Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 24

planet-g2c7058d88_1920.jpg

article preview

Bol som zaskočený, tým čo som sa o Ely dozvedel. Mohlo mi to napadnúť už skôr, no nestalo sa tak. Veril som, že to bola len alergia na ľudí aj keď som tomu popravde neveril. Skôr som si myslel, že to bola nejaká choroba, o ktorej nechcela rozprávať. Každopádne, vzniesol som sa na orbitu Galbotu. Mal by som sa vrátiť na Zem, no nemal som veľmi chuť. Obletel som Galbot niekoľkokrát. Chcel som popremýšľať, no nevedel som, čo ďalej. Ely som musel vysvetliť, že Ayra odišla a nechala ju s nami. Ak by som na ňu vybafol s tým, že viem, čo ku mne cítila, pridalo by jej to na starostiach. Rozhodol som sa zamlčať to. Tak trochu som dúfal, že ju to prejde a že sa k tomu nebudem musieť nijako vyjadriť. Po asi dvadsiatom obehu Galbotu som si uvedomil, že niekde v mojom batohu je uložené Ortovo srdce. Vybral som sa teda na Mirnil. Esyr sa vyjadrila jasne. Za srdce by mi bola zaviazaná, a také niečo by sa mohlo niekedy zísť. Minimálne pri zlepšení vzťahov s Mirnilčanmi, ktorí na domovskej planéte boli ďaleko vyspelejšími ako my.

Mirnil bol ďaleko od Zeme a ostatných planét, no presne opačným smerom ako planéta, kde som chcel presídliť zajatých Mirnilčanov. Vletel som do slnečnej sústavy a mieril som k piatej planéte. Neukrýval som sa. Zastal som na vysokej orbite a čakal som. Po chvíli ma obkolesilo niekoľko lodí. Prileteli z povrchu a hneď ako opustili atmosféru, ich krídla sa zasunuli. Vyzerali ako ostrý hrot. Vo vnútri sedel jeden Mirnilčan v čomsi ako skafander. Bol ale oveľa menší ako skafander, ktorý používali kozmonauti. Skôr to bola kombinéza s prilbou. Chvíľku len tak stáli. Potom jeden z nich zodvihol ruku s virtenom. Pochopil som.

„Identifikujte sa.“ Začul som z virtenu hneď, ako som sa s ním prepojil.

„Prišiel som za Esir. Pozná ma.“ Odpovedal som.

„Počkajte.“ Vznášal som sa nad planétou. Štyri z piatich lodí sa prudko otočili a odišli. „Nasledujte ma.“ Ozvalo sa z poslednej lode. Zleteli sme do atmosféry. Pilot ma zaviedol do jedného z ich miest. Na námestí už stála Esir a jej osobná garda. Pristal som pred ňou a bez ďalších okolkov som jej podal drevenú škatuľku. Opatrne ju otvorila. Aj keď bola vyššia ako väčšina z jej gardy, pár z nich uvidelo, čo je vo vnútri. Podivne sa zatvárili a potom odvrátili zrak. S Esir to ale nič neurobilo. Prezrela si krvavé srdce a cítil som, že ho skenuje. V takej blízkosti to bolo výrazne, akoby sa vzduch naplnil statickou energiou.

„Dodržíš svoje slovo?“ Esir zavrela škatuľku a vložila ju do jednej z malých brašien na opasku.

„Samozrejme!“ S vážnou tvárou prikývla. „Iros sa s tebou chcel stretnúť. Vedel, že sa ešte niekedy objavíš.“

„Je tu?“ Nemal som veľmi chuť na politiku, no bola to príležitosť. Príležitosť asi nebolo to správne slovo. Vedel som len to, že mali zálusk na Optikor, no inak som ani netušil prečo by sa s nami, ľuďmi, chceli baviť.

„Je v hlavnom meste. Oznámim mu, že si prišiel.“

„Tak dobre.“ Prikývol som. Esir sa na chvíľku odmlčala. Použila virten ako vysielačku a potom mávla rukou. Z neďalekej uličky sa vznieslo akési zariadenie. Pripomínalo lietajúci koč. Nemal kone, namiesto toho sa spodok sfarbil dočervena a koč sa obalil modrou hmotou, skrz ktorú nebolo vidieť dnu. Koč pristál vedľa nás. Červená vlna pod ním zoslabla a modrá sa úplne stratila.

„Nastúp si. Nebolo by dobre, aby si len tak prelietaval ponad našimi mestami.“

„Prečo? Bojíš sa, čo by som uvidel?“ Esir vyvalila oči.

„Strach?“ Pokrútila hlavou. „To ani zďaleka! Len nechcem, aby nejaký čierny šašo strašil našich občanov!“

„Šašo?“ Úškrn na prilbe sa zmenil na smútok. Esir len pokrútila hlavou a ukázala, nech si nastúpim. Posadil som sa na fialovú pohodlnú lavičku a oproti mne si sadla Esir. Koč obalila modrá hmota. Zvnútra to ale bolo ako okno. Videl som podo mnou všetko. Koč letel ponad niekoľko miest, ale aj cez hory a dlhé planiny, na ktorých sa kde tu objavila farma. Cestou som sa snažil komunikovať s Esir, no tej nebolo do reči. Vždy mi odpovedala, no bez možnosti nadväzovania ďalšieho rozhovoru. Koč pristál v obrovskom modernom meste. Všade stáli mrakodrapy a ulice boli plné Mirnilčanov. Pristáli sme na mieste, ktoré veľmi pripomínalo moju návštevu Bieleho domu. Veľká zelená plocha, uprostred ktorej stál majestatný palác, bola obohnaná plotom so strážami.

Stráže boli v krásnych čiernych uniformách, ktorých ramená boli pretkané zlatými motívmi. Párik takejto stráže čakal aj na mieste, kde pristál koč. Stráže nás zaviedli do budovy. Zvonku bola svetlo zelená a takmer splývala s trávnikom. Vnútri ale bola hnedá až karamelová. Hlavná hala, v ktorej boli ďalšie ozbrojené stráže, sa vetvila do štyroch krídiel. Zvrchu to vyzeralo akoby to boli štyri robustné veže spojené tenkými chodbami z hlavnej budovy. Vo vnútri bolo ale všetko väčšie. Chodba, ktorou sme šli, bola veľká a mala niekoľko poschodí. Okrem toho v nej boli rôzne kancelárie a trvalo hodnú chvíľu, než sme dorazili do krídla, ktoré vyzeralo ako kruhová veža. Keď sme tam dorazili, bol som v šoku. Vnútro kruhového krídla bolo prázdne a strop bol presklený. Po okrajoch sa točilo niekoľko vrstiev vnútorných balkónov nad sebou. Všetky boli spojené nie jedným, ale hneď niekoľkými schodiskami. K vonkajším balkónom ale viedli aj zdvíhacie a klesajúce tunely, ktoré som už zažil. Nastúpili sme do jedného z nich a nechali sme sa vyviezť na ôsme poschodie.

Na ôsmom poschodí nás opustila ochranka a Esir ma zaviedla k Irosovi. Mal tu malú kanceláriu. Na vchodových dverách bolo čosi napísane. Ich jazyku, ktorý bol písaný, som nerozumel. „Čo to znamená?“ Ukázal som na znaky na dverách.

„Minister vnútra?“ Opýtala sa zarazene.

„Ďakujem.“ Úškrn na prilbe sa rozšíril, no Esir len jemne zavrčala a vošla dnu. Nasledoval som ju a hneď, ako som vošiel, zavrela za nami dvere. V miestnosti už bol Iros. Sedel za stolom a vyzeralo to, akoby spal. Prvé, čo som si všimol, boli chýbajúce stohy papiera, ktoré boli v kancelárii každého politika. Došlo mi tak, že nespí, ale pracuje v podvedomí. O chvíľku na to sa prebral.

„Tak,“ položil lakte na stôl, spojil ruky a položil na nich hlavu, „čo ťa sem privádza?“

„Čože? Veď ty si ma chcel vidieť.“ Iros sa mierne usmial.

„To áno, no myslel som, čo ťa privádza na Mirnil.“

„Aha,“ uškrnul som sa. „Priniesol som malý darček.“ Esir sa ku mne otočila a aj keď jej tvár vyzerala pokojne, čosi ju znervózňovalo. Nebol som si istý, či chápem správne, no mal som dojem, že sa to týkalo Ortovho srdca. V momente, keď som ponoril ruku do mešca na opasku, videl som, ako sa jej uľavilo. Po chvíli som vytiahol Ortovu hlavu a položil som ju na stôl pred Irosa. Ten vyskočil na nohy a z vrecka vytiahol bielu látku, ktorú si dal pred ústa a nos. Hlava nesmrdela, pretože bola zakonzervovaná kúzlom, no zrejme mu nebolo dobre z toho, čo videl. Esir to ale nič nerobilo. Dokonca sa mi zdalo, že sa na tom trochu bavila, no pri jej kamennej tvári to bolo ťažké poznať.

„Môžeš?“ Mávol rukou nad hlavou.

„To je dar. Ja ju už nepotrebujem.“ Biely úškrn doplnilo niekoľko pramienkov krvi a červené oči. Iros stlačil gombík na stole a do miestnosti vošlo niekoľko vojakov.

„Vezmite to ale tak, aby to nik nevidel!“ Vojaci prikývli. Vzali hlavu a obalili ju ilúziou tak, že sa zmenila na akýsi kvetináč s kvetom. „Takže, čo sa stalo?“ Vojaci boli preč a Iros sa znovu posadil.

„Čo asi? Napravili sme to, čo ste pokazili.“ Odfrkol som. Síce som si nemyslel, že by Ortovu hlavu vystavili v múzeu, no nečakal som ani to, že sa jej zbavia v tichosti.

„Nevravím, že sme neomylní, no mysleli sme si, že je dávno po nich.“

„Mohli ste nám ale pomôcť, keď sme sem prišli.“ Prekrížil som ruky.

„No to by sme zatiahli našich ľudí do vojny. Okrem toho, zdá sa, že ste to zvládli aj sami. Takže všetko dobre dopadlo.“ Stále odpovedal pokojným tónom. „No aby ste nepovedali, že si vašu obetu nevážime, sme ochotní nadviazať diplomatické styky.“

„A na oplátku budete chcieť čo?“

„Na oplátku? Nerozumiem.“

„To je pozemská metafora. Znamená doslova to, čo budete chcieť ako odmenu alebo kompenzáciu?“

„Aha,“ prikývol, „ako som už naznačil, sme vašimi dlžníkmi. Nechcem nič, len lepšie spoznať rasu, ktorá zbavila vesmír Orta.“

„V poriadku, no nezáleží to odo mňa. Prednesiem váš návrh naším politikom, no neviem, či sa im bude chcieť veriť Mirnilčanom po tom, aké sme s nimi mali skúsenosti.“

„Sám ale vidíš, že nie sme rovnakí ako Orto. Myslím si, že si vo vašom svete dosť dôležitý na to, aby si ich presvedčil.“ Irosovi akosi priveľmi záležalo na tom, aby sme nadviazali kontakty. Mal som z toho čoraz horší pocit a výraz Esir aj keď neustále kamenný, ma v tom utvrdzoval.

„Uvidím, čo sa da robiť, no môže to nejaký čas trvať.“ Iros v tom vstal a s úsmevom na perách ma vyprevádzal k dverám.

„To nevadí. Budeme sa tešiť na ďalšiu návštevu.“ Vyviedol nás z kancelárie a zabuchol dvere.

„To bolo divné.“ Pozrel som sa na Esir. Keď si všimla, že sa na ňu pozerám, zvrtla sa na päte a odkráčala preč. Pobehol som za ňou, no už som sa viac nepýtal. Vyšli sme von, kde už čakal koč. Tentokrát som nastúpil sám. Koč ma odviezol na pusté miesto, kde ma vyložil. Nepotreboval som žiadne vysvetlenie. Otvoril som portál a odišiel preč.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie




Štatistiky

Online: 1
Celkom: 158224
Mesiac: 4300
Deň: 70