Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 6

planet-g2c7058d88_1920.jpg

article preview

Prvý deň zo šiestich sa chýlil ku koncu. Bol som s Niou v jej stane, no tá len mlčky ležala v posteli. Prehodila so mnou len pár slov a keď som sa chcel pritúliť, odsunula sa o kúsok preč. Dávala mi tým jasne najavo, že nesúhlasila s mojimi plánmi, nech už boli akékoľvek. Usúdil som teda, že asi nestojí o moju spoločnosť. Vstal som teda a vybral som sa preč. V tom ma ale čosi zasiahlo do chrbta. Obzrel som sa a na zemi ležal vankúš. Pozrel som sa k Nii a stále mrzuto ležala na boku.

„Čo sa deje?“ Povzdychol som si.

„Si idiot!“ Odfrkla.

„Som kadečo, ale idiot len veľmi zriedka kedy.“ Stále som stál pri vchode a čakal, či mi niečo povie alebo bude ďalej hrať urazenú.

„Si idiot, čo sa týka vzťahov k ženám!“ Odfrkla a odtiahla perinu, aby som si ľahol za ňu. „Keď sa žena hnevá, nemáš vstať a odísť, ale udobriť si ju nežnými bozkami alebo pohladením po zadku!“ Vrátil som sa teda k nej. Pomaly som sa pritúlil a pohladil ju od pŕs až k pevnému zadku.

„Hneváš sa na mňa?“ Opýtal som sa nežne.

„Jasné, že hnevám!“ Odhodila mi ruku.

„Ale no tak,“ vrátil som ruku späť. „Robím len to, čo považujem za správne.“

„A to je tvoj problém!“ Otočila sa ku mne. „Ty a mnohí ďalší robíte len to, čo považujete za správne a pri tom sa o ničom s nikým neradíte!“ Vyprskla. „Nie na darmo sa vraví, že viac hláv, viac rozumu!“

„To nie je vždy pravda.“ Obrátil som sa na chrbát. „Viac hláv nás dostalo do bodu, v ktorom sme sa zasekli. Viac hláv spôsobilo v minulosti viac katastrof, než rozhodnutie jedinca. Zároveň rozhodnutie jedinca zvrátilo viac tragédií, než dlhé dohady viacerých hláv.“ Trval som na svojom.

„To čo hovoríš, sú nezmysly! Tvoja sila je väčšia než kohokoľvek z nás a tvoje plány môžu ovplyvniť milióny životov. Myslím si, že nie je fér, aby trpeli pre chybu jedného človeka!“

„Myslíš si, že som všetko nezvážil?“ Obrátil som sa k nej. „Vážne si myslíš, že mám nachystaný jeden jediný plán, ktorý v sebe zahŕňa toľko detailov, ktoré by sa museli podariť, aby bol plán úspešný? Čo myslíš, že som robil tie mesiace, čo ste sa snažili márne prerážať mirnilské pozície, až do tej veľké operácie nedávno?“ Nia na mňa vyvalila oči. „Všetko som poriadne premyslel. Vzal som do úvahy toľko scenárov, koľko som len vedel vymyslieť. Pridal som aj také, ktoré sa zdajú nemožné! Všetko som to urobil pre to, aby sme nemuseli bojovať desiatky rokov o planéty kúsok po kúsku, mesto za mestom! A ani tých pár vojakov, ktorých žiadam ako návnadu, nechcem nechať umrieť a urobím všetko preto, aby som ich odtiaľ dostal. Len šanca na ich záchranu nie je veľká.“ Na chvíľku som sa odmlčal a do stanu začal prenikať vzduch nasýtený vôňou pečeného mäsa. „Niektorí museli obetovať viac ako jeden život, aby sme my dostali šancu!“ Spomenul som si na Ayru. Koľko toho musela už obetovať a stále nebol koniec.

„Čo tým myslíš, že niektorí obetovali viac ako jeden život?“ Na malý moment som zaváhal a chcel som jej povedať o Ayre. Ak by sa ale Nia dozvedela, že všetky informácie mám od niekoho, kto údajne pracuje ako agent na strane nepriateľa, asi by jej to pridalo len ďalšie starosti.

„Vezmi si Ovy. Bojovali, hladovali a držali Mirnilčanov na ich planéte. Síce nevedomky, no pomohli nám a hneď, ako to bolo možné, pomohli sme my im. Koľko si toho ale museli vytrpieť?“ Vážne som sa zadíval do jej modrých očí. „Napriek tomu, že sa samy ocitli na pokraji vyhubenia, teraz čakajú na povel a pošlú do boja všetko, čo majú! Čo ale robia ľudia? Politika, ktorá nikam nevedie! Občianska vojna, ktorá takmer všetko zničila! Mám pokračovať?!“ Bol som naštvaný a nevedno kedy sa okolo mňa objavili čierno-červené plamene.

„Tak mi prepáč.“ Objala ma a hnev bol preč. „Mňa len trápi, že máme pred sebou tajomstvá.“

„Som ako ľadovec v mori. To, čo je na hladine, vidia všetci. To, čo je pod hladinou, vidíš ty, a to čo sa nachádza v úzkom mieste medzi hladinou a podmorským svetom, sú moje tajomstvá, ktoré občas vyplávajú na povrch, občas sa ponoria, a tak žiaden zo svetov nevie, či to bol len prízrak alebo skutočnosť.“ Taktiež som ju objal. „Každý z nás má nárok na takéto miesto, ktoré si nechá len pre seba.“ V tom ma Nia pleskla po zadku. „To bolo za čo?“

„Za to, že sa s tebou nedá ani poriadne pohádať, lebo si stále vymyslíš nejakú dobrú výhovorku!“ Požiar na streche bol uhasený a Nia sa so mnou opäť rozprávala. Rozprávanie ale nebolo to, čo sme v tú noc robili predovšetkým.

Ďalšie dni som strávil hlavne výrobou virtenov. Desaťtisíc virtenov som vyrobil za pár hodín, zvyšok času zabrala inštalácia základného programu. Každý sa inštaloval asi päť minút a naraz som k svojmu virtenu vedel pripojiť len desať virtenov. Celkovo mi tak výroba a inštalácia zabrala všetkých päť dní, pretože občas som potreboval aj spať.

Plynul teda šiesty deň a ja som zvažoval, že sa začnem chystať na Mirnil. Nevedel som však, či ma už čakali alebo nie, pretože sme nejako neriešili detaily nášho návratu. V tom mi ale na virtene zablikala správa. Ponoril som sa do podvedomia a otvoril som ju.

Odosielateľ: Veliteľka Esir

Správa: Senát dospel k rozhodnutiu. Očakávajú vás na súradniciach v prílohe. Dorazte, čím skôr!

Krátka, jasná a stručná správa, ktorá obsahovala aj súradnice pre portál. Šiel som za Ely, aby som zistil, či sa jej Ayra ozvala, no stretli sme sa na pol ceste. Ayra mala veľa práce, a tak som tam mal ísť sám. Otvoril som niekoľko portálov až na Mirnil. Súradnice viedli na miesto, kde bojovala Ayra s Esir. Keď som dorazil, v pozore už bola nastúpená čestná stráž, pred ktorou stála Esir.

„Tá druhá neprišla?“ Odfrkla podráždene.

„Banshe má inú prácu a nemohla prísť.“ Až teraz som si uvedomil, že sme sa ani nepredstavili. Ich mená sme poznali, pretože sme si ich zistili. Natiahol som teda ruku na znak pozdravu. „Ja som Prízrak.“ Úškrn na prilbe sa rozšíril. Esir na mňa chvíľu hľadela, urobila krok bližšie a podala mi ruku.

„Veliteľka Esir!“ Stále sa mi zdala podráždená, no možno to bol jej bežný tón hlasu. „Nasleduj ma Prízrak.“ Otočila sa a vybrali sme sa k budove, pomedzi nastúpenú stráž. „Prízrak, takto u vás pomenúvajú deti? Nie je to divné?“

„Je to len prezývka, pod ktorou ma všetci poznajú.“ Prezeral som si čestnú stráž v nablikaných brneniach. „Esir, znamená to meno niečo?“

„Veliteľka Esir!“ Odpovedala naštvane. „Znamená to, že velím vojsku a volám sa Esir.“ Kráčala predo mnou aspoň o dve hlavy vyššia. Jej tmavý plášť sa hompáľal vo vzduchu a všimol som si, že na ňom mala emblém. Vyzeral ako dve päste, idúce proti sebe, medzi ktorými bol vojak chrániaci deti.

„To som pochopil, ale znamená niečo samotné meno Esir? Ako napríklad u nás existuje meno Viktor, čo znamená víťazstvo, no máme aj mená ako Jozef, ktoré nemajú žiaden priamy význam.“ Esir sa na chvíľku odmlčala.

„Asi to druhé.“ Vstúpili sme do budovy a vybrali sa k výťahom.

„A čo ten znak na plášti.“ Stáli sme vedľa seba a výťah nás dvíhal hore.

„A čo ten biely úškrn a červené oči? Znamenajú niečo?!“ Jej tón akoby kričal: „Neotravuj, skrček!“ No ja som pokračoval.

„Samozrejme. Je to forma zastrašovania a zároveň sa do tých veľkých úst vojde veľa jedla.“ Pozrela sa na mňa, premerala si ma od päty k hlave, a potom len posmešne odfrkla. Výťah sa priblížil k ôsmemu poschodia a obaja sme vystúpili. Nasledovala malá chodba na ktorej konci bola zasadačka. V nej už čakal Iros a pár ďalších Mirnilčanov.

„Vitajte.“ Ukázal, aby som sa posadil, no zostal som stáť.

„Prejdime k veci. Trochu sa ponáhľam.“ Popohnal som ho.

„Senát dospel k záveru. Orto a jeho stúpenci už nie sú náš problém. Náš ľud sa nezapojí do žiadnej vojny, ktorá by sa priamo netýkala našich planét.“ Nejako ma to ani neprekvapilo. Esir nás pred tým v podstate varovala. „Každopádne, usúdili sme, že vy samotní nie ste nepriateľskí, a tak by sme s vami radi nadviazali diplomatické vzťahy. Síce vám nemôžme poskytnúť nič na boj proti Ortovi, ale naše kultúry by sa od seba mohli všeličo priučiť.“ Všimol som si, ako jeho zrak klesol k Optikoru. To bolo to, čo ich zaujímalo. Zdroj nesmiernej magickej sily, no tak, ako som ja nemohol skopírovať virten, oni nemohli skopírovať Optikor. Okrem toho, že ani ja som nevedel, ako by sa mohol vyrobiť, a to som sa o to pokúšal, obklopovalo ho navyše silné pole, ktoré bránilo ich skenerom preniknúť. Celkovo nedokázali preskenovať ani moju zbroj a mňa, a tak o mne nič nevedeli. Takto blízko môjmu telu som sa ani nemusel namáhať s blokovaním skeneru. Virten a magický štít sa o to starali sami.

„Nepošlem sem žiadneho diplomata, kým sa neuistím, že nie ste pre nás hrozba.“ Odpovedal som mu chladne a trochu pohŕdavo.

„Prečo by sme mali byť hrozba? Naše kolónie vznikli na svetoch bez obyvateľov a my sami žijeme v mieri už viac ako sto rokov.“ Pokračoval Iros.

„To je možno fakt, no faktom je aj to, že odmietate napraviť vašu vlastnú chybu. To vo mne vyvoláva dojem, že vaše úmysly nemusia byť čestné. Dokonca mám pocit, že ste v mnohých veciach rovnakí ako vaši krajania!“ Začul som, ako praská drevo Esirinej kopije, ktorá ju od hnevu stískala v ruke.

„Chápem.“ Povedal úplne pokojne Iros. „Pokiaľ by ste si to rozmysleli, viete, kde nás hľadať.“ Vstal a spoločne s ostatnými odišli z miestnosti. Cestou sa ešte pristavil pri Esir. „Odprevaď nášho hosťa.“ Esir prikývla a ukázala, nech ju nasledujem.

„My nie sme ako oni!“ Vyprskla a jej chôdza odrazu pripomínala splašený buldozér.

„Tak prečo nám nepomôžete?“ Odpovedal som jej pokojne.

„Už som vám predsa pomohla!“ Zastala, keď sme zahli do uličky. „Iros má pravdu. Nemôžem ísť proti vôli ľudu len kvôli pomste!“

„Za tú pomoc som ti vďačný, no je to zbraň, ktorá chce čas, a ten nám dochádza.“ Esirina tvár sa zmenila. Odrazu jej črty zjemneli a vyzeralo to, akoby s nami súcitila. „Čo sa vlastne stalo? Aká pomsta?“ Esir sa v tom zvrtla na nohe a opäť pokračovala v ceste.

„Pred tým, než Orto zmizol, zajal moju dcéru.“ V jej hlase bolo cítiť smútok a zrejme sa jej po tvári skotúľalo aj pár sĺz, no bola ku mne otočená chrbtom. „Snažili sme sa ho vypátrať, no akoby ho pohltila temnota vesmíru. Zmierila som sa s tým, že ju už nikdy neuvidím a že je zrejme mŕtva aj keď sa často budím zo sna, keď sa mi pred očami vynárajú hrozivé obrazy jej mučenia.“ Spomalila krok. „Ani po tak dlhej dobe som ju nevedela dostať z hlavy a keď ste sa zjavili vy a doniesli ste správy o Ortovi, mám chuť vytrhnúť mu srdce z hrude, no až po tom, čo by prežíval týždne a mesiace agónie a utrpenia, ktoré by som si vychutnávala.“ Obrázok mierumilovných Mirnilčanov sa mi hneď rozplynul. Všimol som si, že končeky jej prstov obklopili zlato-strieborné plamene. Bol to jasný znak nielen toho, že patrila ku gropkom, ale aj toho, že jej vodcovské a taktické zručnosti museli byť ohromujúce.

„A čo ak ti jeho srdce prinesiem?“ Odrazu sa ku mne otočila. V tvári nemala ani náznak po slzách, ktoré som tam čakal. Bol tam len neskutočný hnev a chuť po pomste.

„V tom prípade budem tvojím dlžníkom.“ Povedala s vážnou tvárou. „No pochybujem, že by sa ti to podarilo!“ Pokračovali sme k miestu, odkiaľ som prišiel a Esir už ďalej nič nepovedala ani keď som sa jej pokúsil niečo opýtať. Bez slova som sa teda vrátil na Yphet a nezostávalo mi nič, než zahájiť svoj plán a dúfať, že vyjde. V stávke bolo všetko.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 6
Celkom: 68250
Mesiac: 4492
Deň: 100