Choď na obsah Choď na menu
 


Pet-ka

cola-1843951_1920.jpg

article preview

            „Uaaa,“ zívla si priesvitná plastová skúmavka. Práve sa zrodila na výrobnom páse, a to bolo prvé, čo urobila. „Kde to som?“ Otvorila oči a rozhliadla sa po okolí. Všetko pred ňou sa rýchlo mihalo.

            „Fiiii,“ ozývalo sa vedľa nej.

            „Čo si zač?“ Obrátila sa napravo a uvidela priesvitnú plastovú skúmavku.

            „A ty si čo zač?“ Skúmavka sa obrátila, a taktiež zbadala priesvitnú plastovú skúmavku.

            „Ja som sa pýtala prvá!“ Urazila sa skúmavka.

            „Čo znamená prvá?“ Zamyslela sa druhá skúmavka.

            „To neviem, len som počula, ako to hovoria tie veľké ružové hlavy.“ Odvetila prvá skúmavka.

            „Ako sa vlastne voláš?“ Opýtala sa druhá skúmavka.

            „Ja som Pet-ka.“ Hrdo sa pochválila svojím menom. „A ty?“

            „Ja som Pet Fľaša.“ Odvetila druhá skúmavka.

            „Pekné meno.“ Pochválila ju Pet-ka. „Nevieš, čo sa to robí?“ Ledva to dopovedala a jej kamarátka Pet Fľaša už nebola vedľa nej. Pohyblivý pás ju poslal iným smerom ako Pet-ku.

            Opustená Pet-ka putovala po páse až zastala na mieste, kde sa jej veľmi páčilo. Bolo tam príjemné teplo, až cítila ako jej pevné telo pomaly mäkne. Potom však prišiel šok. Na jej hlavu sa prisala akási divná vec, ktorá do nej fúkla celou silou.

            „Tak toto asi už nezhodím.“ Smutná Pet-ka sa zadívala na svoje telo. Krivky malej skúmavky boli preč. Celá sa natiahla a poriadne rozšírila. Nebola spokojná s takýmto prekvapením. Jej štíhla línia sa jej páčila, aj keď ju mala len zopár minút.

            „Čo je zas toto.“ Naštvane odfúkla, keď uvidela ďalšiu podivnú vec, ktorá sa napojila na jej hlavu. „To šteklí!“ Začala sa smiať, keď čierna bublinkatá tekutina zapĺňala jej vnútro. Podivné čudo na jej hlave sa odpojilo a namiesto toho, dostala pekný červený klobúčik. Cítila ako bublinky v nej spôsobujú, že sa celá napína. Jej telo spevnelo a klobúčik neprepustil von ani bublinku.

            „Juuuu.“ Vytreštila oči keď zbadala stroj pred sebou. Dával ostatným ako ona malé šatôčky. Keď videla ako sa ostatné pýšia červenými šatôčkami, bola si istá, že to je tá správna farba pre ňu. So zatajeným dychom čakala, až príde na rad. Tesne pred tým zavrela oči a otvorila ich, až keď bolo po všetkom. „Jupí!“ Skríkla od radosti, keď uvidela červené šatôčky. „Ako mi len sedia.“ Pýšila sa pred ostatnými a ukazovala im podivné kruhy, polkruhy a doštičky ktoré vzorkovali jej šaty. Vôbec si nevšimla, že ostatné majú rovnaké šatôčky ako ona.

Malá Pet-ka skúmala, čo všetko sa okolo nej deje. Najskôr ju zavreli do tmavej krabice a poriadne ňou triasli. Mala pocit že sa povracia, no jej klobúčik sa trošičku uvoľnil, a po malých dávkach vypúšťal vzduch. Pet-ke sa veľmi uľavilo. Nechcela by prasknúť ako jedna jej kamarátka v krabici. Vtedy ich všetky vybrali, umyli a dali do novej krabice. Ten pohľad sa jej však vôbec nepáčil.

            Konečne ju po niekoľkých dňoch vyložili na miesto, ktoré ostatné volali obchod. Nevedela na čo slúži, no jedno bolo isté. Veľké, malé a stredné hlavy, ruky a zvyšné končatiny sa po nich naťahovali a brali ich preč. V duchu si však hovorila, že keď už to musí niekto piť, tak ten pekný čiernovlasý chlapec, ktorý prišiel do obchodu každé ráno. Vždy, keď šiel okolo, kričala naňho: „Tu som, vezmi si mňa!“, ale on ju nepočúval. No nie len ju. Ten chlapec si nevybral žiadnu z jej kamarátok. Len slepo pokračoval k zeleným loptičkám alebo rožkom vo fólii. Pet-ka sa však dočkala. Raz do obchodu vstúpil chlapec, ktorý si ju vybral, no ani zďaleka si ho neželala. Bol veľký, hádam väčšieho ešte nevidela. Jeho ruky boli spotené a lepkavé. Taktiež smrdeli za slaninou. Keď ten chlap kráčal, ledva lapal po dychu. Pred miestom, kadiaľ vychádzali všetci, si dokonca musel sadnúť aby si oddýchol.

            „Prečo práve ja.“ Opakovala si Pet-ka, keď si ju tučný chlap niesol domov. „Boli nás tam predsa desiatky. To nemohol siahnuť tými hnusnými rukami na nejakú inú?“ Márne sa snažila utrieť. Jeho pot a zápach slaniny bol všade. Keď dorazili k nemu domov, prvé čo robil bolo to, že si vzal Pet-ku a sadol si pred neveľkú krabicu. Siahol po čiernom zariadení, ktorým zapol krabicu. „Fíha.“ Riekla Pet-ka, ktorá televízor ešte nikdy nevidela. „Tak počkaj!“ Zhrozila sa, keď ju začal obchytkávať. „Spomaľ, čo to robíš?“ Desivo vypleštila oči, keď sa dotkol jej klobúčiku. „Au!“ Skríkla. „Nechaj ma!“ Snažila sa mu vyšmyknúť, no jeho lepkavé ruky ju nepustili. Chlap stisol jej klobúčik a celou silou nim šklbol. Pet-ka myslela, že skolabuje. Bez toho, aby sa jej opýtal či môže, strhol jej ozdobu z hlavy. Potom však prišlo niečo, s čím by nerátala ani v najhorších predstavách. Chlap si jej odkrytú hlavičku pritlačil k puse a začal sať čiernu tekutinu, ktorá ju vypĺňala. Pet-ka kričala a plakala ako len mohla, no nezastavila ho. Chlap jedným ťahom vysal všetku tekutinu. Dokonca pri tom pokrčil aj jej nové telo na nepoznanie. Zničená a prázdna Pet-ka zostala ležať na stole až do neskorého večera. Potom ju ešte viac spľaštil a pevne jej utiahol klobúčik. Následne ju vyhodil do jamy, v ktorej to nesmierne smrdelo.

            Deň za dňom sa na Pet-ku vŕšili ďalšie a ďalšie smradľavé veci. V tom smrade nevedela rozmýšľať, a tak ani netušila koľko dní ubehlo. Z ničoho nič sa však diera pohla a ona sa spoločne s ostatnými vecami začala vznášať. Skrz tenké svetlomodré vrecko videla ako opúšťa byt. Uľavilo sa jej, no bála sa, že ide ešte na horšie miesto. Cestou si všimla chlapíka, ktorý z podobného vreca vyberal jednu jej kamarátku za druhou. Malé, ale aj väčšie. S červenou, modrou či zelenou sukňou. Všetko to boli jej kamarátky. Síce boli stlačené rovnako ako ona, ale aspoň boli spolu v čistom a voňavom vreci. Túžila sa k ním pridať a odmietala osud v tejto smradľavej diere. Podarilo sa jej nájsť dierku v svetlomodrom vrecku,  ktorou vypadla.

            „Zem, obloha, zem, obloha,...“ opakovala si pritom, ako sa kotúľala dole kopcom. „A žblnk.“ Dodala, keď dopadla do potôčika. „Konečne:“ Vzdychla si a celá natešená sa začala umývať.

            Unášaná riečkou občas narazila na kameň. Síce ju to trošku zabolelo, ale aspoň bola slobodná. Riečka sa neustále zväčšovala a zväčšovala, až sa stalo, že sa na riečke tvorili malé vodopády. „Fiiiiii,“ kričala, vždy keď z nejakého letela. Dostala sa až k vodopádu, ktorý bol dvakrát väčší ako ona. Zletela z neho, a tak ako vždy si zakričala. No tentokrát sa nepohla ďalej. „Po...oc, Po...oc,“ ozývalo sa v potôčiku. Pet-ka zostala v mieste, kde vodopád dopadá na hladinu riečky. Tam sa vytvoril vír, ktorý ju neustále točil dookola. Pet-ke už bolo zle z toľkéto točenia sa, no nemala v sebe nič, čo by mohlo ísť von. Keď čírou náhodou zletel z vodopádu konár, uvoľnil Pet-ku, a tá mohla pokračovať.

            Plavila sa niekoľko týždňov. Občas sa niekde zasekla či sa popasovala s rybou, ktorá ju chcela zožrať, nič z toho ju však nezastavilo. Doplávala až k veľkej vodnej ploche. Voda v nej však bola slaná. Pet-ka sa potešila, keď videla, akú slobodu získala. Nechala sa unášať vetrom a vyhrievala sa na slniečku. Keď prišla búrka, užívala si vysoké vlny, ktoré ju vyhadzovali aj niekoľko metrov do vzduchu. Bola šťastná, ako ešte nikdy, až kým sa jej plavba neskončila. Nedávala pozor kam plávala a tak narazila do ostrova. Nebol to však obyčajný ostrov. Bol celý tvorený zo smradľavých veci, od ktorých utekala. Snažila sa uplávať, čo jej len sily stačili, ale bolo neskoro. Mazľavá látka na vrchu ostrova ju zachytila a nepustila. Smutná Pet-ka pomaly strácala nádej, že si bude žiť len tak, ako chce.

            Prešli mesiace a Pet-ka sa stále nevedela dostať preč. Na ostrov sa medzitým zachytili aj ďalšie smradľavé veci, ale aj jej kamarátky. Postupne sa navršovali na ňu, až jej zostal trčať len klobúčik. Nevadilo jej, že je sploštená ani to, že jej kedysi krásne červené šatôčky už takmer neexistovali, ale ten smrad nemohla vystáť. Zozbierala zvyšky svojich síl a odtrhla sa od mazľavej látky. Konečne sa jej to podarilo a celá natešená uháňala preč od zlého ostrova. Opäť bola voľná a vychutnávala si slobodu, no popri tom stále pozerala či nenarazí na ďalší ostrov.

            Pet-ka si plávala oceánom niekoľko dní. Raz vedľa nej preplávala veľká kovová krabica. Pet-ka jej zamávla, no namiesto milého odzdravenia, si to namierila skrz Pet-ku. Pri náraze jej utrhla takmer všetko čo jej zostalo z červených šatočiek. Pet-ka však bola rada, že sa nestalo nič horšie. Keď sa blížila k veľkým bielym a studeným krabičkám, čosi sa začalo diať. Voda okolo nej sa vírila a ju to vsalo. Stihla si len všimnúť, že ju zjedla veľká ryba. Väčšia ako tá kovová krabica, ktorá ju zrazila.

            Pet-ka sa ocitla vo vnútri veľryby. Ta nasávala vodu, a tak nešťastnou náhodou nasala aj Pet-ku. Chúďa Pet-ka sa snažila dostať von. Chcela to skúsiť dierou, ktorou ryba vystriekavala vodu, no nezmestila by sa tam. Pet-ka pridlho premýšľala nad tým, čo má spraviť. Bez toho, aby si to všimla, ocitla sa hlbšie vo veľrybe. Prechádzala jej trávením, až sa zasekla niekde uprostred. Márne sa snažila posunúť a uvoľniť sa. Bola tam pevne zakliesnená. Pet-ka však znovu pocítila nepríjemný smrad. „To snáď nie je možné!“ Zahromžila. „Prečo práve ja?“ Opakovala si stále dookola.

            Smrad sa za Pet-kou hromadil. Keďže bola zaseknutá, cítila len, ako sa na ňu tlačí čoraz viac a viac smradľavých veci. Už aj vnútro tej veľkej ryby začínalo byť cítiť. Nebola si istý, no zdalo sa jej, že sa už ani neplavila po oceáne a mala pravdu. Veľryba už v tom čase ležala mŕtva na jednej z mnohých pláži sveta. Smrad, ktorý sa za Pet-kou hromadil, zabil veľrybu. Ona o tom však nemala ani potuchy. Stále sa snažila vyslobodiť. Steny, ktoré boli kedysi pružné, však teraz úplne stuhli.

            „Čo to tu máme?“ Pet-ku oslnilo silné svetlo a začula hlas. „Pet fľaša.“ Stredná hlava v bielom plášti a bielymi ústami ju vytiahla zo zaseknutia. „Je to jasné!“ Zodvihol Pet-ku, aby ju ukázal ostatným v miestnosti. „Takto to už ďalej nejde.“ Hovorili biele ústa. „Ukážeme to celému svetu.“ Skonštatoval, a tak sa aj stalo.

            Pet-ku umyli a vyčistili. Potom ju odviezli do pekného domčeka, kde ju zavreli do sklenenej krabice. Vedľa nej vystavili obrázok mŕtvej ryby, ktorá ju zjedla. Každý deň sa na ňu chodili dívať stovky hláv. Nik z nich sa jej však nesmel dotknúť. „Konečne.“ Celá nadšená poskakovala. „Žiaden smrad ani špinavé a umastené dotyky.“ A tak si Pet-ka našla domov, v ktorom bola šťastná. Síce nevedela o tom, že ju vystavili v prírodovednom múzeu ako varovanie pred plastami, no to ju netrápilo. Konečne našla svoje miesto.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 1
Celkom: 44905
Mesiac: 4638
Deň: 102