Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 56

uvod-legia.png

article preview

Dni utekali ako voda. Pracoval som na ďalších lodiach, občas sa konala nejaká tá porada a občas som navštívil Zem. Many sa zotavoval, no stále to šlo pomaly. Joro-Gumo a nový predseda vlády dobre spolupracovali, a tak sa nám darilo získavať verejnú mienku plne na našu stranu. Laco vytvoril nové sady plagátov. Na niektorých boli statoční vojaci, snažiaci sa preraziť hradby mohutných pevností. Na ďalších bola Prízračná légia a bežný život jej študentov. Nemalú časť týchto plagátov tvorili portréty Wendy, Nii, Gildartsa, Joro-Gumo, Igora či iných špecialistov. Párkrát som sa za Lacom zastavil, a tak vytvoril aj plagáty so mnou. Na jednom z nich som mal po boku ohnivých golemov, na ďalšom som zas ako prízrak pretínal šíky nepriateľov. Bola celkom zábava sledovať jeho umenie v praxi.

Pri potulkách po Zemi som sa zastavil aj za Bi a roltonskými utečencami. Darilo sa im dobre aj keď sa im občas ťažko zvykalo na novú planétu a podmienky. Dostávali však všetko, čo potrebovali a boli v bezpečí. Od Bi som však zistil skutočný dôvod, prečo Wendy nenasadila Ovy na Yphete. Atmosféra aj keď prečistená, bola pre Ovy stále veľmi toxická. Bi sa tam zastavila len na pár hodín a hneď jej bolo zle. Na jednej strane mi to skrížilo plány, pretože som ich chcel použiť pri oslobodení yphetských táborov. Na druhej strane to však bolo aj šťastie. Znamenalo to totiž, že ani Mirnilčania nemohli používať Ovy, ako kuriérov medzi ostrovmi, keď im začneme rušiť komunikáciu. Portály sme im rušiť nevedeli, no aj tak som pochyboval, že by tam mali veľa mágov, ktorí by to dokázali.

V Amerike medzitým zvíťazili povstalci. Vytvorili novú dočasnú vládu a behom ďalšieho mesiaca sa mali uskutočniť voľby. Chceli, aby som prišiel znovu do bieleho domu. Zrejme to mala byť forma akéhosi ospravedlnenia sa, ale v tom čase som nebol na Zemi, a tak ma zastúpil Ironhand. Každopádne to vyzeralo v skutku lepšie. Špecialisti, ktorí bojovali za mafiánov, buď padli alebo sa ukryli. Ich virteny získali povstalci, a tak im Tjaša ponúkla možnosť prísť a učiť sa v légii. Väčšina z nich túto možnosť využila, a tak sa škola znovu zaplnila. No aj tak bolo na Yphete viac špecialistov ako v légii.

Oddychoval som na lavičke hneď vedľa suchého doku. Zem sa mierne otriasala pod dupotom ťažkých robotov. Jeden z nich sa blížil ku mne, a tak sa otrasy stupňovali. „Prestávka skončila.“ Ozval sa piskľavý hlas Ypheťana.

„Tak čo tu ešte robíš? Choď pracovať!“ Odfrkol som. Za mnou stál Sintor so svojím robotom. Bol vodcom Ypheťanov a vyslúžil si to tým, že mal z nich najväčšie IQ aj keď oni to volali rozumová zdatnosť.

„Pohni si! Tie lode už mali byť hotové!“ Namyslene pokračoval v provokovaní. Ypheťania mali svoju vlastnú definíciu slušnosti. Slovíčka ako ďakujem či prosím nemali v slovníku. Jednoducho, kto mal vyššiu rozumovú zdatnosť, mohol rozkazovať tým s nižšou. Keďže však nik nemal vyššie IQ ako Sintor, myslel si, že môže rozkazovať aj nám. Nia mi rozprávala, akí boli nadšení, keď sem prišli naše armády a zachránili ich. Behom pár týždňov sa však začali správať namyslene, a to hlavne, keď videli našu techniku. Pre nich to bolo rovnaké, ako keby nás prišli zachrániť neandertálci. „Pohni si.“ Zopakoval.

„Ako chceš!“ Naštvane som sa postavil a kráčal som k nemu. Celý sa začal jemne triasť a už tušil, čo sa bude diať. Chytil som ho po stranách hlavy a zodvihol som ho. Meral sotva meter a vážil len pár kilogramov. Sintor sa začal mykať a robot, ktorý stál za ním, opakoval jeho komické pohyby. „Už som ti to povedal viackrát! Nie som tvoj poskok! Pokiaľ chceš, aby som niečo urobil, nauč sa správať! Nebudem počúvať príkazy od niekoho, kto mi doslova nesiaha ani po pás!“ Uvoľnil som zovretie a on dopadol na zadok. Robot za ním to zopakoval, a pri dopade vyhĺbil malý kráter. Sintor si začal čosi hundrať a odkráčal s robotom preč. Pri tom mykal rukami a naštvane dupotal, čo opakoval aj robot.

„Prízrak!“ Uvidel som Ely, ako beží a kričí na mňa. Nevšimla si jamu, ktorá zostala po robotovi, a tak do nej spadla takmer hlavou napred. Keď sa odtiaľ vydriapala, bola celá od bahna.

„Hm, skúšaš novú liečbu na tvoju zeleň?“ Prešiel som jej prstom po tvári a zotrel tenkú vrstvu blata.

„Nie!“ Odhodila mi ruku.

„Tak potom...“ Nestihol som si vymyslieť nič ďalšie. Ely vzala bahno z plášťa a hodila ho po mne.

„Ale no tak!“ Pozrel som sa na hnedý fľak na čiernom brnení. „Vieš, že blato sa z brnenia ťažko zotiera!“ Čierne brnenie sa rozžiarilo farbami a po blate nezostala ani stopa.

„Si rovnaký ako ona!“ Zahundrala.

„Tak, čo si chcela.“ Usmial som sa. A šplechol jej trochu vody do tváre a na oblečenie. Behom chvíľky bola čistá a zároveň aj suchá.

„Vieš, vŕtala som sa vo svojom obleku a premýšľala. V tom mi mysľou prebehla myšlienka a ja som si prištipla prsty medzi ozubenými kolesami. Bolelo to ako čert, no musela som ti to povedať.“

„Ale Ely,“ skočil som jej do reči. „Ja predsa viem, že si tak trochu nemehlo.“ Ely nafúkla líca a oči jej takmer vypadli z jamôk.

„Ja,“ chytila skrutkovač. „Nie som nemehlo!“ Hodila ho po mne. Skrutkovač sa odrazil od brnenia a dopadol do bahna. Chvíľku na mňa zúrivo hľadela, a pri tom dýchala, akoby behala maratón. Potom sa však upokojila a pokračovala. „Uvažovala som nad naším plánom. Čo ak Mirnilčania nebudú chcieť bojovať a radšej zabijú zajatcov, akoby mali riskovať, že ich oslobodíme?“

„Ehm,“ zhlboka som sa nadýchol.

„Ty s tým počítaš?“ Vyvalila oči.

„Nepočítam, no túto možnosť som zvážil. Myslím si, že obetovanie pár tisíc alebo milióna Ypheťanov výmenou za celú planétu, nie je až tak zlá cena. Okrem toho si skôr myslím, že ich presunú na inú planétu.“

„Ak by ich chceli presunúť, prečo to už neurobili?“ Naštvane skrížila ruky.

„Čo ja viem? Možno sa ľahšie ovládne nový tvor na jeho domovskej planéte, ako niekde inde. Možno ich chcú ako rukojemníkov. Naozaj netuším.“ Mykol som plecami.

„Tebe je jedno, čo sa s nimi stane? Prečo ste obaja takí bezcitní?“ Zahromžila.

„Nie je mi to jedno.“ Položil som jej ruku na rameno. „Urobím všetko preto, aby som ich zachránil všetkých aj keď sú otravní a nepríjemní.“ Povzdychol som si. „Len vo vojne musíš vždy rátať s najhorším scenárom. Takto zistíš, či si ochotný zaplatiť aj tú teoreticky najvyššiu cenu. Pokiaľ nie, tak musíš vymyslieť iný plán. Pretože, ak sa do toho dáš, a tu najvyššiu cenu nebudeš ochotný zaplatiť, tak sa môže stať, že kvôli tomu stratíš všetko.“ Ely ma počúvala so zatajeným dychom.

„To isté mi raz povedala aj ona.“ Usmiala sa. „Ale ty si taký, ako bola ona pred tým, než sa k nim musela pridať.“

„Ty, ako jej virten, si istotne pamätáš, čo sa naozaj stalo na Roltone.“ Ely opatrne prikývla. „No neboj, nebudem sa ťa to pýtať.“ Vydýchla, akoby jej spadol kameň zo srdca. „Povie mi to sama, keď príde správny čas.“ Usmial som sa. „Chcel som sa opýtať niečo iné. Ako ťa vyrobili? Myslím, ako vyrobili virten?“

„To ti neviem povedať. Bola som síce virten.“ Zašepkala. „Ale nepamätám si, ako ma vyrobili. Prečo ťa to zaujíma?“

„Virten je veľmi vyspelá technológia. Dokonca ani Ypheťania by ju nezvládli napodobniť. Prečo potom majú Mirnilčania len tento jeden kus techniky? Kde ho vyrobili, a prečo sa prestali rozvíjať?“ Premýšľal som nahlas.

„Máš priveľa otázok, na ktoré ti neviem odpovedať. Môžem len hádať.“

„Tak skús hádať.“ Pousmial som sa. Ely sa na chvíľku zamyslela, a potom spustila.

„Možno ho vytvorili pomocou mágie, a tak ani nechápu, ako poriadne funguje.“ Hneď na to potriasla hlavou. „To nie, to by ho mohol vytvoriť každý.“ Premýšľala ďalej. „Možno kedysi boli ako Ypheťania, zamorili svoju planétu. Potom sa rozhodli presťahovať alebo ju vyčistiť, ale zanevreli na techniku a jediné, čo si ponechali, boli virteny. Neškodný a mocný vynález zároveň.“

„Hm, popravde toto ma zaujíma možno aj viac ako vojna.“ Pousmial som sa. „Ak by pokračovali v technickom rozvoji, tak by sme nemali ani najmenšiu šancu.“

„Možno pokračujú.“ Rozpačito sa usmiala. „No pochybujem o tom. Ani ja, ani Ayra sme nikdy nevideli žiadnu ich technickú vymoženosť.“

„No nič. Radšej sa vrátim do práce, než za mnou zase príde ten škrečok.“ Ely prikývla a rozbehla sa preč.

Vrátil som sa do práce. Ypheťania komandovali svojich robotov, tak ako aj jeden druhého. Bola to zvláštna rasa. Vyzerali takmer ako ľudia. Merali len niečo okolo jedného metra. Mali veľké hlavy, uši im odstávali a pripomínali tak trochu elfie, no veľkosťou skôr slonie. Väčšina z nich mala krátke vlasy, no ženy nosili dlhšie. Mali rôzne farby, no myslím si, že hnedá a čierna bola ich prírodná a ostatné si už len nafarbili. Mali malý nos a ústa, do ktorých sa ťažko niečo vmestilo. Keď však jedli, dokázali si ich napchať takmer k prasknutiu. Vyzerali ako škrečkovia s lícami plnými orieškov. Najviac ma však tešilo, že medzi nich zapadla Ely. Bolo to, ako keby našla národ, do ktorého by patrila a jej inteligencia a technická zručnosť sa vyrovnávala aj Sintorovi. Preto sa k nej správal s úctou, na rozdiel od nás ostatných.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 1
Celkom: 55699
Mesiac: 3927
Deň: 105