Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 16

planet-g2c7058d88_1920.jpg

article preview

„Pohni si!“ Odfrkla podráždená Nia.

„Nesúr ju! Nie je ľahké nájsť zdroj!“ Zo všetkých strán na nás útočili a mali sme čo robiť, aby sme ochránili Aniku. Hlavne Nia už vyzerala unavene.

„Veď tu sme už hodinu a stále nič!“ Ťažko dýchala. Už pár minút nechávala strely preletieť, ak sa im dalo vyhnúť.

„Robím, čo môžem!“ Anika sa zo všetkých síl sústredila, aby nestratila stopu. „Myslím, že sme tu.“ Zastali sme.

„Tu? Veď tu nič nie je!“ Boli sme po blízku niekdajšej oázy. Ešte stále bolo vidieť koryto vyschnutej nádrže, no inak tu nebolo nič.

„Si si istá?“ Opýtal som sa.

„Tu je to najsilnejšie.“ Anika si unavene povzdychla.

„Na chvíľku to preber.“ Pozrel som sa na Niu, ktorá už mlela z posledného. Sústredil som sa a skener prenikol do hĺbky zeme. Pod nami bola jaskyňa. Nebola veľmi veľká, skôr vyzerala ako dutina v kamennom podlaží. „Tak to skúsime.“ Otvoril som portál a poslal skrz minibota. „Ideme!“ Skríkol som. Anika vbehla do portálu a Nia hneď za ňou. Nakoniec som prešiel aj ja. Portál sa zavrel a v tmavej jaskyni poblikávali najrôznejšie svetlá. Vedel som, že sme tu správne.

„Čo je to?“ Opýtala sa Anika pri pohľade na farebnú hmotu, prichytenú o steny šiestimi fialovými ramenami.

„Tak to netuším.“ Opatrne som sa priblížil k hmote. Hneď na to sa hmota a Optikor akoby zbláznili. Začali pulzovať, a tak som radšej ustúpil.

„A čo teraz!“ Naštvane odfrkla unavená Nia. „Dúfam, že máš plán, keď už si sem pritiahol Aniku!“ Prskala na všetky strany aj keď si radšej od únavy sadla.

„Ja som sem šla rada.“ Bránila sa Anika.

„To ti verím!“ Prísne sa na ňu zahľadela. „No aj tak tu nemáš čo robiť!“

„Aspoň som mohla splatiť dlh.“

„Aký dlh? O čom to vkuse melieš?“ Takúto naštvanú som Niu už dlho nevidel.

„Vkuse melieš?“ Zarazil som sa.

„Odkedy prišla do légie, melie len o tom, že ti musí splatiť nejaký dlh!“ Anika sa zarazila. „Nemysli si, že neviem, o čom sa so spolužiakmi bavíte!“

„O aký dlh ide?“ Pozrel som sa na Aniku. Tá sa začervenala, no potom začala.

„Pred rokmi v jednom z maďarských miest ste ma zachránili. Mňa, môjho ocka a bračeka. Chceli nás prepadnúť vojaci a obrať o jedlo, ktoré sme ani nemali. Vy ste prišli a všetkých ich premohli.“

„Tak počkať! Ty si to malé dievča?!“ Snažil som sa rozpamätať ako vtedy vyzerala, no splývalo mi to so stovkami a tisíckami iných tvárí, ktoré som v tom období stretával.

„Bola som to malé dievča!“ Nafúkla líca.

„O čom to hovoríte?“ Nia zvraštila čelo a naštvane s na nás pozrela.

„Vtedy, keď ťa zranili... keď si takmer umrela. V tom meste som ju zachránil pred idiotmi, ktorí od nich chceli zásoby. Pamätáš si, aká zlá situácia tam vtedy bola, nie?“ Nia sa na chvíľku zamyslela.

„Preto sa v meste začalo povrávať, že počuješ všetko, čo sa v meste deje?“

„Laco rozširoval tieto a ďalšie klebety ďalej.“ Pousmial som sa. „Ale ty si mi nič nedlhovala!“ Položil som ruku na jej hlavu a jemne som jej rozstrapatil vlasy. „Každý z nás by ťa zachránil, ak by o tom vedel. Je to proste správne.“ Anika prikývla a usmiala sa.

„Nerada ruším tú vašu sentimentálnu chvíľku, ale čo s tým? Sme tu vôbec správne?“ Pretrhla nás Nia.

„Istotne sme tu správne.“ Zadíval som sa na fialové korene, ktoré držali zhluk mágie uprostred.

„Ako to môžeš vedieť?“

„Je to podobná mágia ako v Optikore. Okrem toho, útočia na nás tie tvory?“ Natiahol som ruky, aby som poukázal na prázdnu miestnosť.

„Tak ale čo teraz?“ Opýtala sa Nia. „Stoj!“ Odrazu vykríkla. Obzrel som sa a Anika sa naťahovala za energiou. Chytil som ju za ruku a odtiahol preč.

„Čo to robíš?“ Chytil som ju za ramena.

„Ja neviem.“ Sklopila zrak. „Zdalo sa mi, že to prehovorilo.“

„Čo som ti povedal pred odchodom?“

„Že musím počúvnuť každý pokyn a ničoho sa nemám dotýkať.“

„Tak sa ničoho nedotýkaj! Nevieme, čo by sa mohlo stať, a tá mirnilská mágia nevyzerá dvakrát príjemne!“ Ukázal som na výhonky, ktoré sa zakorenili do farebnej masy.

„Čo s tým budeme robiť?“ Nia sa opatrne priblížila. „Máš nejaký nápad?“

„Keď sa na to pozriem,“ pustil som Aniku a postavil som sa vedľa Nii, „vyzerá to ako mirnislké ovládanie mysle.“ Ukázal som na fialové korene, ktoré sa vnárali do hmoty.

„Čiže násilné vyňatie by poškodilo hmotu.“ Nia premýšľala nahlas. „Keďže ale nevieme, čo je tá hmota zač, nevieme, čo by sa stalo, ak by sme tie korene vytrhli.“

„Energia je veľmi podobná vášmu Optikoru.“ Anika sa opatrne zapojila do rozhovoru.

„To áno.“ Prikývol som. „Ak porušíme ochranné pole okolo energie, mohlo by dôjsť k veľkému výbuchu. Takému veľkému, že by to zničilo planétu a ktovie čo ešte.“

„To neznie zle. Zabilo by to Orta a zničilo jeho pevnosť.“ Nia pokývala hlavou.

„Vyriešilo by to problém, no neviem, či by sme stihli uniknúť.“ Úškrn na prilbe sa zmenil na rovnú čiaru.

„Nemôžete to zabiť.“ Anika vtrhla medzi naše myšlienky.

„Ako zabiť?“ Začudoval som sa.

„Ja neviem, no mám pocit, že to žije.“ Zadívala sa na hmotu pred ňou. „Mám pocit, že to rozpráva, no nerozumiem čo. Cítim aj to, že trpí.“

„Tak teda dobre!“ Pristúpil som bližšie. „Ak je to podobné Optikoru, tak niečo vyskúšam.“ Vedľa jedného z mirnilských výhonkov som vytvoril malú guľu zo všetkých druhov mágie. Žiarila rovnako, ako hmota uprostred. Pomaly som ju presúval bližšie a bližšie k výhonku a sledoval som, čo sa bude diať. Výhonok sa začal prisávať na malú guľu a keď som ju posunul priamo do cesty výhonku, prešiel do gule úplne. Korene, ktoré boli na hmote však zostali, no všimol som si, že slabli. „Takto by to šlo.“ Zrušil som mágiu a výhonok sa napojil na korene v hmote.

„Takže, čo teraz?“ Opýtala sa Nia, no ja som premýšľal. „Haló! Vnímaš?“ Párkrát mi lúskla pred očami.

„To bude na tesno.“ Povedal som po chvíli.

„Čo bude na tesno?“ Neodpovedal som, pretože som stále prerátaval moje výpočty, no Nia ma udrela. „Hovor so mnou!“

„Ach, prepáč.“ Povzdychol som si. „Je tam šesť výhonkov, spočítal som si, ako dlho budem musieť udržať mágiu, aby sa tá hmota vyslobodila. Bude ma to stáť tak sedemdesiat percent mágie, čo mám a aj to bude natesno.“

„Sedemdesiat?“ Zarazila sa Anika. „To predsa nemôžte, zabije vás to.“ Vypúlila oči.

„Preto vravím, že to bude natesno.“ Pousmial som sa.

„Nemôžeš to odpájať postupne?“ Opýtala sa Nia.

„Pochybujem, že by to šlo.“ Zadíval som sa na mirnilské korene. „Pokiaľ ich neodpojíme naraz, tak sa zrejme znova napoja na hmotu.“

„Je to priveľký risk.“ Nia pokrútila hlavou.

„Máte ešte tak sedemnásť hodín, aby ste vymysleli niečo lepšie.“ Posadil som sa a oprel sa o stenu jaskyne. „Keď na nič neprídete, odpojím to po svojom.“

Hodiny utekali a jeden plán striedal ďalší. Niektoré z nich vyzerali v celku nádejne. Pokúsili sme sa preseknúť všetkých šesť výhonkov naraz a poskytnúť tak hmote čas na únik. Anika neustále tvrdila, že to je živé a že to myslí, no neuspeli sme. Hneď, ako sme ich presekli, dorástli a znovu sa pripojili. Navyše sme to už viackrát neskúšali, pretože Anika začala hrozne jačať, keď sa tie výhonky znovu napojili. Akoby cítila utrpenie tej bytosti.

Ďalším, rovnako neúspešným nápadom, bolo zablokovanie mirnislkej mágie. Nia sa pokúsila vytvoriť magický štít okolo bytosti, no spojenie výhonkov bolo také silné, že ho štít nedokázal prerušiť. Potom som vyskúšal otvoriť portály okolo bytosti tak, aby prerušili výhonky. To ale nešlo. Čosi rušilo vytváranie portálov a ak sa mi to náhodou podarilo, tak sa portál objavoval všade, len nie v okolí výhonkov. Horšie ale bolo, že keď som sa priblížil, aby som prekonal rušenie, výhonky to začalo lákať k Optikoru. Neodpájali sa, len vypustili nové výhonky, ktoré sa blížili ku mne.

„Čas uplynul.“ Pozrel som sa na hodiny.

„To už?“ Anika sa sklamane pozrela na hodiny. Zostávalo už len päť minút.

„Musíme začať.“ Pristúpil som o kúsok bližšie.

„Nerozmyslíš si to ešte?“ Zastavila ma Nia. „Môže ťa to zabiť.“

„Pre prípad, že ma to zabije, vezmi si toto.“ Podal som jej malé zariadenie, ktoré mi dala Ely.

„Čo je to?“ Začudovala sa Anika.

„Ak ma to zabije, stlač to a dorazí pomoc. Možno to nebude hneď, no nájde vás.“ Pousmial som sa. Nebol som si istý, či by Ayra reagovala na núdzový signál, no dúfal som, že áno. „Radšej ustúpte.“ Mávol som rukou. Anika uskočila hneď, no Nia len pokrútila hlavou, a potom pomaly ustúpila. „Tak ideme na to.“ Obrátil som sa k hmote a začal s prípravami. Na hodinkách som odpočítaval posledné sekundy do invázie. Hneď, ako nabehla nula, pustil som sa do práce. Vedel som, že ma to bude stáť priveľa energie. Vytvoril som teda šesť návnad priamo medzi hmotou a výhonkami. Výhonky okamžite prešli do návnady, no nič sa nedialo. Hmota stála na mieste a mirnilská mágia ma vysávala. Používal som len svoju mágiu, pretože som sa obával, čo by sa stalo, ak by som do toho zapojil aj energiu Optikoru.

„Nefunguje to!“ Skríkla Nia.

„Nie, počkaj!“ Pridala sa Anika. „Cítim, že to zaberá, len musíte vydržať.“

„Veď ho to zabije!“ Začalo sa mi zahmlievať pred očami a v hlave sa mi rozozvučalo varovanie.

„Ešte pár sekúnd.“ Kričala Anika. Videl som, ako sa korene výhonkov, ktoré zostali v hmote, strácali. „Už to bude.“ Sotva to doriekla a hmota vystrelila skrz steny jaskyne preč. Zrušil som návnady, keď sa mi podlomili kolená.

„Si v poriadku?“ Pribehla Nia a zachytila ma.

„To bude v poriadku.“ S ťažkosťami som jej odpovedal.

„Pozor!“ Vykríkla Anika. Nia sa otočila a ja som len letmo zbadal, ako sa výhonky naťahujú za nami. Nia začala utekať. Snažil som sa jej pomôcť, no nohy ma nepočúvali. Pokúsil som sa vytvoriť portál preč, no ten len jemne zaiskril a zmizol. Hneď na to som stratil vedomie.

„Čo je? Čo sa stalo?“ Otvoril som oči. Cítil som čerstvý vzduch a nad sebou som videl koruny stromov. „Kde to som?“

„Andromeda, prebral sa!“ Začul som krik Aniky a hneď na to sa nado mnou objavila hlava s čiernymi očami a hnedými vlasmi. „Ste v poriadku?“

„Som.“ Chytila ma za ruku a pomohla mi posadiť sa. „Čo sa stalo?“

„No bolo to tesné. Takmer sme umreli, ale tá energia sa vrátila a otvorila portál sem.“ Habkala Anika.

„Čo je to?“ Pod sebou som ucítil čosi zvláštne. Zem bola prachovitá a čierna. Vzal som ju do ruky, aby som si ju prezrel. V tom som si všimol, že okolo mňa je čierny kruh, v ktorom všetko živé odrazu uhynulo. Bolo to rovnaké ako na ostrove, ktorý vysával mágiu, no tento kruh mal priemer len pár metrov a pomaly sa strácal.

„Bol si takmer mŕtvy.“ Začul som Niin hlas. „Anika tvrdí, že tá vec z jaskyne ťa vyliečila a pri tom vyčerpala život z okolia.

„Zvláštne.“ Žmolil som v rukách čiernu zem. „Kde je tá vec teraz?“ Pozrel som sa na Aniku.

„To neviem. Zmizlo to.“ Obzerala sa okolo, akoby to hľadala, no nič nevidela.

„Otázka skôr znie, kde to vlastne sme?“ Nia si povzdychla.

„Vyzerá to na Rolton.“ Zobrazil som hologram a porovnal hviezdy s hviezdami Roltonu. „Istotne to je Rolton.“ Postavil som sa a očistil od čiernej zeme. „Ako dlho som bol mimo?“

„Asi tak desať minút.“ Anika neurčito pokývala rukou.

„Musíme ísť.“ Chystal som sa otvoriť portál, no Nia ma zastavila.

„Pomalšie! Takmer si umrel! Mal by si si dať ešte aspoň pár minút pokoj!“

„To nebude treba.“ Prezrel som si údaje z virtenu. „Zdá sa, že mi vrátil všetku mágiu.“ Hodnoty v mojom tele boli na maxime a energia v Optikore bola nedotknutá. „Nemôžme už strácať čas. Ide sa!“ Otvoril som portál na Yphet.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie




Štatistiky

Online: 1
Celkom: 88683
Mesiac: 1692
Deň: 46