nevnímala. Keď počula, že ide s nami do akcie, akoby vypla všetko ostatné a sústredila sa len na to, ako upraviť robota pre prežitie vo vesmíre.“

„To si ju nemohla zastaviť?“

„Mohla, no bola som zvedavá, či sa doňho vmestí.“ Zatiaľ čo Wendy sa usmievala, Ely sa nafúkli líca a mala chuť hodiť ťažký kus kovu, ktorý práve vybrala z robota, na Wendy.

„Ach,“ povzdychol som si. „Radšej už poďme.“

„Ale čo môj oblek?“ Ely takmer vyhŕkli slzy, keď videla, že si ho zničila zbytočne.

„Keď sa vrátime, pomôžem ti ho opraviť.“ Moje uistenie jej zrejme stačilo. Rozbehla sa za nami k portálovej plošine.

Skrz prestupný bod sme dorazili na Rolton. Otvoril som portál do miest, kde stálo kedysi mesto. Odtiaľ to bol už len kúsok k roltonskému táboru. Prešli sme lesíkom a dorazili na čistinku. Stany a vozy tu už ale neboli. Nezostali po nich takmer žiadne stopy, no Wendy mala lepšie zmysly, a tak našla smer, ktorým sa vydali. Kráčali sme už dobrú hodinu, keď sa v kríkoch čosi zaligotalo. „Počkajte.“ Zastavil som a ponoril som ruku do kríkov. Vytiahol som odtiaľ okuliare na nočné videnie, ktoré som dal Roltoncovi. „To nie je dobré.“

„Čo to je?“ Opýtala sa Ely.

„Je to symbol, že majú problémy! Musíme si pohnúť!“

Rozbehli sme sa po stopách. Z tábora bolo takmer nemožné nájsť, ktorým smerom šli, no akonáhle sme ich stopu zachytili, začala sa zväčšovať, až sa postupne stala úplne viditeľnou. Akoby už za sebou nezahladzovali stopy. Dorazili sme až na okraj lesa a v diaľke, na šírej lúke, sme zbadali konvoj. Roltonci boli zavretí vo vozoch a okolo nich stálo asi sto Mirnilčanov a dvaja mágovia.

„Čo teraz?“ Ely sa jemne triasol hlas.

„Prebehnem po okraji lesa. Ilúziou ich nalákam k vám, zatiaľ čo ja oslobodím Roltoncov.“ Názorne som to ukazoval.

„Budeme ťa kryť. Ak sa niečo zomelie, stretneme sa v tých ruinách.“ S Wendy sme súčasne prikývali. Ely sa na nás zmätene pozrela a ešte zmetenejšie prikývla.

Utekal som po okraji lesa a z ich pozície som vyslal svoju ilúziu priamo k vozom. Bol som už takmer v polovici cesty, keď si mirnilskí vojaci všimli ilúziu. Chvíľku sa na ňu zmätene dívali, keď v tom jeden z mágov zavelil: „Zabite väzňov!“ Vojaci sa otočili a namierili svoje kopije, meče a luky na vozy. Nemohol som otáľať. Preskočil som portálom priamo nad vozy a vyslal tlakovú vlnu. Poskytla mi sekundu či dve, kým sa vojaci zbierali zo zeme. Vzduch naokolo stuhol a vytvoril neviditeľné popruhy okolo vozov. Štyri usmerňovače na chrbte a nohách začali vydávať nepretržitý prúd ohňa a poskytli mi tak vztlak. V rukách som držal neviditeľné popruhy, ktoré držali tri preplnené vozy. Sústredil som sa na odľahčenie drevenej konštrukcie vozov a za pomoci vedra sa mi ich podarilo odlepiť od zeme. Vzniesol som ich sotva tri metre do vzduchu, keď už po mne šla spŕška šípov a kúziel. Zvyšné dva usmerňovače vytvárali ľadové steny, do ktorých sa šípy zapichovali. Mal som šťastie, že mágovia v skupine boli v celku slabí. Silou sa mohli rovnať Retuovi, ktorý ma počas vojny na zemi takmer niekoľkokrát zabil. Teraz mi však ich kúzla pripadali slabé. Narážali do magického štítu a trieštili sa takmer bez toho, aby som ich cítil.

Preletel som s vozmi až k okraju lesa a položil ich na zem. Mirnilčania sa medzitým preskupili do úhľadnej línie a mierili ku mne. Na jeden z vozov vyskočila Wendy a hneď na to zoskočila vedľa mňa.

„Hm, skvelý plán. Kde na nich chodíš?“ Uškrnula sa.

„Vieš, pri plánovaní som si povedal: Čo by si asi spravila ty?“ Vrátil som jej poznámku.

„Tak to ma nepoznáš!“ Odfrkla sarkasticky.

„Ale poznám.“ Usmial som sa.

„Neviem, či ste si to všimli, ale mieria priamo na nás.“ Spoza vozu vyšla Ely.

„Veď ich je len sto.“ Obrátil som sa k Ely, a tá len neveriacky pokrútila hlavou, keď videla široký úškrn na prilbe. „Osloboď zajatcov a zvyšok nechaj na nás.“ Pozrel som sa na jej dýku, ktorú sa nemotorne snažila vytiahnuť. Ely nadšene prikývla. „Takže, chceš si zasúťažiť alebo máš strach?“ Pozrel som sa na Wendy.

„Ja a strach?“ Rýchlo, ako vietor natiahla luk a vypálila dva šípy. Tie preleteli skrz vojakov a odhodili asi tucet z nich na stranu. „Už prehrávaš.“ Usmiala sa a znovu naťahovala šíp. V tom sa môj obraz vedľa nej stratil a zostal len úškrn z prilby.

„Neprehrávam.“ Odvetili ústa bez tela a z armády pred nami sa začalo ozývať rinčanie kovu.

Trvalo to sotva pár minút a posledný vojak bol mŕtvy. Mágovia ani len nestihli vykúzliť niečo silnejšie a už ležali na zemi. Keď sme sa uistili, že nik z nich našiel preč, vrátili sme sa k vozom. Ely vyslobodila Roltoncov a presvedčovanie mohlo začať. Šlo to však ľahšie, než som čakal. Našlo sa síce pár odporcov, ale Oli ich rýchlo umlčala. Zrejme aj v tejto kultúre dokázala žena najľahšie umlčať chlapov. Roltonci si začali baliť to, čo im zostalo. Pár z nich sa na chvíľku stratilo v lese. Snažili sa nájsť zviera, ktorému srsť žiarila podľa toho, aká mágia bola v jeho blízkosti. Nebolo však po ňom ani stopy. Keď ich napadli Mirnilčania, tak hneď zutekalo preč.

Vrátili sme sa na Yphet a doviedli sme ich k ceste na prestupnú stanicu. Kvôli bezpečnosti bola platforma na presun v yphetskej základni, ďalej od frontovej línie.

„Oli?“ Zastavil som Roltonku.

„Áno?“ Obzrela sa.

„Chcel som sa opýtať, či nepoznáš liek na alergiu, ktorý by bol vhodný pre Roltoncov?“

„Na alergiu?“ Vygúlila oči. „Neviem, čo tým myslíš. Aké sú príznaky?“

„Ely občas zozelenie a hovorí, že je to alergia na ľudí. Nedalo by sa jej nejako pomôcť?“

„Ach, na to nie je žiaden liek, pretože to nie je choroba.“ V tom sa medzi nás vrhla Ely a schmatla Roltonku za ruku. Odtiahla ju pár metrov ďalej a ja som zostal stáť ako obarený.

„Čo sa deje?“ Pristúpila ku mne Wendy a rozprávala s plnými ústami. V ruke držala nahryznuté červené jablko a spoločne sme sa dívali na divadlo.

„Ja... neviem. Len som sa jej opýtal, či nemajú liek na Elynu alergiu, V tom medzi nás skočila a odtiahla ju preč.“

„Aha.“ Skonštatovala Wendy a dívali sme sa, ako si tie dve niečo vysvetľujú. V tom sa Wendy začala dusiť jablkom. Udrel som ju po chrbte a kúsok jablka vypadol na zem. Wendy sa však hneď na to začala smiať a nemohla s tým prestať.

„Čo sa deje?“ Opýtal som sa zmetene.

„Ha, ha, ha,“ ozývalo sa všade. „Od teraz si oficiálne myslím, že Igor nie je najhlúpejší špecialista, aký kedy žil!“ Neprestávala sa smiať, a popri tom ma udierala po chrbte. „Alergia,“ to bolo jediné, čo z nej ešte vypadlo, než sa radšej v záchvate smiechu vytratila preč.

„Už mám liek, ale to zelené sfarbenie sa občas ešte ukáže.“ Priskočila Ely a v ruke držala malý kožený balík.

„Kamienky?“ Skener ukazoval, že je v ňom niekoľko malých kamienkov.

„Sú to kúzelné kamienky.“ Uložila si balíček do plášťa.

„Neviem, si si istá?“ Necítil som z nich žiadnu energiu.

„Som a už sa prestaň starať o môj zdravotný stav.“ Naštvane nafúkla líca. „Som schopná a svoje povinnosti si plním!“ Hrala urazenú.

„Nečerti sa hneď. Len chcem, aby si bola zdravá.“ Položil som jej ruku na rameno. „Poď, opravíme tvojho robota a Karmín zatiaľ nájde zvyšné skupiny Roltoncov.“ Vybrali sme sa späť do pevnosti a Wendy som preposlal všetky snímky planéty. Mala lepšie zmysly ako ja, a tak som veril, že nájde aj ostatné zatúlané skupinky.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 55706
Mesiac: 3915
Deň: 101