Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 9

planet-g2c7058d88_1920.jpg

article preview

Mestečko, kde sa mala odohrať nafingovaná nehoda, bolo len pár kilometrov od légie. Many bol ale ranený a cesta tam mu mala trvať viac ako hodinu. Zatiaľ som sa prechádzal po meste, pričom som splynul s bežnými ľuďmi. Bez brnenia si ma nik nevšímal. Prišiel som na miesto, kde sa to malo udiať. Na jednej strane cesty bolo nákupné centrum s parkoviskom, zatiaľ čo na druhej bola benzínová pumpa a parkovisko pre kamióny, ktoré tam prichádzali stráviť noc. Nebol ešte ani obed, a tak cisterna stála takmer osamotená na parkovisku. Okrem nej tu boli len dva kamióny, ktoré stáli na opačnom konci.

Mal som ešte čas. Many bol tak v polke cesty, a tak som šiel do nákupného centra. Bolo dosť podobné tým, ktoré som poznal pred vojnou. Teraz bolo prázdnejšie a ani ľudí tu nebolo veľa. Občas mi to pripadalo, akoby mali toľko tovaru, čo malé potraviny na dedine, ale pri tom mali tento rozsiahly priestor. Aj keď sa svet pomaly dostával do starých koľají, stále to chcelo roky na to, aby sa všetko obnovilo. Prechádzal som teda pomedzi regály. Vzal som si zemiakové lupienky, čerstvý chrumkavý chlieb a kyslé ryby. Zaplatil som úniovými librami, peniazmi, ktoré platili v celej Európe, Ázii a Austrálii. Počul som, že pôvodne na nich chceli dať tváre špecialistov, nakoniec ale zvolili niekoľko výjavov z bojového poľa, ale aj z časov obnovy. Výjavy z boja mi neprišli reálne, hlavne preto, že som na jednom z nich bol, a tak, ako to bolo zobrazené, sa to nestalo. Na bankovke, ktorá mala hodnotu dvadsať úniových libier, bola scéna, kde som držal akési dieťa v náruči a kryl som ho vlastným telom pred spŕškou šípov. Netušil som, kto bol autorom tejto absurdity.

Vyšiel som z obchodu a posadil som sa na obrubník, ktorý lemoval parkovisko. Svah sa za ním jemne zvažoval k asfaltovej ceste. Otvoril som balík kyslých rýb a zahryzol som sa do chrumkavého chleba. Bol okrúhly a len máličko menší ako klasický, no aj tak som ho celý zjedol. Kyslé ryby boli len niečo ako maškrta k chlebu. Chlieb a pečivo bolo pre mňa niečo ako pre ostatných mäso. Bez toho by som nemohol žiť. Na fronte ale málokedy bolo možné dostať čerstvý chlieb a moje pokusy upiecť si ho neboli veľmi úspešné. Nie že by som nepoznal návod, no ak som ho zapiekol pomocou mágie, tak chutil akosi inak, a ak som chcel použiť klasickú metódu, tak som potreboval pár hodín voľného času, čo som takmer nikdy nemal.

Chlieb a ryby boli fuč. Otvoril som balík čipsov a hľadel som na parkovisko predo mnou. Posledné dva kamióny zmizli a na parkovisku pred benzínovou pumpou pribudlo pár áut. Čas už pokročil, a tak som sa vytratil z dohľadu. Many dorazil do pol hodiny. Chvíľku sa s kýmsi zarozprával, a potom si to namieril k cisterne. V rovnakom čase vyšiel zo záchodov benzínovej pumpy vodič cisterny. Nastúpil do kamiónu, naštartoval a cisterna explodovala. Žiar plameňov bol cítiť na niekoľko desiatok metrov. Vysoký stĺp ohňa sa rýchlo zmenil na čierny dym, z ktorého zostal už len malý oheň, ktorý nikoho neohrozoval. Po okolí ležali trosky kamiónu, no dával som pozor, aby nikoho nezasiahli. Pár z nich letelo na benzínovú pumpu, no jemne som ich odklonil, aby dopadli vedľa nej. Keď som si bol istý, že už nikomu nič nehrozilo, vybral som sa za Manym. Portál ho preniesol do môjho úkrytu na ostrove hadov.

„Zbláznil si sa? Skoro ma to zabilo!“ Prskal na všetky strany.

„Všetko som mal pod kontrolou. Okrem toho máš magický štít, takže by si to mal zvládnuť aj keby som ťa nepreniesol preč.“ Šalel ako nejaká padavka.

„Magický štít by ma predsa ochránil len pred úlomkami, ale nie pred ohňom samotným.“ Pokračoval naštvane.

„Tak by ti trochu pripálilo tie smiešne blonďavé vlasy.“ Pousmial som sa pri pohľade na jeho jemne začmudenú tvár. Asi mal tak trochu pravdu. Mohol som ho odtiaľ dostať skôr, no chcel som si byť istý, že to nik neuvidí. „Skončil si?“ Many mal v tvári naštvaný výraz, no prikývol. „Tak poďme! Chcem to mať čím skôr za sebou a verím, že aj ty.“ Otvoril som portál do vesmíru. Many nemal brnenie, ktoré by ho pred neľútostnými podmienkami vesmíru ochránil, no pomocou mágie som okolo neho vytvoril bublinu, ktorá to zabezpečila. Keď sme boli na dosah Galbotu, poslal som napred minibota. V miestnosti bola Tarial a nedočkavo očakávala, čo z portálu vyjde. Skrz kameru minibota som videl, že sa vyfintila. Mala na sebe jemné ružové šaty, skrz ktoré takmer presvitali jej krivky a prednosti. Hnedé výrastky na hlave mala rozpustené, pričom jej zakrývali časť ramien. Na perách malá jemný modrý rúž a rovnaký odtieň mala aj na viečkach. „Máš sa na čo tešiť!“ Uškrnul som sa na Manyho. Nemal možnosť sa s ňou stretnúť osobne, no v simuláciách ju videl aj keď len spoza prahu virtuálnej miestnosti.

„Vrátil si sa nejako skoro.“ Tarial sa na mňa usmiala. „Koho si mi to priviedol?“ Zvedavo sa zadívala na Manyho. Bol odo mňa o dosť vyšší a o malý kúsok aj od Tarial.

„Toto je Many.“ Predstavil som ho.

„Hm,“ pristúpila k nemu a párkrát ho obišla. Prstami prešla po jeho dlhších blonďavých vlasoch, a potom sa usmiala od ucha k uchu. „Zaujímavý.“ Skonštatovala. „No akú cenu má pre teba?“ Vzdialila sa a posadila sa do kresla. Ponúkla nám miesta oproti nej, a tak sme sa tiež posadili.

„Many býval umelou inteligenciou môjho virtenu.“ Tarial zvážnela.

„Vážne? Netušila som, že je niečo také možné.“ Skepticky sa pozrela na Manyho.

„To ani ja, no on je dôkazom.“ Ponúkol som sa ovocím zo stolu. Skener ho prezrel, a tak som si bol istý, že v ňom nič nebezpečné nebolo. „Takže ako si to predstavuješ?“

„To je veľmi jednoduché.“ Naklonila sa k malému stolíku, a pri tom nám odhalila len jemne zahalenú siluetu jej hrude z profilu. O chvíľku už držala v rukách malú škatuľku. „Vo vnútri sú dva náramky. Jeden z nich si nasadím ja a druhý bude mať Many.“ Usmiala sa naňho a jemne si po perách prešla jazykom. „Tieto náramky nás spútajú.“

„Čože?“ Vyprskol Many. „O tom si mi nič nepovedal!“ Gestom som ho zastavil.

„Prečo nepoužijeme sľuby vo virtene?“ Zadíval som sa na škatuľku a úškrn na prilbe sa zmenil na rovnú líniu.

„Už som ti povedala, že tie sľuby nefungujú!“ Vyprskla na mňa.

„Ako to vieš?“ Vedel som, ako Ayra prekabátila sľub, no prečo by nemal fungovať, som netušil.

„Z vlastnej skúsenosti!“ Odfrkla. „Orto chcel aj odo mňa sľub, no keďže ho práve porušujem a nič sa nedeje, tak je zrejme nefunkčný!“ Naštvane si naliala akúsi modrú tekutinu do pohára. „Čudujem sa, ako jej môže veriť Orto!“

„O kom to hovoríš?“ Pokračoval som vo vypytovaní sa.

„To je jedno!“ Mávla rukou. „Tieto náramky sú moja výroba a určite fungujú tak, ako majú.“ Otvorila škatuľku. Boli v nej dva zlaté náramky, no jeden z nich mal v sebe zelený kameň a druhý bol čistý.

„A ako fungujú?“ Opýtal sa Many.

„Nemusíš sa báť.“ Zaškerila sa naňho. „Tento s kameňom budem mať ja, a ten druhý ty. Nastavený bude tak, aby si sa mohol pohybovať kdekoľvek po ostrove s tým, že ak bude Orto a jeho banda porazená, budeš sa môcť pohybovať voľne po planéte.“

„Čo sa stane, ak opustím ostrov ešte predtým?“ Opýtal sa nervózny Many.

„Ale zlatíčko, to by bolo veľmi hlúpe.“ Pôsobila milo, no aj tak bolo jasné, že by ho náramok pravdepodobne zabil. „Každopádne neradím ti porušovať pravidlá.“ Pohladila ho po líci a na čele sa mu objavili kvapky potu. „To isté radím aj tebe!“ Prísne sa na mňa zadívala.

„Ja svoje slovo dodržím!“ Odfrkol som jej, no nebola to žiadna hlupaňa. V náramku mala istotne poistky, ktoré mi mali zabrániť v jeho záchrane.

„Takže dohodnuté?“ Vybrala náramky z krabičky a s Manym sme si vymenili niekoľko pohľadov. Neochotne, no prikývol a Tarial mu nasadila náramok. Potom ho nasadila aj sebe a stlačila zelený drahokam. Oba náramky jemne zažiarili, a potom znovu zhasli. „Teraz druhá časť dohody.“ Tarial vstala a pristúpila k jednej zo skríň. Vybrala odtiaľ malé zariadenie, podobné tabletu a podala mi ho. „Súradnice Ortovej planéty nemá nik z nás vo virtene.“

„Aby ich nezískal niekto nepovolaný?“ Opýtal som sa.

„Možno aj to, no hlavne preto, že súradnice vedú na miesto, kam sa nedá vytvoriť obyčajný portál. Musíš mať niekoho na planéte, kto vytvorí portál súčasne s tebou a spojí ho do jedného. Keďže je to komplikované a málokto to dokázal, vytvorili sme toto.“ Podala mi zariadenie. „Zavedie ťa k majákom, odkiaľ musíš preletieť k planéte. To je tá ľahšia časť. Samotná planéta je pusté, nehostinné a veľmi nebezpečné miesto. Nebezpečnejšie než ty či Orto.“

„Keď je to také nebezpečné, ako tam dokáže žiť?“ Prerušil som ju.

„Má pri sebe armádu poskokov s virtenmi. Ich spoločný magický štít dokáže udržiavať tie netvory za hradbami.“

„Aké netvory?“

„Bola som tam len raz, no viackrát sa tam nehodlám vrátiť. Nech tam Orto robí čokoľvek, mám pocit, že tie netvory vznikli jeho vinou!“ Naštvane prskala. „Kvílivý zvuk utrpenia som počula všade na tej planéte!“ Smutne pokrútila hlavou. „Viac ti ale neviem povedať.“ Povzdychla si. „Každopádne, veľa šťastia.“ Podala mi ruku. „Budeš ho potrebovať.“ Opätoval som jej podanie a vybral som sa rozlúčiť s Manym. Bol dosť nervózny a ani trochu sa mu tento plán nepozdával, no už sme nemohli cúvnuť. Keď som sa s ním lúčil, požiadal som ho, aby zistil, o kom Tarial hovorila, keď spomenula sľuby. Možno to bola Ayra, no ak to bol niekto iný, mohol by som tak získať ďalšieho Mirnilčana, ktorý nesúhlasil s Ortom. Bolo však na čase, vydať sa na cestu. V rukách som držal kľúč ku koncu vojny. Kľúč, ktorý sa Ayre nepodarilo získať, som mal teraz ja.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie




Štatistiky

Online: 1
Celkom: 88683
Mesiac: 1692
Deň: 46