Choď na obsah Choď na menu
 


Anomália

microsoftteams-image--53-.png

article preview

Vzdychy a stonanie pomaly ustávali a ich ozvena kovovými chodbami slabla. Blonďavá Gwin ešte stále lapala po dychu, keď sa major začal obliekať. „To mi nedopraješ ani pár minút?“ Povedala udýchané.

            „Vieš, že nie sme na výlete.“ Odvetil chladným tónom major.

            „No aj tak, máme ešte dosť času.“ Namietala Gwin, ktorá by si ešte chcela užiť jeho prítomnosť. Bol vysoký, statný a hlavne veľmi nebezpečný. Ak by chcel, dokázal by ju zabiť behom pár sekúnd aj bez zbrane. Gwin, ale takáto moc a schopnosť ukončiť len tak niečí život, nesmierne priťahovala.

            „Inokedy.“ Odfrkol, keď v tom loď prešla na energiu z batérií, a inak jasné svetlo sa stlmilo. Gravitácia, vytváraná ťahom motora, bola preč. Major sa na chvíľu vzniesol, no potom poklepal pätami a jeho magnetické topánky sa aktivovali. Pritiahli ho späť ku kovovej podlahe lode. „Skontrolujem Alexa a vrátim sa.“ Jeho chladné oči spočinuli na nahých krivkách vznášajúcej sa Gwin. Nie jedného chlapa dokázala okúzliť a dostať tam, kam chcela. Majora ale ovládať nemohla. Pokojne odvrátil zrak, akoby jej krása bola niečo všedné, čo sa v pustej prázdnote vesmíru vidí všade aj keď opak bol pravdou. Dvere za majorom sa zavreli a on si to namieril na mostík. Klopkanie magnetických topánok sa nieslo všade po lodi.

„Ako to vyzerá?“ Major sa postavil vedľa Alexa. Ten bol vo svojom pilotnom kresle a pozorne pozoroval údaje z obrazovky.

            „Zatiaľ dobre.“ Odpovedal mu. „Bez zapnutého reaktoru by sme mali doraziť k obchodným trasám do dvoch dní a prakticky neviditeľní.“ Prekontroloval údaje na obrazovke. Major sa musel zohnúť, aby videl presný kurz. Jeho výška, takmer dva metre, bola v bojových lodiach veľkou nevýhodou. Boli často stiesnené. Jednotlivé izby a priestory mali na výšku niečo málo cez dva metre. Často sa tak musel pričupnúť aj keď málokedy to bolo aj nutné. Skôr šlo o prevenciu.

            „Ak by sa niečo zmenilo, tak mi to hneď hlás!“ Povedal mohutným hlasom, ktorý v drobnom Alexovi vzbudzoval strach. Alex sa aj mal čoho báť. Major bol známy tým, že sa s nikým nemaznal. Dráha piráta bola preňho ako stvorená, na rozdiel od armády, kde jeho činy neboli populárne aj keď boli potrebné. Aspoň podľa neho.

            „Major!“ Zakričala Roly. Zatiaľ čo pilot bol sám na úplnom vŕšku a jeho spoločnosť mu občas robil kopilot, v spodných podlažiach sa toho dialo viac. Artemis bola bojová loď, ktorú sa tejto posádke podarilo ukradnúť. Nešlo o pravú krádež. Skôr to bol masaker. Ich stará nákladná loď vydávala núdzový signál. Keď dorazila Artemis a prepojila sa s návnadou, čakalo ju nepríjemné prekvapenie. Posádka bojovej lode odolávala, no neodolala. Major teda získal poriadnu pirátsku loď a ako každá bojová loď, i táto mala hneď pod kokpitom taktickú miestnosť. Nejaký čas trvalo, než sa im podarilo odblokovať riadenie a ostatné konzoly, no teraz už bola plne v ich moci.

            „Čo sa deje?“ Major zbehol po kovových schodoch. Taktická miestnosť mala šesť samostatných pultov. Každý z nich dokázal ovládať všetky systémy lode. Väčšinou boli ale rozdelené. Každá stanica sa starala o istú konkrétnu vec a každý člen posádky mal svoju vlastnú stanicu. S pilotom a kopilotom tu bolo osem staníc.

            „Niečo tu mám.“ Loď bola pre nich nová. Stále zisťovali, čo vôbec dokáže. Tmavovlasá žena s výraznými tetovaniami po celej tvári, ktoré nedávali žiaden zmysel, sa zmätene dívala na poblikávajúce tlačidlo.

            „Bude to nejaká správa.“ Zamyslel sa major a po chvíľke sa dotkol červenej guľôčky na monitore.

            „Halo, ste v poriadku?“ Zvuk vychádzal z reproduktorov a odrážal sa o kovové steny lode. Major a Roly si vymenili zmätené pohľady.

            „Čo to, dopekla, je?“ Z nižšieho podlažia, kde bola kuchyňa, jedáleň a posilňovňa, kráčal Ivan. Kovové schodisko sa prehýbalo pod jeho váhou a ťažký krok takmer prehlušil volanie z vysielačky.

            „Čo si zač?“ Odpovedal major. Znel naštvane, nakoľko si jeho novú loď nemal nik všimnúť ešte pár dní.

            „Šéfko, ako to myslíš?“ Z vysielačky zaznel radostný aj keď trochu zmätený hlas.

            „Kto si a kde si!“ Major mykol hlavou k Ivanovi. Ten vedel, čo má robiť. Zbehol dole po schodoch a už zvolával zvyšných členov posádky. V najnižších poschodiach, tesne nad reaktorom, bola zbrojnica. V podlaží medzi zbrojnicou a kajutami, ktoré susedili s kuchyňou, bola prechodová komora. Tam sa všetci ostatní mali stretnúť,  a to ozbrojení až po uši.

            „Ako to myslíš?“ Začudoval sa hlas.

            „Čo si zač!“ Mávol na Alexa, ktorý to všetko pozoroval z horného podlažia. Ihneď začal pátrať po lodiach v okolí. Potom ale pokýval hlavou. Okolie bolo čisté.

            „To si zo mňa robíš srandu?“ Odfrkol hlas už naštvane.

            „Ihneď sa identifikuj, inak začneme strieľať!“ Major blafoval. Strieľať síce mohol, ale nevedel na čo.

            „Veď to som ja, Hugo, čo ma nespoznávaš?“ Nastalo ticho. „Pred hodinou som šiel von opraviť ten zasratý kryt kanónu. Nešiel otvoriť. Keď som dokončoval prácu, zbadal som niečo ako výboj energie smerujúci k lodi. Volal som vás, no nik sa neozval. Výboj zachytil loď len svojím okrajom a vyradil moje magnetické topánky. Mal som čo robiť, aby som sa chytil lode!“ Pokračoval udýchaným tónom. „Tak ma neser!“ Odfrkol. „Už sa ledva držím a nemôžem otvoriť prechodovú komoru. Ovládanie je zaseknuté.“

            „Bude to nejaká pasca.“ Poznamenala Roly.

            „Major.“ Ozvalo sa cez vysielačku.

            „Pokračuj Bertram,“ odpovedal major.

            „Myslím si, že niekto je vonku.“ Povedal neisto.

            „Znova má halucinácie!“ Odfrkla Roly. „Znova si si niečo šľahol?!“ Odfrkla mu.

            „Nie!“ Odpovedal podráždene.

            „Niekto je pred komorou. Je sám.“ Pridal sa Ivan, ktorý dorazil až po Bertramovi. „Čo máme robiť?“ Po chvíľke uvažovania, na podlaží s prechodovou komorou, sa ozval majorov hlas.

            „Pusťte ho dnu, ale opatrne.“

            Ivan sa pozrel na svojich kumpánov. Feťák Bertram, ktorému v hlave zostalo už len málo z jeho pôvodných vedomostí, držal v rukách ťažkú brokovnicu. Gwinet, nízka žena, no schopná takmer čohokoľvek, si vzala pištoľ. Na jej tvári ešte zostala červeň z rozkoše, no jej pohľad bol sústredený a pripravený na hocičo. Doktor Emil sa radšej stiahol. Zbrane neboli to, v čom by vynikal. Pri masakroch, ktoré videl, by sa nie jednému zdvihol žalúdok. Jemu to ale nič nerobilo. Keď však vzal do ruky zbraň, roztriasol sa a šanca, že zastrelí niekoho zo svojich bola väčšia, ako tá, že trafí nepriateľa.

            Ivan sa natiahol k panelu. Tlak v komore sa znížil na nulu a vonkajšie dvere sa odomkli, ale neotvorili. Chlap v skafandri ich silou odtlačil, a pomaly vletel do vnútra. Jeho magnetické topánky boli v celku, no nesvietili. Akoby boli vybité. Ivan to hneď ohlásil majorovi, a ten dal pokyn, aby pokračovali. Medzitým sa k ním pridal aj Alex. Dobehol od kormidla s pištoľou v ruke, aby nahradil doktora.

            Neznámy muž zavrel dvere do kozmu manuálne a komora sa natlakovala. Vzápätí na to sa systém rozblikal zelenými farbami. Zrejme šlo o malú poruchu, ktorá sa akosi opravila sama, manuálnym otvorením a zatvorením. Po chvíli sa otvorili aj dvere do lode. „To vám to ale trvalo!“ Vyštekol naštvaný Hugo. „Dajte tie zbrane preč!“ Odfrkol.

            „Kto si?“ Opýtal sa Ivan.

            „Ivan, prestaň si zo mňa strieľať!“ Odfrkol podráždene Hugo. „Čo je to s vami všetkými? Alex, Bertram, Gwinet, prečo na mňa mierite?“

            „Alex, prezri ho.“ Zavelil Ivan. Alex sa hneď dal do práce. Mykol zbraňou k Hugovi a ten rozpažil ruky. Postupne prechádzal od hlavy, až po päty.

            „Doriti!“ Zanadával, keď bol asi uprostred.

            „Dávaj pozor, ty nemehlo!“ Odfrkol Hugo a Alex vytiahol z jeho opasku s náradím jeden z vrtákov. Bol zlomený a Alex si oňho porezal dlaň. Naštvane udrel do chrbta Hugovi, aby sa pohol dopredu. Kvapky krvi, z jeho ruky, vyprskli do lode, v ktorej nebola gravitácia.

            „Naozaj skvelé!“ Pochválil ho Ivan. „To si upraceš!“ Prísne sa na Alexa zadíval. „Vezmite ho do cely. Major bude vedieť, čo sním.“ Zavelil, zatiaľ čo Alex si obviazal ruku a rýchlo utrel tých pár kvapiek krvi, ktoré sa už nalepili na steny, ako aj na skafander Huga. Kúsok trička, ktoré na to použil, vyhodil do odpadu. Ten sa vystrelil do vesmíru.

            „Čože? Prečo?“ Namietal Hugo, no nepomohlo mu to. Ivan ho vliekol chodbou a keď sa mu vytrhol zo zovretia, aby sa obhájil, dostalo sa mu len úderu do hlavy. Narazil do steny, v ktorej boli uložené fľaše s kyslíkom, dezinfekciou, plynom a ďalšími látkami. Pri dopade zasiahol panel, ktorý ovládal magnetické úchyty. Fľaše povolili a vyleteli do priestoru. Alex, ktorý im šiel v pätách, ich začal ukladať späť, zatiaľ čo Huga zavreli do malej miestnosti, kde bola len posteľ a záchod.

            Reaktor nebežal. Loď šla na zotrvačnosť a bez funkčných magnetických topánok bol Hugo ponechaný prostrediu bez gravitácie. Vznášal sa vo svojej cele. Prvých pár minút sa snažil kričať. Domáhal sa pozornosti a vysvetlenia, no nik nereagoval. Vzdal to teda a oddychoval unášaný nulovou gravitáciou.

            Po asi hodine začul známe klopkanie magnetických topánok, o kovové podlahy lode. Niekto za ním šiel. Nielen niekto. Krokov bolo akosi priveľa. Po chvíli sa otvorili dvere a do cely vošlo zvyšných sedem členov posádky.

            Major, nechválene známy veterán s výškou presahujúcou bežných ľudí a riedkymi hnedými vlasmi, šiel prvý. Za ním bola tmavovlasá potetovaná Roly. Známa svojou brutalitou, rovnako ako jej najstarší známy, doktor Emil, ktorý šiel hneď za ňou. Emil bol len o máličko nižší ako stoosemdesiat centimetrový Hugo. Jeho útla postava sa ale nemohla rovnať Hugovmu vyšportovanému telu. Ďalej do cely vošli aj Alex, Gwinet, Ivan a Bertram. Každý z nich mal na rováši hneď niekoľko zločinov. Hugo ale nebol výnimkou. Dalo by sa povedať, že by svojou krutosťou a počtom obetí mohol konkurovať aj majorovi.

            „Takže ešte raz. Kto si?“ Major začal pokojne.

            „Už som vám to povedal miliónkrát. Som Hugo a spoločne sme prepadli Artemis, doplnili zásoby v Gravione a pokračovali sem.“ Hugo sa snažil znieť pokojne, ale jeho hlas sa triasol. Nemohol uveriť tomu, čo si to naňho jeho kumpáni pripravili. „Pred asi tak dvomi hodinami, ak rátam aj pobyt tu, som šiel von. Dvere na prednom kanóne sa zasekli, a tak som ich šiel opraviť. Keď mi neveríte, skontrolujte strieľňu tri. Dvere som ešte neopravil, pretože prišla tá vlna, a toto divadlo!“ Major sa pozrel na Alexa. Ten vytiahol prenosný datapad a vyhľadal dvere strieľne tri. Aj keď Hugo stál na opačnej strane datapadu a videl obraz obrátene, bolo na ňom červenou vyznačené, že niečo nie je v poriadku.

            „Povedz mi, s kým si sa stretol naposledy, pred tým, ako si šiel von.“ Pokračoval pokojne major.

            „Posledný?“ Zamyslel sa Hugo. „Myslím, že to bola Gwinet. Ona prišla na to, že sú dvere zaseknuté, a tak som šiel von.“ Zastavil, aby sa nadýchol, keď si odrazu na niečo spomenul. „Nie! Počkaj! Posledný bol Bertram. Stretol som ho cestou k pretlakovej komore. Znova snoril pri fľašiach s dezinfekciou.“ Škaredo sa zadíval na Bertrama. „Nikdy nemáš dosť, čo?!“ Odfrkol. Bertram kedysi pracoval s veľkým množstvom všakovakých chemikálií, až sa stal závislým na ich fetovaní. To mu poškodilo mozog a často mál výpadky či návaly zlosti. Jeden taký sa chystal aj teraz, no doktor mu stihol pichnúť jemné sedatívum hneď, ako sa jeho veľké pracky zavesili okolo Hugovho krku.

            „Vezmi ho preč.“ Major vydal pokyn Alexovi. Ten vzal omámeného Bertrama a odviedol ho preč.

            „Veď si to pozrite. Všetko musí byť na bezpečnostných kamerách.“ Naliehal Hugo.

            „Pozreli sme si to.“ Major sa pozrel na Roly, a tá hodila k Hugovi pár magnetických topánok. Ten si ich s radosťou nasadil a znovu mohol kráčať po kovovej podlahe. „Na záznamoch si.“

            „Takže mi veríte?“ Hugo si užíval chôdzu aj keď okolo neho bol stále stav bez tiaže.

            „Čo bola tá vlna? Senzory nič nezaznamenali.“ Pokračoval major.

            „Netuším.“ Hugo pokýval hlavou. „Videl som len veľký biely kruh s jasným žiarivým okrajom, ktorý slabol smerom k stredu kruhu. Celý kruh mohol mať priemer aj niekoľko kilometrov.“

            „Lenže nik iný ho nevidel, nik si ťa nepamätá a odrazu sa objavíš na kamerových záznamoch.“

            „Čo moja kajuta? Mám tam predsa svoje veci a na kajute svoje meno. Hugo Erwing. Paluba štyri, úplne na konci.“

            „Tam je prázdna izba.“ Zašepkal Ivan, no Hugo to počul.

            „Len si to overte!“ Hugo zvraštil čelo. Major prikývol a Ivan sa pobral preč. „Skúste kameru na mojej prilbe.“ Zamyslel sa Hugo. „Možno zaznamenala tú vlnu.“

            „Gwinet, zbehni po jeho prilbu.“ Povedal major a Gwinet mu darovala škaredý výraz. Ako poskoka a pokusnú myš používali Alexa. Teraz jeho miesto musela zastúpiť Gwinet, a to sa jej nepáčilo.

            Po pár minútach sa obaja vrátili. Ivan neochotne potvrdil, že tam našiel jeho izbu. Bola len stroho zariadená, tak ako každá, no na dverách svietilo jeho meno. Keď Gwinet prepojila záznam z jeho prilby s datapadom, ukázalo sa na ňom presne to, čo Hugo opisoval.

            Dôkazy boli jasné. Nevedno prečo, každý okrem Huga stratil pamäť, aspoň teda pamäť, ktorá sa týkala Huga. Záznamy z kamier, jeho izba na chodbe a spomienky, ktoré boli jasné a čisté, no neobsahovali Hugovu tvár, to všetko spôsobilo zmätok. Majorov hrubý hlas a hlavne jeho povesť, budila v ostatných viac strachu ako rešpekt. Keď teda vzal Huga a ostatných na ošetrovňu, aby doktor urobil na každom z nich všetky vyšetrenia, ktoré existujú, neodhodlali sa mu oponovať. Aj keď si mnohí z nich boli istí, že ich spomienky sú čisté, jeho hlas v nich tú istotu nadlomil.

            Jeden po druhom prechádzali testami. Prvý šiel Hugo. Okrem modrého oka, ktoré bolo genetickou abnormalitou, keďže jeho druhé oko bolo hnedé, nenašiel doktor nič. Potom šli ostatní členovia posádky. Jeden za druhým prechádzali testami bez toho, aby doktor niečo povedal. Implantáty a vylepšenia mal každý z nich. Väčšina aj vďaka implantátom cítila, že doktor na niečo prišiel, no nechával si to zatiaľ pre seba.

            „Pohni kostrou!“ Doktor zvrčal na Alexa, ktorý bol posledný na rade. Ten sa posadil do kresla a doktor začal procedúru. „No do pekla!“ Ihneď si striekol dezinfekčný roztok na ruky a na tvár si nasadil masku. Ostatní v miestnosti inštinktívne zopakovali to, čo doktor.

            „Čo je? Čo sa deje?“ Spanikáril Alex.

            „Major,“ doktor pokývol, aby k nemu prišiel bližšie. „Gorgotská interenčná avália.“ Major takmer stuhol. „Myslím,“ doktor si prezeral údaje, „že sme to zachytili včas.“ S úľavou si povzdychol. „Mali by sme ho ale zmraziť, kým nezoženieme liek. Alebo ho môžeme použiť ako biologickú zbraň.“ Na jeho a aj majorovej tvári sa objavil úškrn. „Nejaké pekné pozemské mesto by sa istotne potešilo, keby ich navštívil.“

            „Zmraz ho!“ Major sa prísne zadíval na Alexa. Tušil, že sa zrejme nakazil pri ich poslednej návšteve prístavu. Obyvatelia v okrajových oblastiach, kam často pristávali pirátske lode, boli špinaví prenášači rôzneho svinstva. Im samotným by to zrejme nič neurobilo, no Majorovi a jeho posádke, ako aj vyspelejším svetom či základniam, by táto choroba poriadne podkúrila pod zadkom.

Alex sa bránil zbytočne. Do jeho žíl už prúdili sedatíva, a takmer okamžite ho uspali. Doktor si začal chystať kryokomoru, zatiaľ čo major vysvetľoval ostatným, čo sa stalo. Alex bol nakazený veľmi nebezpečnou chorobou. Jej inkubačná doba bola dlhá a infekčnosť prichádzala po dvoch týždňoch od nakazenia, no samotné príznaky, až po mesiaci či dlhšie. Dokázala by vyhladiť celé mestá aj svety. Aj keď na ňu existoval liek, bol drahý a účinný len pokiaľ šlo o prvú fázu. Každý, pri kom sa prejavil niektorý z prvých symptómov, mal len desaťpercentnú šancu na to, že by liek zabral. Bez neho bola šanca na prežitie menšia ako pol percenta. „Prišli sme na to včas.“ Povedal na záver posádke, zatiaľ čo Alexovo telo už ležalo zmrazené.

„A na čo si ešte prišiel?!“ Popohnal ho Ivan.

„Každý z nás, teda okrem neho,“ ukázal na Huga, „Má v mozgu čosi zvláštne. Anomáliu.“ Na monitore sa zobrazil snímok mozgu. Podľa popisu v ľavej dolnej časti patril tento mozog majorovi. V prednej časti mozgu bolo malé žiarivé koliesko.

„Môžeš to zväčšiť?“ Hugo zvraštil čelo. Doktor sa pozrel na majora. Ten prikývol a čelný lalok sa zväčšil. „Vyzerá to ako tá vlna. Teda jej malá verzia.“ Zamyslel sa Hugo.

„Súhlasím.“ Prikývol doktor a vedľa na obrazovke sa zobrazil spomalený záber vlny, ktorý bol zaznamenaný Hugovou prilbou. „Netuším, čo to je ani ako to liečiť. Má to aj Alex, no ten má teraz väčšie problémy.“ Zlovestne sa uškrnul.

„Ale ako to súvisí s nami a s tým, že si ho nepamätáme?!“ Začudoval s Bertram.

„Je to predný lalok. Oblasť, kde je okrem iného uložená aj pamäť.“ Doktor nahlas premýšľal. „Neviem, čo s tým. Jediné, čo môžeme robiť, je počkať. Možno to prejde samo.“ Zatváril sa neisto a vzal zo skrinky niekoľko vznášajúcich sa prísaviek. „Potrebujem dobrovoľníka. Napojím ho na prístroje a budem sledovať, či sa to nezväčšuje.“

„A ak áno?“ Odvetil major aj keď odpoveď poznal.

„Tak máme problém. Mohli by sme zabudnúť nielen naňho, ale aj na všetko ostatné.“

„Daj to sem!“ Major sa ponúkol ako dobrovoľník. Doktor sa hneď dal do práce. Pripevňoval snímače na jeho hlavu, pričom mu vyholil aj tých pár vlasov, ktoré mu ešte zostali. Popravde takto vyzeral lepšie, čo ocenila Gwinet tak, že si prešla jazykom po perách. „Bertram, vydezinfikuj Alexovu izbu.“ Vydal rozkaz, kým si doktor robil svoju prácu.

            „Vážne?“ Zaprotestovala Roly. „Je to už len feťák! Radšej to urobím ja!“ V tom ju Bertram chytil za rameno tak silno, až zastonala.

            „Ty štetka jedna! Choď liezť niekomu do postele a nie mne do práce!“ Odfrkol podráždene. Doktor sa už pripravoval, že mu pichne ďalšie sedatíva. Bertram ale pustil Roly a naštvane odkráčal preč.

            „Roly, vezmi Huga do kuchyne.“ Major unavene pokýval hlavou. „Kým nezistíme viac, budeš mať obmedzený prístup k lodi. Nechcem ťa vidieť v zbrojnici ani pri reaktore.“ V jeho očiach bolo čosi iné. Bol pripravený dať mu velenie pre prípad, že by stratili pamäť úplne. „Je to jasné!“ Varovne zodvihol prst na Huga. Ten len ťažko prehltol a prikývol.

            Roly a Hugo šli do kuchyne. Alex bol zmrazený. Bertram dezinfikoval jeho miestnosti. Gwinet a Ivan šli na mostík. Niekto predsa len musel strážiť okolie, zatiaľ čo doktor pripájal majora k prístrojom.

            „Tu máš!“ Roly hodila pred Huga čosi, čo pripomínalo zvratky.

            „Čo je to s tebou Roly? Nikdy si takáto nebývala.“ Zarazil sa Hugo.

            „To tvrdíš ty!“ Odfrkla podráždene.

            „Vieš čo! Sadni si a ja ti urobím cappuccino. Dva cukry, trochu mlieka a škorice.“ Vstal a vybral sa ku kávovaru. Roly vyzerala zaskočene. Aj keď sa plavili na rôznych lodiach už pár rokov, nebola to posádka, ktorá by sa zmenila na rodinu. Boli to skôr len vyhnanci, ktorí mali spoločný cieľ, a to peniaze z tovaru prepadnutých nákladných lodí a predaja zajatcov. Prekvapilo ju, že vedel, akú kávu mala rada. Takéto informácie nepatrili k bežnej komunikácii tejto posádky. Občasný sex s niekým z posádky alebo zo staníc, kde kotvili či bitka za účelom vyventilovania, bolo to, čo predstavovalo jej spoločenský život.

            Príjemná zmena. Pomyslela si, keď ochutnala jeho cappuccino. Síce nebolo veľmi chutné, no v nulovej gravitácii, a s tým, čo mali na lodi, by to lepšie nešlo. Z niekoľko minútového rozhovoru ich ale prerušil majorov hlas, ktorý vychádzal z palubnej komunikácie. „Doktor ihneď k Alexovej kajute.“ Roly a Hugo si vymenili pohľad a obaja sa rozbehli ku kapitánovi.

            „Ježiš! To je smrad!“ Puch dezinfekcie a čohosi ďalšieho napol Roly, a tá vyvracala cappuccino. V nulovej gravitácii sa po chodbe rozniesol nielen smrad zvratkov, ale aj ich všade lietajúce kúsky.

            „Uprac to!“ Skríkol major. Roly nahmatala západku. Otvorila malú skrinku a z nej vytiahla čosi ako vysávač. Postupne pozbierala všetky kúsky. „Neodkladaj ho!“ Zastavil ju.

            Keď sa s Hugom priblížili k Alexovej izbe, zbadali zdroj toho smradu. Skrz malé okienko sledovali, ako sa Bertramovo bezvládne telo vznášalo v miestnosti plnej krvi a roztrhaných vnútorností. Tie ešte stále vytekali z rozleptaných rán po celom tele. Aj keď boli dvere zatvorené, smrad sa rozšíril do chodby. Systém automaticky uzavrel ventiláciu, až keď zaznamenal možnú toxicitu.

            „Čo sa stalo?“ Dobehol Ivan s doktorom Emilom.

            „Ten kretén si vzal zlú fľašu. Dezinfekcia, ktorú použil, sa môže používať len pri gravitácii.“ Ukázal na robustnú šedú fľašu s fialovým štítkom, ktorá sa vznášala vedľa bezvládneho tela.

            „Aerosol sa musel hneď po použití rozplynúť do celej miestnosti. Bertram ho vdychoval, a kým si uvedomil, čo sa deje, bolo neskoro. Plyn rozožral jeho pľúca a pokračuje v tom aj teraz.“ Doktor zhodnotil situáciu. „Tomu už nepomôžeme a bez gravitácie by sme skončili rovnako ako on, ak by sa dvere otvorili.“ Roly vrátila vysávač späť do skrinky hneď, ako bolo jasné, že sa čistenie nekoná.

            „Ivan, choď skontrolovať fľaše. Bertram bol feťák, ale nie hlupák.“ Ivan prikývol a rozbehol sa preč.

            Netrvalo dlho a každý vedel, čo sa stalo. Keď vláčili Huga chodbou, dopadol na fľaše, ktoré sa rozleteli všade po okolí. Alex, ktorý ich mal poskladať späť, urobil chybu. Vymenil fľašu s dezinfekciou pre nulovú gravitáciu s tou, ktorá sa dala použiť len v podmienkach s gravitáciou. Bertram vzal  v hneve fľašu zo správnej police, no neskontroloval si štítok. Major zúril. Ten malý hajzel Alex, ktorého si najali, aby pilotoval loď, zabil jedného z nich. Aj keď to bola nehoda, každému došlo, že Alex to mal spočítané. „Hneď, ako naplníme loď, vysadíme ho niekde na Zemi!“ Zavelil rázne major. „Alebo sa skúsime zbaviť tej anomálie pokusmi na ňom, a ak prežije, uvidíme čo ďalej!“

            Loď sa prepla do nočného režimu. Hliadku mala Gwinet a Hugo. Ani jeden z nich z toho nebol nadšený. Na palube vládla ponurá atmosféra a puch rozožratých vnútorností bolo cítiť aj na mostíku. Nik z nich nemal chuť niečo povedať. Nie že by bolo čo. No takéto ticho bolo lepšie, ako zbytočné reči o tom, za čo jeden alebo druhý minie svoj podiel z úlovku. Pár slov, ktoré si vymenili, boli: „Odskočím si, prevezmi to za mňa.“ Alebo v preklade: „Idem na WC.“ No tiež to mohlo znamenať aj mnoho ďalších vecí, od sexu, cez masturbáciu, až po obyčajné odbehnutie si po niečo k jedlu. V taktickej miestnosti sedel každý za tým istým svojím pultom, počas každej hliadky či akcie. Preto si len na tých pár minút previedol ovládanie k sebe z druhého pultu, a potom ho znovu vrátil. Pred koncom služby prišla dobrá správa. Podivná vec, ktorá blokovala ich pamäť, slabla. Doktor spočítal, že potrvá ešte pár dní, kým úplne zmizne.

            „Výmena!“ Odfrkol podráždene Ivan. Bol unavený a Bertram bol ten, s ktorým sa poznal takmer od detstva. Ešte z čias keď Bertram vyrábal drogy a on ich, spolu s bratom Artom, roznášal do ulíc Irosu. Preto ho ani dobrá správa o návrate pamäti neupokojila. „Kde je Roly?! Kurva jedna!“ Zanadával aj keď to nemal vo zvyku na jej osobu. Síce s ňou nie jedenkrát spal, no mal ju ako tak v úcte. Teraz ale meškala na hliadku a on, ako zástupca majora, si to s ním nechcel rozhádzať.

            „Dôjdem po ňu!“ Ponúkla sa Gwinet po tom, čo Roly neodpovedala na volanie.

            Gwinet, blondína, ktorá sa vyznala v obchodovaní a mala kontakty s bohatými ľuďmi čierneho trhu, dokázala predať čokoľvek, čo by ukradli, a to za dobrú cenu. O nej by Ivan mohol z plných pľúc povedať, že bola kurva. Nebolo ale tajomstvo, že to bola aj majorova štetka, a tak si každý dával pozor, čo hovorí.

            Gwin zbehla po schodoch do nižších poschodí. Kajuta Roly bola hneď na začiatku. Ozvalo sa silné dunenie päste o dvere. „Vstávaj! Máš službu!“ Kričala Gwin, no nik sa neozval. Nakukla teda cez malé okienko dnu. „Dofrasa!“ Vytiahla datapad a zavolala doktorovi. „Ihneď sem príď! Roly je v bezvedomí a z úst jej ide pena!“

            Trvalo sotva pár minút, než sa zburcovala celá loď. Doktor Emil už ale nemohol nič robiť. „Smrť predávkovaním skombinovaná s chľastom!“ Vedľa jej tela sa vznášala takmer prázdna fľaša lacného alkoholu z vonkajších sústav. Lekárnička, v ktorej mala lieky proti depresii, bola prázdna. Pena sa z jej úst pomaly vznášala po celej izbe. Boli to jasné indikátory. Na pokyn majora spravil doktor ešte pár testov. Sken jej žalúdka ale potvrdil predávkovanie.

            „Došľaka!“ Ivan udrel päsťou do steny, ktorá sa jemne ohla. „Čo sa to tu deje?!“

            „Ja neviem, neverím mu!“ Odvetil Hugo. Obaja stáli na chodbe pred ošetrovňou. Doktor ukladal telo Roly do mrazničky, zatiaľ čo major a Gwinet šli na mostík, kde nechceli byť rušení.

            „Neveríš majorovi!“ Ivan ho prebodol pohľadom.

            „Nie majorovi, ale doktorovi!“ Zašepkal. „Zamysli sa,“ naklonil sa k Ivanovi. „Najskôr záhadná choroba, ktorá uväznila Alexa v boxe a nalákala Bertrama, ktorý nebol vo svojej koži, aby pracoval s nebezpečnými látkami. Jeho telo ešte stále lieta v kajute a doktorovi je to jedno. Potom Roly, ktorej lieky predpísal práve on! To nemôže byť náhoda. Nie po tom, čo je zač.“ Hugovi sa hlas triasol, akoby hovoril o samotnej smrti a nie o človeku.

            „Každý máme niečo za sebou!“ Ivan sa snažil znieť rázne, no nešlo mu to.

            „Vážne? Ty si uniesol transporty plné detí pri evakuácii Irosu a následne si na nich robil pokusy, pitval ich a ktovie, čo ďalšie?“ Hugo pokýval hlavou. „O tom pochybujem.“ Pozrel sa na Ivana, no to, čo zbadal sa mu vôbec nepáčilo. Na čele mu navrela ohromná žila a jeho oči sa až neprirodzene vypúlili von.

            „Uhni!“ Odsotil Huga do steny. Jeho hlava narazila do kovu a zanechala menší fľak od krvi. Tá sa ale v nulovej gravitácii začala rozlietať do chodbe.

            „Čo to robíš?“ Stihol povedať skôr, ako Ivan vošiel do ošetrovne. No nič viac. Omráčený ranou sa sotva držal pri vedomí. Zvládol ešte vytiahnuť datapad a stlačiť núdzové tlačidlo.

            „Ty sviňa!“ Počul, ako Ivan nadával, a potom nasledovali zvuky rozbíjajúcich sa vecí. „Ty si robil pokusy na deťoch z Irosu! Ja som to tušil!“ Výkrik, po ktorom nasledovalo tiché stonanie doktora. „Bol medzi nimi môj brat!“ Zaznel ohlušujúci výkrik. Hneď na to zazneli ďalšie tri, každý slabší a slabší.

            „Čo sa to tu deje!“ Zo schodiska zoskočil major a za ním aj Gwinet. „Pozri sa naňho!“ Ukázal na Huga. Gwinet ho chytila a zatlačila mu na ranu na hlave. Unikanie krvi sa tak spomalilo. „Ivan! Otvor dvere!“ Major búšil do dverí, no bezvýsledne. Z druhej strany sa ozýval hrozivý krik. Major vytiahol zbraň a vystrelil do zámku. Dvere povolil a kúsky kovu sa rozleteli do priestoru. Mali šťastie, že šrapnely nikoho nezasiahli. Nemal ale čas premýšľať, a teraz mohol odsunúť voľné dvere ručne. Vbehol dnu a hneď na to zaznel výstrel. Jeden výstrel, po ktorom nasledovalo ohromné množstvo krvi, ktoré sa vyvalilo do chodby. Gwinet nahmatala skrinku s vysávačom a ihneď začala nasávať väčšie a menšie guľôčky krvi.

            „Čo sa to stalo?“ Hugo si podržal ranu na hlave a vošiel do ošetrovne. Voľne vznášajúce sa telo Ivana malo v hlave jedinú dieru. Doktor už ale také šťastie nemal. Štyri tupé koly, ktoré ešte pred chvíľou tvorili nohy stoličky, boli teraz zabodnuté do jeho končatín. Ivan ho doslova prišpendlil k stolu ako pokusnú žabu na hodinách biológie, a potom pokračoval. Zrejme skalpelom rezal doktorov trup na kusy. Doktor ešte stále žil, keď prišiel major, no trvalo to sotva pár sekúnd, než naposledy vydýchol. „Čo sa to, dopekla, deje!“ Zanadával Hugo. „Najskôr tá vlna, potom si na mňa nik z vás nepamätá, a teraz toto?!“ Zatiaľ čo majorova tvár bola plná hnevu, Hugo vyzeral, že sa každú chvíľu rozplače. Ešte aj Gwinet si dokázala zachovať tvrdší výraz v tvári, aj keď jej ústa neprirodzene mykali.

            „Aký je plán?“ Opýtala sa po chvíli.

            „Taký ako bol!“ Major odvetil chladne. „Ty upraceš telá!“ Ukázal na Huga. Neochotne, no vydesene z majorovho pohľadu, súhlasil. „Pokračujeme k obchodnej trase. Delíme sa na tretiny. V dokoch naberieme novú posádku.“ Na chvíľku sa zadíval na monitor so snímkami jeho mozgu. Jasne na ňom žiaril červený nápis signalizujúci zmenšenie anomálie. „Do práce!“ Rázne a odhodlane odišiel z ošetrovne späť do riadiaceho centra lode.

            Po niekoľkých hodinách čistenia krvi a ukladania tiel do mrazničiek, bol Hugo hotový. Nebolo zvykom, že by sa takéto telá ukladali. Väčšina pirátskych lodí ich proste vyhodila do vesmíru. Väčšina z nich, ale nemala mrazničky. Mŕtve telá sa ale dali speňažiť. Každá stanica ich vykupovala pre výrobu hnojiva. Teraz, keď bolo päť z ôsmych členov posádky mŕtvych, nebolo isté, či nájdu obchodnú loď, ktorú by dokázali obsadiť. Príjem aj keď z takéhoto zdroja, bol stále príjem.

            Ubehol takmer deň. Všetci traja sa mali neustále na očiach. Pomaly si začínali myslieť, že je táto loď prekliata a že nejaká nehoda ich čaká hneď za rohom. Loď sa ale konečne blížila k obchodnej ceste. Na senzoroch zbadali malú prepravnú loď Arbegast. Jej posádku tvorili len dve osoby. Malý, ľahko dostupný cieľ, ktorý zrejme neprevážal nič cenné. Bolo to ale lepšie ako nič.

            „Pripraviť na jedno G.“ Zavelil major. Všetci traja boli pripútaní a v skafandroch pre každý prípad. Major sa ujal pilotovania. Hugo sa posadil do kresla kopilota aj keď s tým nemal veľké skúsenosti. Major bol väčšinou kopilotom a Hugove miesto bolo dole. Gwinet sedela pri svojom pulte, do ktorého mala presmerované ovládanie zbraní a kontrolu škôd.

            „Spúšťam reaktor.“ Hugo na majorov pokyn spustil reaktor.

            „Kurva!“ Loď sa zatriasla a zo spodných poschodí bolo počuť výkrik a následne ticho prelínané len zvukom elektrických výbojov. Major sa odpútal a v nulovej gravitácii kopol do pultu pred ním. Pohol sa tak ku schodisku.

            „Čo sa stalo?“ Kričal za nim Hugo.

            „Gwin je mŕtva.“ Povedal s chladom v hlase. „Jej stanica...“ Hugo rýchlo vybral kameru, ktorá mala aký taký pohľad na jej miesto. Gwinet sedela s rukami na konzole. Elektrina, ktorá z konzoly vychádzala, ešte stále triasla jej bezvládnym telom. Ak by nemali na sebe skafandre, istotne by cítili puch spálených vlasov a mäsa.

            „Reštartuj systém.“ Zavelil major. Hugo resetoval systém, no hneď na to naskočil reaktor. Gravitácia sa v momente zmenila z nulového stavu na pozemskú. Hugo zaregistroval len tupý pád čohosi veľkého. Odpútal sa zo stoličky a vstal. Major, ktorý sa vznášal nad schodiskom, bol teraz na jeho dne.

            „Ty idiot! Nevypol si sekvenciu štartu pred reštartom.“ Ležal na kovovej podlahe v neprirodzenom stave a jediné, čo sa hýbalo, boli jeho pery. „Asi mám zlomenú chrbticu.“ Na jeho tvári bolo vidieť márne pokusy o to, aby sa pohol. „Na čo čakáš?! Odnes ma na ošetrovňu a nastav regeneráciu nervov.“ Zavelil a Hugo zbehol po schodoch dole.

            „Skočím po prenosného lekára. Pohyb by ťa mohol zabiť.“

            „Pohni si!“ Zakričal za Hugom, ktorý už bežal na ošetrovňu. Po chvíli bol späť aj s prenosným diagnostickým prístrojom. „Ako to vyzerá?“

            „Žiadne poškodenie orgánov ani vnútorné krvácania. Okrem poškodenej miechy tu nič nie je. Oblek zrejme pohltil ostatné nárazy, ale úder chrbta o kovové zábradlie bol naň priveľa.“ Skonštatoval Hugo a vzal majora popod ramená. Jeho silné ruky zvládli odtiahnuť aj vysokého majora po schodoch do nižších poschodí.

            „Počkaj, kam to ideš?!“ Začudoval sa major, keď míňali ošetrovňu. Hugo ale neodpovedal. „Ty hajzel jeden, kam ma to nesieš!“ Major začal nadávať a kliať, no Hugo si ho nevšímal. Niesol jeho bezvládne telo až ku prechodovej komore.

            „Počkaj tu.“ Uškrnul sa a nechal ho pred prechodovou komorou. Vstúpil dnu, vypustil vzduch a na pár minút sa stratil niekde na trupe lode. Keď sa vrátil, mal pri sebe robustnú krabicu. Mala vlastné magnetické nohy a kráčala do prechodovej komory. Dvere sa zavreli a komora sa natlakovala. Hugo vošiel do lode a potiahol telo majora dovnútra. Ten klial, nadával, vyhrážal sa, no potom začal prosiť a nariekať. Hugo ale nereagoval. Vybral z krabice veľký skafander, oveľa väčší ako je bežne potrebný a vložil doň majorovo telo. Keď sa skafander uzavrel, Hugo sa zhlboka nadýchol. „Major Henrich Toboran. Za zločiny, ktoré ste spáchali ako vojak, ale hlavne ako pirát, za spoluprácu s masovými vrahmi a napomáhaní im pri genocídach mnohých svetov, ste boli odsúdený na doživotný trest utrpenia. Vaše bezvládne telo bude vystrelené do prázdnoty vesmíru bez navádzacieho majáku. Špeciálny skafander dokáže filtrovať deväťdesiatdeväť percent všetkého, čo vyprodukuje vaše telo. Udrží vás nažive aj niekoľko storočí. Rozsudok je právoplatný podľa zákonov spojenej federácie. Proti rozsudku sa nie je možné odvolať.“ Dvere pretlakovej komory sa začali zatvárať.

            „To nemôžeš! Prosím, ja nechcem! Je to proti mojím právam! Ty kokot skurvený! Pusť ma von!“ Zmes pocitov vybublala na povrch. S Hugom to ale ani nehlo. Otvoril natlakovanú komoru a jeho telo bolo vymrštené do vesmíru. Trysky s programom, ktorý napísal Hugo sám, odnesú majora ďaleko do prázdnych miest vesmíru.

            Hugo sa zadíval na svoj datapad. Ešte nebol koniec. Najskôr zašiel za Bertramom. Jeho telo bolo už dosť rozložené, no pri zapnutom reaktore a gravitácii už nehrozila možnosť otravy. Upratal neporiadok a zabalil jeho telo do vaku. Cestou k mrazničkám prechádzal okolo nádob s plynom. Nálepky, ktoré na nich nalepil, keď ho Ivan udrel a on dopadol na fľaše, boli už preč. „Chudák Alex,“ prebehlo mu mysľou. Všetci ho mali za neschopného. Mysleli, že fľaše vymenil omylom, no on len videl holografické štítky, ktoré zamenili identitu. Akonáhle bolo po incidente, stačil malý pokyn do datapadu a štítky sa naspäť otočili.

            Kráčal chodbami a spomínal si na to všetko. Na trupe lode strávil osem dní. Osem dlhých dní sa učil všetko o tejto posádke. Osem dní pripravoval podvrhnuté zábery z kamier ako aj vlnu, ktorá mala zasiahnuť loď. Nabúral sa aj do ovládania kajút, aby zmenil meno jednej z nich. Ak by táto banda vlastnila loď dlhšie, stroho zariadená izba, len s menom na vstupných dverách bez akýchkoľvek osobných vecí, by ich neoklamala. Pomohlo mu aj hacknutie zdravotného centra a podhodenie falošných snímok mozgu s podivnou anomáliou. Nehovoriac o tom, že táto vojenská loď mala veľmi účinné bezpečnostné protokoly, ku ktorým mal vďaka zamestnávateľom plný prístup, na rozdiel od tejto bandy pirátov. Popravde, viac ako polovicu systémov stále nemohli ovládať. Časom by ich ale sprístupnili.

            Hugo vložil Bertramovo telo do mrazničky. Potom otvoril vak s Roly. Z náprsného vrecka vytiahol malú škatuľky a dlhý kovový kolík. Škatuľku priložil k jej stuhnutým očiam a po chvíľke z nich vypadli dve guľôčky, nie väčšie ako špendlíkové hlavičky. Pridali sa k asi tuctu ostatných. „Aké bolo to cappuccino?“ Opýtal sa stuhnutého tela. „Videla si opäť tie deti, ktoré si predhadzovala doktorkovi.“ Pokračoval chladným tónom. „Moji zamestnávatelia chceli, aby si takto trpela dlhšie, no zľutovanie si si zaslúžila.“ Povzdychol si. „Škoda, možno si mohla obstáť len s vezením za svedectvo proti tomu zvieraťu.“ Pokrútil hlavou. „Ešte že to bol mizerný doktor a nevšimol si mŕtvicu, ktorú ti moji malí priatelia spôsobili na môj pokyn, a tak ťa ušetrili všetkým tým hrôzam, ktoré zažili tie deti.“ Hugo veľmi nevedel, čím si tento dar milosrdenstva zaslúžila. Jej profilu a pozorovaniu venoval najviac času. Potreboval zistiť, ako dostať do jej jedla či nápojov malých robotov. Z toho, čo vypozoroval za osem dní, mal pocit, že bola jediná, ktorá by si zaslúžila zníženie trestu. Možno aj úprimne ľutovala to, čo urobila a možno si len zvykol na jej smiech a charizmu.

            Zavrel jej box a vytiahol zmrazeného, no stále živého Alexa. Z kovovej tuby vybral injekciu a vpichol ju do výživového roztoku, ktorý udržiaval jeho telo zmrazené a nažive. „Poskok urobil čo mal. Poslali ťa prehľadať ma. Tak, ako som si myslel, nie si veľmi šikovný. Zrejme preto si sa vyhol smrti. Len obyčajný poskok, ktorý sa poškriabe o nakazený hrot zlomeného vrtáku. Ale neboj. O pár týždňov si budeš odpykávať svoj trest, a potom snáď začneš nový život.“ Počkal, kým sa liek vpil do jeho tela a vrátil ho do mrazničky. Vírus v Alexovi bol slabý. Mal len imitovať skutočnú chorobu. Pre každý prípad mu ale dal liek a jeden vpichol aj sebe ešte pred akciou.

            V kovovej tube mal okrem protilátky aj malú ampulku. Neurotoxín v ampulke by zvládol zabiť všetkých na palube behom pár minút. Teda všetkých okrem neho samotného. Bolo to ale až krajné riešenie, ak by zlyhal pôvodný plán, ako aj plány B, C, D, E. Bol ale rád, že toto rýchle riešenie nemusel použiť.

            Hugo sa vrátil do veliteľského centra. Zostávala ešte Gwinet. Odpojil skartovač, ktorý nainštaloval na jej stanicu, keď mali spoločnú službu. Ten vydal taký silný impulz, že to Gwinet zabilo takmer okamžite. Vzal jej telo a pridal ho k ostatným. Potom sa vrátil na mostík. „Cieľ je stanica Marion.“ Posadil sa do pilotného kresla a zadal nový kurz. Vytiahol svoj datapad. Vyhľadal správu spred niekoľkých týždňov a pozorne si ju znovu prezrel, tak ako už mnohokrát pred tým.

Prijímateľ: Modré oko

Odosielateľ: ----------

Odmena: 12 000 000 (60% v prípade použitia rýchleho riešenia) + 5 000 000 bonus

Ciele:

Alexander Omaro – Priorita: Nízka – drobné krádeže a pašovanie – Trest – dva roky v nápravnom zariadení – Stav – Zadržaný

Gwinet Hario – Priorita: Stredná – vražda, kupliarstvo, krádeže cenných materiálov – Trest – bezbolestná smrť – Stav – Popravená

Ivan Kalo – Priorita: Stredná – vražda, predaj a pašovanie drog, vydieranie –  Trest – bezbolestná smrť – Stav – Popravený

Bertram Jo – Priorita: Vysoká – chemický útok na kolóniu Atero, predaj upravených liečiv do chudobných štvrtí, ktoré spôsobili závislosť až smrť  –  Trest – smrť pri ukrutných bolestiach – Stav – Popravený

Roly Armary – Priorita: Vysoká – podieľala sa na vyvraždení a pokusoch na deťoch z kolónií Iros, Karamin, Efesos  –  Trest – smrť pri ukrutných bolestiach – Stav – Popravený

Doktor Emil Bradion – Priorita: Extrémna – pokusy na deťoch z kolónií Iros, Karamin, Efesos, biologický útok na niekoľko kolónií, prepady obchodných lodí, pomocou ktorých šíril nákazu do systémov –  Trest – pomalá smrť – Stav – Popravený

Major Henrich Toboran – Priorita: Extrémna – zodpovedný za činy ostatných členov posádky, na ktorých sa priamo podieľal, vojnový zločinec zodpovedný za rozpútanie masakru pri Calisto –  Trest – pomalá smrť – Stav –

Bonus – Priorita: Stredná – zaistenie a odovzdanie bojovej lode späť úradom – Stav – 

Modré oko, v tomto prípade známy ako Hugo Erwing, sedel v pilotnom kresle a kontroloval svoje záznamy. Do posledných prázdnych miest zapísal popravený a zaistená, na ceste k dohodnutému miestu aj s dôkazmi. Následne odoslal správu späť. Aj keď odosielateľ nebol známy, Modré oko dobre vedelo, o koho išlo. Nebola to vláda, ako by si mnohí mysleli. Vláde to bolo totižto jedno. Bola to skupina miliardárov, ktorá sa snažila urobiť vesmír krajším alebo po sebe len zametali stopy. Väčšinou to boli práve mocní a bohatí, ktorí stáli za všetkými zverstvami. Im samotným ale nikdy nič nedokázali. Platili ale dobre a Modré oko nezaujímali ich pohnútky. Bol katom a keď za to dostal zaplatené, tak svoju prácu odviedol dobre. Mal ale jednu podmienku. Nikdy nezabíjal nevinných. To vedel každý, kto si ho chcel najať aj keď o ňom samotnom nevedelo veľa osôb. Vedeli ale to, že ak by sa ho pokúsili podviesť, stali by sa z nich vinní.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 1
Celkom: 60489
Mesiac: 3596
Deň: 109