Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 1

planet-g2c7058d88_1920.jpg

article preview

Díval som sa do virtenu. Videl som súradnice Mirnilu, no nemohol som uveriť, že sa jej ich podarilo získať. Nebolo to ani ďaleko, aj keď mi to prišlo zvláštne. Zízal som na súradnice a premýšľal som prečo. Prečo začali z opačného konca. Zem a Ova ležali oveľa bližšie pri Mirnile, ako Nuxis, Galbot či Yphet. „Niet divu, že Mirnil tak dlho hľadala márne.“ Prebehlo mi mysľou, keď som si spomenul na to, že ako prvý padol Nuxis, ktorý je od ich sveta najďalej.

„Nad tým ani neuvažuj!“ Zo zamyslenia ma vytrhol Elyn hlas. „Mirnil počká!“ So slzami v očiach kľačala nad Ayrou. „Nemôžeš ju takto nechať, nie po tom všetkom!“

„To ani nemám v úmysle!“ Zavrel som obrazovku so súradniciam. „Jej zranenia sú vážne. Možno by sme ju mali vziať do tábora. Karmin by ju uzdravila.“ Prezeral som si jej sken a vôbec sa mi nepáčilo, čo som videl. Mala vnútorné krvácanie a nezostávalo jej veľa času.

„To nemôžme! Musíš ju zachrániť ty.“ Naliehala Ely.

„Nie som si istý, či to zvládnem. Také veľké zranenia som ešte neuzdravoval a už vôbec nie na Roltonke.“

„Musíš to zvládnuť! Ste prepojení a nik iný by to nemohol zvládnuť lepšie ako ty!“ Neprestávala plakať.

„Musím zohnať materiál. Udrž ju nažive, než sa vrátim.“ Ely sa začala prehrabávať vo svojich veciach a vytiahla akúsi injekciu.

„Bež už!“ Skríkla a vpichla ihlu do Ayry.

Preletel som ponad mirnilskú časť planéty. Hľadal som len chvíľku, než som zazrel na pobreží hliadku. Zletel som dole a náraz do zeme odhodil vojakov. Bez zľutovania som ich zabil a ich telá sa zmenili na čiernu masu hmoty. Ani som si nebol istý tým, koľko ich vlastne bolo. Vrátil som sa k Ayre a dal som sa do práce. Ely zatiaľ Ayre vpichla čosi, čo značne spomalilo krvácanie, ale aj jej pulz. Zdalo sa, akoby bola v akejsi forme spánku, no veľmi pomalej, takmer až blízkej smrti.

V podvedomí som strávil niekoľko dní. Ely sa so mnou prepojila a pomáhala mi. Síce nemohla ovládať mágiu, no vyznala sa v anatómii Roltoncov. Spoločnými silami sa nám darilo udržať Ayru nažive, a pomaly zaceliť jej zranenia. Keď sme konečne skončili, Ayra ešte ani z ďaleka nebola vyliečená. Bola ale mimo ohrozenia života a my sme už boli nesmierne unavení. Premeniť toľko hmoty na takú, ktorý by sa dala použiť, bolo veľmi vysiľujúce.

„Myslíš si, že to prežije?“ Sedeli sme opretí o steny polorozpadnutej budovy, zatiaľ čo Ayra ležala medzi nami a pokojne dýchala.

„Pozriem sa.“ Otvoril som jej sken tak, aby ho videla aj Ely. „Dúfam, že áno.“

„To aj ja.“ Zovrela Ayrinu ruku medzi dlaňami. „Neumieraj mi, nesmieš!“ Znova jej vyhŕkli slzy z očí.

„Povedz mi, aká bola?“

„Ako to myslíš?“ Utrela si slzy. „Veď ešte žije.“

„Nemyslel som to tak.“ Pousmial som sa. „Aká bola, keď si ju prvýkrát stretla? Keď si bola ešte virten. Pamätáš si to vôbec?“

„Pamätám si úplne všetko, od prvej chvíle, keď som sa s ňou spojila.“ Jemne sa usmiala. „Bola, myslím rovnaká ako ty.“ Zadíval som sa na ňu pohľadom, aby to viac rozvinula. „Takmer rok som ťa sledovala, a to tvoje správanie mi ju veľmi pripomínalo.“ Usmiala sa. „Robila si srandu z ostatných aj keď boli vo vojne, v ktorej prehrávali. Občas ju zaujali veci, nad ktorými by sa nik ani len nepozastavil.“

„Ako napríklad?“ Bavilo ma počúvať jej slová. Bolo to zrejme aj preto, že to bola jedna z mála úprimných právd o Ayre.

„Hm, to sa ťažko opisuje.“ Povzdychla si. „Pamätáš si na to, keď si obliehal mesto, aby si oslobodil tých Galbotov?“

„Samozrejme.“

„Videla som, ako si sa bavil s jedným z vojakov, ktorý ti horlivo niečo vysvetľoval. Tvoja prilba síce smerovala k nemu, no bola to len ilúzia, a ty si sa díval do lesa. Pamätáš si to ešte?“

„Samozrejme.“ Zasmial som sa. „Laco mi vtedy vysvetľoval to, ako budú prebiehať turnaje a bol z toho nadšený ako malé dieťa. V lese som však zazrel dve veveričky, ako sa krútia na strome.“ Povzdychol som si. „Bolo fajn vidieť, že si niekto užíva deň aj inak ako bojom.“

„Veverička! Takže tak sa tie chlpaté veci volali.“ Usmievala sa. „Boli milé.“

„Takže jediné, čo mi povieš, je to, že Ayra rada pozoruje zvieratá, dúhy či skryté potôčiky v lese?“

„Kedysi to tak bolo.“ Povzdychla si. „Potom prišlo obdobie, keď sa musela pridať k Mirnilčanom. To ju zmenilo. No keď ťa našla, znovu sa v nej prebudilo to dieťa, ktorým bola kedysi.“ Zamyslela sa. „No nedivím sa jej. Toľko rokov sa snažila nájsť Mirnil a neúspešne... Musela im tak predhadzovať ďalšie planéty, aby získala čas.“

„Chápem.“

„To pochybujem!“ Odfrkla naštvane. „Ty z toho vyjdeš ako hrdina, ktorý zachránil svoj svet a aj tie ostatné. Ju každý bude považovať za zradkyňu.“ Spočiatku znela naštvane, no akoby si uvedomovala, že to nebola moja vina.

„Veď to tak nemusí skončiť.“ Povzdychol som si. „Prečo by sme všetkým nemohli povedať, že nám celú tú dobu pomáhala?“

„To sa pýtaš nesprávnej.“ Zadívala sa na Ayru. „Ani keď som s ňou bola ešte spojená, netušila som, prečo si zvolila túto cestu. Jediné, čo viem, je to, že až skončí táto vojna, bude voľná a bude môcť začať nový život.“ Zamyslela sa. „Možno to je ten dôvod.“ Rozžiarili sa jej oči. „Možno už nechce pokračovať ako Ayra. Začne znovu.“ Usmiala sa.

„To asi viacero z nás.“ Ely sa na mňa zadívala. „Keď skončí vojna, už nás tu nebude treba. Mnoho špecialistov bude chcieť žiť normálne.“

„Aj ty?“ Zadívala sa neveriacky.

„To ešte neviem, no zrejme áno.“

„Chápem, to tá zelená, čo?“ Smutne si povzdychla.

„Vieš, že majú aj svoje mená a nemusíš ich volať tá zelená, tá červená a podobne?“ Pozrel som sa na Ely. Sedela skľúčene s kolenami pri hrudi. „Čo ti je?“

„Ale nič.“ Mávla rukou.

„Tak vrav. Veď aj tak máme čas, kým sa Ayra preberie a dovtedy nikam nepôjdeme.“

„Nerieš to.“ Pretrela si oči. „Len mi nesedí, žeby si vedel žiť ako obyčajný človek.“

„Veď tak som žil, keď som nemal virten.“ Pousmial som sa pri spomienke na starý život.

„O tom pochybujem.“ Zašepkala sama pre seba.

Sedeli sme a čakali. Ely rozprávala príbehy s Ayrinho života. Niektoré boli ešte z čias, keď žila na Roltone. Najviac sa mi páčilo, ako jej raz prikázali, aby si zviazala strapaté vlasy do uzlu. Ayru naštvalo, že nemôže dať svojim vlasom voľnosť, no aj tak ich teda zviazala. Avšak použila jednu gumičku na dva vlasy. Takto vytvorila na svojej hlave veľké množstvo uzlov, pričom každý z nich spájal dva vlasy. Jeden však nechala voľný. Nemal totižto páru. Povedala si tak, že ho nechá, kým sa nenájde ten, ku ktorému sa pripúta. Pobavilo ma to aj preto, že takýto účes nosí dodnes. Keď som ju videl mala vždy na hlave množstvo uzlov. Časom sa jej ale asi zunovalo viazať ich po dvoch, a tak už zväzovala väčšie množstvo. Aj tak to však vyzeralo super a trochu aj šialene, ale jej to jednoducho paslo.

Ely však rozprávala aj o tom, ako musela slúžiť Mirnilčanom. Často ich zvádzala zo stopy a ukrývala planéty, na ktorých bol život. Musela občas nejakú planétu obetovať, kým ma nenašla. Ely sa však preriekla aj keď to nevedela. Z jej rozprávania mi došlo, že to bola Ayra, kto ich priviedol na Zem. Tak trochu som to aj tušil. Robila veci, ktoré musela, aby splnila svoj plán, bez ohľadu na to, komu tým ublíži. V tomto sme si boli veľmi podobní a aj keď som si neprešiel tým, čo ona, vedel som sa vcítiť do jej situácie. Musela byť už zúfala a zároveň naštvaná, že tak dlho nemohla naplniť proroctvo aj keď to istotne skúšala aj sama. Myslím si, že keby sa naše osudy vymenili a ja by som bol ten, kto sa tvári ako verný sluha Mirnilčanov takmer sto rokov, urobil by som to isté. Doviedol by som ich na Rolton, aby som ju našiel a naplnil osud.

„Osud.“

„Nad čím premýšľaš?“ Ani som si neuvedomil, že som to povedal nahlas.

„Premýšľam nad tým, či v neho vôbec verím.“ Odpovedal som Ely.

„A veríš?“ Každý hlas sa v tomto rozpadajúcom chráme zvláštne ozýval. Elyn hlas bol ale tenší ako môj, či Ayrin, a tak to znelo, ako keby sa tu ukrýval akýsi škriatok, ktorý číhal v puklinách medzi kamennými stenami.

„Je to jedna z mála nadpozemských vecí, v ktoré verím.“ Usmial som sa.

„A v aké ďalšie veci veríš?“ Hlas, pripomínajúci škriatka, pobehoval po miestnosti.

„Napríklad v karmu.“

„Karmu? To je čo?“ Opretí o chladné steny z kameňa sme sa dívali do prázdna, a pri tom debatovali.

„Karma je niečo ako odplata. Všetko dobré a zlé sa ti v živote vráti.“ Snažil som sa jej to vysvetliť najjednoduchšie, ako to len šlo.

„No ale to je predsa osud.“ Mykla plecami. „Keď spravíš niečo dobré alebo zlé, tak to urobí v tvojom živote vlnku, ktorá sa prejaví neskôr v budúcnosti, ako ozvena tvojho činu z minulosti.“

„Hm,“ zamyslel som sa. „Takto som nad tým neuvažoval.“

„Všetko, čo robíš vytvára vlnky, ktoré sa šíria ďalej po tvojej čiare života, no zasahujú aj do života iných. Preto sa ti môže občas zdať, že máš veľké šťastie alebo nešťastie aj nezaslúžene.“ Zadívala sa na Ayru, ktorá pokojne spala. „Vďaka jej rozhodnutiam, je tvoj život šťastný.“ Povzdychla si. „Ktovie ako dlho to potrvá...“

Videl som, ako ju trápilo to, že len bezmocne ležala. Rozhodol som sa teda nepokračovať v tejto debate, pretože pravdou bolo, že jej rozhodnutia spôsobili aj mnoho utrpenia iným. Radšej som sa opýtal na jej vlastný život. Pri tom sa len pousmiala a začala rozprávať.

Od Ayri sa oddelila po päťdesiatich ôsmich rokoch. Na rozdiel odo mňa a Manyho sa musela vyvíjať za pochodu. Nemala ten luxus, že bola uväznená stáročia v mysli, a tak si mohla dopriať času, koľko chcela. Na druhej strane vesmír, ktorý som si ja vytvoril v hlave, mohla Ayra skúmať naživo. Prešla celú galaxiu krížom-krážom a našla aj ďalšie svety, na ktorých bol život, no boli ďaleko od Mirnilčanov. Zďaleka však neprešla celú galaxiu. Podľa jej prepočtov to bolo tak päť percent, čo pri množstve planét a hviezd bol úctyhodný počet. Keď sa od nej Ely oddelila, väčšinu času strávila na Galbote. Hlboko v horách na juhu kontinentu mala svoju tajnú základňu. Galboti ani Mirnilčania tam nechodili. Mirnilčania nemali prečo a Galboti to považovali za prekliate miesto. Pred stovkami rokov sa tam odohrala jedna z najhorších bitiek medzi kmeňmi. Zahynuli tam tisíce Galbotov a celá oblasť bola posiata vrakmi strojov a telami mŕtvych, ktorých čas zmenil na desivé prízraky, ktoré strážili údolia medzi horami. Aspoň tomu Galboti verili. Ely tak mala miesto, kde ju nik nerušil, a kde sa mohol rozvíjať jej talent. Z kusov rozbitých vozidiel a lietadiel si vyrábala rôzne hračky. Niekedy slúžili len na okrasu, inokedy mohli odpáliť celú horu. Z jej rozprávania mi ale bolo jasné, že jej tam samej bolo smutno. Ayra stále niekde behala a za ňou sa zastavovala len zriedka kedy. Preto si aj vyrobila niekoľko postáv z kovu, s ktorými sa rozprávala. Znelo to smutne aj keď to rozprávala s nadšením, akoby stvorila nový život z kovu.

Čas utekal ako voda a pár lúčov slnka, ktoré prenikali do rozpadnutého chrámu, sa postupne stratilo. Pomocou mágie svetla som vytvoril niekoľko žiariacich loptičiek, ktoré som rozhodil naokolo. Ely ďalej rozprávala o svojom živote na Galbote. Väčšinou bola sama a zabávala sa, ako to len šlo. Občas ju ale Ayra vzala aj na inú planétu, a keď ju vzala na Zem a povedala jej, že ma bude strážiť, mala čo robiť, aby od radosti nevyskočila z kože. Nie ani preto, že ma mala na krku, ale preto, že mohla pobehovať po planéte. Čakal ju otvorený svet aj keď sa musela držať v mojej blízkosti. Tak trochu asi tušila, že aj tak uvidí hodný kus z môjho sveta.

„Ach,“ Ayra si s ťažkosťami povzdychla a otvorila oči. „To nemôžte byť pár minút ticho?“ Chytila sa za hlavu, ako keby ju rozbolela.

„Ayra, ty žiješ!“ Ely sa na ňu vrhla a pri jej objatí Ayra jemne zakňučala. „Prepáč, prepáč, prepáč.“ Uskočila.

„Prečo si tu?“ Zadívala sa na mňa. „Už si mal byť dávno na Mirnile.“

„Ak by som bol na Mirnile, ty by si už nebola medzi živými.“ Odfrkol som si.

„Len sa nepreceňuj! Prežila som aj horšie!“

„Ani by som nepovedala.“ Opatrne sa medzi nás zamiešala Ely, no Ayra ju hneď na to prebodla pohľadom.

„Prečo si taká?“ Stiahol som jej pohľad na seba. „Veď Mirnil existuje už tisícky rokov a pár ďalších hodín počká, a ty tiež!“ Jej pohľad odrazu zjemnel.

„Prepáčte, obaja.“ Precedila medzi zuby.

„V poriadku.“ Ely položila ruku na jej rameno.

„To jej len tak ľahko odpustíš? To ju nechceš vydierať alebo inak týrať, aby mala pocit výčitiek?“ Ely sa na mňa zadívala, a potom len pokrútila hlavou a odfrkla čosi v zmysle: „Sú rovnakí.“ Aj keď som presne nerozumel, ako to povedala.

„To si robil ty?“ Ayra sa pozrela na svoje rany, ktoré sa rýchlo hojili. Prikývol som. „Dosť odbitá práca.“ Skonštatovala.

„Ešte som neopravoval Roltonku.“ Vstal som zo zeme a trochu som sa ponaťahoval.

„Ani ja som neopravovala človeka, a potom, ako si prišiel o ruku a nohu ti nezostala ani jedna jazvička, nie ako toto.“ Zodvihla kus kože na bruchu, na ktorom bolo už teraz vidieť jazvy.

„Ale Ayra, veď tie si opravíš behom pár sekúnd.“ Ely mávla rukou

„Ja to viem, ale on to nemusel vedieť a časom by ho začalo trápiť svedomie, pretože ty by si mu to nenápadne, na môj príkaz, pripomínala.“ Ayra sa na mňa podivne zaškerila. „No už by sme mali ísť.“ Pokúsila sa postaviť, no nevyšlo jej to. Hneď sa na mňa škaredo pozrela za to, ako nekvalitne som ju dal dokopy. Skočil som teda po ďalšiu hmotu, tentokrát som musel preletieť nad niekoľkými ostrovmi, než som našiel hliadku, ktorej telá poslúžili na opravu Ayri. „No konečne.“ Vyskočila na nohy, keď sa vlastnoručne zregenerovala. „Je čas ísť!“

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie




Štatistiky

Online: 1
Celkom: 88683
Mesiac: 1693
Deň: 46