Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 21

planet-g2c7058d88_1920.jpg

article preview

„Mám dobré správy.“ Usmieval som sa od ucho k uchu. Joro-Gumo bola akurát na prechádzke parkom, a tak som jej hneď zobrazil planétu, ktorú som našiel.

„To je dobre.“ Povzdychla si. Vyzerala utrápene.

„Čo sa stalo? Nejaký problém s Mirnilčanmi?“

„Ale,“ mávla rukou, „tí sú ďaleko rozumnejší ako ľudia!“ Na tvári sa jej objavila podivná grimasa. „Za tie dva dni čo si tu nebol sa situácia zmenila. Ten americký kretén požaduje pre teba trest.“

„Trest? Za čo?“ Na prilbe sa objavil prekvapený výraz s vypúlenými očami do priestoru.

„Vraj si sa mu vyhrážal smrťou, ak nezačne zhromažďovať armádu. Okrem toho požaduje rozpustenie Prízračnej légie, pretože vojna skončila a vie, že légia vlastní tisícky virtenov. Zrejme sa bojí, že by si ich použil k ovládnutiu sveta.“

„Ha, ha, ha,“ začal som sa smiať. „Keby som chcel ovládnuť svet, nepotrebujem na to žiaden virten.“ Joro-Gumo sa na mňa zadívala.

„Toto je jedna z mála vecí, ktoré ti verím.“ Povedala so všetkou vážnosťou v hlase.

„Tak len pokoj, presídlim Mirnilčanov, a ten americký imbecil si môže trhnúť nohou.“ Uškrnul som sa.

„To tam chceš poslať aj Jirklopov?“

„Uvažoval som nad tým a zrejme to bude najlepšie. Pomôžeme im naučiť ich základne veci, a potom to už bude len na nich.“

„Nemyslím si, že to je dobrý nápad.“

„Prečo?“

„Okrem toho, že ich je spolu sedem miliónov, čo je dosť veľké číslo, ako asi budú reagovať na to, že ich kedysi zotročovalo tých pár tisíc Mirnilčanov?“

„Vidíš, práve preto som ťa vybral, aby si velila obrane.“ Usmial som sa, no Joro-Gumo to nechápala. „Za ten týždeň sa ma túto otázku pýtalo veľa špecialistov a politikov. Každý z nich mal ale obavy z toho, že by sa ich populácia mohla zväčšiť behom pár rokov na miliardy a mohli by sa stať opäť hrozbou.“ Joro-Gumo sa na chvíľku zamyslela, a potom sa len jemne usmiala, pričom si priložila ruku k perám, aby to nebolo veľmi vidieť.

„Sedem miliónov chlapov a necelé tri tisícky žien.“ Pokrútila hlavou.

„Presne tak. Problém, ktorý neexistuje.“ Povzdychol som si nad ich uvažovaním. „No k tvojej otázke. Plánoval som to tak, že sa to nikdy nedozvedia. Žili by normálne ďalej. Hoci som tak trochu myslel nato, že sa problém vyrieši aj sám.“

„Čo tým myslíš?“

„Ale nič.“ Mávol som rukou. Bol som rád, že sa Ayra udržala, no ak by ich vyvraždila, bolo by po probléme. „Dám sa teda do práce. Postupne začnem prevážať skupiny Mirnilčanov na novú planétu. Daj vedieť Tjaši, že budem potrebovať aj špecialistov, ktorí im pomôžu postaviť domy a učiteľov pre Jirklopov.“

„S učiteľmi bude problém, no urobím, čo sa dá.“ Jemne sa usmiala a pomalým ladným krokom, ako pravá dáma, odišla z parku.

„Aby som nezabudol.“ Zakričal som za ňou. „Potrebujem aj kontajnery na prevoz, nech ich mám čím skôr z krku.“ Joro-Gumo sa jemne uklonila a pokračovala v ceste.

Vrátil som sa teda k Mirnilčanom a oznámil im plány. Na začiatok som potreboval pár desiatok z nich. Najlepšie takých, ktorí sa vyznali vo výstavbe a začali by budovať nové domy. Hneď som našiel viac ako tridsať dobrovoľníkov. Obalil som ich bublinou a skrz šesť skokov som ich dostal na jeden z veľkých kontinentov novej planéty. Upozornil som ich, že ešte nebol čas, aby som všetko preskúmal, a tak nech sú opatrní. Pochyboval som o tom, že by sa tu ukrývalo niečo nebezpečné, no nemohol som si byť istý. Nechal som ich pracovať a vrátil som sa na Zem po zásoby. Takto som niekoľkokrát previezol nielen jedlo, ale aj iný materiál, ktorý použili na stavbu. Stromov bolo na planéte málo, a tak ich mali nechať na pokoji. Kameňa však bolo dostatok, a tak sa dali do práce. Ja som si tak mohol dať aspoň jeden deň oddych. Mirnilčania na Zemi sa upokojili, a tí na novej planéte pracovali.

„Toto mi chýbalo.“ Ležal som v mäkkej tráve a okolo mňa nebolo počuť nič len šuchot vetra a syčanie hadov. Nie že by mi chýbalo to syčanie hadov, chýbal mi ten pokoj, keď som nemusel nič robiť a nikoho počúvať. Jediný, kto na mňa rozprával, bol Urky. Tomu som ale nerozumel a len som si domýšľal, čo asi tak hovorí. Pri tom som ale nemohol prestať myslieť na prácu. Mal som toho ešte veľa, keď v tom mi prebehlo mysľou: „Many.“ Nechal som ho na Galbote pri tej sexi čarodejnici. Nemal som čas ani za ním zaletieť a zistiť, ako sa má. Chvíľku som uvažoval, že by som za ním zaletel teraz, no viac som mal chuť len tak si zdriemnuť. Nanešťastie mi moje plány prekazila ďalšia naštvaná správa od Ayry. Musel som sa tak zodvihnúť a ísť.

Dorazil som do mirnilského tábora, kde už čakal lodný prepravný kontajner. Pri ňom bola Joro-Gumo a jej osobná stráž. Práve nakladali Jirklopov do kontajneru, no vyzeralo to, že len skúšali, koľko by sa doň vmestilo osôb.

„Tak, čo sa deje?“ Videl som, že Defiro je nervózny.

„Počuli sme, že Jirklopi sa majú sťahovať spoločne s nami.“

„Áno, je s tým nejaký problém?“ Uškrnul som sa.

„Mysleli sme si, že planéta bude iba pre nás. Nik nespomínal Jirklopov!“

„Veď je to vaša rasa.“ Zarazil som sa.

„Je, ale sú to len klony bez mozgu.“ V jeho slovách bola len časť pravdy. Cítil som, že niečo schováva.

„Pôjdu s vami aj naši učitelia, aby ich naučili, ako sa o seba postarať. Viac už nehodláme spraviť.“ Odfrkol som.

„O to nejde,...“ Čakal som, že bude pokračovať. Nič sa ale nedialo, až kým z davu niekto nevykríkol.

„Veď mu to už povedz!“ Defiro sa otočil a akoby jemne zavrčal.

„Tak pohyb, nemám na vás celý deň.“ Oči na prilbe sa mi pregúlili.

„Tak teda dobre. Nová várka Jirklopov je trochu iná, ako tí starý.“ Prekrížil som si ruky na hrudi. „Keďže sme videli, ako sa vám podarilo dostať spod vplyvu Galbotov a následne na to naši zvedovia na Zemi potvrdili, že sú medzi nimi aj Jirklopi, tak sme urobili zopár vylepšení.“ Defiro neisto pokrútil rukou. „Neviem, či vylepšenie je to správne slovo. Každopádne, nemôžu byť len tak prepustený.“ Stále sa točil okolo horúcej kaše a odmietal to povedať priamo. Dal som teda signál Joro-Gumo a vojaci sa dali do pozoru. „Len pokojne.“ Defiro o krok ustúpil. „Proste už to nie sú len prázdne schránky, ktoré sme ovládali. Orto do nich vložil gény zúrivosti a hneď, ako by sa dostali spod kontroly, začali by všetko zabíjať. Nemôžme ich teda vziať so sebou a oslobodiť.“

„To ale mení situáciu.“ Defirovi sa akoby uľavilo. „Teraz už viem, že vás tam presuniem všetkých a nijakého ďalšieho človeka tam nepošlem.“

„To ale nemôžeš!“ Odchádzal som, no chytil ma za rameno. Stráž ihneď vytiahla meče.

„Mýliš sa Defiro! Môžem to urobiť a nevidím nijaký dôvod, prečo by som nemal.“ Zhodil som jeho ruku z ramena.

„Tak čo ešte od nás chceš?“ V tom som sa otočil a na prilbe sa objavil široký úškrn.

„Tak po prvé, jeho život patrí mne, a tak si ho vezmem.“ Ukázal som na Ayru v žiarivo bielej zbroji. „Po druhé, poviete mi všetko o Ortových pokusoch a o Tarial. Zničila Galbot a ja chcem vedieť prečo.“ Defiro prikývol. „A nakoniec, ako rozoznáme, ktorý z Jirklopov je šialený a ktorý nie?“

„Pokojne si ju ber!“ Zvýraznil slovo ju a pozrel sa na Ayru. „O Ortovi a Tarial ti poviem, až keď budeme v bezpečí.“ Prikývol som. Vedeli rovnako dobre ako ja, že ak by ma podviedli, tak bez virtenov by nemali žiadnu šancu ubrániť sa. „Jirklopov rozoznáš ľahko. Za ľavým uchom majú malé tetovanie.“ Jeden z Jirklopov pristúpil k nemu a on mu odtiahol ucho. Bolo za ním tetovanie. Kruh pretínalo osem krátkych paličiek. „Tento tu je šialený. Inak povedané, je z ôsmej a teda poslednej generácie.“ Jirklop sa zaradil a prišiel druhý. Defiro s ním zopakoval to, čo aj s tým predtým. Za uchom mal rovnaké tetovanie, ale len sedem paličiek, ktoré ho pretínali. „Tento je v poriadku. Keď sa preberie, nebude nič vedieť, no nebude ani agresívny.“ Pozeral som sa na to trochu skepticky. „Chceš dôkaz?“

„Myslím, že to bude najlepšie.“ Defiro zavolal aj druhého Jirklopa. Najskôr prepustil toho, ktorý mal za uchom sedmičku. Tak, ako u ostatných, netušil, kde je ani čo mal robiť. Vojaci ho teda vzali a odviedli preč, kde sa už oňho mali postarať iní. Defiro sa chystal prepustiť osmičku. Než to ale urobil, ustúpil o hodný kus. Hneď, ako ho prepustil, začal šalieť. V očiach mal hnev a hneď začal útočiť. Snažil sa brať do rúk všetko, čo by mohol použiť ako zbraň. Nemali sme inú možnosť, než ho omráčiť. Vojaci ho zviazali a prebrali si ho.

„V poriadku. Musíme vyriešiť ešte to, ako vás tam previezť, zatiaľ si urobte pohodlie.“ Chystal som sa vziať Ayru, no Defiro ma ešte zastavil.

„Čo s ním budete robiť?“ Pozrel sa na zlostného Jirklopa. Aj keď dostal poriadnu ranu do hlavy, snažil sa vytrhnúť z pút.

„Potrvá pár dní, než sa všetko nachystá. Pokúsime sa zistiť, či sa mu nedá nejako pomôcť.“

„Chápem.“ Odpovedal s jemným úškrnom na tvári, akoby vedel, že to bolo zbytočné.

„Tak poďme!“ Vzal som Ayru za rameno a keď sa dostala predo mňa, jemne som ju poštuchol do chrbta. „Pohyb!“ Prešli sme bránou, kde stála stráž a Joro-Gumo.

„Čo s ním budeš robiť?“ Začudovala sa.

„Asi si nepočula, no Defiro ho označil ako ju.“ Postrčil som Ayru dopredu. „Je nebezpečná. Našiel som planétu, kde bude ďalej žiť, no myslím si, že bude lepšie, keď tam bude osamote.“

„Nie je to trochu kruté?“ Pozrela sa na Ayru.

„Ver mi, bude lepšie, keď bude sama.“ Joro-Gumo mykla plecami. Otvoril som teda portál a spolu s Ayrou sme prešli na druhú stranu.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie




Štatistiky

Online: 1
Celkom: 88683
Mesiac: 1693
Deň: 46