Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 8

uvod-legia.png

article preview

              Many nevedel určiť presnú polohu signálu, a tak sme leteli naslepo. Chcel som použiť portály, no všetko nasvedčovalo tomu, že je to niekde v severnej Európe. Portálmi by som mohol skočiť priďaleko a aj tak by som sa musel vracať. Spoliehal som sa teda na starú dobrú metódu „silnejší“ a „slabší“ signál. Po hodine navigácie sem a tam, sa nám podarilo zúžiť oblasť na Švédsko. Konkrétnejšie to bolo niekde v oblasti hraníc s Nórskom. Oblasť bola posiata lesmi a jazerami. Pristál som na úbočí jedného zo zalesnených pohorí.

            „Si si istý, že je to tu?“ Rozhliadol som sa po krajine. Všade boli len stromy a nič iné. Žiadna známka toho, že by tu niekto bol.

            „Signál je najsilnejší v týchto miestach. Plus mínus dvesto metrov.“ Odvetil Many. „No aj napriek tomu to je zvláštne. Signál je istotne blokovaný, preto počujem len slabé pípanie. No vyzerá to, akoby šiel spod zeme.“ Malý dráčik začal pobehovať po lese, akoby sa snažil zavetriť stopu.

            „Ak to bude pod zemou, musí tu byť komplex alebo aspoň nejaká miestnosť.“ Položil som ruky na zem a začal som vysielať jemné vlny mágie zvuku. „Skús hľadať anomálie.“ Povedal som Manymu.

            „Máte pravdu. Rozhodne je niečo pod zemou.“ Many sa zmenil na akýsi hologram. Zobrazoval na ňom podivné prázdne miesta pod zemou.

            „Ak tam je nejaká tajná skrýš, tak tam musia byť aj dvere. Dúfam, že sú zo železa.“ Jemne som sa nadniesol a obklopil som sa elektrinou a kovom. Takto vzniklo kúzlo magnetizmu. Použil som len slabú mágiu. V simulátore s Ayrou sa mi totiž stalo to, že ma toto kúzlo pritislo tak silno ku kovovej platni, že som sa nemohol ani pohnúť. Vznášal som sa a čakal. Po pár sekundách ma kúzlo začalo ťahať hlbšie do lesa. Predieral som sa pomedzi stromy. Raz som stúpal, inokedy zas klesal v snahe vyhnúť sa konárom, až som zastal nad prázdnym miestom. Zosadol som na zem, a pod nohami som ucítil čosi pevné. Odhrnul som lístie, a pod ním bol poklop. Pomocou vetra som odhrnul všetok neporiadok. Rozpoznal som jemne poblikávajúci panel s číslami. Nechcelo sa mi lúštiť kód k dverám, a tak som pomocou mágie vytrhol dvere aj s betónom, ktorý ich držal. Objavila sa výťahová šachta, hlboká dobrých tridsať metrov. Zletel som na jej dno a dopadol na výťah. Prerazil som si cestu dnu, kde už stálo asi tucet stráži. Na stenách blikali červené svetlá a mne došlo, že som spustil poplach.

            „Ruky nad hlavu a na kolená!“ Skríkol jeden z nich. Na sebe mal brnenie Gabrielovej armády.

            „Gabriel je mŕtvy. Bol pod vplyvom Mirnilčanov!“ Telo mi zlovestne obklopili červeno-čierne plamene. Zodvihol som ruku a nado mnou sa objavila obrazovka. Na nej sa prehralo všetko to, čo predchádzalo Gabrielovej smrti.

            „Ruky nad hlavu a na kolená, inak zaútočíme.“ Zopakoval vojak.

            „Ty si slepý, hluchý alebo oboje?“ Nechápal som, o čo mu ide.

            „Zneškodnite ho!“ Zavelil a vojaci sa na mňa vrhli. Nemal som na výber, a tak som odstránil kyslík z celej miestnosti a zhmotnil ho do loptičky v ruke. Vojaci začali lapať po dychu a jeden po druhom omdlievali. Dával som si však pozor, aby som nezašiel ďaleko. Hneď, ako to bolo možné, vrátil som kyslík do okolia. Všetci prežili, no boli v bezvedomí.

            „Andromeda, počuješ ma?“ Zavolal som skrz virten, no nik sa neozýval. „Karmínový úsvit, počuješ ma?“ Vyskúšal som to, no zbytočne. Niečo vo vnútri komplexu blokovalo signál. Spútal som vojakov k sebe a zbrane som im hodil do šachty. Uistil som sa, že nikam neutečú a pobral som sa hlbšie do komplexu.

            Temné uličky osvetľovalo občasné blikanie červeného svetla. Budova vyzerala staro a pripomínala protiatómový kryt. Prechádzal som prázdnymi miestnosťami a chodbami. Len občas sa v miestnosti mihla posteľ, skriňa či iný nábytok. Dorazil som až k veľkým kovovým dverám. Zvonku bol panel, ktorý bol však bez energie. Vyzeralo to však, že ho niekto zničil úmyselne. Vytrhol som ťažké dvere a na opačnej strane ma čakal iný svet. Množstvo ľudí v bielych plášťoch a moderné zdravotnícke zariadenia zapĺňali veľkú miestnosť. Na stoloch, ktoré od seba oddeľovali igelitové steny, však ležali mŕtvoly. Nebolo ťažké rozpoznať, komu patrili odrezané končatiny či vybraté vnútornosti. Šupinaté telá Galbotov, rôznofarební Roltonci či obrie časti Nuxianov ležali všade. V presklených miestnostiach boli mirnilskí vojaci pripútaní k stolom, snažiaci sa vymaniť z okovov, no márne. Jeden z vedcov do nich vpichoval akési injekcie. Zlosť vo mne vrela, keď sa spomedzi vedcov vynorila hŕstka vojakov. Vedci si ani nevšimli, že som vytrhol ťažké kovové dvere. Boli zažraní do svojej práce a vyzeralo to tak, že ich to nesmierne bavilo.

            „Votrelec, zabite ho!“ Skríkol jeden z vojakov. Podľa brnenia to bol ich veliteľ. Vojaci sa vrhli na mne, zatiaľ čo vedci začali panikáriť. Nad hlavou sa mi zjavil čierno-červený kruh a silný prúd energie zastavil vojakov. Keď sa energia rozplynula, pred sebou uvideli temnú postavu, pripomínajúcu anjela z pekla. Ich odhodlanie v zapätí pokleslo. „Použite nové zbrane!“ Skríkol ich veliteľ a vojaci vytiahli akési pušky. Vystrelili oproti mne prúdy elektriny, no nepomohlo im to. Elektrina vsiakla do Optikoru, a ten začal jemne pulzovať. Znova som si prezrel rozpitvané kusy mimozemšťanov a neovládol som sa. Preskočil som portálom za chrbát ich veliteľa a zdrapil som ho za krk. Čierno-červené plamene z môjho tela obklopili aj ich veliteľa. Behom chvíľky z neho zostala len kopa prachu a žeravé červené brnenie.

            „Mal by som vás zabiť všetkých do jedného!“ Zlovestne som sa díval na vydesených vojakov. Vzduch okolo bol nasiaknutý nepríjemným pachom spáleného mäsa. Práve tento puch ma zastavil. Pripomenul mi to, ako Mirnilčania zmasakrovali Bardejov a jediné, čo v ňom zostalo, boli hromady spálených tiel. „Gabriel je mŕtvy, odhoďte zbrane a ušetrím vás!“ Bez ďalších slov pustili všetko na zem. „Vlezte si tam!“ Ukázal som na jednu z prázdnych presklených izieb. Jeden za druhým poslušne nakráčali do vnútra. Nasledovali vedci, ktorých som musel hľadať skrytých pod stolmi. „Kde je rušička?“ Pokojným tónom, no s nepríjemným pohľadom som sa zadíval na jedného z vedcov.

            „Je, je... je tam hore.“ Ukázal na sadu okien vysoko nad podlahou. Vyletel som k ním. Vyzeralo to na kontrolnú miestnosť s niekoľkými monitormi. Väčšinou na nich boli kamery zamerané na ich pokusy. Many vyhľadal, ktoré zo zariadení vydávalo to rušenie, a tak som ho mohol odpojiť.

            „Karmínový úsvit, Andromeda, počujete ma?“ Opýtal som sa so skľúčeným tónom v hlase.

            „Tu Andromeda, počujem ťa.“ V zapätí ju nasledovala aj Wendy.

            „Toto musíte vidieť! Je v Prízračnej légii miesto pre portál?“ Opýtal som sa.

            „Samozrejme,“ ozval sa Wendin hlas nasledovaný súradnicami.

            „Vezmite aspoň tridsať vojakov a dajte mi vedieť, keď budete pripravení.“ Prerušil som spojenie a vybral som sa ďalej za Tjašiným signálom. Bol silnejší, no aj tak to bolo len pípanie. Obával som sa najhoršieho. Prešiel som ešte niekoľko miestností, v ktorých skladovali mŕtvoly alebo v neľudských podmienkach držali zajatých nepriateľov. Došiel som až k pevným kovovým dverám. Zvonku neboli zamknuté. Odtlačil som kovovú západku a otvoril som dvere. Vo vnútri sedela Tjaša. Schúlená v rohu miestnosti. Triasla sa tak, že jej až zuby škrípali. Zrušil som svoju formu naspäť do klasického brnenia a prikročil k nej. „Bude to v poriadku, už sem ide Andromeda a Karmínový úsvit.“

            „Prízrak?“ Cez polootvorené oči sa na mňa pozrela. „Prízrak, nie! Prízrak je mŕtvy! Nie, choď preč, choď preč! Si len výplod mojej hlavy, tak ako ostatní! Choď preč!“ Opakovala.

            „Som to ja, naozaj.“ Chytil som ju za ruku, no vytrhla sa. Tá chvíľka mi však stačila na to, aby som si všimol vpichy na jej ruke. Ktovie aké drogy jej dali, pomyslel som si.

            „Spravím sken a vyhodnotím zmeny v jej organizme.“ Vedľa mňa sa objavil modrý dráčik.

            „Ach Many!“ Nestihol som ani dopovedať.

            „Drak, novinka. Drak tu ešte nebol. Ďalší, čo neexistuje.“ Pokúsila sa ho pohladiť, no jej ruka prešla skrz. Potom šla to isté spraviť mne, no mihla rukou pár centimetrov predo mnou. „Neexistuješ, mŕtvy a nereálny.“ Schúlila sa do klbka a kolísala sa sem a tam. Prísne som sa zahľadel na Manyho, a ten pochopil, že objaviť sa nebolo najmúdrejšie rozhodnutie.

            „Many, bež sa pozrieť na ich počítače. Skopíruj všetko, čo tam nájdeš. Chcem vedieť, čo tu robili.“ Drak sa vytratil. „Tjaša, naozaj som tu, pozri.“ Dotkol som sa jej ramena.

            „Aaaaaa!“ Zvrieskla a ešte viac sa schúlila do klbka. „Ďalšie injekcie nie, nie, nie.“ Z očí jej vyhŕkli slzy.

            „Prízrak, počuješ ma?“ V hlave som začul Wendy.

            „Som tu, hovor.“ Odvetil som.

            „Sme pripravení a čakáme na portál.“ Prebehlo mi hlavou.

            „Budeme potrebovať aj lekára a vezmi len ľudských vojakov, žiadneho mimozemšťana!“

            „Ale prečo?“ Ozvalo sa.

            „Proste to urob. Neskôr pochopíš.“ Nastalo krátke ticho.

            „Dobre, sme pripravení. Andromeda šla po lekára a neskôr sa pridá.“ Otvoril som im portál priamo do laboratória. Skrz Manyho, ktorý kopíroval údaje, som ich videl prichádzať.

            „Preboha, čo to je?“ Pýtali sa prichádzajúci vojaci.

            „Karmín príď za mnou.“ Poslal som jej súradnice. „Vojaci nech sa radšej ničoho nedotýkajú, no pošli oddiel k východu. Mali by tam nájsť pár ďalších zajatcov.“ Wendy aktivovala niečo, ako hlasitý odposluch a môj hlas tak počuli všetci.

            „Nemáme tých Mirnilčanov pustiť?“ Ozvalo sa.

            „Nie! Niečo im pichali a mohli by byť nebezpeční.“ Odvetil som a skrz Manyho som videl, ako pár zvedavých vojakov odskočilo od presklených miestností.

            Trvalo len pár minút, než ma Wendy v tej zmesi chodieb našla. Chcela pribehnúť k Tjaši, no zastavil som ju. Už tak bola vo veľkom šoku. Vysvetlil som Wendy, čo je s ňou a spoločne sme počkali, kým Nia priviedla doktora. Potvrdil len to, čo som si myslel. Tjaši podávali drogy, aby ju udržali v takomto stave. Ako špecialistka by im mohla ujsť, no s drogami v žilách ani nevedela, kde je. Doktor jej chcel podať nejaké sedatíva, aby sme ju preniesli odtiaľto, no nechcel som, aby ju znova zdrogovali. Na chvíľku som sa ponoril do podvedomia a vyhľadal jedno z Ayriných kúziel. Slúžilo na uspanie dieťaťa a podobne. Nečakal som, že ho niekedy použijem, a tak som si presne nepamätal, ako na to. Po krátkom osviežení si pamäte som ju uspal. Nia ju prikryla dekou a spoločne sme ju naložili na jeden zo stolov, ktoré mali malé kolieska. Otvoril som im portál do Prízračnej légie a spolu s dvoma vojakmi sme ich poslali späť.

            „Čo to je?“ Wendy kopla do hrudy železa a popola na zemi.

            „To bol ich veliteľ.“ Odvetil som chladne.

            „Čo sa mu stalo?“ Vyzvedala, zatiaľ čo si Nia prezerala rozpitvané telá mimozemšťanov.

            „Zvolil si nesprávnu profesiu.“ Vybral som sa k jednej z presklených miestnosti.

            „Rozumiem, a čo tí ostatní?“ Ukázala na vedcov a vojakov zavretých v miestnostiach.

            „Smrť by bola pre nich priľahký trest.“ Odfrkol som.

            „Vieš čo sa stane, keď sa toto vyplaví na povrch?“ Zarazila sa.

            „Viem to presne.“ Pokojne som sa pozeral na Mirnilčana pripútaného k posteli.

            „Pochybujem, že si to uvedomuješ.“ Wendy potriasla hlavou. „Väčšina z mimozemšťanov, ktorí tu zostali, už dávno nie sú pod vplyvom Mirnilčanov. Tvoria komunitu s vlastnou vládou a vodcami, teda okrem mirnilských poskokov. Tí sú ako malé deti. Musíme ich učiť ako jesť, obliecť sa, a kde môžu a nemôžu vykonávať potrebu.“ Pokračovala a v hlase jej bolo počuť nervozitu.

            „Zajatcov umiestniš do niektorej z nemocnice, pre ich vlastné bezpečie. Všetko, čo sa tu dialo, bude zničené a na mieste tejto základne sa vybuduje pomník. Vedci, ktorí páchali tieto zverstvá, budú postavení pred súd a odsúdení na doživotie alebo trest smrti. Všetko to bude verejné tak, aby sa o tom každý dozvedel. To upokojí mimozemskú komunitu a zároveň presvedčí aj posledných Gabrielových zástancov o tom, že stáli na zlej strane.“ Wendy na mňa hľadela s otvorenými ústami.

            „Ako?“ Potriasla hlavou. „Myslíš, že to pôjde takto ľahko?“

            „V dejinách sa stalo už mnoho takýchto zverstiev. Vždy sa to uberalo rovnakým smerom. Len si spájam činy a dôsledky. Pokiaľ to spravíme verejne, nebude tu priestor na vyvolanie paranoje u bežných ľudí.“ S pokojným hlasom som pokračoval. „Vždy je lepšie, keď vedia celú pravdu, ako keby si museli vymýšľať rôzne teórie.“

            „No tak dobre.“ Začínalo jej to dávať zmysel. „Takže ich presunieme do Prízračnej légie?“ Ukázala na vedcov a vojakov.

            „To nechám na teba. Stále vlastne ani neviem, ako vyzerá svet teraz.“ Mykol som plecami. „No ešte pred tým musím niečo vybaviť.“ Pristúpil som k miestnosti s vedcami. Otvoril som dvere a zlovestne som sa na nich zadíval. „Nebudem to opakovať viackrát, takže pozorne počúvajte.“ Vedľa mňa sa objavil Many vo forme skrvaveného zombíka. Vydával podivné mrnčanie a na krku mal reťaz. Uviazal som ju o neďaleký stĺp a on začal lapať po vydesených vedcoch. Boli medzi nimi dobré dva metre, no aj tak sa strachom triasli.

„Ktorý z vás to Tjaši urobil?“ Všetci spoločne ukázali na vysokého chudého chlapíka. Vyzeral sotva na dvadsať rokov a na brade mu ešte ani poriadne nestihlo narásť strnisko. Pristúpil som k nemu a chytil ho zozadu za krk. V tom momente jeho biele nohavice jemne zožltli. „Takže,“ pomaly sme kráčali k zombíkovi, „povedz mi, čo si pichal Tjaši, a ako to najlepšie odstrániť z jej tela. Máš asi tak šesť sekúnd, než si na tebe ten zombík pochutná.“ Tlačil som ho čoraz bližšie, no nemusel som ho viac presviedčať. Koktavo začal vymenovávať látky, ktoré jej dával. Trošku som pridal, aby videl, že to myslím smrteľne vážne. Začal prosiť a ukazoval do jednej z chodieb. Vraj tam mal kanceláriu a kompletné správy o tom, čo jej podával, boli tam.

Uvoľnil som zovretie a vydal sa do jeho kancelárie. Manyho som tam pre istotu nechal, ak by mi klamal. Všetko však bolo presne tam, kde povedal. Zatiaľ čo ja som poslal zložky doktorovi, ktorý sa staral o Tjašu. Nia a Wendy začali s presunom vedcov. Bolo toho priveľa, čo museli zariadiť, a tak presunuli oslavu môjho návratu o jeden deň. Bol som za to veľmi rád, aj keď som im to nepovedal. Ledva som stál na nohách. Aj to neustále používanie ilúzií a mágie ma dosť vyčerpalo. Hlavne mi však chýbala kondícia a skutočný spánok. Nia sa so mnou vrátila do Prízračnej légie, aby mi ukázala moju izbu. Vyzerala v celku obyčajne, no aj obyčajná posteľ mi stačila. Nia asi vycítila, že som unavený, a tak sa len potichu vytratila.

            „Mám ti otvoriť portál späť ku Karmín?“ Opýtal som sa jej, keď už bola vo dverách.

            „Nemusíš.“ Uškrnula sa. „Máme už aj pár vlastných ľudí, čo to vedia.“ Dopovedala a zavrela dvere. Potešilo ma to. Bolo jednoduchšie, keď som nebol jediný. Pohodlne som si ľahol do postele, no netrvalo to ani desať sekúnd.

            „Dobre, že ste ho zabili!“ Na hrudi sa mi objavil Many.

            „Hm, to si nie som istý.“ Odvetil som.

            „Bol to sadista.“ Pokračoval. „A ešte ako skvelo ste to urobili. Nik ani len netuší, že to celé s Gabrielom bolo len divadlo. Uhrali ste to ešte lepšie, ako to s Allmächtigom.“

            „S kým?“ Zamyslel som sa.

            „Predsa ten maniak, ktorý vyhnal ľudí pred Graz.“ Vysvetľoval Many.

            „Aha, ale to bolo iné.“ Manyho drak sa mi posadil na hruď, akoby čakal vysvetlenie. „On bol len idiot, ktorý nebol podstatný. Pri Gabrielovi sa obávam toho, že som síce zachránil tisíce životov teraz, no v nadchádzajúcej vojne stratíme ďalšie milióny, len preto, že ho nebudeme mať.“ Povzdychol som si. „Predsa len, bol to dobrý stratég.“

            „Nevadí, istotne sa nájde niekto lepší, kto ho nahradí.“ Snažil sa ma podporiť.

            „Možno áno.“ Usmial som sa. „Tak či onak, už je mŕtvy a nikto nepostrehol, že to všetko bola len ilúzia.“

            „Ešte aj ten Mirnilčan, ktorý vybehol z davu bol super.“ Many sa usmial. „Nakoniec bolo aj dobre, že ste boli uväznený v kameni. Ak by ste ich všetkých neprevyšovali v mágii a úrovni tak značne, bol by to problém uhrať.“

            „To áno.“ Natiahol som sa. „Nieže by ma tvoja prítomnosť nudila, no rád by som si pospal.“ Many prikývol. „A môžeš mi znova tykať, teda ak zas nezačneš byť ako...“ Nedopovedal som a Many začal horlivo prikyvovať.

            „Nič sa neboj, už budem slušný.“ Drak sa uškrnul a zmizol. Konečne som mohol spať v reálnom svete. So spánkom v podvedomí sa to nedalo ani porovnať. Spánok v podvedomí bol bez snov a bez pocitu, že na niečom ležíš. Takéto maličkosti mi začali chýbať, až keď som o nich prišiel.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 3
Celkom: 55705
Mesiac: 3916
Deň: 102