Choď na obsah Choď na menu
 


Dievča bez tváre

tech-3041437_1920.jpg

article preview

Bolo tomu už tisícstodvadsaťosem dní, odkedy sa kapitán Luis Kolo ocitol na lodi, mieriacej do neznáma. Nebola to dokonca ani jeho loď. Kapitán, bola jeho vojenská hodnosť a on sám bol na tejto lodi len pasažierom. Pôvodne mieril do novej kolónie, na vzdialenej planéte, kde mal prevziať vojenskú jednotku a starať sa o bezpečie kolonistov. Čosi sa však počas cesty pokazilo. Celá posádka a aj všetci pasažieri umreli. Luis zostal sám, uväznený v lodných systémoch. Jeho telo bolo zmrazené, tak ako boli aj telá ostatných pasažierov. Počas cesty, boli ich mysle spojené s palubným počítačom tak, aby mohli medzi sebou komunikovať a prežívať rôzne dobrodružstvá. Spomienky na zábavu, ktorú zažil na tejto lodi, už takmer vybledli. Zostali len záblesky a útržky na pekné dievčatá, ktoré priťahovala jeho uniforma a odvaha. Občas si spomenul aj na planétu Zem, no len veľmi matne, akoby čosi zahmlievalo jeho spomienky úmyselne. „Možno je to dobre.“ Pomyslel si Luis. Na tejto lodi stratil mnoho priateľov a ďalších, ktorých ponechal na domovskej planéte Zem, už nikdy nemusel vidieť.

Luis tu bol už pridlho. Spočiatku sa snažil dostať von, no zistil, že jeho komora s telom bola poškodená. Nemohol sa tak prebrať a kráčať po svojich nohách. Nemohol si ani vziať život, aj keď mu to už niekoľkokrát napadlo. Mohol ich však nechať, aby to urobili za neho. Od prvého dňa, čo tu bol uväznený, útočili na loď skupiny mimozemšťanov. K lodi sa každých pár dní pripojila ďalšia a ďalšia výsadková loď a z nej vyšla skupinka mimozemšťanov. Spočiatku boli malí a slabo ozbrojení. Podobali sa ľuďom, aj keď mali o niečo ostrejšie črty tváre a na končatinách šesť prstov. Hneď ako sa nalodila prvá skupina, mali jediný cieľ. Dostať sa do veliaceho centra a ku kapsulám s pasažiermi. Hneď po prvýkrát sa im to takmer podarilo. Luis opustil pohodlie výletných simulácii a napojil sa na vnútorný obranný systém. Mal šťastie, že bol vojak, a tak poznal bezpečnostné protokoly k obrannému systému. Nepoznal však kódy k výletným simuláciám, a tak zostal uväznený v zmesi farieb trubíc, základného systému, kde sa aj jeho myšlienky menili na informácie v dátovom toku.

Útoky na loď sa stupňovali. Každou ďalšou vlnou boli nepriatelia silnejší a lepšie vyzbrojení. Luis sa snažil zo všetkých síl. Prvých niekoľko týždňov to robil hlavne preto, lebo dúfal v záchranu. Ak by sa mu podarilo prebrať z kapsule, unikol by v raketopláne. Keď však pomaly strácal nádej v záchranu, strácal aj záujem brániť sa proti útočníkom. V tom sa ale stalo niečo zvláštne. Keď si tak oddychoval v systéme počítača, ktorý teraz vyzeral ako široká rúra posiata farebnými svetlami a jeho vlastnými myšlienkami, zbadal dievča. Pretrel si oči, aby sa uistil, že to nebol len prelud. Dievča v bielom oblečení, rovnakom, aké mali všetci pasažieri, stálo k nemu otočené chrbtom. Blonďavé vlasy, ktoré jej siahali takmer po zadok, jemne povievali, aj keď naokolo nebol žiaden vietor.

„Kto si?“ Opýtal sa Luis, no odpovede sa nedočkal. „Patríš k pasažierom?“ Vstal a opatrne sa začal približovať. Dievča jemne pootočilo hlavu a Luis stuhol. Pred sebou uvidel čistú tvár, bez očí, nosa, úst. Dievča sa rozbehlo preč a Luis sa ju rozhodol prenasledovať. V zmesi trubíc, ktoré prepájali všetky lodné systémy, ju však rýchlo stratil. „Čo to bolo?“ Pomyslel si zmätený Luis.

Luis premýšľal niekoľko dní nad tým, čo videl. Jedinou logickou možnosťou bolo to, že niekto ďalší prežil a jeho obraz sa nesprávne prehrával do systému. Dievčaťu tak chýbali základne črty, ako keď sa fotografia rozmaže. Luisovi to stačilo. Vrhol sa do obrany lode zúrivejšie, ako kedykoľvek pred tým. „Ak niekto prežil, je mojou povinnosťou ochrániť ho.“ Opakoval si v hlave a porážal vlnu za vlnou.

Dievča bez tváre prichádzalo rovnako pravidelne ako mimozemšťania. Rovnako ako mimozemšťania aj ono sa menilo. Občas pribudol detail na jej oblečení, inokedy sa na jej tvári objavilo znamienko, či črty úst. Postupne tak dievča získavalo svoju pravú podobu a Luisa to motivovalo, aby pokračoval. Vlny útočníkov však boli čoraz silnejšie a početnejšie. Mnoho obranných systémov bolo nenávratne poškodených a on vedel, že už im nezostávalo veľa času. Zakaždým, keď sa dievča ukázalo, snažil sa jej prihovoriť. Ono sa však bez slova rozbehlo preč a stratilo sa v tomto bludisku.

Tisícstodvadsiaty ôsmy deň bol jeho posledným dňom na tejto lodi. Takmer štyri roky blúdenia a márnej snahy zistiť, kto bolo to dievča. Luis už nemohol zabrániť mimozemšťanom v obsadení lode. Prerezali sa pancierovými dverami na mostík, odkiaľ si sprístupnili celú loď. Farbené trubice systému, v ktorých Luis žil tak dlho, sa zmenili na zmes znakov, ktorým nerozumel. „Je to tu!“ Povedal si, keď videl, ako sa dostali ku kapsulám. Jeden z mimozemšťanov namieril na jeho kapsulu a vypálil.

„Čo, čo sa deje?“ Zmäteného Luisa oslnilo silné svetlo.

„Tento to zvládol.“ Luis skrz prižmúrené oči uvidel mužov a ženy v bielych plášťoch. V tom pocítil, ako ho niekto vzal pod ramená a ťahal ho skrz miestnosť. Pod bosými nohami cítil chladnú dlážku a nad hlavou sa mu mihali jasné svetlá.

„Čo sa to deje? Kto ste?“ Opýtal sa Luis, no silné gorily, ktoré ho ťahali, mlčali. Chcel sa im vyšmyknúť, no nevládal sa ani postaviť.

„Čo máme robiť s týmto?“ Gorily doviedli Luisa k chlapovi v bielom plášti.

„Postup predsa poznáte, vymazať pamäť a pokračujeme.“ Zavelil muž v plášti a gorily zaviedli Luisa do akejsi nemocnice. Hodili ho na posteľ, utiahli mu popruhy na rukách a nohách, aj keď to bolo zbytočne. Luis sa nevládal ani pohnúť. Odrazu ucítil bodnutie a všetko sa zmenilo na oslňujúce biele svetlo.

„Čo sa stalo?“ Luis sa prebral s veľkou bolesťou hlavy. Ležal na nemocničnej posteli a nad ním stál lekár.

„Našli vás na ulici. Vyzerá to na prepadnutie.“ Lekár mu zasvietil do očí a a Luis jemne poskočil. „Len pokojne. Váš stav sa zlepšil, no boli ste mimo takmer päť dní.“ Lekár si prezeral kartu.

„Päť dní?“ Opýtal sa Luis a snažil sa posadiť. „Čo to je?“ Zadíval sa na ruku, na ktorej boli v jednej línii štyri tmavé kruhy.

„Váš stav bol kritický. Museli sme vám dať quatratín. Pozostáva zo štyroch dávok silných liekov na podporu regenerácie. Občas sa ale vyskytnú tieto škvrny v miestach vpichov. U niekoho to je trvalé, u iného len dočasné.“

Luis ležal v nemocnici ešte jeden ďalší deň. Keď ho prepustili, trpel len jemnými závratmi a stratou pamäte. Nevedel ani len to, kde býval. Doktor mu však povedal, že takýto stav je bežný pri zraneniach hlavy, ktoré utrpel pri lúpeži. Na vrátnici nemocnice mu však dali adresu, na ktorej bol evidovaný.

Luis vyšiel na ulicu, kde ho čakal svet budúcnosti, na ktorý si pamätal len matne. Vedel, že väčšinu z toho, čo kedysi robili ľudia, teraz robili roboti. Roboti, ktorých poznal, a ktorých tu bola väčšina, boli jednoduchí a naprogramovaní len na danú činnosť. Na obrovských bilboardoch, ktoré viseli z mrakodrapov, však boli slová, s ktorými sa stretol v nemocnici. „Umelá inteligencia zachraňuje životy, stráži vaše bezpečie a stará sa o vás.“ Vo svete robotov bola umelá inteligencia ďalším krokom vývoja. V nemocnici už videl niekoľko robotov, ktorých ovládala umelá inteligencia. Okrem databázy chorôb a postupov, mala v sebe aj niečo takmer živé. Luisa to hneď očarilo. Bolo síce vidieť, že to ešte nie je úplne dokonalé, no aj tak to bol preňho zázrak.

Cestou k bytu sa viezol taxíkom, ktorý ovládal robot. Bolo to strohé a bez štipky ľudskosti, presne ako si to pamätal. Hneď ako vystúpil, stretol robota policajta. Čakal ho pri vchode do budovy. Nemocnica si dala záležať na tom, aby sa im pacient so stratou pamäti len tak niekde nezatúlal. Robot ho doviedol k jeho bytu a cestou aj niekoľkokrát spontánne zažartoval. Keď sa s ním Luis rozlúčil, všimol si, že robot mal na sebe nálepku „testovacia UI“. Celý rozčarovaný a nadšený z tohto sveta, vstúpil do svojho bytu. Ten ho ale sklamal. Bol takmer prázdny. Jednoduché zariadenie, vo fádnych farbách, dopĺňal len jeden zelený kvet. Čo ho však sklamalo ešte viac, bola hromada listov hneď za dverami. Medzi desiatkami upomienok o omeškaní nájomného či splátok bol aj výpis z jeho bankového konta. Zostávalo mu na ňom len pár drobných, a to ani zďaleka nestačilo na pokrytie účtov či zaplatenie nemocnice.

Luis sa ponevieral mestom ďalšie dva týždne. Snažil sa nájsť si prácu, no vo svete, kde väčšinu prác zabrali roboti, nebolo miesto pre človeka so stratou pamäti. Sklamaný a nešťastný Luis sa vrátil na byt. Byt, o ktorý mal onedlho prísť. Skončil by tak na ulici a bol by rád, ak by sa mu podarilo nažobrať si nejaké peniaze na jedlo. Deprimovaný si sadol na pohovku a zapol televízor. Film akurát prerušila reklama a on uvidel to, na čo čakal a ani o tom nevedel. V reklame ponúkali slušný balík peňazí pre tých, ktorí by pomohli vo vývoji umelej inteligencie. Najlepšie na tom bolo, že nepotreboval žiadne vzdelanie. Stačilo len to, aby mal zameranie v jednom z odborov, ktoré ukazovali v reklame. Luis si zo svojho života nepamätal takmer nič. Jediné, čo mu však zostalo, bola jeho spomienka na časy, keď narukoval do armády. Armádne skúsenosti boli medzi zručnosťami, ktoré uvádzali v reklame. Aj keď si nepamätal, aký vysoký post v armáde dosiahol, rozhodol sa zariskovať.

Luis sa vybral do centra robotickej spoločnosti. Milá sekretárka na vrátnici ho nasmerovala na tisícstodvadsiate ôsme poschodie. Budova nebola až taká veľká, no namiesto toho, aby podzemné poschodia označovali zápornými číslami, začali ich radšej označovať od najnižšieho. Takto sa prízemie nachádzalo na tristom poschodí. Luis nastúpil do výťahu a stlačil tlačidlo. V zapätí na to si výťah vyžiadal špeciálne povolenie. To mu na recepcii dali, a tak priložil kruhový prívesok k snímaču. Výťah sa zavrel a rozbehol sa nahor. Trvalo to len niekoľko sekúnd. Luis vystúpil a pred ním bola čakáreň. Bol prekvapený, že na takú skvelú pozíciu čakal len jeden ďalší uchádzač. Luis si k nemu prisadol.

„Zdravím, prišli ste pomôcť s umelou inteligenciou?“ Opýtal sa Luis neznámeho.

„Áno,“ prikývol neznámy. „Aké je vaše zameranie?“ Opýtal sa rozpačito.

„Armáda,“ odvetil Luis, „a vaše?“

„Uf,“ odfrkol si neznámy. „Ja som lekár.“ Usmial sa, akoby mu padol kameň zo srdca. Aj Luis bol šťastný. Obaja vedeli, že sa navzájom neohrozujú. „Čo sa vám stalo?“ Neznámy mykol hlavou k Luisovej ruke, na ktorej boli štyri čierne kruhy.

„Vraj to bola lúpež. Prebral som sa až v nemocnici, a takmer na nič si nespomínam.“ Luis sa zadíval na tmavé kruhy.

„Chápem.“ Neznámy si vyhrnul rukáv a na ňom boli dve tmavé škvrny. „Autonehoda.“ Povzdychol si. „Taktiež si toho veľa nepamätám.“

„Pán doktor Herrington.“ Do čakárne vstúpil muž v bielom plášti.

„To som ja.“ Doktor Herrington vstal a odkráčal s mužom do miestnosti.

Luis čakal v čakárni necelú štvrť hodinu, keď rovnaký muž v plášti zavolal jeho meno. Luis ho nasledoval do laboratória. Muž ho doviedol k dverám a povedal: „Armádne centrum je tu.“ Pootvoril dvere a pustil Luisa dnu. Tam už naňho čakal celý tým mužov a žien v bielych plášťoch. Milo sa naňho usmiali a ďakovali mu za to, že im pomôže s rozvojom umelej inteligencie. Luis bol nadšený, že ho hneď vzali. Pri predstave, že by skončil na ulici, mu po chrbte behal mráz.

Vzali ho k bielej kapsuly, do ktorej si mal vliezť. Pred tým sa vyzul a vyzliekol až do spodnej bielizne. Luisovi bolo trochu chladno, a tak sa mu zježili chlpy na celom tele. Vliezol si do kapsuly, kde k nemu pristúpila pekná žena v bielom plášti. „Uvoľnite sa.“ Jemne Luisa pritlačila k mäkkej penovej výplni kapsuly, a čímsi ho pichla. Luis začal byť malátny a kapsula sa umiestnila do vodorovnej polohy. Luis stratil cit v končatinách, ale stále dokázal sledovať, čo sa okolo neho dialo. Pristúpil k nemu muž a v ruke držal hrubú tubu. Zodvihol mu ruku so štyrmi čiernymi kruhmi a tubu priložil tesne nad posledný z nich. Luis ucítil ostrú bolesť. Doktor oddelil tubu a po nej zostal piaty čierny fľak. Luis, jemné omámený, začal mať strach. Pozrel sa na tubu, na ktorej bol nápis: „Úroveň - Major“.

„Môžeme začať.“ Povedal muž v bielom plášti. „Pripojte umelú inteligenciu.“ Vedľa Luisovej hlavy sa zobrazil hologram blonďavého dievčaťa s črtami, ktoré mu boli akési povedomé, aj keď jej časť tváre chýbala. „Som zvedavý, čo ju naučí teraz.“ Po týchto slovách, muža v bielom, Luis zaspal.

board-2181407_1920.jpg

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 1
Celkom: 38731
Mesiac: 4704
Deň: 134