Neznesiteľné teplo uprostred jasnej noci trápilo každú živú bytosť. Zabudnutá planéta s označením, ktoré obsahovalo viac čísel ako písmen, mohla zaujať len dva druhy ľudí. Tých, ktorých hľadali, a tých, čo ich hľadali.

            Valias Tragon patril do tej druhej kategórie. Vysoko v korune mohutného stromu čakal na svoju korisť. „Meškajú,“ díval sa priamo na čistinku uprostred hustého lesa. Umelo vytvorenú tak, aby ukryla celú vesmírnu loď. Znovu sa pozrel na hodinky. Neklamali! Družina, ktorú si vyhliadol, meškala alebo mu jeho informátori podali nesprávne informácie.

            Jasnú oblohu pokrytú hviezdami s tmavomodrým klenotom vo forme miestneho mesiaca vyrušila ohnivá žiara. Po chvíľke záblesk zmizol a blížiaci sa hluk naznačoval prílet lode. Valias si odopol pušku z ramena a namieril ju smerom k miestu pristátia. Tmavú noc osvetlil jasne žltý záblesk pristávacích trysiek. Loď sa pomaly priblížila k povrchu a čudne zahrkala hneď po tom, ako sa ho dotkla. Noc ešte nevyhrala. Niekoľko silných svetiel zaplavilo čistinku a vyhnalo aj posledné zaspaté tvory preč od lode. Tmavohnedý koráb pripomínal niekoľko omlátených škatúľ zlepených k sebe.

            „Igris Margan,“ skrz optiku pušky sledoval muža s veľkou debnou v rukách. Práve vychádzal z lode. „Tadron Margan,“ vyslovil ďalšie meno, ktoré patrilo rovnako vyzerajúcemu mužovi. Kráčal s ďalším nákladom a nebol posledný. „Cestis Hranko, Juria Fratio,“ vyslovoval ďalšie mená a čakal na poslednú členku posádky. „Deliora Gravpa,“ vyslovil potešene. Informátor sa nemýlil. Prišli sem všetci vrátane tej, ktorá mala stráviť celý život v žalári. Odmena, ktorú na ňu vypísali, pokorila súčet odmien ostatných o viac ako trojnásobok.

            Valias sa nikam neponáhľal. Dobre vedel, že taká banda pirátov si dala záležať na tom, aby preskenovala okolie na prítomnosť vyšších foriem života, ale jeho kamuflážou by nedokázali preniknúť. Jasným dôkazom sa stala ich bezstarostná nálada pri rozkladaní tábora a hlasné preberanie ďalších plánov.

            Trpezlivé sledovanie cieľov malo svoj dôvod. „Ciele potvrdené,“ nahrávacie zariadenie zaznamenávalo objekty z rôznych uhlov, aby sa znížila šanca na nesprávne zaradenie. „Žiadne ďalšie objekty v dosahu,“ strohý komentár zanikal v hluku pralesa. „Časový limit pre detailné overenie situácie dodržaný,“ namieril pušku smerom k najcennejšej koristi a vystrelil. Jasný prúd modrej plazmy zasiahol cieľ do hrude a ihneď ho poslal k zemi. Traja zvyšní vyskočili na nohy. Štvrtý to už nestihol. Pokúsili sa opätovať paľbu, ale pri každom pokuse o výstrel len odhalili kus zo seba, o ktorý v zapätí prišli. Posledný sa rozbehol k lodi, ale jeho telo napokon dopadlo na zem pár metrov od nástupnej rampy.

            Valias, ukrytý v plášti a pod prikrývkou tmy, skĺzol zo stromu a splynul so zvukmi okolia, ktoré len na moment umlčalo svišťanie striel. Ťažké čižmy sa pod váhou ich majiteľa zabárali do rozmočenej pôdy, no aj tak takmer nehlučne kráčali k ohnisku a stanom. Mŕtve telá ležali na miestach, kde ich skosil. Pristúpil k Deliore. Ženský dekolt poznačila sila pulzného výstrelu a vytvorila v ňom poriadnu dieru. Mladá tvár stále vyžarovala zdesenie zo smrti. Dokorán otvorené modré oči uľahčili Valiasovi prácu. Kľakol si a odhrnul ušpinené striebristé vlasy. Jemne sa dotkol vlastného ľavého spánku, odhalil umelé ľavé hnedé oko, ktoré na nerozoznanie kopírovalo to pravé. Teraz sa odklopilo a nechalo odhaliť viac než len jednoduchý zobrazovací modul napojený na receptory zraku. Komplexné zariadenie ukryté za bielkom slúžilo aj ako skladisko pre duše. Valias sa priblížil len na pár centimetrov k jej oku. Skrz sietnicu sa napojil na nervovú sústavu, ktorá pomaly odumierala. Vstrekol jej kvapku života a začal sťahovať. Dušu po duši si uložil každého jedného z nich k sebe.

            „Transfer úspešne ukončený. Všetky duše odobraté pod šesť minút od ich usmrtenia. Žiadne komplikácie,“ pridal zvukový záznam ku kamerovému. „Prechádzam k odobratiu vzorky krvi a tkaniva,“ vytiahol z malej brašny na opasku päť ampuliek. Postupne odobral potrebné biologické fragmenty a ukončil nahrávania so slovami: „Ciele zneškodnené, vzorky zaistené. Vyrážam k väznici Omega,“ hneď po tom sa obrátil k mŕtvej Deliore. Bez štipky zaváhania vyzliekol jej poškodené oblečenie a len v tom, čo zostalo zo spodnej bielizni, ju ponechal na čistinke. Oblečenie stočil do klbka a pripevnil si ho k opasku koženým popruhom.

            Valias zamieril späť do lesa, a pri tom zadal pokyn do osobného počítača na zápästí. Jeho loď ukrytá na odvrátenej strane modrého mesiaca tak dostala povolenie vrátiť sa k nemu. Ešte pred tým si potreboval niečo vyzdvihnúť. Prešiel necelý kilometer, keď na odolnom kuse kovovej reťaze našiel ženské stehno. Suvenír, akých mal na lodi niekoľko, si tu pestoval už dobrý týždeň. Nechal ho napospas všetkému v okolí. Od múch, ktoré hodovali na zvyškoch, po väčšie zvery, ktoré na kostiach zanechali odtlačky svojich zubov. Pristúpil k stromu a odviazal z neho plastovú krabicu. Vzal nohu spoločne s hmyzom a vložil ju dnu. Krabicu poriadne uzavrel a spolu s ňou aj všetok hodujúci život.

            „Akurát včas,“ nad hlavou sa mu už vznášala jeho loď. Automatické lano skĺzlo pomedzi stromy a Valias sa pripútal. Opatrné tempo ho vytiahlo priamo do nákladného priestoru. Vložil box s nohou do pripraveného skladiska a pripojil hadicu k zapečatenému otvoru. Skrz bezpečnostné filtre prúdila dnu atmosféra s podobným zložením ako na planéte. Hodlal udržať otravný hmyz nažive čo najdlhšie.

Chladné šedé chodby neskrývali veľa pohodlia. Navonok sa jeho loď nelíšila od pirátskych krabíc. Na luxus si proste nepotrpel. Kovovým schodiskom vyšiel na hlavnú palubu a zamieril chodbou ku kokpitu. Niekoľko ďalších miestností naokolo ukrývalo kuchyňu a dve izby. V jednej z nich býval a druhú tvorila toaleta spojená s kúpeľnou. Skromný život, ktorý nelákal nechcenú pozornosť.

            Valias sa usadil do kresla a chopil sa riadenia: „Chystám sa pripojiť loď a doviezť ju na stanicu.“ Znovu zapol kameru a nahrával. Naviedol loď označenú len jej výrobným číslom TT – 5998 nad pirátsku loď. Niekoľko silných magnetických svoriek pod jej trupom stačilo nato, aby si loď pripevnil k svojej. Loď bez posádky nemala veľkú šancu brániť sa a behom chvíľky prevzal nielen jej vonkajšie telo, ale aj jej programy. Na diaľku uzavrel rampu a s ďalšou loďou, ktorá zväčšila siluetu jeho vlastnej lode, vyletel na orbitu. „Náklad zaistený,“ vypol záznam a schuti si vydýchol. „Mám ďalšiu,“ na inak kamennej tvári sa objavil široký úsmev.

            „Správa pre Rizz Marto,“ uprednostnil hlasový pokyn pred fyzickým, „rozhodni sa. Máš jeden deň! Spyridon.“ Stručná správa už mierila tichom vesmíru.

            Týždenný pobyt na planéte, z ktorej veľká časť patrila púšti a len póly zaberal dažďový prales, sa na Valiasovi podpísal. Potreboval čisté oblečenie a oddych, no ešte predtým poctivo uložil vzorky krvi a tkaniva osôb, ktoré práve mierili do zaslúženého väzenia, do chladiaceho boxu. Každý jeden z nich už poznal svoj trest a vyhýbal sa spravodlivosti, no aj tak museli prejsť DNA identifikáciou, pretože aj pri všetkých možných overeniach a postupoch, ktoré lovci odmien museli urobiť, sa chyby stávali.

            „Pätnásť rokov, desať rokov a dva mesiace, tri roky, päť rokov,“ Valias si naposledy prezrel to, čo si odniesol z posledných obetí. „Potom vás oživia na základe vzoriek a nové telá si poctivo odpracujete,“ otočil hlavu k poslednej vzorke. „Doživotie. Tvoj život skončí vo veku, ktorý ti vypočítajú na základe DNA vo väzení, kde už nikomu nevinnému neublížiš,“ úsmev s dobre vykonanej práce sa miesil s trpkosťou toho, čo mu spoločnosť zakazovala. Príchod nových tiel, do ktorých by mohli nahrať svoje vedomie ťažko chorí či umierajúci, mal znamenať revolúciu vo vesmíre. Namiesto toho, fanatická náboženská kasta, ktorá vládla takmer všade, vyslovila jasné nie. Nik iný než Boh, podľa nich, nemal právo rozhodovať o tom, kto umrie a kto nie. Preto sa z tejto technológie stal len nástroj boja proti ľudskej zlobe, ako to prezentovali. Oživené mohli byť len obete násilných činov. Keď nejakí piráti prepadli loď, už nedošlo k žiadnemu vyjednávaniu. Špeciálne jednotky zabili všetkých pirátov, pričom vedľajšie straty oživili a pirátov uväznili podľa rozsudkov, samozrejme bez ich prítomnosti.

            „Takto to nie je správne!“ Valiasove myšlienky neustále skĺzavali k tejto nespravodlivosti, ktorú sa snažil aspoň ako tak napravovať. Bol však sám. Všetci sa báli prísnych trestov a dokonca aj okrajové sústavy sa tejto technológii vyhýbali.

            Utápať sa v opakujúcej myšlienke nemalo zmysel. Valias zamieril do svojej izby, no ešte predtým zadal kurz k stanici Omega. Motory jemne zachrčali a vytiahli loď z bežného priestoru. Hyperpriestor poskytoval unikátnu cestu pre každú loď a šanca, že by sa na tej istej trase a na tej istej úrovni hyperpriestoru stretli dve lode bola menšia než to, že sa náhodná hviezda zmení na človeka so super schopnosťami.

            Valias zamieril do svojej izby a ignoroval rýchle mihotanie farebných odtieňov za sklom kokpitu. Rovnako ako zvyšok lode ani tento kút nepôsobil veľmi prívetivo. Jednoduchá posteľ, stôl a fotky dvoch najvýznamnejších ľudí v histórii, aspoň z Valiasovho pohľadu, tvorili skromnú výzdobu. Špinavé oblečenie skončilo v rúre na oblečenie spoločne s Delioriným krvavým oblečením. Rúra smerovala do podpalubia, kde automatická práčka triedila, prala a skladala oblečenie. Odetý, len vo svojej koži, vyšiel von a zamieril do sprchy. Prúd teplej vody zmiešaný s čistiacou emulziou zotrel špinu a prach bezmennej planéty.

            Cesta k Omege trvala tri a pol dňa. Na konci prvého dňa, doslova pár minút pred vypršaním ultimáta, dostal Valias kladnú odpoveď. Rizz si dala načas, ale nič iné ani nečakal. Tí najlepší, ktorých nachádzal uviaznutých na tenkej hrane života a smrti, váhali do poslednej chvíle. Mnoho z nich trápili výčitky aj po tom, čo prijali jeho ponuku. Väčšina sa však stala ešte lepšími než predtým. Valias sa teda dal do práce. Za dva a pol dňa toho musel pripraviť skutočne veľa.

***

            „Pristánie povolené,“ strohý tón automatickej obsluhy dovolil Valiasovi zakotviť. Opatrné manévre priviedli bezmennú loď do vzdialenosti päť metrov. Táto vzdialenosť postačovala staničným ramenám nato, aby zachytili loď a bezpečne ju pripevnili.

            Valias zamieril k prechodovej komore. Tuba, tvorená kovovou rampou a nafúknutým obalom, ktorý oddeľoval vesmír od stanice a lode, sa pripojila k lodi. S kufríkom, obsahujúcim krv a vzorky tkaniva, prekročil prah lode. Na moment sa ocitol v medzi priestore, no po pár krokoch už stál na palube stanice. Automatické kovové dvere bezpečne oddelili ukotvenú loď od zvyšku stanice.

            Jemné svetlo oslňovalo chodbu tvaru oválu s rovnou podlahou. Valiasa čakalo rozhodnutie. Šípky na stene pred ním ukazovali smer. Napravo príjem väzňov a naľavo kantína. Náklon tela napravo zvolil smer.

            Stanica Omega patrila do série väzenských staníc rozprestretých tak, aby lovec odmien nemusel zakaždým preletieť celú galaxiu. Okrem akéhosi praktického rozmiestnenia mali stanice spoločné aj niečo iné. Všetky vyzerali ako jedna. Neveľká stanica tvorená centrálnym kruhom, ktorý na zabezpečenie gravitácie vytváral obyčajnú rotačnú energiu, zastaraná technológia, to všetko stačilo na prevádzkovanie virtuálneho väzenie. Posádku tvorili hlavne úradníci, pretože väzňov šlo dostať von len nahratím do nového telo a s kódmi vysokého vojenského dôstojníka. Nič z toho sa na stanici bežne nenachádzalo.

            „Koľko?“ úradník sa neunúval zodvihnúť zrak spoza pultu. Chodba doviedla Valiasa do neveľkej kruhovej miestnosti. Jeden úradník vybavoval príjem a o zvyšok sa starali pohodlné kreslá, kde mali lovci odmien počkať až prídu na rad. Valias mal šťastie. Dnes ho vzal okamžite aj keď už mnohokrát sa mu stalo, že v čakárni nik nebol, no on si aj tak posedel dobrú hodinu.

            „Päť trestancov. Jedno doživotie.“ Úradník odetý do bielej uniformy s nápadným ulízaným účesom, ktorý sa snažil ukryť plešaté miesta, mu venoval nepríjemný pohľad. Nemal rád, keď mu podávali viac informácii, než si vyžiadal.

            „Valias Tragon! ID 7715. Minimálna chybovosť,“ čítal charakteristiku a neprestával vysielať znechutené pohľady. „Nádoba na duše uložená v oku,“ oplatil mu to dávkou nadbytočných informácií. „Odovzdajte vzorky a duše na potvrdenie,“ nepatrným pohybom ruky dal príkaz a jedny z dvier sa otvorili, „alebo potrebujete pomôcť?“

            „Nie,“ zvrtol sa na päte spoločne s chladným odfrknutím. Pre mnohých boli lovci odmien len zákonom uznávaní vrahovia, čiže sa v podstate nelíšili od tých zákonom neuznaných.

            Valias prešiel do miestnosti a zavrel za sebou dvere. Izba sotva dosť veľká nato, aby sa tam zmestil statný chlap, obsahovala počítač a stolík pripravený na kufrík so vzorkami. Okamžite ho využil. Odložil kufrík a odklopil veko. Päť vzoriek krvi a päť vzoriek tkaniva úhľadne uložené s jasnými nápismi čakali, až ich priradí k správnemu väzňovi. Veľká obrazovka nad stolíkom ukazovala vyčkávací nápis. Keď sa zmenil na: Vložte vzorku, Valias mohol začať. Vzal prvú dvojicu skúmaviek s menom Cestis Hranko a vložil ich do pripravených otvorov. Pri tom ponechal ruku tesne vedľa otvorov. Jemné zakolísanie frekvencie obrazovky, ktoré bezpečnostná kamera nemohla postrehnúť, mu rozbrnelo prsty. Obrazovka sa v zapätí zmenila. Okrem fotky odsúdeného sa zobrazili aj ostatné popisy. Vzorky DNA potvrdili totožnosť. Na obrazovke sa vytvorilo zelené koliesko s nápisom: Odovzdať dušu. Valias sa ho jemne dotkol a spoza pixelov vyšla tuba, ktorá slúžila ako nahrávacie zariadenie pre ukoristené duše. Spoločne so zariadením ukrytým pod Valiasovým bielkom sa prepojili a nechali dušu Cestisa Hranka nahrať sa do systému.

            Proces pokračoval aj s ďalšími zachytenými a čiastka pre Valiasa sa neustále zvyšovala, až prišla na radu samotná Deliora Gravpa. Vrahyňa, nemilosrdná pirátka, ktorá svoje obete sťahovala z kože a napokon ich vyhodila pri niektorej z nemocníc. Vždy umierali vo veľkých bolestiach, ktoré si museli pamätať, pretože si dala záležať, aby daná nemocničná stanica mala zariadenie na oživenie alebo uchovanie duše.

            „Chyba,“ červený nápis na obrazovke, ktorý znemožnil odovzdanie duše, mu jemne mykol kútikmi úst. „Vzorka nepatrí hľadanej osobe.“ Namiesto nej sa zobrazilo iné dievča. Chudé takmer na kosť vo veku sotva päť rokov aj keď podľa dátumu narodenia by mala mať okolo tridsať rokov. Všetky záznamy o tejto osobe prekrývalo políčko neznáme, čo v preklade znamenalo: Z chudobných okrajových oblasti, kde sa sčítanie ľudu a aktualizovanie záznamov nevykonávalo.

            Dvere sa v zapätí otvorili a štekot úradníka, ako strážneho psa, vyhnal Valiasa z miestnosti dávno po tom, čo svoj plán dokončil. „Náhodná obeť,“ úradník zvraštil čelo a prešiel si rukou po takmer lysej hlave.

            „To nie je možné!“ Valias mu opätoval tón a pridal aj úder do pultu. „Mám všetky záznamy a potvrdenia,“ spustil holografický kamerový záznam bez toho, aby si ho úradník vyžiadal, čo ho ešte viac popudilo.

            „Pán Valias,“ povedal akoby si odpľul, „vaša chybovosť je minimálna, a tak ste už asi zabudli, že nás to nezaujíma! Protokol je jasný!“ Bojoval pohľadom, a pri tom stále niečo písal do počítača. „Osoba, ktorú ste zadržali, sa volá Rizz Marto. Podľa záznamov jej patrí aj loď, ktorú ste sem dotiahli. Protokol je v tomto prípade úplne jasný!“ položil na pult malé zariadenie. „Odovzdajte záznam z misie. Rovnako som už začal sťahovať letový plán a záznamy zo zabavenej lode. Komisia posúdi, do akej miery ste vinný v nesprávnom úsudku a podľa toho prehodnotí vašu odmenu.“

            „To je úbohé!“ vyštekol Valias s hnevom v tvári. „My riskujeme život,“ chcel ukázať na ostatných lovcov, ale v čakárni žiaden nebol, „a vy nám ani nechcete zaplatiť! Je to Deliora Gravpa a chcem odmenu!“ Po týchto slovách sa miestnosť rozžiarila červenou a niekoľko automatických zbraní vyliezlo zo stropu. Zatiaľ len pripomenuli svoju prítomnosť bez toho, aby naňho mierili.

            „Ako som už povedal,“ úradník pozdvihol pohľad a s ním aj nos vysoko nad Valiasa, „všetky informácie preskúmame v lehote siedmich dní. Ak sa preukáže vysoká podobnosť medzi objektami, prejde proces pod správu väznice. Vypočujeme slečnu Rizz Marto a zistíme, čo tam robila. Ak šlo o obeť preplatíme celý proces oživenia. Ak šlo o komplica, súd určí trest a odmenu pre vás. V prípade, že ste sa zmýlili vy, platia rovnaké podmienky až na to, že proces platíte vy a vaše hodnotenie bude značne ovplyvnené.“ Každé jedno slovo si Valias v duchu hovoril tesne predtým, ako ho úradník vyslovil. Na moment takmer neodolal a usmial sa. Formulky úradníkov kopírovali črty architektúry väzníc. Všetky rovnaké a bez kreativity.

            „Ja,“ spamätal sa a vžil sa späť do role. Pohodlne a koktavo naznačil márny súboj, ktorého sa úradník hneď chytil.

            „Vy teraz pôjdete späť na tú planétu a podľa protokolu doveziete jej telo na 3D rekonfiguráciu tváre pre potvrdenie toho, že ste nijako nemanipulovali so záznamom z kamery,“ znovu sa zadíval do monitoru. „Teda donesiete všetko, čo z nej zostalo,“ skonštatoval. Každý vedel, že na takej planéte telo nevydržalo dlho pokope. „Alebo to necháte na nás a z odmeny vám odrátame náklady za cestu.“ Valias naštvane podvihol hornú peru. „Odchod!“ úradník zamával chrbtom ruky a vyprevadil Valiasa preč z čakárne.

            Valias ukrýval jemný úsmev za vážnu a naštvanú tvár lovca odmien, ktorý nedostal to, v čo dúfal. Ihneď zamieril k svojej lodi. Odpojil zabavenú loď a podľa pokynov väznice ju ponechal v doku, kým sa neskončí vyšetrovanie. Hneď, ako sa vzdialil od stanice, vyslal správu: „Za päť hodín dorazím! Buď pripravená! Spyridon.“

***

            Bezmenná loď vystúpila z hyperpriestoru v neďalekej sústave. Hnedý trpaslík poskytoval len zlomok toho, čo potrebovali planéty k životu, Uprostred tohto takmer prázdneho priestoru sa nachádzalo niekoľko chudobných kolónií. Ťažili to, čo tu zostalo z veľkých vrtov a snažili sa prežiť. V tomto celom zmätku pôsobila ako maják nádeje Rizz Marto. Kapitánka nákladného vraku, ktorý vlastnoručne prerobila na lekársku fregatu. Prechádzala z kolónie do kolónie a poskytovala obyvateľom aspoň akú takú lekársku starostlivosť. Teraz loď Nazina spolu s jej kapitánkou len tak plávala prázdnym priestorom. Neustále pristávanie a vzlety v kombinácii so zanedbanými možnosťami údržby poriadne potrápili obe.

            „Rizz?“ Valias sa priblížil k lodi unášanej vesmírnym vetrom.

            „Som tu,“ ozvalo sa ťažké stonanie. Valias prepojil obe lode a ihneď zamieril k prechodovej komore. Často bojoval s časom, no tu to vyzeralo tak, že prišiel v poslednej chvíli. Prebehol prechodovou komorou a pomocou manuálneho ovládania otvoril dvere do Naziny. Svetlá poblikávali. Zvyšky paliva už nestačili dobíjať batérie. Loď sa pomaly ponárala do temnoty a brala so sebou aj Rizz.

            Valias navštívil loď len raz, a to keď počul šuškanie o Rizz a jej práci. Musel si to overiť osobne. Odvtedy prešiel nejaký čas, no presne vedel, kam mal ísť. Široké schodisko klesalo do podpalubia. Nákladný priestor určený pre vyťažené minerály zmenila na poľnú nemocnicu. Obchádzal desiatky otrhaných lôžok a diagnostické prístroje, ktoré tak, ako ľudia po vypovedaní služby, darovali svoje orgány ostatným prístrojom, aby mohli ďalej pomáhať.

            Ťažké pomalé kroky a blúdivý pohľad sa snažili poraziť šero v miestnosti a nájsť Rizz. „Tu som,“ ozvalo sa chrapľavo. Valias zrýchlil a zastal pri poslednej posteli. Rizz, tmavovlasé dievča s modrými očami, ktoré jej zachraňovali život, ležala v zažltnutej bielej uniforme s červeným krížom na ramene. Do žili jej prúdili lieky, tie však podľa popisu na infúzii slúžili už len na zmiernenie bolesti.

            „Rizz Marto,“ Valias zastal vedľa postele. „Si dobrá bytosť,“ siahol si rukou na tvár. Jemný pohyb zložil organickú kožu, ktorá prekrývala celé jeho telo a miestnosť ožiarilo jasné biele svetlo. Svetlo, ktoré v starých textoch pripomínalo anjela, rozžiarilo Rizz. „Za tvoje dobré skutky,“ natiahol ľudskú ruku smerom k Rizz, „ti ponúkam druhú šancu.“ Rizz stekali po utrápenej mladej tvári slzy radosti.

            „Ty si anjel?“ opýtala sa s nádejou v hlase.

            „Mám mnoho mien.“ Pocítila, ako sa žiara na ňu usmievala. „Podstatné je, či chceš využiť šancu, ktorú ti ponúkam alebo chceš odísť a zanechať tento smutný vesmír bez svetla, ktorým si bola pre tisíce ľudí.“

            „Prijímam,“ ťažko sa usmiala, už sotva vnímala. Horúčka spaľovala jej telo a aj zmysly. Nedokázala premýšľať tak čisto, aby jej Valias odhalil pravú podobu. Vzal ju do náruče a niesol do svojej lode. Choroby, ktoré za tie roky nachytala v rôznych kútoch zaostalých sústav, jej natoľko poškodili telo, že jej zostávali hodiny, možno dni života. Keďže šlo o choroby, nik by ju nebol ochotný oživiť aj keby nato mala peniaze.

            Valias ju pevne stisol a niesol po schodoch. Ponechával žiaru aktívnu, a pri tom sa hneval na mnohých v tomto vesmíre. Hlavne na tých, ktorí mali peniaze a vplyv. Takí sa smrti a chorobám vedeli vyhnúť. Najali si vrahov, aby ich zabili a na základe toho sa nechali oživiť skôr, než by niekto vedel o ich vrodených či získaných chorobách. Nové a zdravé telo im slúžilo tak dlho, ako len chceli a po istom čase ho samozrejme znovu vymenili.

            Jeho kroky doviedli Rizz do nákladného priestoru bezmennej lode. „Bude to bolieť?“ opýtala sa z posledných síl, keď ju posadil k stene.

            „Len chvíľku. Potom príde úľava,“ pohladil ju po líci a zmenil jej boľavú tvár na usmievavú. Prešiel k jednému z kontajnerov a vytiahol oblečenie Deliory Gravpy. Vyčistené od krvi a vnútorností. Opatrne vyzliekol nevládnu Rizz a obliekol jej Delioryno oblečenie. Sedelo takmer ako uliate. Ich výškový rozdiel bol sotva tri centimetre, čo mu spolu s rovnakou farbou očí uľahčovalo prácu.

Ustúpil o niekoľko krokov a vzal pulznú pušku. Upravil rozptyl plazmy a intenzitu na základe ich vzdialenosti. Zamieril priamo na obnaženú hruď. V šatách už čakala diera. Jemný dotyk spúšte vypálil plazmu. Náraz mykol telom a jemné zastonanie ukončilo jej život. Valias odložil pušku a pristúpil k Rizz. Zavreté oči pootvoril a nechal svoje pravé oko, aby si stiahlo Rizzinu dušu z mŕtveho tela.

„Rizz? Si tam?“ hlas sa odrážal od kovových stien.

„Spyridon? Si to ty?“ ozvalo sa bez náznaku bolesti v hlase.

„Som,“ odľahlo mu aj keď to urobil už mnohokrát.

„Kde to som?“ ozývalo sa mu v hlave.

„Na mieste, ktoré som vytvoril len pre teba,“ jemne zaklamal. Miesto v pravom oku mal vyhradené pre takých ako ona. Menil len malé detaily na lúke plnej kvetín s príjemným malým domčekom prešpikovaným vôňou dobrého jedla. „Oddýchni si. Musím všetko pripraviť,“ povedal.

„Kde si?“ pokračovala zvedavo.

„Nevydes sa,“ odpovedal a po chvíľke jej dovolil vidieť skrz jeho oči. Obraz prekryl časť modrej oblohy a Rizz zbadala svoje mŕtve telo.

„Čo bude teraz?“ ozvalo sa namiesto výkriku. Rizz patrila k veľmi chytrým ľuďom a teraz, keď ju už neopíjala bolesť a lieky, mohla myslieť racionálne. „Ty nie si anjel však?“ Povedala skôr, ako dostala odpoveď na prvú otázku.

„Je mi ľúto, ale nie,“ Valias vzal jej telodo rúk a tiahol ho k jednej z veľkých debien.

„Tak čo si zač,“ naliehala, keď zbadala, že v debne sa nachádzala lekárska posteľ s hromadou nástrojov.

„Povedzme, že dávam šancu tým, ktorí si ju zaslúžia aj keď to niektorí zakazujú,“ povedal. „Stále môžeš vycúvať a tvoja duša odíde, ak chceš alebo ak nesúhlasíš s tým, čo plánujem urobiť.“

„A čo chceš urobiť?“ Položil telo na posteľ.

„V chatke ťa čaká kompletný plán. Prezri si ho a ja začnem s prípravami,“ v tom momente vypol prenos z jeho očí. „Radšej sa na to nepozeraj.“ Ponechal Rizz, aby zistila viac sama. Mala sa stať chybou. Náhodnou obeťou, ktorú by oživili. Ale musela spolupracovať. Jej nová loď, bývala pirátska loď, už záhadne zmenila registráciu a vydávala sa za dopravné plavidlo. Stačilo, aby Rizz hrala podľa scenára, ktorý dostala a nik by nič nezistil. Valias si však nikdy nemohol byť istý, a preto každému dával dosť času nato, aby sa rozhodol. Medzitým potreboval pokračovať v pláne, na ktorý mal len sedem dní.

Chopil sa nástrojov a začal s ľahšou časťou. Rizzina tvár sa až na modré oči, ktoré sa menili najťažšie, nepodobala na Delioru. Drobné zákroky a úpravy jej kostí imitovali plastickú chirurgiu a vytvorili tak tvar, ktorý potreboval. Zmenil aj farbu jej vlasov na striebristé, aby sa zhodovali s Deliorou. Trvalo to šesť hodín, počas ktorých spomalil Rizzino vnímanie tak, aby ho nerušila. Zatiaľ čo on skončil, ona sotva otvorila prvú stránku manuálu. Teraz prichádzala na rad druhá časť. Vzal jej telo a uložil ho do boxu v stene. Hneď vedľa zostávali zvyšky ženskej nohy ohlodanej takmer na kosť. Hromada hmyzu sa už tešila na nové telo. Ešte predtým vzal ďalší kanister. Hlina z čistinky, ktorú si starostlivo uchoval dlho predtým, ako tam Deliora a jej piráti pristáli, sa teraz rozsypala po Rizzinom tele. Následne prepojil trubicu a nechal hmyz, aby sa presunul k novej obeti. Potreboval, aby telo vyzeralo tak, ako po týždňovom pobyte na bezmennej planéte. Uzavrel veko komory a nechal hmyz pracovať. Nemal potrebu dívať sa, a to najhoršie aj tak ešte len malo prísť.

Znovu obnovil plný výkon pri Rizzinom vnímaní a skôr než sa stihol prezliecť a nastaviť veľmi pomalý kurz k Omege, ozval sa jej hlas. „Ty ma chceš vymeniť za telo, ktoré malo patriť zločincovi?“ zmätený hlas ho hrýzol do bubienkov.

„Nejde o výmenu,“ Valias nastavil kurz a zamieril do svojej izby, „Deliora Gravpy si svoj trest odpyká a zároveň poskytne tebe a takým ako ty, ktorí sa snažia urobiť vesmír lepším miestom, druhú šancu.

„Takže,“ hĺbavý hlas sa predieral skrz myseľ plne ponorenú do spracovania informácií, „jej dušu stále máš?“ Valias prikývol. Zabudol že ho nevidí. „Takže?“ spýtala sa opäť.

„Je uložená vedľa teba,“ zapol jej pohľad skrz svoje oči, aby videla pohyby ako prikývnutie.

„Čo s ňou urobíš?“ Rizz naliehala aj keď v duši cítila radosť z toho, že neumrie.

„To isté, čo by s ňou urobili vo väzení. Bude izolovaná po dobu, ktorú jej stanoví test DNA.“ Valias vyšiel von a z chladničky na vzorky vytiahol krv a Delioryno tkanivo, aby ho Rizz jasne videla.

„Ten lekár,“ zamyslela sa, „pred viac ako rokom prišiel za mnou a vzal mi vzorky na analýzu.“ Valias prikývol a vracal sa späť do izby. „Chvíľu potom si ma kontaktoval. Vedel si...“ Valias znovu prikývol a vošiel do izby. Zrak mu padol na dva portréty na stene. „Počkaj!“ Valias odvrátil zrak od portrétov. „Nebol to Makim Kilo? Tvorca technológie oživenia?“ Znova prikývol. „A ten druhý?“ Rizzin hlas prinútil Valiasa otočiť sa k obrazom. Rizz však mlčala.

„Dorok Senter,“ Valias vyslovil so smútkom v hlase.

„O ňom som nepočula,“ priznala sa Rizz.

„To je v poriadku,“ odvrátil zrak od obrazov, „o ňom nepočul takmer nik a aj keď, tak len nepravdivé veci.“

„Boli ste si blízki?“ spýtala sa, jej povaha ju nútila, aby sa starala o pocity každého.

„To je zložité,“ príkry tón uťal túto konverzáciu, „už si sa rozhodla?“ Odpoveď zostala visieť vo vzduchu. „Môžem urýchliť tvoje vnímanie. Tvoje dni sa zmenia na moje sekundy.“

„Obťažuje ťa moja spoločnosť?“ zarezonovalo mu v hlave.

„Pokiaľ odmietneš, musím sa vrátiť na planétu po jej pravé telo a zmeniť plán,“ odpovedal strojovo chladne, „šancu ti viem dať, ale je len na tebe, či ju prijmeš.“ Nastalo ťaživé ticho. Valias sa posadil na stoličku a díval sa na prázdnu stenu pred sebou. Čakal na jej rozhodnutie, ktoré neprichádzalo. „Dám ti čas?“ opýtal sa znovu.

„Netreba,“ ozvalo sa s veľkou úľavou. Nechcela to prijať a zároveň po tom túžila.

„Detailne si naštuduj plán a keď budeš pripravená, zamrazím tvoje vnímanie,“ skôr, ako stihla odpovedať, pokračoval, „je to pre tvoje dobro. Tvoje fyzické telo musí vyzerať tak, že prešlo peklom, a to peklo musím vytvoriť ja.“

„Videla som hrozné veci a starala sa o ľudí, ktorí sa rozpadali zvonku aj zvnútra. Pohľad na rozklad ma nijako nepoznačí,“ oponovala jeho logike. „Nechceš, aby som videla tvoju pravú tvár,“ prebodla ho presne mierenou otázkou.

„Je bezpečnejšie, keď o mne nebudeš vedieť priveľa,“ sucho skonštatoval.

„Myslíš, že by som ťa prezradila?“ vyvodila z odpovede.

„Nemôžeš ma prezradiť.“ Sledovala, ako sa dotkol malej nerovnosti na stene. Tichý pohyb roztvoril stenu a odhalil desiatky, nie stovky mužských a ženských tvárí. Plávali vo vlastnej nádobe s pochybnou tekutinou. „Každá tvár už zachránila niekoľkých z vás. Keď táto tvár zachráni teba, vymení sa s inou. Ak túto tvar zradíš, stratí sa v prázdnote vesmíru a na jej miesto príde nová.“ Pohľad na umelo vytvorené tváre na moment Rizz utíšil.

„Tak čoho sa bojíš?“ vyslovila zmätene.

„Strach tu nehrá žiadnu rolu,“ Valias uzavrel šatník s tvárami a pobral sa do kokpitu.

„Prečo teda odmietaš spoločnosť?“ Posadil sa do kresla a díval sa na smiešne pomalý prúd fialového svetla, ktoré obklopovalo jeho loď. Let pri tak nízkej rýchlosti už nik nepoužíval, no toto svetelné spektrum sa Valiasovi páčilo zo všetkých najviac. Čím rýchlejšie loď šla, tým menšia sýtosť farieb čakala na druhej strane.

„Je ako váš život,“ vyslovil nechtiac.

„Čím rýchlejšie ho žijeme, tým viac krás nám ujde,“ vyslovila, akoby čítala priamo z jeho myšlienok. Valias po týchto slovách pocítil podivné mravčenie, čo sa mu ešte nikdy nestalo  a vlastne ani nemohlo.

„Nazina?“ Jeho myseľ pritiahlo meno Rizzinej lode.

„Nedokázala letieť tak rýchlo ako ostatné lode,“ pocítil Rizzin úsmev. „Aj tak ma dostala všade, kde ma potrebovali, a pri tom mi ukázala tento skvost.“ Ukazovala na projekciu, ktorú videla skrz jeho oči. „Kto bol Dorek Senter?“ nevzdávala sa. Chcela preniknúť skrz chladný Valiasov zovňajšok.

„Tvorca Sentenzie, inak známej ako...“

„Rebelské AI,“ doplnila jeho vetu, „umelá inteligencia, ktorá sa vymkla kontrole a zabila desiatky strážcov a aj vtedajšieho vodcu cirkvi.“ Vyslovila so strachom v hlase.

„Každý čin je len odrazom, ktorý reflektuje minulosť,“ pokračoval pokojným tónom. Niečo v jeho jadre túžilo podeliť sa o pravdu s ďalšou osobou. Nevedel, či práve Rizz mohla zniesť pravdu, ale dospel do takého štádia, že to šlo von v podstate samo. „Sentenzia bola dcéra Doreka Sentera. Trpela nevyliečiteľnou chorobou. Umierala pomaly a bolestivo, zatiaľ čo cirkev odmietla využiť vynález Makima Kilo. Dorek sa rozhodol konať. Využil všetko, čo vedel o AI a programovaní a vyhľadal Makima, aby mu pomohol. Ten to odmietol. Všetky oči cirkvi sa upierali jeho smerom. Nemohol mu nijako pomôcť, no aj tak k nemu prepašoval niekoľko kúskov skladačky, ktoré potreboval.“ Rizz ticho načúvala. Poznala ťažké osudy svojich pacientov, ktorí nie vždy mohli ovplyvniť svoje skutky. „Vytvoril jej nové telo. Kovové a chladné, no s možnosťou, aby mu vdýchol život. Posledný výdych Sentenzie sa stal nádychom jej kovového tela.“

„Vyriešil problém uloženia celého vedomia do stroja?“ spýtala sa a Valias pokýval hlavou.

„Nie každý problém má riešenie. Preniesť vedomie do simulácie by zvládlo aj dieťa. Šlo v podstate o program, ktorý sa nahral do pripraveného sveta. Vedomie, navrhnuté pre organické telo a jeho pohyby, nešlo len tak preniesť do neprirodzeného stavu, akým bola kovová škatuľa. Programu, alias ľudskému vedomiu, chýbali ovládače na nové telo a zároveň ho zahlcovali ovládače na organické telo bez využitia. Množstvo chybových hlásení viedlo ku kolapsu preneseného vedomia, a to bez ohľadu na spôsob či samotné telo. „Preniesol len jej fragment. Esenciu. To, čo z človeka robí človeka a nechal ju znovu vyrásť,“ obišiel pracné vysvetľovanie a zjednodušil vety. „Sentenzia umrela, ale to, aká bola, prežilo. Rástlo a učilo sa to ovládať nové telo. Teda prežilo, než nato prišla cirkev. Zničili Dorekov výskum a keď sa rozhodli znova mu vziať dcéru, doplatili nato životom. Hnev Sentenzie sa rozhorel rovnako, ako sa rozliala krv jej otca. Zmasakrovala každého, kto sa ju pokúšal zastaviť na ceste k hlave cirkvi. Až keď mu odtrhla hlavu, zastala. Obalená krvou svojich nepriateľov nevedela, čo mala spraviť. Zmätená odišla a stratila sa v chaose vesmíru. Cirkev znovu oživila svojho vodcu a vyhlásila útok za ďalší dôvod, prečo je nebezpečné používať technológiu oživenia inak, ako to dovolili. Údajná Sentenzia, ktorej miesto zastúpili kusy narýchlo vyrobeného robota, teraz visí na námestí ako pripomienka toho, že cirkev má vždy pravdu.“

„Takže ty si?“ jej otázke chýbal prirodzený strach so stretnutia s osobou, ktorá mohla šmahom ruky vyhladiť celé mestá.

„Nie,“ Valias sa oprel a poriadne zadíval na prúd hyperpriestoru. Cesta viedla okolo pulzáru a fialový nádych sa menil na trblietavý strieborno-zlatý. „Volám sa Spyridon. Fragment duše Makima Kilo,“ neprirodzený povzdych z kovových úst ukrytých spolu s telom za organickou pokožkou otriasol Rizziným svetom. „Vrátila sa na sklonku môjho alebo jeho, života,“ zmätenie z toho, kým vlastne je, ho prenasledovalo po celý čas. „Sentenzia mu ponúkla druhú šancu. V tomto tele môžem zase ja ponúknuť druhú šancu stovkám ďalších výmenou za duše, ktoré by aj tak z väzenia už nikdy nevyšli.“

„Toto všetko robíš kvôli?“ hľadala dôvod, ale ani ona ho nevidela.

„Kvôli všetkým,“ zodvihol ruku a zadíval sa na kus kože okolo kovových prstov. Vedel sa nimi nabúrať do akéhokoľvek počítača, ale inak cítil len základné veci ako zmenu teploty. „Každá živá bytosť hľadá zmysel. To, prečo sme vznikli,“ trpký úsmev na jeho tvári sa odrážal v tmavej obrazovke pred ním tak, že ho zbadala aj Rizz. „Toto je môj účel,“ vložil ruku pod plášť a z vnútorného vrecka vytiahol kúsok papiera. Jednoduchý text: Rob to, čo je správne!, mu zlepšil náladu aj keď jeho mechanické spoje nedokázali vyvolať skutočnú radosť.

„Čo sa stalo so Sentenziou?“ Rizzin hlas prenikal hlboko do kovovej konštrukcie a donútil kus kovu rezonovať. Valiasom prvýkrát prechádzala vlna, o ktorej by mohol povedať, že šlo o pocit aj keď istotu nemal.

„Zmizla tak, ako sa objavila,“ znovu sa zadíval do krás hyperpriestoru. „Je niekde tam vonku a robí to, čo považuje za správne,“ povedal s nádejou v hlase, ktorá presvedčila aj posledné nedôverčivé neuróny v Rizz, že jeho príbeh prinášal pravdu aj keď popieral názor celého vesmíru.

***

Úľava, ktorú mu Rizz poskytla, ho donútila ponechať jej program bežať. Takmer na sedem dní sa konečne necítil sám. Mal niekoho, kto bol schopný nielen počuť, ale aj počúvať. Cítil, že jej svedomie ho nezradí. Príjemné chvíle sa však mali skončiť.

„Nemusíš sa dívať,“ zastal pred schránkou, ktorá ukrývala zvyšky jej tela.

„To je v poriadku,“ pohladil ho príjemný Rizzin tón.

Na moment zaváhal, či ju neodpojí proti jej vôli, ale svedomie mu to nedovolilo. Opatrne otvoril kryt a nechal svetlo odkryť to, čo zostalo z Rizz. Telo sa takmer po týždni v teplom a vlhkom prostredí veľmi rýchlo rozkladalo. Hromada múch a iného hmyzu s plnými žalúdkami už nevládala hodovať. Spyridon, meno, ktoré tento týždeň používal, pripojil nádobku so silným dezinfekčným prostriedkom. Biely dym prenikol do komory s Rizz, ako aj komory s úplne rozloženými zvyškami inej ženy. Zúrivý šum krídiel behom chvíľky utíchol.

Spyridon vytiahol telo von a opatrne odobral väčšinu mŕtveho hmyzu. Ten, ktorý hodoval vo vnútri ponechal ako dôkaz. Prichádzala na rad najhoršia časť jeho práce. Vzal kus tela inej ženy a podrobne skúmal ohryzené kosti. Pomocou tupej brúsky, ktorá simulovala zuby, vyrezával do tela nebohej Rizz zárezy po zuboch. Desať hodín ťažkej driny spojenej s násilným trhaním končatín rozdelili zvyšky Rizz tak, že by sa zmestila do neveľkého plastového vreca.

„Toto robíš zakaždým?“ Rizz počkala, kým skončil. Aj skrz jeho pohľad cítila, že sa potreboval sústrediť, a tak ho nevyrušovala.

„Musím,“ prikývol, „ak by nabrali podozrenie, stratil by som možnosť zachraňovať.“ Postupne balil jej zvyšky do ochranného kontajneru, ktorý znovu napustil dezinfekčnou látkou. Každé telo muselo prejsť touto procedúrou pred vstupom na stanicu. Zároveň to telo zakonzervovalo, čo skresľovalo dátum úmrtia. Ak by sa vrátil na bezmennú planétu, trvalo by to tri a pol dňa. Rovnaký čas letel k omege, čo vytváralo sedem dňový úsek rozkladania. Pri ceste naspäť by sa už telo lúhovalo v roztoku a rozklad by sa zastavil. Takto v ňom malo byť len chvíľku, ale stačilo to na oklamanie času úmrtia.

Nervozita prenikala aj k Rizz. Pomaly sa blížil čas jej oživenia a viac ako jej osud ju trápil Spyridon. Tušila, že po oživení sa už nikdy nestretnú a keby aj, bude mať inú tvár. „Stretneme sa ešte niekedy?“ vyšlo z Rizz samovoľne.

„Náhodne,“ Spyridon už kráčal späť do kokpitu, „možno. Úmyselne? Nie.“ Odpovedal s rovnakou ľútosťou, akú cítila Rizz. Loď vystúpila z hyperpriestoru a Spyridon zamieril k stanici. Ticho, ktoré sa rozhostilo po jeho lodi, ho pálilo, no nemohol inak. Musel pokračovať a po bližšom spoznaní Rizz nemal pochybnosti, že vykonával niečo veľkolepé.

Bezmenná loď označená číslom pohodlne zakotvila na stanici. „Toto je zbohom,“ povedal a skôr ako Rizz zareagovala, zamrazil jej vedomie v čase. Musel sa sústrediť, čo jeho obvody v poslednej dobe zvládali oveľa ťažšie.

Prešiel komorou spolu so zvyškami Rizz v neveľkom kontajnery. Samoľúby a podráždený výraz pozdravil úradníka za pultom. Odovzdal telo spoločne so všetkými formulármi, ktoré si táto inštitúcia vyžadovala. Po piatich hodinách strávených v tichu kantíny dostal rozsudok, v ktorý dúfal. Rizz mala byť oživená ako vedľajšia strata. Jej nová loď, registrovaná ako dopravná, dosvedčila upravenými videozáznamami, že si ju skupinka najala na výlet. Výsledky DNA testov v tomto prípade nemusel Spyridon nijako upravovať. Podľa nich mala pevné zdravie a čakal ju dlhý život. Na základe pokynov nahral jej dušu z pravého oka do systému. Teraz už len stačilo, aby túto verziu dosvedčila po prebudení vo svojom novom tele. Spyridon sa rozhodol nečakať na výsledok. Vzal odmenu ako správny lovec a rozlúčil sa agresívnym výkrikom s úradníkom. Nechýbala ani výčitka, ktorá poukazovala na jeho neschopnosť. S ťažkým pocitom opúšťal väznicu a ponechával Rizz osudu, o ktorom dúfal, že skončí dobre.

„Ešte ty,“ loď už uháňala hyperpriestorom, keď Spyridon otvoril tajnú priehradku vo svojej izbe. Malý výkonný server tu živil takmer tisíc doživotne uväznených duší. „Podľa DNA testov ti zostáva ešte štyridsať päť rokov života,“ priblížil sa ľavým okom a spustil proces. Delioru čakal svet, v ktorom každý odsúdený vidí seba ako človeka, no každého ostatného vníma ako monštrum, ktoré ho chce zožrať. Nekonečný boj o prežitie spájaný s utrpením a bolesťou vytvára svet bez smrti. Aj fatálne zranenie simulácia zmení na veľmi bolestivé, no bez možnosti úniku, ktorým by bola smrť „Dúfam, že sa ti tam bude páčiť,“ povedal. Ďalšia z odsúdených sa pridala do sveta plného monštier.

Spyridon si unavene sadol do pilotného kresla. Jeho život sa podobal tým vo väzení. Nemohol nič cítiť a aj keď posledné dni strávené s Rizz patrili medzi príjemne, vedel že nič viac to byť nemohlo. Častokrát sa pýtal prázdnoty vesmíru, kde hľadať Sentenziu. Mal len jedinú otázku, prečo mu to urobila. Otázka však mizla vždy, keď niekoho zachránil. Vtedy znova uveril, že to urobila z dobrej vôle a nie, aby ho trápila. Veril, že aj ona našla zmysel.