Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 22

planet-g2c7058d88_1920.jpg

article preview

Portál aj keď bol krytý, viedol len na ostrov hadov. Hneď, ako som prešiel na druhú stranu, pocítil som silu Ayry. Udrela ma do hrude a ja som narazil do portálu. Keďže bol jednosmerný, narazil som do steny, ktorá bránila v prechode.

„Nebudeš do mňa strkať!“ Naštvane na mňa ukázala prstom.

„To len preto?“ Odlepil som sa od portálu a deaktivoval som ho.

„Nie len preto, no hlavne preto!“ Začala sa naťahovať, akoby sa práve dostala z klietky. „To ti to ale trvalo! Už som si myslela, že tam budem musieť stráviť ďalší týždeň!“

„Robil som, čo sa dalo.“ Opatrne som sa usmial, no Ayryn pohľad ma hneď uzemnil. „No aj tak ťa musím pochváliť. Myslel som si, že nebudeš súhlasiť a všetkých ich pobiješ.“

„Nesúhlasila som!“ Odfrkla. „Chcela som ich vyvraždiť do jedného, no potom som si niečo uvedomila.“

„A čo také?“

„Učila som ja teba, no aj ty si ma dosť toho naučil.“ Odrazu hovorila pokojne.

„Ja teba? Si si istá? Neudrela si sa do hlavy?“ Na prilbe sa objavil nechápavý výraz.

„Naučil si ma, že život, v ktorom túžiš len po pomste, nie je žiaden život.“ Povedala so všetkou vážnosťou v hlase.

„Tak toto som ťa ja isto nemohol naučiť!“ Premýšľal som, no nenapadalo mi nič, s čím by som si vedel spojiť jej slová.

„Túžba po pomste by ma zabila. Ty si sa šiel pomstiť niekoľkokrát a ak by som nebola nablízku, tak by si zakaždým umrel.“

„Aha,“ usmial som sa od ucha po ucho. „Toto máš na  mysli.“ Začal som sa smiať, no hneď na to ma ovalil strom.

„Myslím to vážne!“ Povzdychla si. „Okrem toho, si mi očividne odpustil to, že som sa pokúsila zabiť tú Zelenú.“

„Prečo si to myslíš?“

„Naznačila som ti, že som na ňu mierila. Najskôr som myslela, že si to nepochopil, no potom som cítila tvoj hnev, ktorý si ale potlačil.“ Mykla plecami.

„Spočiatku som túžil po pomste, no potom, keď som zistil, že si to bola ty, tak sa to zmenilo.“ Ayra prekrížila ruky. Naše gestá jej už šli lepšie, ako keď sme sa prvýkrát stretli. „Tak trochu som tušil, že sme rovnakí aj keď to bolo len tušenie. Dúfal som teda, že si mala na to nejaký dobrý dôvod. Síce neviem, aký bol, no teraz je to už jedno.“ Usmial som sa. Vedel som, že ak by bola situácia opačná a ja by som musel zraniť či zabiť niekoho z jej blízkych, aby som porazil Mirnilčanov, urobil by som to. Pre ňu to bola cudzia osoba presne tak, ako pre mňa Roltonci. „Tak či tak odpustené.“ Ayra prikývla. Vyzeralo, že sa jej trochu uľavilo aj keď som si nebol istý, či mala pre to, čo urobila, nejaké výčitky. Hneď na to sa otočila a zhlboka sa nadýchla.

„Vojna skončila, Orto je mŕtvy, Rolton slobodný a ja môžem žiť, ako chcem.“ Aj keď mala na hlave prilbu a bola otočená chrbtom, cítil som, ako sa na jej tvári objavoval opatrný úsmev.

„Čo budeš robiť teraz?“ Ayra mlčala. Premýšľala a párkrát chcela niečo povedať, no akoby nevedela čo. „Vieš, že môžeš zostať s nami. Až budú Mirnilčania preč, môžeme všetkým povedať pravdu. V légii by sa nám zišiel niekto ako ty.“ Položil som ruku na jej rameno.

„To asi nebude možné. Aj keby mi vaši ľudia uverili, na ostatných planétach by to nebolo také ľahké. Študovala som vaše dejiny, ako aj dejiny Galbotu a Yphetu. Pár vecí majú všetky národy spoločné. Žiaden z nich netoleruje vojnových zločincov. Ak by som tu zostala, skomplikovala by som vaše vzťahy s nimi.“ Otočila sa ku mne. „Spáchala som hrozné činy a za tie by ma každý národ odsúdil na smrť.“

„Tak im nemusíme povedať kto si. Budeš len Roltonka, čo sa niekde našla.“ Ayra sklonila zrak. „Netúžiš sa vrátiť domov?“

„Domov,“ odvolala prilbu, a tá zmizla niekde v jej batohu, „ten ja nemám.“ Z očí jej vyhŕklo niekoľko sĺz. „Celý čas som bojovala za slobodný Rolton, no nikdy to nebol môj domov. Už ako dieťa sa ma všetci naokolo báli kvôli tomu, čo som.“

„Čo tým myslíš?“ Zarazil som sa.

„Ale nič!“ Utrela si slzy a jej biele brnenie sa zmenilo na čierne s červeným Optikorom v hrudi. „Teraz môžem byť to, čo som.“ Usmiala sa. „Zrejme pôjdem na Ortovu planétu. Trochu sa tam porozhliadnem, a potom sa uvidí.“

„Takže sa len tak stratíš?“

„Nie len tak?“ Natiahla ruku a čakala. Nechápal som, čo chcela. „Ten meč. Máš ho?“

„Aha.“ Usmial som sa a vybral som z batohu Ayryn meč s Ortovou krvou. „Nech sa páči.“ Podal som jej ho.

„Ďakujem.“ Vzala si ho. „Konečne je to aspoň trochu správne.“ Usmiala sa a vložila si ho do batohu. „Tak ja pôjdem.“ Otvorila portál.

„Počkaj.“ Chytil som ju za ruku. „A čo Ely? A čo ak sa s tebou budem chcieť spojiť?“

„Ely bude lepšie medzi vami. Zaslúži si domov a normálny život.“ Usmiala sa. „A my dvaja budeme vždy spojení. Virten toto spojenie ešte umocňuje. Stačí teda zavrieť oči a počúvať.“

„Nechceš to Ely vysvetliť sama?“ Usmievala sa, a pri tom sa ponárala do portálu, akoby sa ponárala pod vodnú hladinu. Naše ruky sa rozdelili a Ayra zmizla. Vedel som ale, že ju ešte uvidím.

            S divnými pocitmi som sa vracal do Pekingu. Nemal som chuť riešiť maličkosti okolo presunu Mirnilčanov, a tak som to nechal na Joro-Gumo. Jediné, čo som jej povedal, bolo akú veľkú bublinu dokážem vytvoriť pre cestovanie vesmírom. Zvyšok už mala zariadiť ona.

            Chvíľu som len tak stál a uvažoval, kam by som šiel. V légii bola Ely, ktorej som mal vysvetliť, že ju Ayra nechala medzi nami. Veľmi som sa ale na to necítil. V Moskve, kde mala dočasné sídlo vláda, to bolo ešte nepríjemnejšie. Už dlhšie mi posielali správy, aby som sa dostavil. Teraz, keď som vedel, o čo im šlo, nemal som chuť strácať s nimi čas. Na Yphete ma nič nelákalo. Wendy mala kopec práce na Nuxise a nechcel som ju vyrušovať. Rolton s Ironhandom sa spamätávali veľmi rýchlo, no ani na ten som nemal chuť. Zostávala Ortova planéta, kde bola Nia. Rád by som ju navštívil, no už mala plné zuby tej planéty, a tak vždy, keď som sa tam objavil, poslala ma preč. Chcela, aby som všetko vyriešil čím skôr a ona sa mohla stiahnuť na Zem. Mala z tej planéty zlý pocit a nebola jediná. Aj keď sa tam nič divné neobjavilo, stále bolo vo vzduchu cítiť zvláštne napätie a zlo. „Galbot!“ Preblesklo mi mysľou. „Tam som už dávno nebol, aspoň nie na povrchu.“ Povedal som si v duchu. Manyho som už dlho nevidel, a tak bolo rozhodnuté. Cestou som si ale spravil menšiu obchádzku. Obletel som okolo novej mirnilskej planéty, aby som sa uistil, že oni a aj naši špecialisti pracujú v pokoji. Tjaša vzala tridsaťosem žiakov a päťsto vojakov, aby spoločne vybudovali ich nové mesto. Mal som isté obavy, ako budú spoločne vychádzať, no zatiaľ prešiel len jeden deň a nedošlo k žiadnemu incidentu. Zamieril som teda na Galbot.

            Posledný týždeň som sa deň, čo deň vracal ku Galbotu. Nikdy som na ňom nepristal. Vracal som sa sem, len aby som obnovil rušiace kúzlo. Myslel som si, že ho môžem vytvoriť na viac ako jeden deň. Keď som to ale skúšal, ukázalo sa, že to nebolo možné. Z nejakého dôvodu sa kúzlo vždy po jednom dni rozpadlo. Bez ohľadu na to, koľko energie som využil k jeho vytvoreniu. Každopádne, pole okolo Galbotu bolo ešte aktívne, a tak som musel otvoriť portál mimo slnečnej sústavy. Doletel som ku Galbotu a keďže zostávali už len dve hodiny aktívneho poľa, obnovil som ho na ďalší deň a prestavil si upozornenie vo virtene. Teraz, keď už bol Orto mŕtvy a Mirnilčania zajatí, nemal som dôvod ukrývať sa ako Galboťan. Zamieril som teda do atmosféry, priamo na kontinent, kde sídlila Tarial.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 1
Celkom: 80822
Mesiac: 2921
Deň: 89