Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 5

planet-g2c7058d88_1920.jpg

article preview

Posol ma už čakal. Wendy s ostatnými mali poradu a ja som na nej chýbal. Skôr, ako posol prehovoril, Ely sa niekde vytratila. Vybral som sa teda do pevnosti a vystúpil na najvyššie poschodie prostrednej veže.

„Kde si toľko?“ Opýtala sa Wendy, keď som vstúpil do miestnosti. Okolo zníženého stola sedela aj Nia, Joro-Gumo, Sintor, Valkýra, Artemis, ale aj Garm, čo ma prekvapilo. Zrejme len zastupoval zraneného Gildartsa.

„Mal som prácu.“ Odvetil som zamyslene. Sadol som si k stolu a porada pokračovala. Wendy opisovala ďalšie plány a postup. Ten kúsok, čo som ešte vnímal, bol skôr teoretický ako praktický. Moje myšlienky sa upierali k Esir a k virtenom. Trápilo ma čoraz viac to, že by som dal ľudstvu takú silnú zbraň, ktorou by sa časom pravdepodobne samo zničilo. Tiež ma zarazilo konanie Esir. Videl som, že sa chcela pomstiť aj keď som netušil prečo. Jej vojaci by ju nasledovali, no ona taký rozkaz nevydá bez povolenia. Nevedel som, či za to mohla jej povaha, a to, že bolo proti jej cti neuposlúchnuť rozhodnutie jej ľudu alebo či jej pohnútky boli iné. Pomohla nám však aspoň takto nepriamo.

„Vnímaš vôbec?“ Štuchla do mňa Nia.

„Prepáč, uvažujem.“ Duchom som bol stále mimo. Ani neviem ako, porada skončila a v miestnosti zostala len Nia a Wendy. „Čo je to s tebou?“ Vstal som a miestnosť pokryla vlnivá fialová hmota.

„Mám plán. Ak sa podarí, skončí táto vojna veľmi rýchlo. Tento plán si ale vyžaduje absolútne utajenie a nikto, kto nehrá kľúčovú rolu alebo mu stačí vedieť detaily až tesne pred uskutočnením, nebude nič vedieť. Preto ma trápi, že ani vy dve o tom pláne zatiaľ nesmiete nič vedieť.“ Obe sa na seba pozreli a Wendy pregúlila očami.

„Tak prečo nám to hovoríš?“ Wendy skrížila ruky.

„Pretože potrebujem, aby ste mi dali mesiac a počas neho nepodnikali žiaden veľký útok. Mestá, ktoré chcete obsadiť, obsaďte posádkou, o ktorú môžete prísť.“

„Ty počítaš s tým, že umrú?“ Vyhŕklo z Nii.

„Dúfam, že nie, no ak by k tomu došlo, nebola by to taká strata.“ Povzdychol som si. „Výmenou za to, že nikomu nič nepoviete a udržíte všetko tak, ako je po dobu mesiaca, zoženiem desaťtisíc funkčných virtenov pre budovanie armády v Prízračnej légii.“

„To nemyslíš vážne?! Prečo chceš obetovať našich vojakov?“ Vyštekla Nia.

„To nie je obetovanie, ale návnada.“ Wendy premýšľala nahlas a ja som prikývol. „Ale odkiaľ zoženieš toľko virtenov?“

„To už nerieš. Do pár dní ich budeš mať v trezore v légii. Pre istotu ich ale doručím postupne, aby niekoho nelákalo také množstvo k útoku na légiu.“ Zatiaľ čo Wendy mala v tvári chladný výraz, Niine oči prebehovali z mojej na Wendinu tvár. „Možno budeme mať šťastie a nič z toho nebudeme potrebovať, no pochybujem.“

„Tak dobre!“ Povzdychla si Wendy. „Máš jeden mesiac, a potom sa posunieme alebo nám povieš, o čo ide!“

„Dohodnuté.“ Prikývol som.

„Tak počkať!“ Zastavila nás Nia. „Nie je iný spôsob?“

„Poviem už len poslednú vec. Pokiaľ by ste tie jednotky stiahli alebo by som vám prezradil všetko a náhodou by to uniklo z tejto miestnosti, umreli by nie desiatky, ale milióny našich.“ Vedel som, že Nia mi verila, no keď som vyslovil tieto slova, nebola si istá, či len nezveličujem. Môj vážny a ustarostený pohľad ju zrejme presvedčil a ona teda prikývla. Potom sme šli každý svojou cestou. Wendy ďalej plánovala čo teraz, Nia šla do poľnej nemocnice, aby pomohla vyčerpaným špecialistom a ja som si šiel trochu oddýchnuť.

Ležal som vo svojom stane a snažil som sa zaspať, no nešlo to. Premýšľal som a premýšľal. Ayryn plán bol zrejme podobný tomu môjmu. Namiesto dlhej a únavnej vojny, ktorú by sme viedli na rôznych planétach, bolo jednoduchšie nájsť ich domovský svet a udrieť priamo tam. Tento typ útoku by im vzal pevnú pôdu, z ktorej podnikali svoje výpady do galaxie. Problém bol len to, ako ich nájsť. Riešenie sa mi však črtalo. Tarial, mirnilská veliteľka na Galbote, naznačila, že by bola ochotná vyjednávať. To, čo som chcel, malo nepredstaviteľnú cenu a desil som sa toho, čo by žiadala na oplátku. Súradnice som potreboval, no rozhodol som sa dať tomu ešte šesť dní. Presne o šesť dní sa dozviem, či nám Mirnilčania pod vedením Esir pomôžu alebo v tom zostaneme sami.

Keďže spánok neprichádzal, dal som sa do výroby virtenov. Prázdnu schránku som už vedel vyrobiť a akonáhle som do nej nahral program, virten sa bláznivo rozblikal, a potom sa upokojil. Keď som ho porovnal s oddelenými virtenmi, ktoré som už videl, skener potvrdil, že boli zhodné alebo lepšie povedané, funkčné. Vyrobil som ich sto a odniesol som ich do légie. Cestou späť som sa zastavil v nemocničnom centre za Manym.

„No čo ty padavka?“ Uškrnul som sa hneď, ako som vošiel do jeho izby. Ešte stále mal na sebe hromady obväzov a vyzeral tak trochu ako čerstvá múmia.

„Apoň neutekám z boja.“ Usmial sa aj napriek tomu, že sa v jeho tvári črtala bolesť.

„Bol si tam a videl si, že som neušiel. Počkal som, kým boj skončil, a potom som pokojne odkráčal.“ Mal som chuť poklepať ho po ramene, no keď som sa priblížil, jeho oči sa rozšírili, akoby čakal ďalšiu bolesť. „Ha, teraz ťa mám v hrsti!“ Stál som nad ním s rukou len pár centimetrov od jeho ramena.

„Nestačilo ti, keď si ma mal v hlave, a tam si ma obmedzoval?“

„Ako obmedzoval?“

„No nemal si to tam nejako priestranné. Len pár chodieb a inak nič. Čakal som trochu viac.“ Uškrnul sa.

„Pre taký slabý manuál to bolo až-až priestoru.“ Položil som ruku na jeho rameno a on zaškrípal zubami. „Ako to s tebou vlastne vyzerá?“

„Podľa lekárov budem v poriadku.“ Precedil pomedzi zuby. Zodvihol som ruku z jeho ramena a videl som úľavu v jeho tvári. „Ešte pár dní a mal by som už chodiť po vlastných.“

„To rád počujem.“ Pousmial som sa. „Nabudúce si daj pozor. Nech si svoj život aj trochu užiješ.“

„Aj keby ma mali zabiť, už som prežil viac ako bežní ľudia.“ Opätoval mi úsmev.

„Teraz si úplne voľný a ver mi, že to stojí za to.“ Povzbudil som ho.

„No najskôr musíme poraziť Mirnilčanov.“ Povzdychol si.

„Už čoskoro priateľu.“ Na prilbe sa mi objavil zlovestný úsmev.

„Takže si našiel, čo si hľadal?“ Opýtal sa pokojne.

„Zatiaľ nie, no už viem, po akej ceste mám kráčať, aby som sa tam dostal.“ Ponaťahoval som si kosti na krku a na rukách, akoby som sa chystal do boja.

„Predpokladám, že mi to nemôžeš povedať.“ Pokýval som hlavou. „Už aspoň viem, ako sa cítia tí, ktorí nie sú v tvojej hlave.“ Začal sa smiať, no hneď na to začal kašľať. „Tak dúfam, že sa ti to podarí. No ako ťa poznám aj keby to nešlo podľa tvojho plánu, ty by si ten osud dokopal tak, aby sa ti podriadil.“ Usmial sa a hneď na to sme sa rozlúčili.

Cestou k plošine som stretol ešte pár špecialistov. Všetci poctivo trénovali, chvíľku som sa na nich díval. Videl som aj malú Aniku, ktorá sa postavila staršiemu súperovi a zvíťazila. Bolo príjemne vidieť ju, ako pokojne bojovala a dostala svojho súpera presne tam, kde chcela. Od Nii som vedel, že sa už začala učiť aj mágiu. V bojoch proti živým súperom ju mali všetci špecialisti zakázané používať. Museli sa tak učiť prežiť aj v boji bez mágie a podobné tréningy podstupovali aj v podvedomí, kde vždy jeden z dvojice smel používať mágiu, zatiaľ čo ten druhý mal len svoj štít a šikovnosť. Celkovo, keď som si prezeral nové postupy vo výučbe, bol som milo prekvapený. Tjaša a jej kolektív prevzali légiu, zatiaľ čo my sme boli na frontovej línii a šlo im to veľmi dobre.

„Ty si ešte tu?“ Za sebou som začul Wendin hlas.

„Čo tu ty robíš?“ Prekvapilo ma, že som ju tu stretol.

„Šla som len skontrolovať meškajúce zásoby, a potom som sem zaletela, aby som si trochu oddýchla.“ Postavila sa vedľa mňa a spoločne sme sledovali špecialistov aj začiatočníkov v tréningu.

„Oddych.“ Pousmial som sa. „Čo vlastne budem robiť až táto vojna skončí a mne sa ju podarí zázrakom prežiť? Nad tým som nikdy poriadne neuvažoval.“ Premýšľal som nahlas.

„No predpokladám, že sa všetci vrátime sem a budeme sa venovať škole.“

„Takže budeme ďalej bojovať, no len vo virtuálnom prostredí.“ Povzdychol som si. „Vieme vôbec žiť aj inak?“

„Ja teda viem!“ Bránila sa Wendy.

„Alkohol nie je život.“ Pousmial som sa.

„Jeden pohár vína denne povzbudí ducha a je prospešný aj telu!“ Odfrkla. „Stále lepšie, ako držať v sebe milión tajomstiev, a potom z toho blúzniť o bežnom živote!“

„Ešte ich nie je až toľko.“ Zhlboka som sa nadýchol letného vzduchu. „Čo asi teraz robí Pimpo a Nika?“ Spomenul som si na tých dvoch, z ktorých sa stali vojaci, no netušil som, kam šli potom.

„Pimpo?“ Zamyslela sa na chvíľku. „Ty myslíš Ondreja.“ Ani som len netušil, aké bolo jeho pravé meno. „Pokiaľ viem, Nika je tehotná a Ondrej sa zrejme stará o ich prvé dieťa.“ Odvetila Wendy. „Hoci,“ zamyslela sa. „Možno sa im už narodilo aj druhé dieťa.“

„To vážne?“ Zaskočila ma. „Čo vlastne znamenala jeho prezývka?“

„Keď bol na škole, tak hrával pingpong. Celkom mu to aj šlo, no keď šiel na súťaže, tak vždy skončil posledný. Ostatný ho tak začali volať Pimpo od slova Pingpong, no keďže jeho hre chýbalo niečo, tak aj jeho prezývka mala byť len nedotiahnutý pingpong. Myslím si, že tak nejako to povedal. Viem, že to súviselo s pingpongom a malo mu to pripomínať zlé dni, aby nikdy nezabudol na ten nepríjemný pocit prehry, a tak sa viac tešil z maličkostí.“ Wendy neisto pokývala rukou. Zrejme jej to rozprával už dávno a nebola si istá detailami.

„A ako sa volá ich dieťa?“

„Wendy.“ Pousmiala sa. „No ak bude druhé dieťa chlapec, tak ho pomenujú po tebe.“

„Prízrak? Ten to bude mať v živote ťažké s takým menom.“ Zasmial som sa nad touto absurdnou myšlienkou.

„Nie! Tvoje pravé meno.“ Odpovedala.

„Veď to nevedia,“ nastalo ticho. „Alebo?“

„Chodili za mnou a prosili ma, aby som im ho prezradila. Vtedy si bol mŕtvy a oni nevedeli, či to bude dievča alebo chlapec.“ Wendy o krok ustúpila.

„Porušila si svoj sľub. Teraz už aspoň vidíš, prečo všetko tajím.“ Odvetil som pokojne.

„Ale toto bola iná situácia!“

„A iné situácie vznikajú neustále.“ Pousmial som sa. „Radšej už ale pôjdem.“ Zamával som jej na rozlúčku.

„Nehneváš sa?“ Zakričala za mnou a ja som sa obrátil k nej.

„Keď dodržíš svoje slovo z dneška, tak ti odpustím aj to chybné rozhodnutie zaútočiť na Yphet.“ Wendy skrížila ruky.

„To nebolo chybné, ale správne rozhodnutie!“ Trvala na svojom, a tak som pokračoval v ceste.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 3
Celkom: 68254
Mesiac: 4490
Deň: 101