Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 7

uvod-legia.png

article preview

            Leteli sme k západnému pobrežiu Francúzska. Pred nami sa začalo črtať čosi ako mesto, no bolo obohnané vysokými múrmi s mohutnými vežami. Pri bližšom pohľade som zistil, že je to primalé na to, aby to bolo mesto. Pripomínalo to skôr pevnosť alebo dobre chránené sídlo nejakého kráľa.

            „Čo je to za miesto?“ Opýtal som sa ich.

            „To je Prízračná légia.“ Wendy sa doširoka uškrnula.

            „Lepšie povedané, hlavné sídlo Prízračnej légie.“ Doplnila ju Nia, no aj tak som nechápal, čo to malo byť.

            „Stále nechápem. Je to nejaký hrad či pevnosť?“ Prelietavali sme ponad hradby. Za nimi sa rozprestieralo mnoho budov rôznych veľkostí. V odľahlejších častiach boli prázdne lúky posiate rôznymi spáleninami a krátermi. Na iných zas boli naskladané stojany so zbraňami a výzbrojou. Dosadli sme uprostred veľkého nádvoria, z ktorého sa týčili vysoké schody vedúce do centrálnej budovy.

            „Vitaj v Prízračnej légii. Domove tých najlepších z najlepších, ktorí sa tu učia nielen bojovať, ale aj používať mágiu. Pre tých, ktorí prejdú ťažkými testami, je pripravený virten a možnosť pridať sa k nám.“ Wendy roztiahla ruky a začala sa točiť dookola.

            „Inými slovami, je to škola špecialistov, ktorá nesie tvoje meno.“ Nia sa jemne usmiala a ťukla do mňa ramenom.

            „Ja, ehm.“ Vôbec som nevedel, čo na to mám povedať.

            „Konečne niečo, na čo ani veľký Prízrak nevie reagovať.“ Wendy sa z celého srdca začala smiať.

            „Ako vám toto napadlo?“ Horko-ťažko som vyslovil tieto slová.

            „To bol nápad Karmín.“ Nia ma už ťahala po strmých schodoch.

            „Vieš, trošku som pátrala.“ V hlave som začul Wendin hlas. „Ty si si dal námahu, aby si ma vždy nejako milo prekvapil. Dokonca si mi vrátil aj hraciu skrinku, čo by mi ani vo sne nenapadlo. Tak som sa pozrela na to, čo si robil pred vojnou, a kto si vlastne bol. Poviem ti, že to bola poriadna fuška. Po pol roku som z rôznych výpovedí, opisov a tvojho mena zistila, že si bol učiteľom. Tak som si povedala, prečo nie.  Spoločne s Niou sme založili túto školu.“ Komunikovala skrz virten a neustále sa usmievala.

            „Ty jedna...Nemám slov.“ S otvorenými ústami som si prezeral komplex. Mal som šťastie, že tento môj výraz schovávala prilba.

            „No nič sa neboj, pátrala som diskrétne a nik ani netuší, čo si robil predtým. Dokonca ani Nia.“ Wendy mi poklepala po ramene.

            „Vravela si, že tu trénujete budúcich špecialistov. Odkiaľ máte virteny?“ Zamyslel som sa.

            „Keď si pamätáš, zopár sa nám ich podarilo ukoristiť v posledných mesiacoch vojny. Čerpám z nich, no pomaly nám dochádzajú.“ Mykla plecami, akoby ju to netrápilo.

            „Takže ich neviete vyrábať?“ Prezrel som si môj virten, takmer som už aj zabudol, že bol iný ako ostatné.

            „Nevieme, ale časom na to niekto príde.“ Boli sme už takmer pri vchodových dverách a ja som pociťoval únavu. Po toľkých rokoch nehybného státia som bol nejaký dolámaný.

            „S tým by som ti vedel pomôcť.“ Uškrnul som sa. „Myslím, že mám odložených asi tak dvadsať, možno dvadsaťpäť funkčných virtenov.“

            „To je skvelé.“ Usmiala sa.

            „Tak a sme tu.“ Nia otvorila ohromné dvere a vstúpili sme do veľkej siene. Nachádzalo sa tu niekoľko schodíšť a chodieb, ktoré viedli do okolitých krídiel a sekcií. Vyšli sme niekoľko ďalších poschodí až do veľkej zasadačky. Uprostred miestnosti bol oválny stôl s množstvom stoličiek naokolo. Mohlo ich byť viac ako päťdesiat. Steny miestnosti tvorili regály kníh, až na jednu stenu. Tá bola presklená s výhľadom na vstup do Prízračnej légie. „Urob si pohodlie.“ Bez váhania som si sadol na jednu z pohodlných stoličiek. „Teba tie schody nejako zmohli.“ Uškrnula sa.

            „Takmer štyri roky som sa ani nepohol, a teraz mám šliapať toľko schodov?“ Rozvalil som sa do stoličky a ruky mi viseli voľne vedľa tela.

            „Dáš si s nami?“ Wendy vytiahla spoza knihy fľašu akéhosi alkoholu. V miestnosti sme už boli len my traja. Zvyšok sa rozpŕchol po komplexe.

            „Nie si na to veľmi mladá?“ Zarazilo ma, čo vidím.

            „Ty si možno nezostarol ani o minútu, no my ostatní áno.“ Uškrnula sa a vybrala tri poháre.

            „Ach, už nie si to roztomilé dievčatko, teraz je z teba alkoholička.“ Uškrnul som sa.

            „Povedzme, že si len pripíjame na tvoj návrat.“ Bránila ju Nia.

            „Samozrejme, že si dám.“ Wendy mi hodila pohár, a ten jemne dopadol na stôl. Rozhodila aj ostatné poháre na svoje miesta, a potom otvorila fľašu. Tmavá tekutina vyletela z fľaše a rovnakým dielom zaplnila poháre. „Pekný trik, ale naučili ste sa aj niečo nové, kým som tu nebol?“ Začal som ich podpichovať.

            „Na to všetko bude ešte čas.“ Nia sa šibalsky usmiala. „Na tvoj návrat. Hneď, ako sa objavíš, vydesíš státisíce vlastných vojakov.“ Obe to do seba hodili, akoby to bola len voda. Časť mojej prilby nahradila ilúzia a ja som tak mohol vypiť svoj pohár. Nebol som si istý, čo to je, ale zrejme nejaká whisky. Nepoznal som tieto značky a osobne som mal radšej víno alebo pivo.

            „Čo bude teraz?“ Opýtal som sa.

            „Veľa si toho zmeškal, a tak máš čo doháňať. Okrem toho je Prízračná légia konečne kompletná, keď tu je Prízrak.“ Nia sa opäť podivne uškrnula, akoby mala niečo za lubom. No vedel som asi čo. Predsa len dlhé roky sme neboli spolu osamote.

            „Samozrejme dnes večer bude obrovská oslava.“ Schovala fľašu za knihy. „Asi už všetci na svete vedia, že si späť.“ Posadila sa k nám. „Zatiaľ ti Nia ukáže tvoju izbu. Na všetko ostatné je ešte dosť času.“ Nia už netrpezlivo klepala prstami po stole. „No ešte pred tým, nebojíš sa, že to vybuchne a všetkých nás zabiješ?“ Ukázala na Optikor v mojej hrudi.

            „Nemyslím si.“ Mykol som plecami. „Podľa toho, čo som za ten čas zistil, je to zdroj energie a nie zbraň. Mirnilčania to úmyselne preťažili, no podarilo sa mi vstrebať tu energiu. Teraz je bezpečná, aspoň dúfam.“

            „Nemôžeš to odstrániť?“ Opýtala sa Nia.

            „Je to zatavené do mojej zbroje a prepojené s mojou energiou. Nebolo by to asi také ľahké, ako keď sa to na mňa pripojilo.“ Popravde som o Optikore nevedel skoro nič. Ayra mi povedala len pár informácií a zvyšok boli dohady. No mal som z toho rovnaký pocit, ako kedysi z virtenu. Mohlo to byť nebezpečné, no pomáhalo mi to.

            „Tak snáď nám tu nevybuchneš, a ak áno, tak niekde ďaleko od nás.“ Wendy sa šibalsky usmiala.

            „Zachytávam podivný signál.“ Na ramene sa mi objavil malý modrý drak. Poskakoval z ramena na rameno a Wendy s Niou s vypleštenými očami sledovali, čo sa deje.

            „Prepáčte.“ Odfrkol som. „To je Many. Kedysi manuál náramku, ktorý sa stal niekedy až priveľmi interaktívnym.“

            „Teší ma Karmínový úsvit a Andromeda.“ Drak zoskočil na stôl. „Chýbala mi vaša spoločnosť. Hlavne vás Karmínový úsvit. Prízrak ma stále len komandoval, urob to a urob tamto. Vy ste ho vždy vedeli pekne uzemniť.“ Drak sa doširoka usmial.

            „Many, prestaň! Vieš, ako to dopadlo s tykaním mi. Chceš, aby som ti odoprel aj prístup k ilúziám?“ Drak sa zlovestne zatváril.

            „Ale veď ho nechaj. Pripomína mi Bi keď bola ešte malá. Hravá a neposedná.“ Wendy skúsila pohladkať Manyho, no jej ruka prešla ilúziou na druhú stranu.

            „Kde vlastne je Bi?“ Nia sa zahľadela von.

            „Ktovie, kde stále lieta.“ Wendy mykla plecami. „Veď ona sa vráti, keď bude chcieť.“ Usmiala sa.

            „Halo, zachytil som signál.“ Many začal mávať.

            „Aký signál?“ Opýtal som sa ho.

            „Je to slabé prerušované pípanie. Neviem presne určiť zdroj, no porovnal som typ signálu a vychádza z virtenu. No nie hocijakého, pravdepodobne je to Tjašin virten.“

            „Tjaša je mŕtva. Jej lietadlo sa zrútilo päťsto kilometrov východne od Moskvy.“ Wendy sa zamyslela. „Môj virten nezachytil žiaden signál.“

            „Našli ste jej telo?“ Zobrazil som signál. Bol veľmi slabý, no patril jej virtenu.

            „Lietadlo vybuchlo vo vzduchu a okrem pár trosiek roztrúsených kade-tade sme nič iné nenašli.“ Odvetila Nia.

„Pôjdem to preveriť.“ Vstal som.

            „Veď si len teraz prišiel. Preverí to niekto iný.“ Naliehala Nia.

            „Zachytil tvoj virten nejaký signál?“ Nia pokrútila hlavou. „Predpokladám, že vy dve patríte medzi najlepších špecialistov, ktorí na planéte existujú. Ak vaše virteny nič nezachytili, kto iný to môže preveriť. Bude to len hodinka, možno dve.“ Upokojil som Niu.

            „Ako chceš.“ Wendy mávla rukou. „Možno virten našiel len nejaký náhodný okoloidúci, ale dobre, ja sa zatiaľ pustím do príprav oslavy a Nia ti pripraví izbu.“ Wendy sa uškrnula a odišla.

            „Nezdržíš sa aspoň trošku? Veď stačí pár minút.“ Nia zvodne zodvihla obočie.

            „Hneď som späť. Keď sme vydržali tak dlho, tak tých pár minút navyše nás nezabije.“ Usmial som sa.

            „No neviem, mňa to už možno zabije.“ Chytila mi ruku a pritlačila k hrudi. „Len neviem, nebude nás Many špehovať?“

            „Žiaden strach Andromeda.“ Many sa zahľadel na pevnosť. „Pôjdem si prezrieť zvyšok komplexu.“

            „Tak teda dobre. Pár minút môžem počkať.“ Many vybehol skrz okno do mesta, zatiaľ čo Nia zamkla zasadačku. Nestrácala čas. Vrhla sa na mňa a ani sme sa nenazdali a už sme ležali nahí na zemi, prikrytí len jemnou prikrývkou. Nia ju mala zbalenú vo svojom batohu. Bol taký malý, že som si ho po celú dobu ani nevšimol. Každopádne sme boli obaja šťastní, a aj keď by som s ňou rád len tak ležal a rozprával sa o hocičom, musel som vyraziť. Signál bol slabý a mohol kedykoľvek zmiznúť. Obaja sme sa obliekli a Nia ma ešte pobozkala pre šťastie. Zavolal som späť Manyho a vybrali sme sa po stopách signálu.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 4
Celkom: 38809
Mesiac: 4711
Deň: 128