Choď na obsah Choď na menu
 


Posledné pátranie

uvod-legia.png

article preview

             Sedel som v egyronských záhradách už niekoľko hodín. S vyčistenou mysľou som sledoval svet mágie, ktorý bol pre bežné oči neviditeľný. Snažil som sa spojiť sa s Ayrou, no na moje volania nik neodpovedal. Veľmi ma to neprekvapovalo. Odkedy odišla, tak sa mi s ňou nepodarilo spojiť ani raz. Po niekoľkých desiatkach pokusov, v rámci niekoľkých rokov, som si už začal hovoriť, že to nemá zmysel. Každé ďalšie volanie malo byť mojím posledným pokusom, no aj napriek tomu som to po nejakom čase skúšal znova a znova. Tentokrát som však bol presvedčený, že to bolo naposledy.

            Vrátil som sa do bežného sveta a myšlienky opäť vyplnili moju myseľ. Nadýchol som sa ešte príjemného letného vzduchu, v ktorom sa miesili vône kvetov, ale aj jedla. Akurát sa končil čas obedňajšej prestávky, a tak bolo všade cítiť vôňu pečeného mäsa. Začali sa mi zbiehať slinky, no rozhodol som sa vydať sa ešte na poslednú prechádzku po hradbách Egyronu. Chcel som tiež nenápadne zistiť, či si Sintor vzal niekoho na pomoc. Bol dosť tvrdohlavý, no občas uznal, že potrebuje pomoc. Z diaľky som však videl len jeho, ako sa vŕta v jednom z Rudionov sám. „Taká škoda,“ pomyslel som si, keď som si všimol, že pri ďalšom Rudione ktosi pracuje. Šiel som k nemu zistiť, komu zveril Sintor úpravu Rudionov.

            „Ahoj Ely.“ Povedal som, keď som zbadal svetlomodrú ruku naťahujúcu sa spod Rudionu po náradie. Tiež jej odtiaľ vykúkal dlhý purpurový vrkoč vlasov, ktorý som si nemohol s nikým iným pomýliť.

            „Ahoj, Prízrak, čo si praješ?“ Odvetil milý dievčenský hlas.

            „Ale nič, len som sa prišiel pozrieť, komu zveril Sintor takú dôležitú úlohu.“ Posadil som sa k jej náradiu a oprel som sa o hradby.

            „Hm, komu inému by to mal zveriť? Nato, že sa tu zišli najbystrejší členovia toľkých planét, je tu stále veľa ťulpasov a nemehiel!“ Znela dosť podráždene, ale bolo to zrejme z prepracovania. Ely, celým menom Elyah, si dala meno po slávnej Roltonskej bojovníčke Elyah Zlatomodrej z mýtov a báji Roltonu. Jej celé meno však poznalo len pár vyvolených. Skratka Ely bola jednoduchšia na zapamätanie aj vyslovenie. Každopádne to bola Roltonka, ktorá asi ako jediná nedokázala používať mágiu. Svoju úlohu pri tom zohralo to, že sa nenarodila na Roltone, ako aj to, že sa nenarodila vôbec. Jej nedostatok sa však ukázal ako výhoda. S pomocou jej húževnatosti, inteligencie a virtenu dokázala vyrábať také technické hračky, ktoré jej občas závideli aj Ypheti. „Podáš mi splikovač?“ Vystrčila ruku spopod Rudionu a nervózne stláčala dlaň do päste, akoby chcela niečo uchopiť.

            „Nech sa páči.“ Bez slova ho schmatla. „Viem, že som sa ťa to už mnohokrát pýtal, ale nevieš niečo nové o Ayre?“ Ely sa vykotúľala spod Rudionu.

            „Ak by som niečo vedela, tak by som ti to hneď povedala!“ Vyprskla. „Prepáč.“ Chytila sa za hlavu a z jej smaragdovozelených oči vyhŕkla jemná slza.

            „Netráp sa.“ Položil som ruku na jej rameno.

            „Ako sa nemám trápiť? Zažili sme spolu toho veľa, a potom si len tak zmizne a mňa nechá tu!“ Zlosť sa v nej miesila so smútkom.

            „Je ti tu s nami zle?“ Zadíval som sa na ňu.

            „Tak som to nemyslela.“ Jemne sa na mňa usmiala. „Len ma ešte rozčuľuje to, že Roltonci ju považujú za zradkyňu a najradšej by ju zabili.“ Zovrela dlane do pästi.

            „Obaja sme konali v podstate to isté, len o nej každý vie to najhoršie a o mne to najlepšie. No už to nebude trvať dlho a všetci sa dozvedia pravdu.“ Zvedavo sa na mňa zadívala.

            „Ty im to vážne všetko povieš?“ Začudovala sa.

            „Oboch nás prinútila prisahať, aby sme nič nepovedali, no ja už mám toho tiež plné zuby.“ Zadíval som sa na mesto. „Myslím si, že už je správny čas, aby sa dozvedeli pravdu o nás oboch, a ak chceš, tak aj o tebe.“

            „Asi to tak bude najlepšie, možno sa potom na mňa budú dívať so strachom alebo aj s hnevom, no aspoň sa nebudem musieť pretvarovať.“ Usmiala sa.

            „Tak ťa nechám pracovať, a ak by ťa Sintor veľmi sekíroval, použi tie malé robotické pavúčiky. Naposledy som sa niekoľko hodín nedokázal prestať smiať.“ Poklepal som ju po ramene a postavil som sa.

            „Pche, opakovaný vtip nie je vtipom alebo ako to hovoríte na tej vašej planétke. Mám už naňho pripravené niečo nové.“ Šibalsky sa uškrnula.

            „Už sa teším.“ Zamával som jej na rozlúčku a vrátil som sa do najvyššieho poschodia citadely. Strávil som už priveľa času potulkami po meste a mal som pred sebou ešte veľa práce. Posadil som sa na pohovku, ponoril som sa do podvedomia a pokračoval som v písaní.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 38800
Mesiac: 4707
Deň: 124