Choď na obsah Choď na menu
 


IxI

anime-3768502_1920.jpg

article preview

„Emily!“ Skríkla matka dievčaťa. „Už si mala dávno spať!“ Emily rýchlo zaliezla pod perinu. „Vieš, že ráno vstávaš do školy.“ Jej mama bola unavená z práce, ako aj z toho, že ju každý večer musela naháňať do postele a každé ráno ju z nej musela ťahať nasilu. Emily ale už bola taká. Rada sa dlho dívala z piateho poschodia na mesto a premýšľala. „Ráno zas nebudeš chcieť vstávať.“ Usmiala sa na ňu mama, zatiaľ čo jej naprávala perinu.

„Ale mami! Veď som zatiaľ vždy vstala.“ Emily spod periny vykukovali len jej veľké modré oči.

„Vstala.“ Povzdychla si mama. „Ale koľkokrát som ťa musela doslova stiahnuť z postele?“

„Nemusela, ale chcela.“ Vyškierala sa Emily.

„Ty moje trdlo!“ Mama ju pobozkala na čelo. „Ty už nespíš s plyšákom?“ Zadívala sa na modrého zajačika, ktorý sedel na stoličke vedľa postele.

„Ale mami! Veď už mám deväť.“ Emily urazene nafúkla líčka.

„Niekto je tu už veľká slečna.“ Mama zodvihla plyšáka. „Vezmi si ho k sebe aspoň na pár nocí. Ocko by bol smutný, keby si jeho darček nechala len tak niekde pohodený.“ Podala jej ho.

„Tak dobre.“ Emily ho vtiahla pod perinu. „Ale len na pár nocí.“ Spod periny vykukla ruka s vystretým malíčkom.

„Len na pár nocí.“ Chytili sa malíčkami a zatriasli nimi, akoby to bolo podanie rúk. „A teraz už spinkaj!“ Mama zhasla lampu a odišla z izby. Emily pomaly zaspávala, a pritom si v hlave opakovala: „Už mám deväť.“ V tom ale začula silnú ranu a celú jej izbu pohltilo jasné svetlo. Vyskočila z postele a cítila, ako sa jej podlaha triasla. Do izby vbehla jej mama, no v tom sa zem začala prepadať. „Mami!“ Skríkla Emily, keď uvidela, ako jej mama padala do hlbín. Hneď na to sa prelomila podlaha pod jej nohami. „Aaaaaa!!“ Kričala z plných pľúc.

„Nieeeee!“ Strhla sa zo sna. Posadila sa a začala ticho plakať. Bola celá mokrá od potu, čo v kombinácii s chladom betónu pôsobilo veľmi nepríjemne. Emily si to však nevšímala. Plakala a v hlave si neustále opakovala: „Prečo, prečo...?“ Bol to už skoro rok, čo sa to stalo. Skoro rok, čo prišli a všetko zmenili. Zmenili jej prijemný život v náručí milujúcich rodičov na noc, čo noc opakujúcu sa nočnú moru. Emily si už ani nepamätala, kedy naposledy spala celú noc bez toho, aby ju jedna z mnohých nočných môr neprebudila.

Po chvíľke si Emily utrela slzy a štipla sa do líca, aby sa uistila, že to bol len sen. Skrz malú medzeru k nej prenikalo svetlo mesiaca a ona vedela, že musí ísť ešte spať. Čakal ju ďalší deň a dlhý pochod za jedlom a prežitím. Z ruksaku vybrala suché oblečenie a prezliekla sa. Jej dnešný nocľah bol čiastočne pod zemou. Kedysi to bol kanál, ktorým sa odvádzala voda. Neďaleko však dopadla jedna z bômb, a tá vymrštila niekoľko kruhových betónových valcov spod zeme. Emily si našla taký, ktorý bol ešte celý v zemi. Voda v ňom už ale nebola. Kanál bol narušený, a tak si riečka našla cestu popod betónové valce. Emily vzala niekoľko konárov a zaprela ich do oválnych stien valca. Prehodila cez nich mokré oblečenie a pobrala sa spať. Dúfala, že aspoň tých pár posledných hodín pred úsvitom, si ešte bude môcť vychutnať bezsenný spánok.

Emily sa dočkala. Spala pokojne celý zvyšok noci a ráno ju prebudil tenký lúč svetla, ktorý prenikol do jej úkrytu. Emily už nebola to isté dievča ako kedysi. Hneď, ako pocítila slnečné lúče, vstala, zbalila si veci a vydala sa ďalej na cestu. Zotrvať na jednom mieste nebolo bezpečné a Emily to vedela. Dnes sa jej ale kráčalo veľmi dobre. Pred pár dňami, pri putovaní po jednej z mnohých zničených dediniek, našla obchod s oblečením. Bol malý a veľa v ňom toho nezostalo, no aj tak ju to potešilo. Mohla tak vymeniť špinavé a dotrhané oblečenie za takmer nové. Najviac ju ale potešili topánky. Denne prešla niekoľko kilometrov, a tie jej staré topánky už mali to najlepšie za sebou. Vzala si tak hneď tri páry. Chcela si ich vziať viac, no bola ešte stále malá a musela si dôkladne vyberať to, čo ešte dokázala uniesť. Za ten rok si jej nohy a chrbát zvykli na neustále putovanie, no stále to bolo len malé dievča. V ruksaku tak mala len pár šiat na prezlečenie. Jeden malý hrnček, v ktorom si varila všetko, čo našla a svojho IxI-ho.

IxI bol modrý plyšový zajac, ktorého dostala na deviate narodeniny. Kde tu už bol dotrhaný a modrá farba takmer úplne vybledla. Bol teda skôr sivý ako modrý, no aj tak to bolo to posledné, čo jej zostalo z domova. Stal sa jej posledným priateľom. Krajinou putovala sama, a tak bol jediný, s kým sa mohla porozprávať. Spočiatku sa rozprávala len ona s nim, no po čase jej začal odpovedať. Náramne sa tomu potešila, aj keď v hĺbke duše asi tušila, že sa rozprávala len sama so sebou. V týchto zlých časoch jej to však stačilo.

„Ako sa ti spalo IxI?“ Emily kráčala skrz hustý les. „To som rada.“ Usmiala sa, no hneď sa aj zamračila. „Ani sa nepýtaj.“ Opatrne zliezala jeden zo strmých svahov. „Áno, znova tá istá nočná mora.“ Pridržiavala sa o stromy, pretože terén pod ňou bol mokrý a klzký. Mala čo robiť, aby sa jej podarilo zliezť. „Psychológa? Kde by som tu našla psychológa?“ Odfrkla naštvane. „Keby si ty zažil niečo také, tak by si bol tiež naštvaný!“ Pokračovala malým údolím. „No a čo, že si tam bol? Ty si neprišiel o rodičov, lebo žiadnych nemáš!“ Naštvane udrela do stromu, až ju zabolela ruka. „Prepáč, ja som to tak nemyslela.“ Vytiahla IxI-ho z batoha a objala ho. Už sa ďalej nebavili o smutných témach. Radšej začali fantazírovať o tom, aké dobroty ich čakajú na druhej strane lesa. Obaja už boli hladní, a tak ich nesmierne potešilo, keď v lese narazili na čistinku s jahodami. Hneď sa do nich pustili. Niektoré z nich ešte neboli ani poriadne zrelé, no aj tak ich všetky zjedli. „Čo by som mala počuť?“ Opýtala sa IxI-ho. „Trepotanie? Trepotanie!“ Začala sa rozhliadať. Odrazu sa dala do behu. Zošmykla sa zo strmého zrázu, a pritom niekoľkokrát narazila do stromov. „Previs.“ Usmiala sa, keď zbadala veľký strom nad pomaly tečúcou riečkou, ktorý vytvoril dosť veľký previs, pod ktorým sa mohla ukryť. Rýchlo doň vbehla a snažila sa zavŕtať tak hlboko, ako to len šlo. Trepotanie krídiel sa blížilo, a tak sa skrútila do klbka a dúfala. Ten podivný zvuk jej pripomínal kŕdeľ vtákov. Emily ho však počula už veľakrát. Bol to dron pátrajúci po ľuďoch.

Emily sa krčila v úzkom priestore, keď v tom ju zachvátila úzkosť. Steny okolo nej ju začali tlačiť, aj keď boli len pár centimetrov od nej. Začalo sa jej ťažko dýchať a túžila po tom, aby už odtiaľto mohla vybehnúť a nadýchnuť sa zhlboka. Všetko sa na ňu sypalo a ona sa cítila presne tak, ako keď zostala uväznená pod troskami bytovky, v ktorej kedysi bývala. Nemohla sa takmer ani pohnúť. Všade bol prach a tma. Z vonku prichádzali výkriky a výbuchy. Emily zvierala úzkosť rovnako silno, ako ona teraz zvierala IxI-ho. Bol s ňou vtedy a bol s ňou aj teraz a zrejme len vďaka tomu vydržala ukrytá pod previsom, až kým sa trepotanie krídiel nestratilo. Trvalo to sotva pár sekúnd, no pre ňu to boli celé hodiny. Po štyroch sa vydriapala spod stromu. Ledva lapala po dychu a pocit úzkosti sa len veľmi pomaly strácal. Po chvíli sa jej zahmlilo pred očami a Emily omdlela.

Keď sa konečne prebrala, netušila, ako dlho bola mimo. Hodinky už dávno nemala a podľa slnka sa vedela orientovať len veľmi nepresne. Bola však rada, že to prežila aj ona, aj IxI. Ešte aj teraz na jeho plyšovom telíčku bolo vidieť pás, v ktorom chýbala výplň. Emily ho stískala tak silno, že všetka vyplň sa nahromadila v hlave a v nohách. Opatrne ho vrátila do pôvodnej podoby a pobrala sa ďalej. Na noc sa utáborila priamo v lese. Nestihla prísť k žiadnej ďalšej dedinke, a tak jej úkryt poskytli husté kríky. Roztiahla si karimatku a dúfala, že túto noc už nebude pršať. Zem bola ešte stále mokrá, no Emily si už na to zvykla a chlad, ktorý prenikal cez karimatku, sa dal vydržať. Desila sa ale ďalších snov, ktoré ju vedeli prepadnúť uprostred noci. Túto noc sa ale Emily konečne vyspala. Ťažko povedať prečo. Už pár dní poriadne nejedla, a tak jej spánok bol skôr bezvedomie, ktoré prišlo z hladu. Hneď ráno sa to ale zmenilo. Po okolí kríkov si Emily nastražila niekoľko pascí. Dúfala, že tieto kríky využívali aj králiky a mala pravdu. Ráno našla jedného z nich v pasci. Kedysi by jej bolo ľúto zabiť takéto zvieratko. Hlad bol ale silnejší. Zavrela oči a urobila, čo musela.

Nachystala králika a malý oheň. „Mudrlant.“ Pousmiala sa pri pohľade na IxI-ho. „Kde by som vzala chlieb, zemiaky či ryžu?“ Pokrútila hlavou. „Myslím, že králik s jahodami bude tiež dobrý.“ Vybrala z ruksaku hrsť lesných jahôd a pustila sa do jedla. Tak dobre sa už dlho nenajedla. Naposledy asi pred mesiacom, keď sa jej podarilo nájsť mŕtveho vojaka. Bol mŕtvy už veľmi dlho, tak dlho, že z neho zostala len kopa kostí roztrúsených po okolí. Pri nich ale ležal jeho ruksak. Keď ho otvorila, našla pár dobrých hračiek, no hlavne niekoľko samo-ohrievacích a sterilizovaných jedál, ktoré u seba vojaci nosili, keď šli na dlhé misie. Tento ale ďaleko nezašiel, keď mu zostalo toľko jedla. Našla celkovo osem takýchto jedál. Hneď si dala jelenie ragú. Aj keď netušila, čo znamenalo slovo ragú, chutilo to výborne. Zásoby jej ale vydržali sotva dva týždne, aj keď sa ich snažila šetriť, ako to len šlo. Ako posledný zjedla ryžový nákyp so slivkami. Od vtedy už také šťastie nemala, a tak jedla všetko, čo dokázala nájsť či uloviť.

Pochutnávala si na králikovi, keď začula burácanie. Rýchlo si zbalila zvyšky a utekala k okraju lesa, kde bola menšia lúka, skrz ktorú šla cesta a za ňou ďalší les. Keď tam dorazila, ľahla si do hustej trávy a pozorovala veľké čierne vozidlo, ktoré pripomínalo vojenský džíp. Toto však patrilo im. Emily ich volala „hadičkári“. Netušila, čo boli zač ani odkiaľ prišli. Ľudia, ktorých na svojej ceste stretla, v tom tiež nemali jasno. Podľa niektorých to boli mimozemšťania, podľa iných to bol národ z poza oceánu. Bolo ťažké zistiť, kto z nich mal pravdu. Všetci mali na sebe to isté tmavé brnenie a prilbu, cez ktorú nebolo vidieť. Nik nevedel, ako vyzerali. Jediné, čo Emily na nich zaujalo, boli dve hadičky, ktoré smerovali od chrbta do prilby. „Neboj sa IxI.“ Vytiahla ho z batoha. „Len sa niekam presúvajú.“ Zadívala sa na hlučné vozidlo. Videla ich už niekoľkokrát. Niekedy sa pohybovali na kolesách a vydávali  ohlušujúci zvuk. Vtedy sa nebolo čoho báť. Išli zo základne na základňu a nič iné ich nezaujímalo. Niekedy sa ale kolesá stratili a vozidlo sa len tak vznášalo nad zemou. Navyše vydávalo jemný zvuk, akoby sa vietor hral s lístím. Bolo to rovnaké ako pri dronoch. Vydávali prírodné zvuky, a tak bolo ťažké rozlíšiť, o čo šlo.

Vozidlo však zastavilo. Cesta bola zablokovaná niekoľkými stromami, ktoré tam zrejme spadli pri poslednej búrke. Dvere sa otvorili a vyšli z nich štyria hadičkári. Traja z nich boli ozbrojení. Vodič však zbraň nemal. Emily sa zadívala a zbadala jeho zbraň pripevnenú na dverách vozidla. Dvaja z hadičkárov sa vybrali odpratať pováľané stromy. Zdvihli ťažký strom, akoby to nebolo nič. V tom si Emily všimla, ako sa tráva zvláštne pohla. Odrazu z lesíka vystrelila raketa a zasiahla hadičkára, ktorý stál pri aute. Toho náraz zatlačil do auta tak silno, až v ňom urobil dieru. Neozbrojený vodič sa natiahol po zbrani, no z lúky, ktorá bola hneď za ním, vyskočil chlap a zavesil sa mu na ramená. Chlap bodal hadičkára nožom, a ten sa ho snažil striasť. Nôž však nedokázal preraziť jeho brnenie. Chlap tak preťal jeho dve hadičky v nádeji, že mu tak ublíži. Hneď ako sa to stalo, striasol hadičkár chlapíka zo svojho chrbta. Z hadičiek vytekali tekutiny, no jemu samotnému to nijako neublížilo. Hadičkár sa obrátil k útočníkov a aj na takú diaľku Emily cítila, že bol naštvaný. Hadičkár sa napriahol a päsťou vrazil chlapovi do čela takú silnú ranu, že jeho telo odhodilo dobrý meter dozadu. Chlap sa už viac nepostavil. Vodič vzal zbraň prichytenú k dverám a pomohol ostatným. „Súhlasím.“ Prikývla Emily. „Bolo to úbohé.“ Odvetila IxI-mu. Takéto útoky sa diali bežne. Často počula rôzne výbuchy a výkriky v diaľke. Párkrát sa ľuďom podarilo aj niekoho z nich zabiť, no ostatní hadičkári ich odrazili a mŕtvych vzali. Aj preto nik nevedel, ako vlastne vyzerali. Tento útok však nemal žiadnu šancu. Vrhli sa na nich s jednou strelou, niekoľkými samopalmi a nožom. Naživo videla Emily útok proti podobnej štvorici, kde mali na ceste rozmiestnené míny a rakety lietali kade-tade. Dokonca ani vtedy ľudia nezvíťazili. Hadičkári si privolali drony, a tie nemali zľutovanie.

Trvalo ešte pár minút než sa hadičkári pohli ďalej. Vodičove pretrhnuté hadičky mu nijako neublížili. Keď bolo po boji, obalil si ich akousi látkou, aby zabránil vytekaniu a pokračoval ďalej. Toho, ktorého zasiahla raketa, postavili na nohy. Vyzeralo to tak, že bol len slabo zranený, aj keď sa z neho ešte stále dymilo. Jeden z hadičkárov mu poklepal po prilbe a zranený prikývol. Potom nasadli do vozidla a pokračovali ďalej. Emily ešte chvíľku počkala, a keď sa uistila, že boli preč, prikrčená k zemi sa plazila k miestu útoku. Najskôr prišla k nešťastníkovi, ktorý sa pokúšal zabiť ich nožom. Keď sa naňho pozrela, prišlo jej zle. V čele mal dieru a celú tvar mu zaliala krv. Radšej odvrátila zrak, aby sa nepozavracala. Viac ako jeho by jej bolo ľúto toho králika, ktorého mala v žalúdku, ak by ho mala vyvracať. Zaprela sa teda a prehltla ho späť. Keď sa obzrela, uvidela dva mokré pruhy v pôde. Jeden z nich vyzeral, akoby po daždi. Druhý mal žltkastú farbu. Došlo jej, že to bola tekutina, ktorá vytekala z hadičiek. Pokračovala po ich stopách až k nožu. Pár kvapiek z oboch tekutín bolo aj na čepeli a rukoväti. Emily ho opatrne zodvihla. Prvá tekutina bola číra a bez vône. Odhodlala sa ju ochutnať a s prekvapením zistila, že to bola obyčajná voda. Pozrela sa na druhú tekutinu. Vyzeralo to ako akási kaša. Žltkastá, a keď si k nej privoňala, cítila ovocie. Riskla to a ochutnala ju. Cítila v tom jablká a slivky. Nebola si síce istá, no mala pocit, že tie trubičky slúžili len ako prívod vody a jedla. Nemuseli si tak dávať dole prilby a ohroziť si hlavu.

Emily sa pustila do hľadania. Nôž, na ktorom boli tekutiny, bol ohnutý a otupený po nárazoch, a tak ho odhodila. Pri telách zabitých ľudí, ale nič nenašla, aj keď to čakala. Málo kedy sa jej podarilo nájsť nejaké jedlo alebo maškrtu po takýchto útokoch. Ako keby vedeli, že idú na smrť, a tak si žiadne jedlo nevzali.

Pred súmrakom dorazila do malého mestečka. Hromada ruín nahradila kedysi krásne domy či budovy rôznych firiem, ktoré tu stávali. Prikrčená k zemi behala od domu k domu. Snažila sa nájsť niečo pod zub, ale aj miesto, kde by strávila noc. V noci nebolo bezpečné putovať ďalej, pretože ona na rozdiel od hadičkárov nevidela v noci ani na krok. Emily sa podarilo nájsť nocľah pod troskami jedného z domov. Zatiaľ čo vrch bola len hromada trosiek, pod nimi sa schovávala takmer neporušená pivnica. Z pivnice navyše vykukovalo niekoľko malých okienok, ktorými mohla sledovať okolie. Keďže bola malá, prešmykla sa medzi troskami dnu. Pivnica bola plná haraburdia, ktoré v týchto časoch malo cenu zlata. Našla v nej niekoľko škatúľ s oblečením, staré noviny a ďalšie veci, ktoré ľudia odkladali do pivnice, keď ich už nepoužívali. V podlahe bola ale diera. Emily prebrala oblečenie, a to, ktoré jej nesedelo použila na lano. Zviazala ho k sebe a spustila ho do diery. Druhý koniec uviazala o robustný kotol a pomaly zliezla dnu. Vytiahla baterku a trochu sa porozhliadla. Podľa nápisov na stenách a koľajach, ktoré sa nachádzali sto metrov od diery, zistila, že je to jedna zo spojovacích chodieb metra. Jej nový úkryt ju veľmi potešil. Mala, čo čítať, mohla si skúšať oblečenie, mala dobrý výhľad na okolie, a k tomu aj prípadnú únikovú cestu skrz metro.

Emily si nachystala nocľah. Mala aj veľa hrubých svetrov a vetroviek, takže si konečne mohla ustlať mäkkú posteľ, v ktorej by jej nebola zima. Keď sa už chystala spať, začula zvuky prichádzajúce z vonku. Vytiahla z ruksaku malý ďalekohľad, ktorý vzala mŕtvemu vojakovi s jedlom. Dokázal sa vysunúť a ohnúť. Emily tak nemusela vystrčiť hlavu z okna, aby videla, čo sa dialo vonku. Zbadala skupinku ľudí, ktorí sa pod rúškom tmy snažili nájsť v hromadách trosiek čosi užitočné. „Tiež si to myslím.“ Odvetila IxI-mu. „Dospelí by mali byť múdrejší.“ Pokrútila hlavou. „Neboj ani len neceknem.“ Zašepkala. „Možno nie sú hlúpi, len zúfalí.“ Sledovala, ako sa prechádzali, akoby boli na vychádzke so psom. Trvalo to sotva pár sekúnd, keď ich zbadali drony. Oni si to ani len nevšimli a pokračovali v hľadaní. O pár minút tu už boli  hadičkáry. Začali naháňať ľudí a zhromažďovať ich neďaleko od úkrytu Emily. Mohlo ich byť do desať, no Emily pri tomto pohľade klesla k zemi a skrútila sa do klbka. Začala sa triasť a pred jej očami sa vynárali obrazy, staré len pár mesiacov. Vtedy ju našla skupinka ľudí a prijali ju medzi seba. Bolo ich asi tak tridsať a boli ukrytí v podzemnom bunkri. Bola s nimi sotva pár dní, keď sa tam zjavili hadičkári. Všetkých, vrátene nej, vytiahli von a zhromaždili na jednu kopu. Emily začula výstrely z vonku a pred očami videla, ako len s IxI-m v rukách stojí uprostred tých ľudí, ktorí začali padať ako muchy. Znova si pritisla IxI-ho k sebe a z očí sa jej vytratil život. Vtedy si myslela, že umrie. Strely ju však minuli a jej telo sa ocitlo pod hromadou mŕtvol. Výkriky z vonku utíchli rovnako ako tie z pred pár mesiacov a Emily na sebe znovu pocítili teplú krv. Stekala jej po tvári aj po šatách. Ruky mala už celé krvavé a špinavé od hliny. Znova to všetko prežívala, akoby tam naozaj bola. Cítila, ako krv na jej rukách chladla a tuhla. Stuhla až tak, že s nimi takmer nemohla pohnúť, aj keď ich tentokrát mala čisté. Emily čakala a čakala, aj keď mala chuť kričať. Tak ako pred tým, ale vedela, že by ju to stálo život. Mala však pri sebe IxI-ho, ktorý ju utešoval, aj keď mu šepkala, aby bol ticho, inak by ho mohli počuť. Zvuky z vonku pomaly utíchali a Emily sa začala driapať spod hromady tiel. Odsúvala ich a ťahala sa von ako vtedy, aj keď teraz zo seba odkopávala len kusy oblečenia, ktoré ju mali v noci hriať. Vzala ďalekohľad a pozrela sa von. Neďaleko ležala malá hromádka mŕtvol, no po hadičkároch nebolo ani stopy. Zložila ďalekohľad a zbehla do podzemia metra. Z popraskaných stien tiekli malé prúdy vody, v ktorých sa poriadne poumývala. Musela zo seba zotrieť tú krv, ktorú stále cítila. Umyla aj IxI-ho, ktorý bol celý od bahna a krvi. Keď sa konečne cítila čistá a do jej očí sa vrátil život, uvedomila si, že to nebolo naozaj. Bol to len ďalší prelud, ktorý ju teraz ovládol aj mimo snov. Vrátila sa do pivnice, ľahla si do svojej postele a zaspala. V noci sa ešte párkrát prebudila, no zobudili ju zvuky z vonku a nie jej sny.

Hneď ráno sa pobrala preč. Chvíľu ešte zvažovala, či má opustiť takýto skvelý úkryt, no nechcela bývať vedľa masového hrobu. Vzala si z pivnice niekoľko suchých novín, s ktorými by mohla ľahšie zapáliť oheň a pokračovala v ceste. Pár dní sa len tak túlala lesmi a opustenými dedinkami bez toho, aby stretla živú dušu. Vtedy jej bolo super. Nemusela sa dívať ani na tých, ktorí jej všetko vzali, ani na tých, ktorí mali onedlho umrieť. Nič dobré, ale netrvá večne. Keď raz oberala dozreté maliny, z opačnej strany na ňu vykukla hlava akejsi ženy. Emily vypleštila oči a po pár sekundách sa rozbehla preč.

„Viktor, je tu dieťa!“ Skríkla žena. Emily sa obzrela a uvidela chlapa, ktorý sa za ňou rozbehol.

„Neutekaj, neboj sa. Pomôžeme ti!“ Emily utekala, čo jej sily stačili, no nemala šancu. Chlap ju dohnal a schmatol. Emily sa skúšala sa vyslobodiť, no nepustil ju.

„Len pokojne.“ Dobehla žena. „Neublížime ti.“ Snažila sa pohladiť Emily, no tá sa vzpierala. Bola ale slabá, a každý ďalší pokus o vyslobodenie ju nesmierne unavoval. Energia, ktorú jej poskytol pečený králik, bola preč a posledných pár dni sa živila len korienkami a hmyzom. Netrvalo dlho a únava ju premohla. Po chvíli stratila vedomie.

„Kde to som?“ Prebrala sa a v svetle sviečok zbadala neveľkú izbu.

„Si v bezpečí.“ Usmievala sa na ňu tá istá žena, ktorá ju prekvapila pri malinách. Emily sa strhla a pritisla si kolená k sebe spolu s IxI-m, ktorý bol stále vedľa nej. „Nemusíš sa báť.“ Milo sa na ňu usmiala. „Ako sa voláš?“ Nastalo chvíľkové ticho. „Ja som Andrea a ty?“

„Emily.“ Zašepkala.

„Teší ma.“ Andrea jej podala ruku, no Emily si naďalej držala kolená. „A čo on? Ako sa volá tvoj kamarát?“

„IxI.“ Pritlačila ho ešte viac.

„IxI? To je zvláštne meno. Odkiaľ ho má?“

„Dala som mu ho.“ Žena sa usmiala.

„A znamená niečo?“

„Veľmi inteligentný.“ Žena sa zamyslela a Emily pochopila, že to Andrea vôbec nechápe. „Inteligentný krát Inteligentný, I krát I, čiže IxI.“

„Aha,“ teraz už v jej očiach videla pochopenie. „Takže inteligentný na druhú?“

„Inteligentný na druhú?“ Zašepkala rozpačito, takéto slová nepoznala a ich role sa vymenili. Teraz Andrea videla, že dievča nevedelo, o čom hovorila. Bola ešte len dieťa, a takéto niečo sa v škole ešte nestihla naučiť. „Prečo nie je inteligentný plus inteligentný?“ Usmiala sa Andrea.

„IxI je oveľa múdrejší ako nejaký IpI!“ Emily zvraštila čelo. Naštvala sa, že niekto urážal jej priateľa. „IxI vraví, aby si nás nechala ísť a ja s ním súhlasím!“

„Možno by som IxI-ho a aj teba dokázala presvedčiť, aby ste tu zostali aspoň chvíľku. Máme dobré jedlo a sme tu v bezpečí.“ Emily cítila, že jej slová neboli úprimne. Brala ju ako malé dieťa, ktoré sa rozprávalo s neživou vecou. Na chvíľku sa ale zadívala IxI-mu do očí, a potom prikývla.

„Tak dobre, ale len na pár dní, a potom nás necháte ísť!“ Andrea prikývla a zaviedla Emily do kuchyne. Dali jej najesť, a aj keď to nechutilo tak dobre, ako jej Andrea cestou opisovala, bolo to lepšie ako korienky.

 

            anime-3768502_1920.jpgPrešlo pár dni a Emily sa pomaly učila nové mená. Celkovo tu bolo asi päťdesiat ľudí, ktorí našli útočisko v podzemnom komplexe, ktorého časť sa spájala s jaskyňou. Emily si ale zvykala len veľmi ťažko. Nevidela denné svetlo, a tak nevedela, či po blízku nie sú hadičkári. Často sa tak schovávala pod stolom alebo posteľou, mimo zrak ostatných. Spočiatku ju hľadali, no potom ju nechali tak. Ukázala sa len keď prišiel čas na jedlo. Nechceli na ňu tlačiť hlavne po tom, čo ju poriadne umyli a uvideli, že jej krátke hnedé vlasy neboli vôbec hnedé. Boli len špinavé a pod nimi sa ukazovali pramienky blonďavých a sivých vlasov. Emily často počula, ako si šuškali: „Tá si musela prejsť peklom,“ čo ju ešte viac znervózňovalo. Nebola zvyknutá, že by o nej toľkí rozprávali.

            Emily pokojne spala na svojej posteli, vytvorenej z karimatky a svetrov, pod jedným zo stolov, keď sa stenami otriasol výbuch. Emily vyskočila na nohy a cítila, že je zle. „Zostaň tu.“ Andrea sa rozbehla preč z izby. Emily schmatla IxI-ho a utekala, čo jej sily stačili. V diaľke sa už ozývali výstrely a výkriky. Z očí jej vhŕkli slzy. Rýchlo si ich utrela, aby videla čisto a jasne na cestu pred ňou. V stene, ktorá sa už spájala s jaskyňou zbadala puklinu. Vtesnala sa do nej a za ňou našla malú komôrku, akurát takú, že do nej mohla sadnúť. Zavrela oči a dúfala, že sa ju tie steny nepokúsia zabiť rovnako, ako korene stromu v previse. Sedela a čakala. Zvuky z vonku začali pomaly utíchať, no občas sa ešte ozval výstrel a výkrik. V tom začula dupot ťažkých topánok. „Tíško!“ Zavrela IxI-mu ústami, no bolo neskoro. Do štrbiny vletelo svetlo a začalo behať po stenách. Emily sa krčila v kúte a lúč ju tesne míňal. Svetlo po chvíli odišlo a s ním aj dupot ťažkých topánok. Emily sedela v pukline ktovie ako dlho, až kým sa všetky zvuky nestratili a nezostalo len ťaživé ticho. Opatrne vyliezla z puklinky a vybrala sa do svojej izby, kde mala veci. „Nepozerám.“ Zo slzami v očiach hľadela na strop, zatiaľ čo si tisla IxI-ho k tvári. Na jeho radu sa radšej nedívala na zem. Miestnosti osvetľovalo niekoľko sviečok, ktoré pomaly pohasínali. Ona však pod nohami cítila mokré mláky a mäkké časti tiel, no ani kútikom oka sa na nich nepozrela. Pomaly a opatrne prešla až do svojej izby. Zbalila si svoj batoh a pokračovala von. Keď konečne videla slnečné svetlo, mohla sklopiť zrak. Vchod do úkrytu bol lemovaný betónovým múrikom, okolo ktorého stáli hromady vysekaných kríkov, ktoré niekto navŕšil na seba. Pomocou ďalekohľadu prezrela okolie, no nič nevidela. Vzduch bol čistý. Oprela sa o stenu a zošuchla sa dole. Vybrala IxI-ho a so slzami v očiach sa ho opýtala: „Kam pôjdeme teraz? Ja už nechcem ďalšie nočné mory!“

 

 

*******

 

Medzitým v hlavnom meste hadičkárov, v jednej z mnohých budov, plných týchto stvorení.

„Pane!“ Zvolal jeden z vojakov, ktorí sledovali desiatky rôznych monitorov. „Objekt 26 sa pýta na smer.“ Z rohu miestnosti vstal jeden z nich a pristúpil k vojakovi.

„Pošlite ju na juh.“ Zavelil mohutným hlasom. „Mala by sa tam ukrývať ďalšia skupina.“ Vojak prikývol. „Starajte sa o objekt 26 lepšie!“ Rázne ukázal na jeden z monitorov. „Jej hodnoty vyzerajú zle.“

„Rozkaz.“ Zasalutoval vojak. „Pripravíme jej väčšie prídely.“

„Dajte jej aj trochu endorfínu, nech sa nám nezrúti!“ Vojak prikývol a dal sa do práce.

 

*******

 

„Takže na juh?“ Emily sa jemne usmiala a ani netušila prečo, no odrazu mala dobrý pocit. „Tam by mohlo byť pekne.“ Vyskočila ponad betónový múrik. „Možno tam nájdeme aj niečo chutné pod zub.“ Zadívala sa na IxI-ho. „Šunku v plechovke?“ Začala sa smiať. „Ty si riadny optimista.“ Poštuchla IxI-ho. „Nie som pesimistka!“ Odfrkla. „Len realistka.“ Na chvíľku sa zamyslela. „Hm, voňavá šunka s chrumkavým chlebom.“ V ústach cítila prijemnú chuť. „Ty si s tým začal!“ Dala IxI-mu frčku do nosu. „Keď už šunku, tak poriadnu.“ Vložila ho späť do ruksaku. „Nie som náročná, len si užívam predstavivosť.“ Emily už neplakala, namiesto toho verila, že zajtrajšok bude krajší. Netušila však, že kráča pod ochrannými krídlami smrti a ani to, že príjemný vánok na jej tvári vytvoril švih kosy čistiacej všetko okolo.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 1
Celkom: 55705
Mesiac: 3915
Deň: 100