Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 6

uvod-legia.png

article preview

          „Čo sa to tu deje Wendy?“ Upriamil som zrak na karmínovo červené brnenie v čele jednej z armád.

            „Kto je to? Okamžite sa identifikuj!“ Všimol som si, ako pátra v oblakoch, akoby tušila, že signál prichádza odtiaľ.

            „Už ma ani nespoznávaš?“ Bol som preč len chvíľu a už na mňa zabudla?

            „Ihneď sa identifikuj, inak ťa zostrelím.“ Videl som, ako naťahuje svoj luk.

            „Ty ma vážne nespoznávaš?“ Začudoval som sa. „Veď to som ja, Prízrak.“

            „Prízrak je mŕtvy.“ Vypálila šíp, ktorý preletel pár metrov vedľa mňa. „Posledné varovanie, identifikuj sa!“

            „Než sme odišli do Paríža, nechal som ti v izbe hraciu skrinku. Našiel som ju pri tvojich starých rodičoch v izbe, ktorá ti kedysi patrila.“ Sklonila luk.

            „Si to vážne ty? Ako je to možné?“ Hlas sa jej triasol.

            „Zostal som uväznený v kameni a prebral som sa len pred chvíľou.“ Videl som, ako Gabrielova armáda začala postupovať, a tak som nemal čas jej nič vysvetľovať. „Čo sa to tu deje?“

            „Bude lepšie, keď si to pozrieš sám.“ Na chvíľu sa odmlčala. „Posielam ti základné informácie o tom, čo sa stalo, kým si tu nebol.“ Ponoril som sa do podvedomia a začal som prezerať spisy, ktoré mi Wendy poslala. Bolo v nich kopec informácii o tom, ako Mirnilčania odišli preč hneď, ako som skamenel, no mnoho ich poskokov tu zostalo. Spočiatku zostávali v zadržovacích táboroch, no mnoho ľudí ich chcelo zabiť. Situácia sa trochu upokojila, keď ich špecialisti uistili o tom, že boli len ich otrokmi a nevedeli, čo robia. No Gabriel sa rozhodol inak. Dostal sa do vlády a začal burcovať ľudí proti mimozemšťanom. Získal mnoho stúpencov, až to vyvrcholilo do občianskej vojny. Wendy, Nia a pár ďalších špecialistov sa zastalo mimozemšťanov. Tjaša, ako jedna z vlády, sa ich taktiež zastala, no zahynula pri leteckom nešťastí. Všetko však ukazovalo na to, že to nebola nehoda. Gabriel ju zrejme dal nenápadne odstrániť. Okrem toho sa k nemu pridalo aj niekoľko špecialistov ako Igor, Gildarts, Artemis a ďalší, no ich mená mi nič nehovorili. Nemohol som sa ďalej zdržiavať štúdiom, a tak som sa vrátil do reality. Armády stáli oproti sebe pripravené každú chvíľu zaútočiť.

            „Máš nejaký plán, ako to zastaviť?“ Opýtal som sa Wendy.

            „Vyskúšali sme už všetko. Snažili sme sa vyjednávať, hľadať kompromisy, ale Gabriel všetko odmietol. Toto je posledné riešenie.“ Dodala zúfalo.

            „Rozumiem.“ Odvetil som jej. Stále som jej plne veril, a keď mi tvrdila, že skúšala už všetky mierové cesty, tak som jej to veril. Vytvoril som veľký farebný kruh na oblohe, presne medzi oboma armádami. Z kruhu vyšľahol prúd energie, ktorý zamaskoval môj dopad na zem. Energia zmizla a v prachu sa začala objavovať moja silueta. Sústredil som sa a prach dopadol k zemi, akoby vážil sto kíl. V momente zostal vzduch čistý a priezračný. Obe armády nehybne stáli a zízali na to, čo sa deje. „Kto tu tomu velí?“ Skríkol som a za pomoci mágie môj hlas vyvolal menší otras. Nad hlavou sa mi objavil strieborný kruh a ja som mal na sebe anjelské brnenie. Mávol som krídlami a vystúpil som pár metrov nad zem. „Kto velí tomuto šialenstvu?“ Zlovestne som zvrieskol a otras bol silnejší. Telo mi začali obklopovať čierno-červené plamene a anjelské brnenie sa začalo meniť. Striebornú farbu brnenia začala nahrádzať temnota pretkaná krvavo-červenými pulzujúcimi žilami, ktoré viedli do červeného kameňa uprostred brnenia. Vyzeralo to, ako srdce, ktoré pulzuje život do temnoty. Biele anjelské krídla sa rozpadli, a namiesto nich vznikli asi päť centimetrov hrubé a na konci sa zaostrujúce plamene. Vychádzali z chrbta rovnomerne na obe strany a miesila sa v nich čierna a červená. Mali to byť moje nové krídla. Na rozdiel od starých, ktoré boli len ilúziou, tieto tvorila mágia. Mohol som ich kedykoľvek použiť, nielen na lietanie, ale aj ako zbraň či štít. „Pýtam sa poslednýkrát, kto tu tomu velí?“ Môj hlas sa ozýval po celom okolí. Na oblohe sa vytvoril červený kruh a z neho vystrelil ohnivý meteorit. Dopadol na zem, hneď vedľa mňa a nechal za sebou kráter. Gabrielova armáda urobila krok späť, keď uvideli, že sa z kráteru niečo derie von. Po pár sekundách vedľa mňa stála obria postava. Bola tvorená z mohutných čiernych balvanov a obklopená žiarivo červeným plameňom. Medzi balvanmi bolo niekoľko centimetrov voľného miesta, no obor sa aj tak pohyboval, akoby bol z jedného kusu. Many si túto novú formu poriadne užíval. Zreval ako zúriace zviera a plamene okolo jeho tela začali burácať. Dav sa konečne rozostúpil a v diaľke som zbadal Gabriela. Zosadol som na zem a vykročil mu naproti. Many zatiaľ zostal uprostred medzi dvomi armádami.

            „Všetci sme si mysleli, že si mŕtvy.“ Gabriel už stál len pár metrov odo mňa, no bližšie sa neodvážil. Hovoril pokojným a v celku tichým hlasom. Armáda stojaca niekoľko desiatok metrov za ním ho nemohla počuť.

            „A ja som si myslel, že ste vy mŕtvi.“ Upriamil som zrak na jeho zbroj a auru. Cítil som len slabú mágiu, a aj keď jeho zbroj vyzerala pekne, nebola veľmi odolná. Na opasku mal krátky meč a pod pažou držal prilbu.

            „Tak ako to bude teraz?“ Zadíval sa na golema za mnou.

            „Stále môžeš zastaviť toto šialenstvo.“ Detailne som pozoroval všetko, čo sa okolo neho mihlo. Ayrin program ma naučil aj to, ako zistiť, či je osoba v kontakte s inou osobou. Všetko nasvedčovalo tomu, že môžeme hovoriť otvorene a nik nás neodpočúva.

            „To nie je šialenstvo. Oni na nás zaútočili a zabíjali našich ľudí po miliónoch.“ S pohŕdaním ukázal na armádu za mojím chrbtom. „Veď práve ty by si mal najlepšie vedieť, čo sú zač. Bojoval si proti ním tvrdšia ako ktokoľvek z nás!“ V očiach sa mu zračilo neochvejné presvedčenie. Presne toho som sa obával.

            „Viem, čo sú zač a viem aj to, že to nie sú tí praví nepriatelia. Veril si mi cez vojnu, prečo mi neveríš teraz?“ Nechcel som to s ním len tak vzdať.

            „Tak sa zdá, že ten šialenec si tu ty. Brániš nepriateľov, a k tomu ti v hrudi bije ich zbraň!“ Zadíval sa na Optikor. „Nemyslí si, že neviem, čo to je! Igor mi opísal jasne pulzujúci predmet, ktorý sa ti zaryl do hrude. Ako mám vedieť, že ťa práve teraz neovládajú?“ Povzdychol som si a jemne som pokrútil hlavou. Behom okamihu som uskočil o pár krokov dozadu. V pravej ruke sa mi objavil čierny meč a všetci spozorneli. Gabriel bol tiež v šoku, a tak som to využil. Vypálil som jemnú rázovú vlnu, ktorá ho zrazila k zemi smerom k jeho armáde. Keď zodvihol hlavu, aby videl, čo robia jeho vojaci, z očí mu už šiel jasný zelený dym.

            „Gabriel, si pod ich kontrolou, nevieš čo robíš, bojuj s tým.“ Skríkol som tak, aby to všetci počuli. Gabriel sa postavil a vytasil svoj meč. Čosi zašomral, no nerozumel som ho a rozbehol sa oproti mne. „Prestaň, nechcem ti ublížiť!“ Pokračoval som, no Gabriel sa rútil priamo na mňa. Švihol svojim mečom, no uhol som sa mu. Otočil sa a pokračoval v snahe zasiahnuť ma. Občas som sa vyhol, inokedy som ho musel zablokovať. „Bojuj s tým!“ Naliehal som, no márne. V sebaobrane som ho sekol mečom po chrbte, no nechcel som ho zabiť. Gabriel dopadol na zem s jemný rezom cez lopatku. S ťažkosťami vstal a pokračoval v boji. Keď sa ku mne rozbehol. Zasiahol som ho do stehna. Gabriel dopadol na zem a meč mu vypadol z ruky. Začal sa k nemu plaziť. „Nemusí to takto skončiť.“ Skríkol som, ale s Gabrielom to ani nehlo. Pokračoval ďalej, a tak som sa postavil medzi neho a meč. Po ľavici sme mali jeho armádu a po pravici Wendinu armádu. Pomôžeme ti. Chystal som sa ho omráčiť, no v tom sa z jeho armády vyrútila ohnivá guľa. Vložil som štít medzi Gabriela a kúzlo, no bolo neskoro. Tenký prúd mágie sa dokázal vyhnúť štítu a len ho jemne lízol. Mágia preťala gabrielovu lebku a jeho tvár sa zaborila do trávy. Obzrel som sa k armáde a videl, ako z nej ktosi vybehol. Otvoril portál a preskočil ním. Neváhal som ani sekundu a rýchlosťou blesku som sa dostal k portálu. Takmer sa už zatvoril, no stihol som ním preskočiť. Trvalo len pár minút, než som sa opäť vrátil k armádam.

Vrátil som sa ku Gabrielovmu telu. Stál už pri ňom Gildarts spoločne s doktorom. Ten ale vedel, že mu už nepomôže. „Zbohom. Je mi to ľúto.“ Sklonil som sa k nemu a naposledy som mu zavrel oči. „Vy idioti!“ Zvrieskol som na jeho armádu. „Boli ste s ním tak dlho a nikto z vás si nevšimol, že bol pod vplyvom skutočného nepriateľa? Toho, čo zotročil aj nevinné tvory na druhej strane tohto poľa!“ Ukázal som hlavne na špecialistov, ktorí stáli v čele jeho armády, no tí len sklopili hlavy. „Ak by ste neboli taký ignorantskí a počúvali, čo rozprávajú Galboti alebo iné ich zotročené rasy, neboli by sme v tejto situácii! Galbotov napadli presne v čase ich občianskej vojny. Je dosť možné, že ich poštvali proti sebe rovnako, ako sa to deje práve tu a práve teraz!“ Pokračoval som zlovestným tónom. „Využili by chvíľu, keď sa tieto dve veľké armády zmasakrovali a prišli by si sem po isté víťazstvo! Vážne skvelá práca!“ Sarkasticky som začal tlieskať. Po chvíli som zodvihol ruku. Nado mnou sa objavilo čosi ako obrazovka a na nej sa začal prehrávať záznam. Ukazoval, ako som preskočil portálom na druhú stranu, do akéhosi pralesa. Chvíľu som stopoval vojaka, no rýchlo som ho dohonil a zabil. Pristúpil som k nemu a zložil mu prilbu. Pod ňou sa ukrýval jeden z mirnilských veliteľov. Líšili sa od bežných vojakov, a tak nebolo pochýb o tom, že to mal na svedomí práve on.

            „Tu vidíte skutočných nepriateľov. Mirnilčania majú len niekoľko tisícok takýchto veliteľov, ktorí ovládajú celú armádu a aj ostatné rasy.“ Hovoril som nahlas, aby ma všetci počuli a popri tom som sa prechádzal popred Gabrielovu armádu. „Ako som už povedal, boli ste podvedení! Chceli, aby ste sa tu pozabíjali a otvoril tak cestu ďalšej invázii. No pokiaľ vám ani toto všetko nestačilo ako dôkaz, že konáte veľkú hlúposť, tak dobre.“ V pravej ruke sa mi objavil čierny meč a v ľavej obrovský štít. Bol vysoký ako ja, no v najširšom mieste, v oblasti ramien, mal šesťdesiat centimetrov. K zemi a hlave sa zužoval do ostrého bodu. Čierne vnútro lemoval päť centimetrov široký červený pás. Označoval hranu, ktorá bola ostrá ako čepeľ. Aj keď to bol štít, slúžil viac k útoku ako k obrane. „Môžete pokračovať v tomto boji, no zaručujem vám, že nebudem mať zľutovanie!“ Obloha sa zaplnila červenými magickými kruhmi, rovnakými, z akých vznikol Manyho golem. V Gabrielovej armáde sa špecialisti zhŕkli k sebe a začali debatovať. V zadných radách som však už zbadal pohyb. Vojaci začali opúšťať vojsko, najskôr po jednom, no hneď ich nasledovali celé skupinky. Gildarts už stál pri Gabrielovi, no Igor a ostatní špecialisti pristupovali ku mne.

            „Vzdávame sa.“ Riekol Gildarts.

            „Máš pravdu, Mirnilčania nás chceli poslať proti sebe.“ Doplnil ho Igor.

            „Je mi však ľúto, že to takto skončilo.“ Odvolal som zbrane a Manyho golem sa rozpadol na prach.

            „Je to stále lepšie, ako by sme sa tu mali zmasakrovať, a potom ešte čeliť invázii.“ Prehovorila aj Artemis.

            „Ale ako ste vedeli, že je pod ich vplyvom?“ Podľa virtenu na ruke to bol špecialista, no nikdy pred tým som ho nevidel. Na chrbte mal štít a za opaskom jednoduchý meč. Trochu ma prekvapilo, že nik z nich nemal na hlave prilbu. Zrejme už naďalej neskrývali svoju totožnosť, ako počas vojny.

            „Cítil som to. Mirnilská mágia ma špecifický odtieň.“ Mykol som plecami.

            „Vidíte, celý čas som vám vravela, že je to šialenstvo!“ Spoza chrbta som počul známy hlas. Bol to naštvaný tón Wendy. „Radšej mi zmiznite z očí!“ Zavelila a ostatní poslušne odišli. No nečudoval som sa im. Wednina aura žiarila ako nikdy pred tým. Bola rozčúlená, a v tomto stave by to pre jej odporcov nemuselo dopadnúť šťastne.

            „Som rád, že ťa vidím. Že vás všetkým vidím.“ Pozrel som sa na jej doprovod. Nia, Valkýra, Perhač, Hurikan a ďalší, ktorých mená som nepoznal.

            „Kde si bol tak dlho?“ Wendy ma udrela a v zapätí ma objala. „Chýbal si mi.“ Z očí sa jej tlačili slzy.

            „Kde by som asi bol? Presne tam, kde ste ma hodili!“ Odvetil som jemne rozčúlene. „Vysvetlíš mi, prečo ste moju skamenenú verziu hodili do jazera?“

            „Do jazera? Ty si bol v jazere?“ Začudovala sa Nia a opatrne sa priblížila, akoby si chcela overiť, že nie som prelud.

            „Tam som sa prebral.“ Pristúpil som k nej a silno som ju objal.

            „To jazero, bol kedysi Paríž.“ Riekla Wendy. „Po tom, ako sme odišli portálom, naše družice zaznamenali výbuch. Zostal po ňom len kráter, ktorý sa rýchlo naplnil vodou. Nemali sme ani tušenie, že si to prežil.“ Bránila sa.

            „To ste ma ani nehľadali?“ Opýtal som sa.

            „Samozrejme, že sme ťa hľadali.“ Nii tiekli slzy a stále ma objímala. „No nič sme nenašli.“

            „Radšej už poďme. Tvoj návrat by sme mali osláviť na mieste, ktoré je na to ako stvorené.“ Zavelila Wendy a už bola vo vzduchu.

            „Počkaj.“ Mávol som na ňu. „Nenechám tu Gabrielovo telo len tak. Zaslúži si poriadny pohreb.“

            „Nič sa neboj.“ Mávla na jej vojakov a oni hneď pribehli. „Vezmite Gabrielovo telo a pripravte všetko na poriadny pohreb v hlavnom meste.“

            „Rozkaz!“ Ozvalo sa.

„Tak si už pohni.“ Uškrnula sa. Všetci špecialisti vzlietli a nasledovali sme ju.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 55704
Mesiac: 3916
Deň: 101