Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 4

planet-g2c7058d88_1920.jpg

article preview

Prešli sme sotva pár metrov, keď sa z jednej z bočných ulíc vyrútilo päť Mirnilčanov. Kričali, aby sme zastali, no my sme pokračovali pokojne ďalej. Keď začali strieľať, ich magické strely sa trieštili na našich štítoch. Proti štítom, spoločne napájaným dvomi Optikormi, nemali žiadnu šancu s takou slabou mágiou. Prešli sme pár blokov a počet Mirnilčanov sa zväčšoval. Pálili ako len mohli, no márne. Jeden z nich však minul štít a strela zasiahla budovu. Spôsobila malú explóziu, no v tom momente som si to namieril priamo k nemu. Kráčal som pokojne, zatiaľ čo on ďalej strieľal. Keď som bol už na dosah, akoby sa jemne prikrčil a v tvári mal smrť. Chytil som mu hlaveň zbrane a ohol som ju do zeme. „Takto to bude lepšie, lebo by si mohol niekomu ublížiť.“

Pokračovali sme do stredu mesta a vojaci prestali strieľať. Ich počet nerástol. Trochu ustúpili a sledovali náš smer, pričom jeden z nich stále niečo hlásil pomocou virtenu. Používal ho ako klasickú vysielačku, a tak jeho slová nešli do mysle niekomu inému, ale skrz virten na druhej strane to počul každý v okolí. Dorazili sme k budove ozbrojených zložiek. Mohutné betónové zátarasy za sebou ukrývali stovky vojakov a ďalšie stovky prelietali v blížiacich sa lietadlách. Pred tým všetkým a pred betónovými zátarasami stála Esir. Všimol som si, že ona aj vojaci už nedržali strelné zbrane. Namiesto toho mali brnenia, štíty, meče, kopije a luky. Zastali sme dobrých päť metrov pred ňou a čakali. Esir, vyššia než Ayra alebo ja, a to o značný kus, mala obrovský obdĺžnikový štít a dlhú kopiju. Za opaskom mala dva ďalšie meče.

„Je to tvoj nápad!“ Po niekoľkých dlhých sekundách, kedy sa nič nedialo, som začul v hlave Ayrin hlas. Urobil som teda krok vpred.

„Nie sme vaši nepriatelia, aspoň zatiaľ!“ Odvolal som ilúziu a Ayra urobila to isté. Esir stála v pozore, no celou silou zvierala kopiju v ruke, pripravená zaútočiť. „Prichádzame z ďalekých svetov, ktoré bojujú proti Mirnilčanom.“ Vojaci stáli pripravení na útok, no niekoľko z nich sa nechápavo pozrelo na Esir. Tá naďalej stála ako soľný stĺp. „Prišli sme sem, pretože sme zistili, že toto je ich domovský svet. Prišli sme vás zničiť!“ V tom sa vojsko naklonilo a kopije si to namierili na nás.

„Fakt skvelé!“ Počul som, ako sa mi Ayra v hlave smiala.

„Potom sme ale zistili, že to nie ste vy, proti ktorým bojujeme. Tých, ktorí zotročujú iné rasy, vedie Orto, jeden z vás.“ Čakal som nejakú reakciu, no nič sa nedialo. „Orto a ďalší Mirnilčania zotročili už tri svety a keď sa pokúsili urobiť to isté s nám, podarilo sa nám ich odraziť. Teraz s nimi bojujeme za pomoci ich, a teda aj vašich vlastných zbraní.“ Zodvihol som ruku s virtenom a Ayra to zopakovala.

„Orto je mŕtvy!“ Odrazu prehovorila Esir a jej hlas bol ešte mohutnejší ako jej telo, no aj tak v ňom bolo čosi ženské a čosi mne povedomé.

„Nie je!“ Ayra zobrazila niekoľko jeho záberov. „Je živý a zdravý a terorizuje ostatné planéty.“

„A čo chcete od nás?!“ Zahromžila Esir.

„Ako som už povedal. Mysleli sme si, že odtiaľto prichádza ich útok a mali sme v pláne zničiť ich domovský svet. Keď sme sem prišli, všimli sme si, že je to iný svet, než sme si predstavovali. Preto sme chceli zistiť viac, než by sme čokoľvek urobili.“

„Preto ste šli do Siene informácií?“ Opýtala sa Esir, no stále mierila kopijou na nás.

„Presne pre to. Tam ste nás ale odhalili, a tak sme museli pravdu zistiť inak. Keď ste nám odrezali cestu, zistil som potrebné informácie od jednej rodinky v paneláku.“ Esir spod prilby vykukli zuby, akoby vrčala. „Nechcel som nikoho vydesiť, no myslím si, že niekoľko minútový strach jednej rodinky je lepši ako milióny mŕtvych.“

„Vy dvaja si myslíte, že by ste zvládli poraziť nás? Nás, ktorí sme vytvorili virteny?“ Odfrkla si Esir.

„Ani by sme sa pri tom nezapotili!“ Ayra skrížila ruky a pohŕdavo sa pozrela na lietadlá nad našimi hlavami.

„Tak len poď!“ Zvrčala Esir a kopijou začala udierať do štítu. Vojaci za ňou ju začali povzbudzovať a celá oblasť sa zmenila na bojovú arénu.

„Tá si ale koleduje!“ Začul som Ayrin hlas v hlave.

„Ach ženy!“ Povzdychol som si.

„Keď chceš, tak tu počkaj a ja jej ukážem, čo sme zač!“ Prskala naštvane.

„Keď ti to urobí radosť.“ Mykol som plecami. „Len ju nezabi!“

„Nič ti nesľubujem!“ Aj keď to znelo všelijako, veril som, že nespraví hlúposť. Posunul som sa o kúsok dozadu a Ayra podišla do vzdialenosti sotva dvoch metrov od Esir. „Tak sa predveď!“ Ayra držala v rukách dva meče.

„Myslela som si, že si vás podám oboch.“ Odvetila sklamaná Esir. „No nevadí, jeden po druhom!“ Zaborila kopiju do asfaltovej cesty a odhodila svoj ťažký štít. Namiesto toho jej jeden z vojakov podal obojručný meč, ktorý ten vojak ťahal za sebou. Esir ho ale zodvihla jednou rukou, akoby nevážil nič. Natiahla ho smerom k Ayre, a tá pochopila.

Boj sa rozhorel. Obe sa snažili súpera zabiť, no ani jednej sa to nedarilo. Švihali mečmi a uhýbali sa pred údermi súpera. Zdalo sa mi, že vo fyzickom boji má navrch Esir, no v mágii ju Ayra ďaleko prevyšovala. Misky váh sa tak vyrovnali. Ani po štvrťhodine neprestávali. Mlátili do seba mečmi, akoby šlo každej o život. Aj keď bol boj zaujímavý, začínal som sa nudiť. Vojaci povzbudzovali Esir, ako len vládali, no ja som si radšej sadol na zem a začal som si leštiť meč. „Pamätaj, že tu nemôžeme byť celú večnosť.“ Pomyslel som si a hneď na to Ayra odklonila jedno z Esiriných kúziel tak, že dopadlo tesne vedľa mňa a zanechalo za sebou spálený fľak. Bol to jasný znak od Ayry, aby som sa do toho nemiešal. Vydržal som to ešte ďalších päť minút, no potom som zakročil. Keď sa tie dve od seba vzdialili, zjavil som sa medzi nimi a pomocou vetra som ich udržiaval od seba. Mal som čo robiť, aby som udržal hlavne Ayru. Aj napriek tomu, že vyplytvala už veľa mágie z Optikoru, stále jej mala neskutočne veľa. „Nerád ruším túto vašu šarvátku, no nemáme čas navyše!“ Esir ustúpila, no Ayra bola plná zlosti aj keď som netušil prečo. Nad hlavami nám preletela zvláštna loď. Už zvonku vyzerala dosť luxusne a jej posádka rozhodne nepatrila k armáde.

„Iros sa s vami chce stretnúť.“ Esir podala svoj meč vojakovi, ktorý ho s námahou odniesol preč, potom vytrhla zo zeme kopiju a vybrala sa k miestu, kde loď pristála. „Tak už poďte.“ Zakričala na nás. Vojaci sa rozostúpili a uvoľnili nám cestu.

„Čo to malo byť?“ Opýtal som sa v duchu Ayry.

„Neskutočne ma vytáča! Pripomína mi jednu osobu z mirnilskej armády! Bože ako ju ja len neznášam!“ Aj keď som v hlave počul len jej myšlienky, dobre som si vedel predstaviť, ako sa pod prilbou tvárila, preto som sa už radšej nič nepýtal. Bol som v strehu a odhodlaný zastaviť ju skôr, ako by urobila niečo hlúpe aj keď som si nebol istý, či by som na ňu stačil.

Pokračovali sme do budovy a pomocou akéhosi zariadenia sme vystúpili na ôsme poschodie. Bola to veľká otvorená tuba a hneď ako sme do nej vkročili, akási neviditeľná sila nás začala pokojným tempom zdvíhať. V podstate to bol výťah, no namiesto kovovej škatule, zavesenej na lanách, tu bola mágia vetra, ktorá nami hýbala. Keď sme sa priblížili k ôsmemu poschodiu, vystúpili sme. Potom som si všimol, že sú vedľa seba dve takéto komory. Prvou sa šlo nahor a druhou nadol. Bolo to pekné riešenie, no najviac ma prekvapilo, že akonáhle si niekto nastúpil, tak sa pod ním vytvorila akási čierna hmota. Pousmial som sa, keď mi hlavou prebehli Mirnilčanky v sukniach či šatách, ktoré by začali jačať, ak by si niekto nastúpil pod nich a výťah by nemal tento tmavý fľak.

„Takže Orto žije?“ Iros, vodca Mirnilčanov alebo lepšie povedané, zástupca ich senátu, nás usadil v neveľkej zasadačke. Ponúkol nám stoličky, no radšej sme zostali stáť.

„Je nažive a zotročuje pomocou virtenu iné rasy.“ Odfrkla stále naštvaná Ayra, na čo Esir, ktorá stála pri dverách, len pregúlila oči.

„Ale ako je to možné? Mysleli sme si, že už je dávno po nich, keď sme nenašli žiadne stopy.“ Zamyslel sa Iros.

„Ak je nažive, musíme ho dostať a ukončiť to!“ S ráznym tónom a ešte ráznejším krokom sa Esir postavila vedľa Irosa.

„Teraz musíme jednať pokojne Esir!“ Iros ju zastavil. Esir ešte otvorila ústa, no Iros ju hneď prerušil. „Pomsta ti stratenú dcéru nevráti a musíme myslieť na tých, za ktorých zodpovedáme!“ V Esir to vrelo, no ustúpila. „Koľko planét už zotročil?“ Pozrel sa na nás.

„Pod jeho kontrolou sú tri planéty. Štvrtá takmer tiež padla, no naše armády ich zastavili a zatlačili.“ Odpovedal som, snažiac sa neprezradzovať veľa detailov.

„Pokiaľ vieme, Orto unikol v sprievode necelých päťdesiattisíc stúpencov. Taký malý počet by ani za tých sto rokov nemohol dobiť žiadnu planétu a nie to ešte tri.“ Iros neveriacky pokrútil hlavou.

„Vyrábajú si vlastných vojakov, klonujú sa.“ Odvetila mu Ayra.

„Na to by potreboval nesmierne množstvo mágie. Niečo také by mu ani virten, ani tie tisícky virtenov, ktoré ukradol, nedokázalo dať.“ Naše slová mu nedávali zmysel. „Prepáčte, no ťažko sa mi verí tomu, že by niečoho takého bol schopný.“

„Môžete ísť s nami a ukážeme vám planéty, ktoré trpia pod jeho vládou.“ Odfrkol som.

„Musíme zvážiť všetky možnosti a prebrať ich v senáte. No zaujímalo by ma, ako ste sa k virtenom dostali vy? Predpokladám, že nepatríte k jeho armáde, ale budete z údajne okupovaných planét.“

„Ako údajne?! Tie planéty sú v ich moci. Niektoré už aj storočie a je to vaša chyba!“ Vyštekla Ayra a na moje prekvapenie Esir s ňou súhlasila. Obe pohľadom prebodávali Irosa, no ten stál naďalej pokojne a nič to s ním nerobilo.

„Všetko, čo vravíte, preveríme, a potom sa rozhodneme, ako budeme postupovať. No prosím, odpovedzte mi na otázku.“ Odpovedal úctivo.

„Zabili sme ich vojakov a virten sa z času na čas oddelil a našiel si nového majiteľa.“ Odpovedal som mu namiesto Ayry.

„Takže len občas?“ Zamyslel sa. „Takže hovoríte pravdu.“ Povedal po chvíľke. „Orto sa snažil pomocou manipulácie mysle ovládnuť iných. To bola jeho filozofia. Chcel si podmaniť iné rasy a virten mu v tom mal pomôcť. Keď začala vojna, programátori virtenov do nich začlenili poistku. Poistku, o ktorej Orto nevedel. Každý, ktorého myseľ už bola podmanená, nedokázal využiť potenciál virtenu. Ten sa zastavil na úrovni tridsať a po smrti majiteľa sa inak stopercentná šanca znížila na približne trinásť percent.“ Potom sa Iros usmial. „Orto dal virteny svojím vojakom, ktorí boli pod jeho vplyvom a až potom si musel všimnúť, že je niečo v neporiadku, no bolo už neskoro.“ Premýšľal nahlas.

„To bolo chytré.“ Odrazu prehovorila Ayra úplne pokojne. „Takto vylepšení vojaci sa takmer nelíšili od obyčajných, ale odobrať im virteny sa už neoplatilo.“

„Presne tak.“ Prikývol Iros. „Preto sa čudujem, ako mohol dokázať dobyť toľko planét.“ Potom, ako to dopovedal, zhlboka sa nadýchol. „Prepáčte mi, že som taký skeptický, no pre mňa ste cudzinci, ktorí hlásajú niečo, čo mi nedáva zmysel.“

„Takže nám nepomôžete?“ Opýtal som sa a Esir sa zadívala na Irosa.

„Ako som už povedal, situáciu preveríme a senát potom spoločne so všetkými obyvateľmi Mirnilu a kolónií rozhodnú, čo ďalej.“ Pokračoval v úctivom tóne.

„Ako dlho to bude trvať?“ Iros si čosi naťukal do virtenu, a potom mi to poslal. Predo mnou sa objavil odpočet šiestich dní.

„Nie som si istý, ako meriate čas vy, a tak som využil funkcie virtenu k prepočtu na vaše jednotky.“ Ukázal som odpočet Ayre.

„Takže sa vrátime o šesť dní po vašu odpoveď.“ Otočili sme sa, no stráže nás zastavili.

„Nemôžme vás len tak pustiť. Stále nevieme, či nie ste Ortovi špehovia.“ Iros vstal zo stoličky. „No nechceme, aby ste sa cítili ako väzni. Poskytneme vám pohodlie a stravu, no po dobu šiestich dní tu budete musieť zostať.“

„Tak s tým nerátajte!“ Odfrkla Ayra. „Nemáme čas čakať šesť dní, než sa rozhodnete. Odchádzame teraz a vrátime sa po vašu odpoveď. V tom nám nemôžete zabrániť.“ Esir sa sklonila k Irosovi a čosi mu zašepkala. On potom prikývol a stráže ustúpili. Esir sa postavila pred nás a viedla nás preč. Tešil som sa na ďalšiu cestu tým zvláštnym výťahom, no viedla nás úplne inou cestou.

„Kam to ideme?“ Opýtal som sa.

„Je to skratka k zadnému vchodu. Nechceme, aby si niekto myslel, že sme vás nechali len tak ísť.“ Kráčali sme teda ďalej.

„Čo si o tom myslíš?“ Opýtal som sa jej. „Pomôžete nám?“

„Orto je zločinec a vrah!“ Naštvane odfrkla, no potom jej hlava poklesla. „Iros a ostatní si ale užívajú mier a pokoj. Bude takmer nemožné presvedčiť bežný ľud, aby poslal svojich mladých do vojny, ktorá sa ich netýka. Okrem toho Iros ani žiaden iný politik sa nebude snažiť o to, aby niekoho presviedčal.“ Skonštatovala.

„No vojaci ťa počúvajú. Ak by si im dala rozkaz, poslúchli by?“ Vyzvedal som ďalej a Ayra teraz s nechuťou gúlila oči a občas, keď si bola istá, že ju Esir nevidí, odmaskovala si prilbu a vyplazila jej jazyk. Občas bola len veľké decko, no aspoň som vedel, od koho mala Ely tieto grimasy.

„Ak by som ich požiadala, aby so mnou šli na smrť, tak by tak učinili. Taký rozkaz ale nevydám, pokiaľ to nebude vôľa ľudu a senátu!“ Pokračovali sme ďalej, keď som si všimol pootvorenú miestnosť s virtenmi.

„To je sklad?“ Opýtal som sa a Esir zastala.

„Sklad, ale aj výrobňa.“ Otvorila dvere a dovolila nám vstúpiť. „Každý Mirnilčan, ktorý dosiahol určitý vek a splnil testy občianstva, automaticky získal aj virten. Väčšinou ich používajú na mierumilovné účely a do vojenskej školy sa hlási len veľmi málo z nich.“ Pozorne som sa porozhliadol. „Môžeme pokračovať?“ Esir sa podivne usmiala a jej oči smerovali preč od nás. V tom som to pochopil.

„Môžeme ísť.“ Prikývol som a Esir nás vyviedla von.

„Teraz už choďte!“ Mávla na nás takým spôsobom, akoby nám chcela povedať, že ďalšia návšteva Mirnilu už bude len strata času. Ayra teda otvorila portál a obaja sme ním prešli.

„Pochybujem, že nám pomôžu.“ Odfrkla naštvane na spiatočnej ceste.

„Už nám pomohli.“ Usmial som sa.

„A ako? Tak že nám len ukázali, že sa na nikoho nemôžme spoľahnúť a všetko musíme vyriešiť samy?“

„Áno aj nie.“ Stále som sa usmieval od ucha k uchu.

„Ak hneď nepovieš, čo máš na mysli, tak prisahám, že ďalší portál pôjde priamo do hviezdy a ja ťa ním osobne prehodím!“ Vyštekla.

„Virteny predsa.“ Zajasal som. „Ukázala nám, kde sa vyrábajú.“

„No a? Skúšala som ho vyrobiť už miliónkrát a nikdy sa mi to nepodarilo.“

„Nepodarilo, pretože si nemala toto.“ Zobrazil som malú obrazovku, na ktorej behali čísla.

„Čo je to?“ Pozerala sa na zhluk náhodných čísiel.

„To je kód virtenu. To, čo robí virten virtenom. Jeho manuál.“ Ayra sa na mňa nechápavo zadívala. „Virten sám o sebe je len krabička bez funkcie, no práve tento kód mu prideľuje jeho zvláštne schopnosti. To je to, čo nám chýbalo k jeho výrobe. Bez neho, bez pôvodného neupravovaného kódu, sme vyrábali len prázdne schránky, a tie kódy, ktoré majú naše virteny sú už iné, pretože nie sme prví majitelia a navyše ani nevidíme kód priamo.“

„Takže...“

„Takže s týmto dokážem vyrobiť milióny virtenov a vyzbrojiť celé armády ľudí, z ktorých bude každý desaťkrát silnejší ako ich klonovaní vojaci.“ Odrazu Ayra zastala v prázdnote vesmíru. Neviem, čo presne sa jej odohrávalo v hlave, no časť jej myšlienok som videl. Konečne sme mali armádu, ktorú by už nemohli zastaviť. „Preto nás viedla okľukou.“ Poznamenal som nakoniec, no moje myšlienky hneď potemneli. Dobre som vedel, čoho sú ľudia schopní aj bez toho, aby mali moc virtenov.

„Na to ani nepomysli!“ Ayra sa na mňa zlovestne zadívala. „Ak nám Mirnilčania nepomôžu, tak tú armádu budeme,  teda budete potrebovať!“ Otvorila posledný portál do rozpadnutého chrámu. Keď nás zbadala Ely, hneď sa vrhla na Ayru a od radosti  sa rozplakala. Keď uvidela mňa, tiež ma chcela objať, no potom znova zozelenela a radšej ustúpila.

„Ako to šlo?“ Opýtala sa Ely.

„Nič moc.“ Odvetila Ayra zamyslene. „Musíme prebrať čo ďalej.“ Zadívala sa na mňa. „Už nezostáva veľa času.“

„Ja viem.“ Pousmial som sa. „Videl som ich špehov na Zemi.“ Ayra vygúlila svoje oči. Zrejme ju prekvapilo, že som vedel, čo chystali. „Mám ale plán, no zišla by sa mi tvoja pomoc.“

„Aký plán?“ Opýtala sa nedočkavo.

„Nechaj mi aspoň pár tajomstiev.“ Uškrnul som sa. Ayra len rezignovane prikývla, čo ma dosť prekvapilo.

„Tak čo potrebuješ?“

„Kedy presne zaútočia, čo sa stane so špehmi na Zemi pred útokom a kde plánujú zaútočiť. Myslím tým či na Ovu alebo na Zem, na jedno miesto alebo viaceré a podobne.“

„Presný dátum ešte nie je daný, no potrvá to mesiac, plus mínus pár dní. Zaútočia len na Zem, priamo na vaše hlavné mesto. O Ove nevedia, a tie Ovy, ktoré zbadali špehovia na Zemi, berú ako pozostatok z invázie.“ Povzdychla si. „Bude to iný útok, ako ten, čo ste zažili. Tentokrát už neušetria nikoho. Zaútočia plnou silou aj s najsilnejšími mágmi. Každé mesto a dedinu vyvraždia, kým nevyčistia planétu. Súčasné s tým je naplánovaná invázia na Yphete. Všetky ostrovy, ktoré vám tak štedro prenechali, majú v podzemných umelých jaskyniach majáky. Stačí jeden silný impulz a majáky sa zapnú. Potom otvoria portály priamo pod mestami a vynoria sa v uliciach.“

„A čo špióni? Zostávajú na Zemi až do útoku?“

„Orto nemá veľa takých, čo by mohli otvárať portály a využívať ilúzie zároveň. Vždy jeden deň pred útokom sa každý špión vráti na základňu. Nechce riskovať, že sa v chaose prvého stretu stanú obeťou vlastnej paľby. Ja sa presuniem na orbitu a odtiaľ potvrdím súradnice pre útok.“

„Ani nevieš, ako ma to potešilo.“ Úškrn sa rozšíril cez celú prilbu. „Hneď, ako sa presunieš na orbitu a na planéte nezostane jediný špión, dáš mi to vedieť. Evakuujem hlavné mesto a rozsiahlu oblasť okolo. Mirnilčania potom padnú priamo do pasce.“ Ayra len neveriacky pokrútila hlavou.

„Ty si ma asi nepočúval! Orto tam posiela všetko! To najlepšie, čo má, sa prevalí vašou planétou a žiadna armáda ich nezastaví. Rozhodne nie bez virtenov, ktoré sa za mesiac veľmi nevytrénujú.“

„S tým si už nelám hlavu.“ Uškrnul som sa. „Máš súradnice prestupných staníc?“ Ayra prikývla a hneď na to mi ich poslala. „Musím si ešte zariadiť pár vecí, no ak pôjde všetko podľa plánu, tak v ten deň, keď mirnilské vojsko zaútočí na Zem, Orto padne mojou rukou.“

„On nikdy nevedie útok.“ Pozrela sa na mňa. „Ty to ale vieš!“ Vyštekla. „Ty vieš, kde je ich planéta?“

„Zatiaľ nie, no čoskoro sa mi ju snáď podarí nájsť.“ Ayra si ťažko povzdychla.

„Si blázon.“

„Nie väčší ako ty!“ Usmieval som sa od ucha k uchu.

„Obaja ste rovnakí blázni.“ Prerušila nás Ely. Celý čas len udivené pozerala na to, čo sa pred ňou dialo.

„Tak teda dobre. Dúfam, že vieš, čo je v stávke.“ Ayra si nebola istá tým, že mám vôbec nejaký plán. Potom otvorila portál. „Musím už ísť.“

„Počkaj ešte. Ako si zistila, kde je tento Mirnil? A čo tie zranenia? Nevystavuješ sa riziku?“ Zastavila ju Ely.

„Vytrhla som ich jednému z ich veliteľov priamo z mozgu. Mágia vesmíru si ale za to vybrala daň.“ Rozpačito sa usmiala. „A riskujeme všetci.“ Položila ruku na jej hlavu. „No myslím si, že ty riskuješ viac ako ja, keď si s ním.“ Povzdychol som si. Prečo si každý myslel, že moja spoločnosť bola nebezpečná? Potom Ely začali tiecť po líci slzy a celá zozelenela. „Pamätaj na moje slová. Nečakaj nič dobré a nebudeš sklamaná.“ Pošepkala jej to, no počul som ju. Ayra potom odišla a Ely si utrela slzy.

„Mali by sme sa vrátiť.“ Zostala otočená chrbtom a nasadila si kapucňu.

„Mám pre teba špeciálnu úlohu.“

„Akú?“ Povedala s akýmsi zármutkom v hlase.

„Potrebujem, aby si mi vyrobila niečo také.“ Poslal som jej skrz virten inštrukcie a približný návrh.

„Na čo to potrebuješ?“ Prezerala si schémy, stále otočená chrbtom.

„Bez toho je takmer nemožné zaručiť úspech.“ Ely sa ku mne otočila, stále bola zelená a oči sa jej trblietali od sĺz.

„Nesklamem ťa.“ Usmiala, a potom sme sa vrátili na ostrov, kde už netrpezlivo čakal posol, ktorý nás už niekoľko hodín hľadal.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 5
Celkom: 68249
Mesiac: 4491
Deň: 99