Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 61

uvod-legia.png

article preview

Chvíľku som pozoroval Nuxis z orbity a hľadal som vhodné miesto na pristátie. Cez deň boli polia plné otrokov, no v noci sa to všetko vyprázdnilo do táborov v okolí pevnosti. Preletel som teda na nočnú stranu planéty a presunul som sa na povrch. Čím ďalej, tým menej som mal obavy z odhalenia mojich portálov. Úspechy z ostatných planét ma v tom len utvrdzovali.

Na planéte bola príjemná atmosféra a vzduch voňal, akoby práve pršalo aj keď obloha bola jasná. Celkovo sa mi veľmi dobre dýchalo, čo bolo milé prekvapenie od zamoreného Yphetu či prašného Galbotu.

Celú noc som sa potuloval po poliach a mapoval som pevnosti a tábory. Boli takmer totožné. Mohutná pevnosť, v ktorej bola sotva tisícka vojakov a okolo tábor otrokov, ktorých bolo minimálne päťdesiatkrát viac ako vojakov. Pripomenulo mi to situácia v starovekej Sparte. Sparta bola mestom vojakov. Každý chlapec tam už od útleho veku podstupoval tvrdý vojenský výcvik. Takto vznikol národ profesionálnych vojakov. Vojaci ale nepracovali na poliach. Na to mali otrokov, ktorých bolo rovnako ako tu omnoho viac ako samotných Sparťanov. Ich vojenská sila však bola natoľko odstrašujúca, že žiaden z otrokov sa neodvážil povstať.

V tábore otrokov boli len niekoľko členné hliadky. Takmer ich ani nekontrolovali. Bolo ale jasne prečo. Na Nuxise nebolo miesto, kde by mohli otroci ujsť. Každých niekoľko desiatok kilometrov bola ďalšia pevnosť. Niektoré boli väčšie, iné zas menšie, ako tá, na ktorú som sa práve pozeral. Celkovo bolo na planéte okolo dvetisíc pevností, a takmer miliarda otrokov. To všetko strážili necelé tri milióny Mirnilčanov. Samozrejme slobodných Mirnilčanov tu nebolo veľa. Väčšinou to boli podmanení poskoci, Galboti a Roltonci. Občas mi nad hlavou preletela nejaká tá Ova. Keď som ich videl na Zemi, boli malé a roztomilé. Tu už boli také veľké ako Bi. Ich krídla trepotali a bolo ich počuť už zďaleka. Na sebe mali zbroj a v ruke luk. Už to dávno neboli len kuriéri. Teraz asi lovili tých, ktorí by sa rozhodli utiecť. Musel som si dávať pozor. Dokázali sa zjaviť kdekoľvek, pretože sa presúvali pomocou portálov.

Keď vyšlo slnko, ukryl som sa v jednom z mála lesíkov, ktorý vyrástol v okolí tichého potôčika. Ležal som na mäkkom machu a premýšľal nad tým, ako ich poraziť na Nuxise. Boli roztrúsení po celej planéte, no aj tak tomu musel niekto veliť. Moje zmysli ale neboli natoľko silné, aby som zistil, kto to presne je. Vedel som len, kde sa ukrýval. Okrem toho, že to bola najväčšia pevnosť na planéte, bola okolo nej aj najsilnejšia žiara fialovej aury. Bolo jasné, že práve tam sa dialo zotročovanie a zrejme tam niekde bol aj ich vodca. Čakal som ale na noc, aby som sa priblížil a urobil pár záberov. Wendy by na nich mohla lepšie rozpoznať, kto z nich tomu velil.

V hlave sa mi rozoznelo varovanie a usmerňovače sa dali do pohotovosti. Posadil som sa a zobrazil som si sken okolia. Pod zemou, len pár metrov odo mňa, sa čosi hýbalo. „Už zas?!“ Pomyslel som si naštvane. O pár sekúnd vyskočil spod zeme pavúk veľkosti ovce. Usmerňovače ho v sekunde zmenili na kocku ľadu. „Bola by to príjemná planéta,“ Ľahol som si na mach, „Ak by tu nebolo toľko kyslíku.“ Zadíval som sa na jasnú modrú oblohu a na chrobáka veľkého ako pes, ktorý sa kŕmil lístím na strome. V noci to však bolo horšie. Hmyz sa ukrýval skoro všade, ale cez deň vyliezal len veľmi zriedkakedy. Keď som si to všetko spočítal. Hmyz, Ovy na oblohe a mirnilské základne na každom kroku, otroci nemali ani šancu na útek. Buď by ich zaživa zožrali tieto obrie pavúky alebo by ich zabili Ovy, či chytili Mirnilčania.

Na druhej strane tu ale bola úrodná pôda, a takú bohatú úrodu ovocia, zeleniny a obilia som nikdy nevidel. Ovocie, ktoré sa podobalo na jablko, tu bolo aspoň päťkrát väčšie ako na Zemi. Okrem toho som z orbity videl aj stáda baflonov. Časť z nich sa voľne pásla, iné trénovali ako jazdecké zvieratá.

Najviac ma však zaujala iná vec. Pavúky a ostatný hmyz na mňa často útočili, a tak som ich zmrazoval. Všimol som si, že účinnosť magického štítu voči mrazu sa zvýšila, ale voči iným druhom mágie nie. Nebolo to nijaké veľké zvýšenie. Ak by som to vyjadril v číslach, boli by to tisíciny alebo desaťtisíciny percenta. No aj tak to bolo zvýšenie. Celý deň som teda experimentoval aj s ostatnými kúzlami. Vedel som, že magický štít chránil majiteľa aj pred vlastnými kúzlami. No až teraz som pochopil, ako to naňho vplývalo. Čím viac používal mág jeden druh mágie, tým odolnejší voči tomu typu bol. No zároveň bol zraniteľný voči tým typom, ktoré nevedel používať alebo ich len nepoužíval. Najviac ma však potešilo, keď som experimentoval s mágiou vesmíru. Neriadená hrubá energia, zložená zo všetkého, zvyšovala rovnomerne silu magického štítu. Stával som sa tak odolnejší voči všetkým druhom mágie. Samozrejme sústredenie sa na všetky typy sa nemohlo vyrovnať sile štítu, ktorý bol zameraný len na jeden druh mágie. Klady však prevýšili zápory. Tešil som sa, až zmapujem Nuxis a vrátim sa na Yphet. Chcel som používať mágiu vesmíru bez obáv z toho, že ju niekto z okoloidúcich otrokov uvidí.

Strávil som na Nuxise niekoľko dní a nocí. Spoznával som planétu aj zvyky jej obyvateľov. Všetko sa riadilo jednou šablónou a všetci vyzerali ako nemysliace bytosti, ktoré každý deň opakovali tú istú činnosť, len o kúsok inde ako deň predtým. Všimol som si, že nie všetky základne boli určené na kontrolu otrokov. Na niekoľkých desiatkach boli Nuxiania. Pohľad na nich bol však horší, ako na tie odporné veľké stonožky, na ktoré som občas narazil. Neznášal som stonožky aj v malej verzii. Späť ale k Nuxianom. Na planéte bolo len pár ich bojovníkov. Zvyšok, necelý pol milión, tvorili ženy. Aspoň tak vyzerali. Boli obrovské, no ich výška sa neprejavovala, pretože sedeli na zemi a jediný pohyb, ktorý vykonávali, bol príjem potravy a rodenie. Doslova si ich chovali na výrobu obrov. Videl som, ako sa za tých pár dní narodilo päť Nuxianov. Všetkých päť však hodili do diery plnej mŕtvol aj keď evidentne neboli mŕtve. Mykali sa a kopali nohami. Keď sa zotmelo, vliezol som do jednej z tých jám. Nasadil som si celé brnenie a dýchal som vzduch z mágie vetra. Bez toho by som iste dávil.

Brodil som sa mŕtvolami v rôznom štádiu rozkladu. Skenoval som kosti a telá a u všetkých som narazil na ten istý problém. Nebol tu jediný zdravý jedinec. Šlo o rôzne mutácie, defekty či znetvorenia. Chovali ich tak dlho v zajatí a pod vplyvom ich mágie, že sa rodilo čoraz menej a menej zdravých Nuxianov. „Poučili sa z Nuxisu.“ Prebleslo mi mysľou. Boli to slová Ayri, no až teraz som ich pochopil. Mirnilčania si podmanili všetkých Nuxianov a už nemali koho krížiť, aby nebol pod ich vplyvom. Zrejme to zašlo až tak ďaleko, že ani ak by ich oslobodili, tak by sa nič nezmenilo. Boli by zrejme rovnakí ako ich poskoci. Bez vedomostí a základných návykov, ako malé deti, až na to, že merali niekoľko metrov.

Začínalo mi byť z Mirnilčanov zle. Chápal som otrokov, ktorí pestovali potravu pre ich armádu. Pochopil by som aj to psychické ovládnutie, aby vytvorili armádu bez emócií. No tieto zverstvá, a k tomu to kríženie druhov a vytváranie zbraní, akými boli tie tvory na Ove, to sa mi neskutočne priečilo. Mal som čo robiť, aby som nezrovnal so zemou všetky pevnosti na Nuxise, no musel som počkať. Plán už bol v pohybe a nemohlo to trvať už dlho.

Rozhodol som sa, že už som videl dosť. Cestou na Yphet som sa zastavil pri prestupnom bode Mirnilčanov. Armáda na povrchu rástla a momentálne to bolo niečo okolo sedemdesiatich miliónov. Stále to bolo málo na to, aby mohli dúfať v úspešný útok na Zem. Rátal som, že do mesiaca, možno mesiaca a pol budú pripravení.

Dorazil som na Yphet. Hlavný ostrov už bol oveľa prázdnejší, pretože sa vojaci rozmiestnili do nových miest. Prekvapil ma však čistý vzduch a jasná modrá obloha. Zamieril som ale do pevnosti. Wendy, Nia a ostatní tam práve plánovali, čo ďalej. Dorazil som práve včas aj keď nebolo veľmi čo riešiť. Podľa rozmiestnenia ich vojakov bolo jasné, že sa dali na ústup. Stiahli sa z nepodstatných ostrovov a poriadne opevnili ten zvyšok. Trochu mi ale začínalo vadiť rozmýšľanie všetkých v miestnosti. Wendy chcela za každú cenu obsadiť opustené ostrovy. Niekedy sa mi zdalo, že rovnako rada vyrábala pasce a aj do nich padala. Škoda, že ostatní s jej plánom súhlasili. Obsadiť ostrov, z ktorého viedli tri cesty a všetky tri viedli k Mirnilčanom, mi pripadalo neskutočne hlúpe. Nechcel som sa s nimi hádať a dúfal som, že ani nebudem musieť. Momentálne nemala k dispozícii dosť jednotiek, aby zaistila všetky opustené ostrovy. Musela sa zatiaľ uspokojiť s ostrovmi, ktoré spájali dobyté mestá. No v prípade, že by mala dostatok vojakov na obsadenie všetkých voľných ostrov, bol som ochotný radšej zničiť celý ostrov, ako jej dovoliť ďalšiu chybu.

Po tom, čo sa porada skončila, namieril som si to za Ely. Vraj ma hľadala a vyzerala poplašenejšie ako obyčajne. Zrejme bola rada, že jej čističky, ktoré vypustili do oceánu, boli veľmi účinné. Našiel som ju tam, kde vždy. Nervózne prekračovala zo strany na stranu a akoby nevedela, do čoho by sa pustila.

„Kde si toľko!“ Vyštekla a z očí jej vyhŕkli slzy.

„Čo sa stalo?“ Zodvihol som ruky pred seba.

„Poslala mi správu! Vraj je to veľmi súrne!“ Nervózne preskakovala zo strany na stranu. Myslel som si, že vyletí z kože. „Takéto správy len tak neposiela. Niečo sa jej muselo stať.“

„Tak poďme.“ Otvoril som portál na naše miesto. Ely ním preskočila prvá a ja som šiel hneď za ňou.

„Preboha!“ Vykríkla, keď zbadala Ayru v kaluži krvi. „Čo sa ti stalo.“ Pribehla k nej a snažila sa ju prebrať, zatiaľ čo ja som stál ako omámený. Nemohol som uveriť, že by Ayru niekto dokázal zraniť. „Čo tam tak stojíš! Pomôž jej!“ Skríkla na mňa. Sklonil som sa k Ayre a prezrel som si jej sken. Na tele mala akési popáleniny. Bol som si istý, že to bola mágia vesmíru, čo ju zranila. Z mnohých rán vytekala jej jemne belasá krv a pri dotyku so zemou sa menila na čiernu. V tom otvorila oči a chytila ma za ruku.

„Našla som ich.“ S ťažkosťami prehovorila. „Našla som Mirnil.“ Sotva to doriekla a znova omdlela. Vo virtene mi však zablikala nová správa a súradnice Mirnilu.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 1
Celkom: 44905
Mesiac: 4638
Deň: 100