Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 25

planet-g2c7058d88_1920.jpg

article preview

Vracal som sa k Zemi a cestou som myslel len na svoju posteľ. Dnešný deň bol zvláštny a aj náročný. Nemal som chuť na žiadne ďalšie prekvapenia. Keď som dorazil do légie, bolo poludnie. Všade bolo veľa žiakov a učiteľov a v snahe vyhnúť sa im som radšej zmenil kurz. Náhradnú posteľ som mal v úkryte na haďom ostrove. Mohol som ísť tam, no vzduch v podzemí bol akýsi iný a nevedel som si naňho poriadne zvyknúť. Mal som chuť na čerstvý vzduch. Zamieril som teda tam, kde to všetko začalo. Do malej dedinky pod Tatrami. Neďaleko boli lesy, kde sme sa prvýkrát stretli s Mirnilčanmi v boji. Na tom mieste boli tiež dva hroby, na ktoré som položil kvety. Nik iný to nerobil, a takmer nik ani nevedel, že tam boli. Občas som sem chodieval. Mal som zlý pocit z toho, že umreli takto mimo rodín a ich telá ležali v lese, kde o nich nik nevie. Vzal som teda suché kvety z ich hrobov a nahradil ich čerstvými. Potom som pokračoval hlbšie do lesa. Na jednom z kopčekov som sa posadil k stromu. Zalovil som v mešci a vybral z neho stoh listov.

Boli asi tri hodiny popoludní a slnku už klesalo za horizont. Jeseň už bola v plnom prúde a chladný vzduch zo zasnežených vrcholkov Tatier mi padol vhod. Rozbalil som listy a začal som čítať. Boli to listy od mojej rodiny. Posledných pár mesiacov som nemal čas odpisovať, a tak sa ich v schránke nakopilo hneď niekoľko. Prechádzal som jeden za druhým. Bol som rád, že som s nimi v kontakte, no chýbali mi. Nemohol som však prísť osobne aj keď som chcel. Musel som počkať, kým sa nezbavíme Mirnilčanov.

Dočítal som posledný list. Vybral som z brašny prázdny papier a pero. Napísal som im to, čo som mohol a na záver som dodal: „Čoskoro sa uvidíme.“ Nevedel som, či boli moje slová pravdivé, no dúfal som v to. Skrz malý portál som prehodil list priamo do schránky. Slnko sa čoraz viac blížilo k horizontu a mňa premáhal spánok. Rozhodil som po okolí minibotov a nechal sa uchlácholiť spánkom.

Spal som celú noc. Po dlhom čase sa mi aj niečo snívalo, nebolo to však príjemné. Ráno som sa prebudil a zmocnil sa ma pocit beznádeje. V rýchlosti som skontroloval minibotov a aj satelity nad Zemou. Nič sa neudialo. Všetko bolo normálne, no aj keď som si vravel, že to bol len sen, mal som z neho veľmi zlý pocit. Keby sa mi to stalo pred rokmi, hodil by som to za hlavu a šiel ďalej. Pocit z tohto sna mi však bol povedomí, a tak som vedel, kde hľadať jeho zdroj. Musel som to ale odložiť.

Vzal som si veci a zamieril som do Prízračného mesta. Ely tam mala laboratórium, no aj keď tu ešte zostávalo pár hodín do úsvitu, vybral som sa tam. V laboratóriách nebolo nikdy prázdno. Mnoho vedcov bolo tak zažratých do svojej práce, že častokrát zaspali priamo tam. Prechádzal som tichými chodbami laboratórií. Len občas sa ozval nejaký zvuk z okolia. Často to bolo chrápanie alebo spláchnutie na toalete. Raz sa k tomu pridal aj kovový zvuk padajúcej plechovky v automate a výkrik strážnika, ktorý nečakal, že ma tam stretne.

Elyne laboratórium alebo skôr hangár, bol v odľahlom krídle komplexu. Chytil som kľučku a na moje prekvapenie bolo otvorené. Vošiel som teda dnu a našiel ju spať na stole. Jemne chrapkala a trocha slín jej vytieklo na papiere pod jej hlavou. Chvíľku som váhal, či ju zobudiť. Potom ale silnejšie zachrápala, na čo sa sama zobudila. Pretrela si oči, a potom sa na mňa zadívala. Chvíľku mlčala, akoby ešte stále spala.

„Prízrak?“ Prižmúrila oči. „Prízrak!“ Vyskočila na nohy. Papier, na ktorom ležala sa jej prilepil k tvári. Začala sa oháňať a snažila sa strhnúť si ho. Keď pocítila čosi vlhké na jej tvári, ihneď sa otočila. „To je trapas.“ Zašepkala sama pre seba, keď sa snažila utrieť sliny. „To ťa nenaučili klopať?!“ Snažila si upraviť vlasy, a potom sa otočila.

„Klopať? Také slovo nepoznám.“ Bolo mi z nej smiešne, no snažil som sa nedať to najavo.

„To znamená,“ vzala do ruky kladivo, ktoré ležalo vedľa stola a niekoľkokrát ním udrela do mojej hrude, „že máš takto zabúchať, ale na dvere!“

„Ty si ale zlostná takto z rána.“ Pri ďalšom údere jej kladivo zostalo v zbroji. Snažila sa ho vytiahnuť. Dokonca sa zaprela nohou o mňa, no nešlo jej to.

„Vieš ty čo?!“ Naštvane, no s úsmevom na perách, odbehla za roh a po chvíľke sa objavila s ťažkým kladivom, ktoré bolo väčšie ako ona samotná. Na prilbe sa mi v tom objavil vydesený pohľad a malé kladivo zaborené v hrudi sa uvoľnilo a s rachotom dopadlo na zem. „Ešte že tak!“ Zatvárila sa víťazne a odložila ťažké kladivo k stolu. „Počula som, že si odviedol Ayru preč. Kde je? Je tu s tebou?“ Podozrievavo si obzerala police a regály.

„Je pravda, že už je slobodná, no neviem, kde je.“

„Ako to že nevieš? To len tak zmizla?“ Zvraštila čelo. „To je jej podobné! Len tak sa vytratí!“

„Povedala, že bude lepšie, keď zostaneš s nami.“ Ely sa na chvíľku zazelenala, no potom zmodrela.

„To ti povedala? To sa neprišla ani rozlúčiť?!“ Naštvane kopla do stola. „Toľko sme spolu prežili! Zabilo by ju, keby prišla a povedala: Prepáč Ely, ale zostaneš tu!“ Pochodovala z miesta na miesto. Odrazu ale zastala a ukázala na mňa. „A ty!“ Hrozivo sa na mňa pozrela. „Ty si taký istý! Prídeš si, kedy chceš, odídeš, kedy chceš a žiadne ahoj, ako sa máš!“

„To si o mne myslíš?“ Ely odrazu stuhla a z jej tváre vyprchal všetok hnev. Oči jej pobehovali od podlahy k stene a nevedela, čo ďalej povedať. „Teraz mi ale krivdíš. Neprichádzam, kedy chcem, ale keď mám niečo, čo by ťa mohlo zaujímať.“

„Jasné!“ Nafúkla líca a trochu hnevu sa jej do tváre opäť vrátilo. „Zas nejaká práca!“

„No vidím, že som asi prišiel nevhod. Dám to asi niekomu inému. Možno Emilovi. Vyzerá, že je dosť šikovný.“ Otočil som sa a zamieril som k dverám.

„Tak na to zabudni!“ Preskočila predo mňa, rozpažila ruky a nepustila ma ďalej. „Ten ťulpas nerozozná mikroskop od ďalekohľadu!“

„Tak čo navrhuješ? Možno Ebigale? Počul som, že je dobrá.“

„Prestaň! Obaja vieme, že ma len provokuješ! Proste to už vyklop.“ Uškrnul som sa od ucho k uchu.

„Tak dobre.“ Rozhliadol som sa po miestnosti. Bola zaprataná kadejakým haraburdím a rozhádzaným náradím. „Môžem si tam urobiť miesto?“ Ukázal som na jeden z rohov. Ely prikývla, a tak som poodsúval niekoľko políc na kraj. „Vzal som tvoje ARD.“ Objavil sa portál a vyskočili z neho štyria kovoví roboti. „Trochu som ich upravil, no potrebujem pomoc.“ Ely pristúpila k ARD a prezerala si ich. Mali tak dva metre a každý z nich bol iný. „Ty vieš, ako ich programovať. Ja viem len to, na čo by som ich potreboval.“ Pozrela sa na mňa a doširoka sa usmiala. „Samozrejme, mohol by som sa to naučiť a upraviť ich sám, no trvalo by to roky v podvedomí.“

„Takže si zistil, že postaviť robota je ľahké. Dať mu ale pohyby pre špecifické zbrane, je už problém.“ Prikývol som. „Tak čo by si potreboval?“

„Takže, prvý z nich,“ ukázal som na robota, ktorý mal v ruke dlhú kopiju a štít, „by mal byť čosi ako ochranca. Prvá línia, ktorá by zadržala nepriateľov.“

„Chápem.“ Prešla prstom po robustnom obdĺžnikovom štíte. „Pridám mu aj meč a zadné trysky. Upravím nohy tak, aby sa zaborili do zeme a odolali náporu.“

„To už nechám na teba.“ Usmial som sa.

„A čo tí ostatní?“

„Ďalej potrebujem mašinu na zabíjanie. Najlepšie s dvomi mečmi alebo sekerami. Vrhne sa medzi nepriateľov bez ohľadu na vlastnú existenciu.“ Ely sa podivne zatvárila. Zrejme jej prišlo ľúto robota. Boli síce neživý, no pre ňu mal každý ducha. „Ďalší by mal slúžiť ako rozrážač. Najlepšie s obojručnou zbraňou. Mal by byť schopný preraziť akúkoľvek štítovú stenu.“

„To nebude problém.“ V tvári sa jej zračil nápad. „A ten posledný?“ Pozrela sa na najmenšieho z nich. Meral sotva meter.

„Tohto by som chcel použiť na tajné operácie. Niečo ako vrah. Dostane sa dnu, splní misiu a znova von. Musí sa ale vedieť ubrániť, ak by ho prepadli.“

„Hu, hu, hu,“ začala poskakovať a rozbehla sa preč.

„Čo sa deje?“ Počul som len, ako sa odvšadiaľ ozývajú kovové zvuky. Občas za nimi nasledovalo aj bolestivé, au, alebo nadávka. Po chvíli ale Ely pribehla. Jednou rukou si šúchala hlavu a v druhej niesla čosi zabalené v plachte. „Čo to je?“

„Vidíš! Presne o tom hovorím! Žiadne, Ely, si v poriadku? Neudrela si sa? Hneď len, čo to máš?!“ Rozčuľovala sa.

„Tak prepáč, nebolí to?“ Zodvihol som ruku a pomocou mágie som jej uzdravil hrču na hlave.

„Vidíš, to je príjemne.“ Povzdychla si a zavrela oči.

„Takže, čo to máš?“ Otvorila oči a hneď ich prevrátila.

„Toto je nová hračka, na ktorej pracujem.“ Zhodila plachtu a pod ňou bola kovová rukavica. „Vyrábam to pre légiu. Keďže sa voláte Prízračna légia,“ rukami naznačila úvodzovky, „tak by ste tak aj mali vyzerať.“ Nasadila si rukavicu a malým káblom ju prepojila s virtenom. Potom s ňou začala mávať sem a tam.

„To je fakt super.“ Díval som sa na to, ako za rukavicou zostávalo niekoľko desiatok ďalších rukavíc. Akoby sa pohybovala tak rýchlo, že bolo vidieť len prerušovaný obraz, ktorý bol na niekoľkých miestach naraz.

„A to nie je všetko.“ Zapojila do virtenu ďalší kábel a znovu mávala rukou. „Skús ju chytiť.“ Usmievala sa. Natiahol som ruku, aby som chytil rukavicu, ktorá bola prvá v rade imaginarných rukavíc. Ruka mi ale prešla skrz.

„Čo to je?“ Natiahol som sa a znovu som minul.

„Rukavica zanecháva svoje obrazy za sebou, no dokáže ich vytvárať aj pred sebou. Nevieš tak, ktorá ruka je tá pravá. To sa mení niekoľkokrát za sekundu, čiže šanca, že nájdeš tú skutočnú je malá.“ Mávala rukou sem a tam. Keď som zasiahol prvú ilúziu, jej ruka zmenila smer a s ňou aj všetky ostatný ilúzie. Obeť si tak myslela, že vidí, kam ruka smeruje, no bola to len pasca. „Je to len prototyp a potrvá, než z toho bude kompletná zbroj. Mohla by som to ale použiť na toho drobca.“ Sklonila sa k štvrtému robotovi. „Vytváral by tak dojem, že je ich hromada aj keby tam bol sám.“

„Vedel som, že si ta práva na túto prácu.“ Usmial som sa.

„Bodaj by nie! Neber si to osobne, ale ľudia nemajú o robotike ani poňatie. Ypheťania sú tak desaťročia pred vami.“ Na to som len mykol plecami. „No prečo si mi tu nechal toľko miesta?“ Nechápavo sa pozerala na kút jej hangáru. Štyria roboti zaberali len zlomok z prázdneho miesta. „Teraz už nič nenájdem.“ Smutne sa pozrela na hromadu, ktorú som vytvoril pri upratovaní.

„Radšej sa drž.“ Pousmial som sa. Na strope sa objavil portál a skrz neho vypadol robot. Meral skoro päť metrov a vážil pekných niekoľko ton. Hneď ako dopadol, celý hangár sa otriasol. Jedna z vysokých políc sa zakývala a s rachotom dopadla na zem. Ely si to ale ani nevšimla. Dívala sa na monštrom a v očiach jej žiarili iskričky. „Tento by mal prejsť všetkým, čo sa mu postaví.“

„To sa spoľahni.“ Sotva som sa k nej otočil a už sa štverala na robota. „Také niečo ale potrebuje silný zdroj energie.“ Začala sa v ňom vŕtať.

„Čo sa stalo?“ Do hangáru vbehlo niekoľko vedcov. Vydesil ich otras a hluk.

„Ale nič.“ Usmial som sa a poslal ich preč. „Tak ja ťa tu nechám.“ Zamával som jej. Ely už bola plne ponorená do robota, a tak mi len odkývala alebo sa len naťahovala po náradie, ktoré bolo niekoľko metrov ďaleko, no ona si to neuvedomovala. Keď som vyšiel z hangáru začul som rámus. Mal som pravdu. Naťahovala sa za náradím tak zaujato, až zletela z robota. Zem pod ňou ale bola prázdna, a tak dopadla len na betón. Aj tak ju to muselo bolieť, pretože keď vstala, jemne krívala. Aj tak si to zamierila k taške s náradím.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie




Štatistiky

Online: 2
Celkom: 142137
Mesiac: 4828
Deň: 86