Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 17

planet-g2c7058d88_1920.jpg

article preview

Dorazili sme na Yphet. Všade bol zhon a vojaci pobehovali sem a tam. Skrz portály, ktoré otvárali stovky Ov, prichádzali ďalší a ďalší vojaci a Ypheťania. „Ako to vyzerá?“ Pristavil som sa pri Wendy, ktorá na všetko dohliadala.

„Nestihli sme zachrániť všetkých, no máme takmer plný stav. Dva milióny našich vojakov, všetku techniku a všetkých Ypheťanov.“ Prezerala si hologram, na ktorom mala rôzne čísla. „Ešte pár minút a evakuácia skončí. Čo teraz?“

„Idem sa ešte postarať, aby pasca sklapla. Priprav armádu a za hodinu vyrážame.“ Wendy prikývla.

„Počkať! Čo tu robí ona?“ Ukázala na Aniku, ktorá sa jemne uškrnula.

„Tomu neuveríš! Vzal ju na mirnilskú planétu, kde sme takmer všetci umreli.“

„Ale len takmer.“ Uškŕňalo sa dievčatko.

„To viem, ale prečo si ju nevrátil na Zem?“ Zarazila sa Wendy, no Nia ešte viac, keď jej došlo, že o tom vedela a nič neurobila.

„Nebol čas. Nechám ju tu. Dohliadni, aby bola v bezpečí.“ Postrčil som Aniku k Wendy.

„Tak na to zabudni! Nemá tu čo robiť a ja nemám čas strážiť ju!“ Wendy postrčila Aniku späť ku mne.

„Tu zostať nemôže, na Zem sa vrátiť taktiež nemôže, takže ju pošlime na Ovu. Tam bude v bezpečí.“ Nia chytila Aniku a vzala si ju k sebe. „Postarám sa o to.“ Nia sa uškrnula a Anika odrazu vypúlila oči a úsmev z jej tváre zmizol.

„Tak dobre. Musím už ísť. Čas hrá proti nám.“ Otvoril som portál a vybral som sa na cestu.

Zo základne som si vzal všetky vodíkové bomby a presunul som sa nad prestupný bod Mirnilčanov. Začal som v smere od Zeme. Planéta, na ktorej vybudovali prestupný bod, bola len malý kus kameňa. Skenoval som povrch, no nič na ňom nebolo. Ayrine súradnice ale museli byť správne, pretože okolo planéty bolo silné rušenie. Nemohol som vytvoriť portál do stredu planéty. Vyzeralo to, ako keby zistili, čo sa stalo na predchádzajúcom prestupnom bode, a teraz aktívne blokovali portály. „Nevadí!“ Pousmial som sa. Hľadal som, kde bolo rušenie najsilnejšie. Základňa bola pod povrchom. Pristál som na povrchu, nad základňou. Vytiahol som jednu z vodíkových bômb a vzal si ju pod rameno. Sústredil som sa a kamenistý povrch planéty sa razom zmenil na tekutú hmotu. Začal som sa ponárať, až som preletel stropom mirnilskej základne a pristál priamo medzi ich záložnou armádou. „Smola smradi!“ Stlačil som odpočet a niekoľkými krátkymi skokmi som unikol výbuchu. Na povrchu sa po chvíli objavil kráter a rušenie bolo preč. Preniesol som ďalších pár bômb do jadra planéty a po chvíľke zostalo z tejto kamenistej planéty len malé asteroidové pole.

Zostávali ďalšie dva prestupné body. Na druhom bola ich základňa na povrchu. Bombu som teda zhodil, keď som preletel ponad základňu. Do jadra som preniesol všetky ďalšie bomby, až na jednu. Planéta bola veľká a výbuch v jadre spôsobil len to, že povrch pokryla žeravá láva. Presunul som sa nad tretí prestupný bod. Nemal som síce už dosť bômb, no musel som zistiť, aká sila sa tam ukrývala.

Posledným prestupným bodom bola ďalšia kamenistá planéta so základňou pod povrchom. Nemohol som riskovať, že by som nechal nažive nejakú z ich armád. Dostal som sa do základne rovnako, ako na prvom prestupnom bode. Keď som dopadol na podlahu, čakalo ma len pár desiatok Mirnilčanov, ktorí presúvali veľké množstvo zásob, ktoré smerovali na Zem. Bola by škoda použiť na to poslednú bombu, a tak som využil trochu mágie vesmíru. Slabú posádku som premohol rýchlo, potom už zostávalo len pár dobre mierených rán na podporné piliere a strop, ktorý sa začal rúcať. Behom chvíľky bola základňa zavalená a zásoby zničené. Druhá časť plánu bola dokončená a nastal čas vrátiť sa na Yphet. Cestou som ešte obletel Ortovu planétu. Pole, ktoré rušilo portály, bolo preč, a tak nám nič nebránilo v útoku. Ale fialová hmlovina zostala a naďalej osvetľovala povrch jemným svetlom a teplom. Bolo to v celku zvláštne. Nahrádzala slnko.

„Meškáš!“ Vyštekla Wendy, keď ma zbadala. „Máme správy zo Zeme. Joro-Gumo vytvorila obrannú líniu vo vzdialenosti dvesto kilometrov od Pekingu. Ovy evakuovali väčšinu obyvateľov, no Mirnilčania sa rýchlo blížia k línii!“

„Len pokojne. Joro-Gumo to zvládne, veď má viac vojakov ako my, nie?“ Wendy sa zarazila.

„Takže to je tvoja práca?“

„Čo presne?“

„Predsa tie milióny vojakov z Ameriky a Afriky, k tomu tisícky strojov od Vitalija. Takže preto na Yphet neprúdili nové tanky, vrtuľníky a ďalšie stroje, o ktoré som žiadala?!“

„Aha, toto myslíš.“ Pousmial som sa. „Tak áno, toto bola moja práca aj keď som si nebol istý, či Američania niečo pošlú.“ Pokýval som hlavou. „No poďme už.“ Prechádzali sme okolo vojakov. Tí sa hneď začali radiť do zástupov, zatiaľ čo nad hlavami sa im vznášali tisícky Ov.

„Vyrážame!“ Skríkla Wendy a ja som otvoril portál na prvý prestupný bod k Ortovej planéte. Prešiel som ako prvý, no keďže prvý prestupný bod bola nehostinná planéta so základňou pod zemou, nezmestila by sa tam celá armáda. Keď som prešiel, otvoril som portály na druhý prestupný body, ktorý už bol na povrchu. Nebola to síce ideálne planéta, no kyslík tam bol a nielen ten.

Armáda sa zoskupovala k presunu na Ortovu planétu. Nevedeli do čoho idú, a tak som sa presúval do čela armády, aby som im to vysvetlil. Tam už čakal rozčúlený Gildarts, ktorý tu strávil takmer celý deň.

„Ty jeden...“ Chystal sa ma udrieť, no Wendy ho chytila za rameno a odtiahla ho preč.

„Vojaci!“ Skrz mnoho malých portálov sa môj hlas rozniesol po celej armáde. „Každý z vás už vie, že Zem je pod útokom. Niektorí z vás, si možno myslia, že sa vraciame, aby sme odrazili Mirnilčanov. Pravdou je, že ideme zastaviť Mirnilčanov, ale nie na Zemi. Ideme priamo na ich planétu. Na miesto, kde sídli Orto, ich vodca a kde to všetko začalo.“ Dav vojakov začal byť nervózny. „Nemajte ale strach. Je pravdou, že čelíme silnému súperovi, no bude to asi prvýkrát v histórii, keď budeme my v presile. Orta a jeho planétu chráni len malá posádka, a takmer všetci silní mágovia sú práve teraz na Zemi. Je teda na nás, aby sme ho zabili, a tým ukončili túto vojnu v jednom dni.“ Zhlboka som sa nadýchol. „Je ale aj pravdou, že ak zlyháme, Zem padne. Preto každého žiadam, aby bojoval ako najlepšie vie.“ Zrušil som portály a pristúpil som k Wendy, Nii, Igorovi, Garmovi a Gildartsovi. „Idem na Ortovú planét. Otvorím portály pre vás a hneď na to aj pre armádu. Portál bude vo vzduchu, tak nech vás to neprekvapí. Držte sa v svetle!“

„V akom svetle?“ Začudoval sa Garm.

„To uvidíš, keď prejdeš portálom.“ Pousmial som sa. Wendy začala rozdávať rozkazy a ja som o kúsok odstúpil. Otvoril som portál nad Ortovu planétu. Všetko šlo hladko. Rušenie tu už nebolo a jeho pevnosť som videl z orbity. Začal som klesať a vo výške necelého kilometra som otvoril ďalších päť portálov, na hranici ktorých sa objavilo päť farebných kruhov. Každý s farbou aury špecialistu, ktorý mal prejsť portálom. Medzi nimi uprostred bol čierno-červený kruh. Zo všetkých kruhov vystrelil prúd svetla až na povrch. Videl som, ako portálmi prešli ostatní a spoločne sme dopadli na Zem zahalení svetlami farieb našich aur. Hneď, ako sme dopadli, svetlo sa rozplynulo a na nami sa začali objavovať portály, z ktorých vychádzali burácajúce tanky a vrtuľníky. Za nimi šli vojaci a Ovy.

„Takže toto je Ortova pevnosť?“ Wendy sa zadívala na kolos pred nami. „To bude ťažký boj a kvôli tvojmu divadlu sme stratili moment prekvapenia!“

„To nebude problém!“ Chystal som sa preraziť hradby, no Wendy ma zastavila.

„Niečo sa deje!“ Ukázala na pevnosť. Chvíľu som nič nevidel, no potom sa objavil fialový prúd energie, ktorý stúpal z celej pevnosti a vchádzal do budovy, ktorá stála na malom kopci uprostred.

„Pripravte sa!“ Skríkol som a armádu obklopil silný magický štít. Hneď na to som vypálil nestabilný prúd mágie vesmíru priamo k hradbám. Čakal som, že prúd narazí na magický štít, no nestalo sa tak. Prúd prerazil hradbu, ktorú nič nechránilo. Rozbehol som sa k hradbám a armáda ma nasledovala.

„Doriti!“ Zanadával Gildarts, keď sme prešli za hradby. „Čo to má byť?“ Šprint nahradilo opatrné našľapovanie. Všade naokolo boli mŕtve telá. Vyzerali, ako by ich niečo vysalo a zostali tam len suché pokrútené schránky.

„To nie je dobré.“ Zohol som sa k jednej z mŕtvol.

„To rozhodne nie!“ Pozrel som sa na Wendy. Zatiaľ čo všetci si prezerali mŕtvoly pred nami, ona sa dívala na budovu na kopci.

„Čo vidíš?“ Opýtal som sa jej.

„Niečo sa tam deje. Niečo veľmi zlé.“

„Páľte na ten kopec!“ Zakričal som do vysielačky. Z tankov a vrtuľníkov začali vylietavať strely. Po chvíli dopadli na kopec, no zastavil ich magický štít. „Tak ideme!“ Vzlietol som a špecialisti ma nasledovali. Preleteli sme ponad druhú líniu hradieb až ku kopcu. Obleteli sme ho, pretože vchod bol z opačnej strany. Všade pod nami boli mŕtvoly a čím viac sme sa blížili k budove na kopci, tým viac som cítil silnú mágiu, ktorá sálala zvnútra.

Pristali sme na malom nádvorí. Pred nami bola vysoká budova, ktorá pripomínala chrámy z gotických čias. Robustné steny, vysoké štíhle okná a masívne drevené dvere, ktoré nám stáli v ceste. „Opatrne!“ Pozrel som sa na špecialistov za sebou. „Držte sa pri sebe a pomáhajte si!“ Pristúpil som k dverám. Boli zavreté a z druhej strany zamknuté. Vytvoril som päsť z kameňa a prerazil som drevené dvere. Okolie na chvíľku zahalil kúdol prachu. Nia ho ale rýchlo uzemnila a my sme mohli pokračovať. Pomaly som kráčal v čele a ostatní ma nasledovali. V budove bola len jedna veľká miestnosť posiata vysokými stĺpmi. Na opačnom konci som zbadal Orta. Dal som znamenie rukou a skupina sa rozdelila na tri časti. Wendy a jej oddiel šiel vpravo, Nia so svojou skupinou vľavo a ja s mojou skupinou sme šli priamo stredom.

 Opatrne sme obchádzali mŕtvoly a blížili sme sa k Ortovi. Bol k nám otočený chrbtom, no malo to svoj dôvod. Orto vysielal nepretržitý prúd energie do podlahy budovy. „Orto! Vzdaj sa!“ Zakričal som naňho. V tom momente sa otočil a na jeho, takmer ružovej tvári, sa objavil malý úškrn, z ktorého vykukovalo niekoľko špicatých zubov. Zodvihol ruku s ťažkou kovovou výzbrojou a vychrlil prúd energie. Len tak-tak som stihol privolať štít a postaviť mu ho do cesty. Hneď ako mágia dopadla na štít, zatlačila ma o dobrý meter dozadu. Odtlačila aj špecialistov, ktorí stáli za mnou, a ktorých som tak zrazil k zemi. Hneď som zaboril ostrý hrot štítu do zeme a aktivoval usmerňovače, ktoré slúžili ako trisky. Posun som tak spomalil, no nezastavil. Ostrý hrot štítu vyrýval do kamennej podlahy dieru a Ortova mágia ma tlačila späť. „Ukryte sa!“ Kričala Wendy, keď zbadala, že z nepretržitého prúdu mágie vystreľujú projektily do okolia. Pre niektorých už bolo neskoro. Nestihli vstať zo zeme skôr, ako ich projektil zasiahol. „Páľte!“ Skríkla a spoza stĺpov sa spustila spŕška rôznych kúziel priamo na Orta. Tie ale narážali na magický štít. Špecialisti pokračovali v útoku. Niektorí si to zle načasovali a keď vyšli z úkrytu, zasiahol ich projektil z Ortovej mágie. Prerazil ich štít ako nič a oni padli mŕtvi na zem.

„Tak dosť!“ Zaboril som štít ešte hlbšie do zeme. Bol som už takmer pri vchode do budovy. Prepojil som Optikor plne s brnením, a to začalo žiariť farbami. Hneď na to sa rozžiaril aj štít a meč, ktorý som mal v ruke. Prúd Ortovej mágie sa začal trieštiť na štíte. Najskôr priamo na ňom, no po chvíli to bolo už pár milimetrov pred štítom, a potom dokonca pár centimetrov. Mágia vesmíru vo mne a v štíte začala rozkladať Ortovu mágiu a meniť ju na to, čo som chcel. Väčšina z jeho mágie síce šla späť do priestoru, no vo forme neškodnej magickej hmly, ktorá sa vsakovala do zeme. Vyrovnal som sa a so štítom pred sebou som sa vybral k Ortovi. Odvolal som svoj meč a namiesto toho som zovrel dlaň do päste. Nad Ortom sa objavila päsť z vesmírnej mágie. Švihol som rukou a päsť nad Ortom narazila do jeho magického štítu. Úder bol taký silný, že sa celá budova otriasla a Orta aj s jeho štítom to zaborilo do kamennej podlahy. Udieral som znovu a znovu a Orto sa prebáral čoraz hlbšie. K tomu sa pridala mohutná paľba špecialistov, a každý z nás cítil, že jeho štít slabne. Po chvíli na nás prestal útočiť a posledné zlomky jeho sily použil na mágiu, ktorú nasmeroval do podlahy budovy. Trvalo to ale len necelé dve sekundy, než jeho štít zlyhal a on sa zložil k zemi. „Zastavte paľbu!“ Skríkol som.

Pristúpil som ku kráteru, v ktorom ležal Orto. S ťažkosťami sa zodvihol aspoň na kolená. Okolo krátera sa medzitým zoskupili aj ostatní. Chceli vidieť toho, kto za všetko mohol pekne z blízka. Zoskočil som k nemu do krátera a odvolal som štít. „Nejaké posledné slová?“ Držal som si odstup, aby ma nemohol niečím prekvapiť.

„Moje posledné slova bude počuť celý vesmír!“ Zachrapčal a hneď na to sa začal smiať.

„Jasné, jasné! Takých tu už bolo!“ Odfrkol som si a z batoha som vybral Ayrin strieborný meč s červeným a čiernym drahokamom na opačných koncoch rukoväte.

„Ten meč!“ Orto sa naň díval so zdesením, ale aj hnevom v očiach.

„Presne! Ten meč.“ Úškrn a oči na prilbe sa na malý moment zmenili na Ayrinu vysmiatu tvár. Bol to len malý moment, pretože hneď na to preťal Ayrin meč Ortov krk a oddelil tak jeho hlavu.

„Hurá!“ Začalo sa ozývať nado mnou. Všetci sa tešili a jasali. Wendy ale zostala pokojná, pretože ju čakal Nuxis a vedela, že sa to ešte celé neskončilo.

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie




Štatistiky

Online: 1
Celkom: 88683
Mesiac: 1693
Deň: 46