Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 60

uvod-legia.png

article preview

Dorazil som na hlavný ostrov. Ypheťania mali preňho názov, no ten som si nevedel zapamätať. Volal som ho ostrov Ypheťanov alebo hlavný ostrov. Kráčal som k plošinám pre portály. Mieril som k prestupným staniciam. Pre nich platilo prísne pravidlo. Za žiadnu cenu som nemohol otvoriť portál z iného miesta. Bolo to oveľa bezpečnejšie, keď sa Mirnilčania nemohli len tak ľahko dostať k súradniciam portálov, nech už viedli kdekoľvek. Tiež, keď hliadka na prestupnom bode videla povedomú plošinu na druhej strane, vedela, že prichádza priateľ.

Skôr, ako som dorazil k plošinám, dobehla za mnou Ely. Upravila yphetskú čističku. Zvýšila jej výkon a pridala plaváky tak, že mohla blúdiť voľne po oceáne. Každá z nich mala vlastný pohon, aby sa dokázala udržať na jednom mieste. Tiež mala maják, ktorým nás upozorňovala na svoju polohu. Bola z toho nadšená a ja tiež. Dokázali by sme ich takto rozšíriť na veľkú plochu a planéta by sa vyčistila rýchlejšie.

Prešiel som portálom na prvú prestupnú stanicu. Robustné kovové dvere boli zavreté a javili známky poškodenia. Po chvíli sa ale otvorili a ja som mohol pokračovať. Na základňu už párkrát zaútočili Mirnilčania. Dvere ale odolali a na povrchu takmer chýbala atmosféra, a tak museli ujsť. Vyskúšali to len párkrát, pretože od prvého útoku boli dvere už permanentne zavreté. Až keď si na kamere vo vnútri overili, že z portálu prichádzajú priatelia, tak otvorili dvere. Na orbite som im nechal niekoľko satelitov, a tak videli aj to, či sa po povrchu niekto neponeviera.

Prešiel som ďalšími prestupnými bodmi. Pre každý prípad boli dvere na nich tiež zavreté. Mirnilčania ale stále nepoznali ich polohu, a keďže sa nedostali skrz prvý prestupný bod, tak zvyšné boli zatiaľ bezpečné. Preto aj posádka na ostatných prestupných bodoch, bola menšia.

Konečne som dorazil na Zem. Prestupný bod ma zaviedol asi sto kilometrov od Pekingu na jednu z vojenských základní, odkiaľ prúdili posily a zásoby na Yphet. Povedal som si, že sa preletím k Pekingu. Trvalo len štvrť hodinu, než som pristál pred Lacovím domom. Bolo niečo málo po obede, a tak som Laca nenašiel doma. Nemal som ale čo na práci. Sadol som si na lavičku v neďalekom parku a zhlboka som dýchal čerstvý vzduch. Po tých týždňoch na Yphete mi to chýbalo. Trošku mi ale vadili pohľady ľudí. Na základni si už zvykli na moju prítomnosť, no tu sa na mňa zvláštne pozerali. Nevedeli, či som to ja alebo len nejaký kostým. Občas sa niekto zastavil a prehodil so mnou pár slov. Keď ale zistili, že to nie je kostým, akoby sa trochu zľakli.

Laco dorazil okolo tretej poobede. Nestrácali sme čas a pustili sme sa do práce. Prehral som mu celý záznam bojov o yphetské hlavné mesto. Virten zaznamenával všetky moje spomienky ako video, ale aj audio. Zvuk som mu ale neprehral. Nechcel som, aby počul môj rozhovor s Ayrou, a keď sa ma opýtal, prečo to prehrávam bez zvuku, odvetil som mu, že by mohol počuť tajné informácie.

„Hm, to asi nebudem môcť použiť.“ Skonštatoval nakoniec.

„Prečo? Veď to sú dobré zábery.“ Prekvapila ma jeho odpoveď.

„Zábery sú skvelé, ale to čo na nich je, by sa nemalo dostať do povedomia.“ Zamyslene sa škrabal po brade.

„Čo ti na nich vadí?“

„Je tam až priveľká podobnosť medzi tebou a Banshem.“ Prekrížil som ruky a čakal na vysvetlenie. „Tak napríklad, obaja sa objavujete a miznete bez stopy. Nikto nevidel tvoju ani jeho tvár. No to najpodstatnejšie je, že obaja používate rovnakú mágiu. Meníte živé bytosti na guľu čiernej hmoty a ničíte pevnosti farebnými prúdmi mágie. Tak ako teraz.“

„Čo, tým chceš naznačiť!“ Odfrkol som.

„Ja nič nenaznačujem.“ Povzdychol si. „Ľudia by si však mohli myslieť, že ste jedna osoba.“ Posadil sa do kresla. „Keď si dobre pamätám, nik okrem teba a jeho, nepoužíva ilúzie. Aspoň nie v takom rozsahu.“

„Aha, takže vždy, keď sa na pár dní stratím, tak sa pridám k Mirnilčanom a bojujem prezlečený za Bansheho?“ Laco mlčal. „Takže som to bol ja, kto takmer zabil Andromedu, vypálil dieru do štadiónu v Budapešti, a ktovie čo ďalšie?“

„Ja nič také netvrdím. Vravím len, že by stačil jeden človek, ktorý si to takto spojí. Začne to šíriť ďalej a ani sa nenazdáme a budeš mať na krku najrôznejšie obvinenia.“ Nalial do dvoch pohárov drahú whisky. „Čo ak dôjde až na to, že budú žiadať, aby si si zložil prilbu? Čo pod ňou uvidia?“ Posunul jeden z pohárov ku mne.

„To sa nestane!“ Posunul som mu naspäť pohár. „Nezodpovedám sa ľuďom, tebe ani parlamentu. Nikomu nebudem nič dokazovať!“

„Vidíš? To je ďalší tvoj problém!“ Pokračoval až nezvyčajne pokojným tónom. „Všetko chceš riešiť na vlastnú päsť a nemyslíš na následky.“

„Áno, máš pravdu, že všetko riešim na vlastnú päsť. Zároveň som asi jediný, kto naozaj myslí na následky.“ Odfrkol som. „Viem presne, čo robím a čo od svojich činov môžem očakávať.“

„A čo očakávaš od toho, že si ťa začnú spojovať s Banshem?“

„To sa nestane! Jedine, ak by si začal prekrúcať pravdu a pozmeňoval by si zábery z boja. Vojaci, ktorí by sa vrátili z Yphetu, by rýchlo šírili, že ten prúd mágie vyzeral inak, ako ho ty zobrazíš na plagáte.“ Laco si usrkával z pohára. „Až vtedy by sa začali šíriť klebety o tom, že sa niečo snažíte zatajiť.“ Počúval s nastraženými ušami. „Takže použi zábery, ktoré máš a k ním napíš niečo v zmysle toho, že sa dokážem vyrovnať ich najsilnejšiemu mágovi, ktorý len so šťastím unikol.“ Laco skrivil ústa no nakoniec prikývol.

Pracovali sme ešte asi hodinu, kým si vybral tie správne zábery. Potom si ich chcel natočiť na kameru tak, ako to robil s ostatnými špecialistami. Mohol som mu hneď na začiatku povedať, že to nemusí robiť, no prišlo mi to vtipné. Počkal som teda, až kým nenatočil posledný záber, a potom som mu ukázal virten. Mal prípojky k počítaču a mohol som prehrať obrazy priamo do jeho počítača. Laco si rád uťahoval z iných, ale keď si z neho niekto spravil srandu, tak to znášal dosť nervózne. Keď ma vyprevádzal von, tak mi takmer ani neodzdravil. Len ticho čakal vo dverách, kým odídem z jeho pozemku. Keď som ale otváral bránku, všimol som si v diaľke niečo podivné. Videl som tam chlapíka, ktorý sa prechádzal po ulici, no niečo mi na ňom nesedelo. Sústredil som sa a odrazu som to uvidel. Pod ľudským zovňajškom sa ukrýval Mirnilčan. Nevidel som mu do tváre, pretože bol veľmi ďaleko, no bol som si istý, že je to mirnilský špeh ukrytý pod ilúziou človeka. Nikdy predtým som nevidel, aby Mirnilčania používali ilúzie. Keď som sa nad tým zamyslel ani na Zemi takmer nik nepoužíval ilúzie. Ak nám boli aspoň trochu podobní, tak to považovali za schopnosť, ktorá im je v boji na nič. Tu som mal ale konečne možnosť vidieť ich špeha v akcii. To ale znamenalo, že Mirnilčania mali pripravené prestupné body a chystali sa k útoku na Zem.

„Počuj Laco!“ Obrátil som sa k Lacovi. Už, už zatváral dvere svojho domu.

„Niečo si zabudol?“ Odfrkol mrzuto.

„Čím skôr odíď z Pekingu a radšej sa vyhni aj veľkým mestám.“ Povedal som s vážnym výrazom na prilbe.

„Prečo?“ Vypleštil oči.

„Proste to urob!“ Lacovi sa na čele objavilo niekoľko kvapiek potu. „No nikomu nič nehovor! Rozumieš?“ Opatrne prikývol.

Bol som zvedavý, kam šiel ten špión, no zároveň som nechcel riskovať, že by ma spozoroval. Rozhodol som sa preto, že ho nebudem sledovať. Vrátil som sa k plošinám a namieril som si to do légie. Varoval som Tjašu, aby začala nenápadne zhromažďovať zásoby na obliehanie. Taktiež som šiel za Bi. Mala pripraviť všetkých mimozemšťanov k rýchlemu presunu za hradby légie. Ani jedna z nich nevedela, prečo to má urobiť, no museli mi sľúbiť, že to zachovajú v tajnosti.

Niekoľkými skokmi, skrz prázdny priestor vo vesmíre, som sa dostal až na Ovu. Platforma pre portály stála neďaleko ich nového hlavného mesta, no od mojej poslednej návštevy sa tu toho dosť zmenilo. Okolo mesta vyrástlo osem nových menších miest. Mestá spájala hradba a spolu tvorili vonkajšiu ochranu hlavného mesta. Medzi vonkajšími hradbami a hlavným mestom bolo ešte ďalších osem hradieb. Smerovali z hlavného mesta až do prostred vonkajšej hradby. Takto sa celé vnútro rozdelilo na menšie zóny a nepriateľ by tak dobytím jednej zo zón zostal v pasci medzi ďalšími dvoma. V miestach, kde sa hradby na seba napájali, boli aj niekoľko metrové odskoky bez schodiska. Ovy dokázali lietať, a tak žiadne schody nepotrebovali.

„Hm, ten tvoj úškrn mi ale vôbec nechýbal.“ Veliteľovi sa skrivila celá tvár, keď ma zbadal.

„Ale no. Ja viem, že som ti chýbal.“ Tleskol som ho po ramene, na čo zavrčal.

„Prejdi k veci.“ Odfrkol.

„Môžeme sa preletieť?“ Pozrel som sa na Ovy, ktoré postávali okolo. Veliteľ prikývol a preleteli sme do pustiny pred hradbami. Aj keď to už nebola až taká pustina. Pomaly sa tu zazelenalo.

„Čo sa deje?“

„Potrebujem, aby si mal v pohotovosti, čo najväčšiu armádu. Okrem toho presuň časť zásob do vzdušných miest a zabezpeč plošinu, odkiaľ prichádzame zo Zeme.“

„Ako zabezpeč? Čo sa deje?“ Zmätene sa na mňa zadíval.

„Dostali ste zbrane zo Zeme.“ Prikývol.

„Ešte sme ich nestihli umiestniť na hradby, ale pracujeme na tom.“

„Nech sú pripravené hlavne tie, ktoré mieria na plošinu. Mám taký pocit, že zaútočia na Zem.“ Videl som mu na tvári, ako premýšľa. „Nechcem to ale pokaziť, preto to nikomu nehovor a všetko drž v tajnosti.“

„Prečo? Nemôžeš tomu útoku zabrániť?“ Vyzvedal.

„Možno by som aj mohol, ale je lepšie vedieť, kam pôjdu, ako to len hádať.“ Uškrnul som sa a veliteľovi to došlo. „Môžem sa na teba spoľahnúť?“

„Samozrejme!“ Odvetil chladným tónom. Aj keď ma nemal rád alebo ma skôr neznášal, bol to čestný a hlavne rozumný tvor.

Vrátil som sa na Yphet. Môj plán sa pomaly rozbiehal a nastal čas preskúmať Nuxis. Wendy a ostatným som zatiaľ nič nepovedal. Vedeli len to, že každých dvanásť hodín otvorím komunikačný kanál k Yphetu. Bolo to len pre každý prípad, pretože Mirnilčania sa na Yphete začali presúvať a nevedeli sme, čo mali v pláne. Pobalil som si pár veci a vyrazil som.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 1
Celkom: 52161
Mesiac: 4684
Deň: 137