„Vstávať chlapi!“ Izbou sa prehnal nepríjemný zvuk trieskania obušku o zárubňu dverí. „Tak pohyb! Máme novú úlohu.“ Poručík Raynolds neprestával s rámusom, kým nebol každý z jeho jednotky na nohách.

            „Kam to bude teraz, pane?“ Opýtal sa vysoký štíhly a blonďavý Hanz. Príslušník nemeckých elitných jednotiek v službách VHT.

            „Kambodža, Nepál alebo iná zaostala diera, kde sa ešte mohli schovať.“ Znechutene sa pridal Chu Youn. Rovnako člen elitnej čínskej jednotky v službách VHT. Jeho vzhľad kontrastoval s Hanzom. Niektoré predsudky a stereotypy boli založené na pravde, zvlášť, ak by ste sa pozreli na týchto dvoch. Hanz, dokonalý príslušník árijskej rasy. Chu, nízky Číňan a majster v bojových umeniach.

            „Nerád vás sklamem, no tentokrát to bude priamo tu, v Detriote.“ Poručík sa zadíval na zvyšných dvoch členov tímu. Vitalij, člen specnaz spolu s Henrichom, členom SAS tvorili presne opačnú dvojicu ako Hanz a Chu. Vitalij ani zďaleka nebol alkoholik, ktorého žalúdok by strávil aj letecké palivo. Jeho postava bola priemerná a jediné, podľa čoho každý vedel, odkiaľ pochádza, bol jeho neskutočne mrazivý a prísny pohľad. Akoby ste skombinovali ruskú zimu a svorku vlkov, ktorí si vás idú podať na večeru.

            „Detriot? Ktorý idiot by sa ukrýval tu?“ Začudoval sa Henrich. Vysoký a statný Brit, ktorý ale pripomínal skôr Španiela alebo Brazílčana. Nielen tmavšou pokožkou, ale aj chuťou oslavovať sa a pretiahnuť všetko, čo sa hýbe.

            „Pohyb! Brífing o pol hodiny v zasadačke. Kompletný vianočný stromček. Vyrážame hneď po brífingu.“ Tridsaťročný Raynolds sa zvrtol na päte a odkráčal preč. Cestou k zbrojnici si ešte raz prezeral správu rozviedky. Aj keď bol najmladším z tímu, vydobyl si ich rešpekt a uznanie. Velil im už päť rokov, v podstate od začiatku. Za ten čas si pripísali viac ako stovku úspešných akcií s minimálnymi stratami na oboch stranách.

            Dorazil do zbrojnice. Odomkol si skrinku so svojím oblekom, na ktorom žiarili vyznamenania a meno Morgan Raynolds. Američan na papieri a pozemšťan dušou. Strávil väčšinu dospelého života v akcii, a tak už pomaly zabúdal, kde je jeho domov. Vedel ale to, že teraz chráni celú planétu. To ho napĺňalo, a to mu stačilo.

            Navliekol si kombinézu, a potom nasledovali jednotlivé pláty. Hrudný bol najväčší a najťažší. Všetky batérie boli práve v ňom. Potom nasledovali chrániče na ruky, nohy, krk a prilba. To všetko sa prepojilo so zdrojom napájania. Morgan otestoval každý zo sedemnástich veľkých panelov a dvadsiatich dvoch menších. Všetko fungovalo. Potom si vzal svoje zbrane a vybral sa do zasadačky. Bolo nutné pripraviť brífing.

            „Cieľom je táto reštaurácia.“ Zobrazil prvý snímok. „U vlčej svorky.“ Zaznelo jemné zachichotanie. „Viem slečinky, je to trochu irónia.“ Prikývol Raynolds. „Vo vnútri sa nič zvláštne nedeje. Vyzerá to ako normálna reštaurácia, no pod ňou môžeme nájsť hniezdo. Chodia tam socky, výmenou za jedlo alebo drogy.“ Všetci sedeli, počúvali a boli pripravení robiť si poznámky. „Vojdeme zadným vchodom. Polícia nám bude kryť chrbty a zaisťovať socky. Zvyšok je náš. Máme povolenie úplne to tam vyčistiť, s jednou výnimkou.“ Raynolds sa zadíval do zložky. „Zrejme tam budú hlavne dvadsiatky a mladšie. No keďže sa tento podnik ukrýval veľmi dlho, je možné, že tam bude aj trinástka alebo niečo staršie. To je priorita. Musí prežiť, pre ďalšie vypočúvanie.“

            „To vážne pane?“ Vitalij zvraštil čelo. „Posielajú nás vyčistiť dvadsiatky a mladšie? To na to nestačí polícia?“

            „Neurazte sa, šéfe,“ pridal sa Henrich so silným britským prízvukom. „Myslím si, že toto je práca pre políciu a nie pre nás.“ Ostatní súhlasne prikývli.

            „Viem chlapi,“ prikývol Raynolds, „Rozkaz je rozkaz a okrem toho, reštaurácia funguje už tridsať rokov. Nie je isté, či to tam robili vždy, no ak áno, je zvláštne, že to uniklo veleniu VHT. Preto posielajú nás a v plnej zbroji. Istota.“ Chlapi si povzdychli, ale každý z nich vedel, že rozkaz je rozkaz.

            Zásahové auto ich už prevážalo na miesto určenia. Podľa hlasov z vysielačky, boli všetky východy aj kanály uzavreté a strážila ich polícia. Auto zastalo a dvere sa otvorili. „Pohyb chlapi!“ Zvolal Raynolds a z auta vyskočil ako prvý. „Každý viete, čo robiť. Rýchlo dnu, zabiť tie beštie a pozor na socky. Stále sú to ľudia aj keď len bezďáci a feťáci. Nájsť a zajať vodcu a zas von!“ Narýchlo zopakoval zadanie misie.

            „Rozkaz pane!“ Ozvalo sa zborovo, a tím sa dal do práce.

            Reštaurácia už bola vyprázdnená. Ľudia presunutí k prehliadkam a tím smeroval k vchodu do pivnice. Špeciálne svetlá na ich puškách osvetľovali temný vchod. Jeden po druhom zliezali do útrob. Okrem hromady zásob pre reštauráciu, tu boli aj otvorené tajné dvere. Niekto sa zrejme veľmi ponáhľal, keď ich ani nezavrel.

            Raynolds sa zadíval na tím a gestami naznačil ďalší postup. Chu šiel prvý. Bol najnižší, a tak v úzkej chodbe neblokoval paľbu ostatných, ktorí šli za ním. Hanz šiel v strede. Ako vysoká veža mohol strieľať oboma smermi, ak by to bolo nutné. „Ani hnúť a ruky hore!“ Vykríkol Chu. Hneď na to sa ozvala streľba. „Smažka dole.“ Raynolds zamieril baterku na nehybné telo. Reakcia na jeho koži mu stačila nato, aby vystrelil ešte jednu ranu istoty.

            „Máme tu ďalšieho.“ Chu zastal a namieril svetlo pred seba. Ľudská postava sa k ním pomaly blížila. Svetlo špeciálnej baterky vytváralo na jeho koži pľuzgiere, no aj tak kráčal priamo k ním. „Ďalšia smažka.“ Vystrelil a pokračovali ďalej.

            Raynolds a jeho tím prehľadávali celú zmes tunelov až k barikádam. Celkovo odstrelili sedem smažiek, no našli aj pár tulákov v hroznom stave. „Misia hodná nášho mena.“ Vitalij ironicky poznamenal. Mal pravdu. Všetko to boli generácie dvadsať a vyššie. Boli ďaleko slabší ako priemerný človek a ku koristi sa mohli dostať len tak, že sa im korisť vydala sama. Preto tu bolo aj toľko bezdomovcov a tulákov. Výmenou za krv dostali jedlo.

            „Nestrieľajte.“ Ozval sa tichý ženský hlas.

            „Vyjdite von s rukami nad hlavou.“ Raynolds nemusel chlapom nič pripomínať. Každý dobre vedel, že nakazené ženy sú najnebezpečnejšie.

            „Nemôžem. Svetlo.“ Ozvalo sa prosebne.

            „Filtre,“ prikývol Ryenolds a spolu s ním si na svetlá nasadili filtre aj Chu a Hanz. Zatiaľ čo Henrich a Vitalij pátrali nefiltrovaným svetlom po okolí. „Vylez a ruky tak, aby som ich videl!“

            „Vychádzam von.“ Najskôr vyšli ruky. Tenké ako paličky a bledé ako stena. Potom vykukla hlava posiata pehami a sýto červenými vlasmi. Určite nafarbenými. Modré oči vyzerali, akoby prosili. Po nich nasledoval aj zvyšok tela. Chudé, až kostnaté dievča v špinavom modrom kostýme opatrne vyšlo von.

            „To nevyzerá na dvadsať plus.“ Hanz si ju premeriaval od hlavy po päty. Od smažiek, ktoré dnes dostali, sa dosť líšila.

            „Ty to tu vedieš?“ Opýtal sa Raynolds a dievča opatrne prikývlo. „Otoč sa tvárou k stene a ruky drž hore.“ Dievča počúvlo. „Chu, nasaď jej obojok.“ Chu si zaistil zbraň a opatrne pristúpil k dievčaťu. Potom jej na krk nasadil kovový obojok a na ruky putá. Jedno aj druhé potom spojil reťazou. „Vieš, čo to je?“ Chu sa vzdialil a dievča so strachom v očiach sledovalo putá na rukách. „Ak sa ich pokúsiš strhnúť alebo urobíš prudký trh, obojok sa aktivuje a hromada malých svetiel v ňom spôsobí, že tvoja hlava už nebude tvoja.“ Dievča prikývlo. „Cieľ zaistený.“ Zahlásil Raynolds do vysielačky.

            Spoločne s väzňom opustili kanály. O zvyšok sa mala postarať polícia a miestne špeciálne jednotky. Ich práca skončila. Teda takmer. Poslednou úlohou bolo previezť väzňa do sídla VHT. Budovy na okraji Detroitu. Obrovský komplex zo skla, ktorý aj v noci žiaril ako za dňa. Celé okolie bolo veľké mínové pole s jedinou prístupovou cestou. Hromada vojakov zabezpečovala perimeter, a tak sa z tejto budovy stal najstráženejší komplex na svete. Predsa len toto bolo miesto, kde vypočúvali tých najsilnejších z upírov aj keď teraz to už bolo iné.

            Pred šiestimi rokmi svet zistil, že upíri naozaj existujú. Bola to úplná náhoda aj keď zmienky o nich sa niesli celou históriou. Teraz ale urobili chybu. Za bieleho dňa sa dvaja z nich pobili a keď preleteli tmavým oknom na ulicu posiatu ľuďmi, už sa to nedalo utajiť. Každý prítomný si robil fotky a videá. Tie zaplavili internet. Vlády museli konať. Vytvorili sa teda tímy VHT a ich veliteľstvo v Detroite. Vampire hunter teams bolo ich oficiálne označenie. Prvé roky boli ťažké. Upíri sa delili na generácie, čím mladšia generácia, tým slabší upír. V prvé roky bolo ale veľa starých a silných upírov, ktorí dali ľuďom zabrať. Ľuďom pomohol počet a hlavne technika. Brnenie, ktoré bolo posiate UV žiaričmi, niektorí nazývali vianočný stromček. Aktivovalo sa hneď, ako sa niečo priblížilo a bolo hlavnou zbraňou. Žiadne strieborné guľky, cesnak či kolík do srdca. Stačilo niekoľko rán do hlavy alebo vystaviť telo UV žiareniu a bolo po všetkom. Teda ako tak. Generácie ako dvanásta vedeli vplývať na ľudské myšlienky a vytvárať halucinácie. Bol to teda nerovný boj, ktorý sa ale rýchlo zmenil. Elitné špeciálne jednotky s najmodernejšou výbavou dokázali pochytať alebo pozabíjať aj silnejších upírov.

            „Tak, ďalšia misia za nami.“ Tím sa vracal do svojej časti komplexu.

            „To nebola žiadna akcia.“ Odfrkol Vitalij. Už pár mesiacov mal depresie z toho, že lovili len smažky a nie skutočných upírov. Smažky boli nové generácie, ktoré boli slabé a v hlave nemali nič. Bolo to ako strieľať potkany, len oveľa ľahšie.

            „Čo myslíš, bola to aspoň dvanástka?“ Opýtal sa Henrich.

            „Pochybujem,“ Raynolds pokýval hlavou, „nemali sme žiadne vidiny. Možno tak pätnásť a nižšie.“ Mykol plecami.

            „To tu už nezostali žiadni silní protivníci?“ Vitalij znechutene zvraštil čelo.

            „Ja som rád,“ pridal sa Henrich. „Aspoň si môžeme vziať dovolenku a nemusíme sa stále predierať v smradľavých kanáloch.“

            Tím mal pohov. Vyčistili a zbalili svoje obleky, ako aj zvyšok výstroje. Každý vojak sa o svoju výzbroj musel poctivo starať. Inak by sa mu to mohlo vypomstiť v kritickej situácii. Keď už pomaly končili, Raynolds dostal zvláštnu správu. Bola od ľudí, ktorí vedú vypočúvanie upírov. Mal sa ihneď dostaviť k ním, do hlavného bloku.

            „Seržant Raynolds sa hlási.“ Zasalutoval pred plukovníkom.

            „Pohov vojak.“ Zasalutoval mu plukovník. „Máme menší problém.“ S plukovníkom vošli do tmavej miestnosti. Ako jedna z mála nemala okná ani UV svetlá. Takéto miestnosti slúžili ako vypočúvacie haly alebo záchytné cely pre upírov.

            „Aký problém, pane?“

            „Hosť, ktorého ste dnes priviedli,“ ukázal na druhú stranu tmavého skla, kde sedelo mladé dievča, „nechce spolupracovať. Tvrdí, že má dôležité informácie, no že ich povie len vám.“

            „Pane, pri všetkej úcte, na niečo také nemám výcvik. To nemáme ľudí, ktorí by to z nej dostali?“

            „Chápem, čo myslíte.“ Plukovník sa pousmial. „Skúste ju vypočuť, potom si ju podajú naši chlapci a uvidíme, či si niečo vymyslela alebo nie.“ Plukovník ukázal na dvere a Raynolds nemal na výber. Aj keď to plukovník nepovedal priamo, bol to rozkaz. Raynolds teda prešiel do vedľajšej miestnosti a posadil sa oproti dievčaťu.

            „Tak poďme, vyklop, čo vieš.“ Odfrkol podráždene.

            „Poviem vám všetko. No musíme byť osamote.“ Mykla hlavou ku kamere a tmavému sklu. „Inak nič nepoviem.“ Hneď na to sklo spriesvitnelo. Plukovník vypol kameru, ktorá prestala poblikávať a unavene sa sklopila k zemi. Potom aj plukovník sám odišiel z druhej miestnosti preč. Raynoldsa to zaskočilo. Nečakal, že by takto pristúpil na podmienky upíra.

            „Spokojná?“ Na tvári mal ešte stále prekvapený výraz.

            „Určite dobre viete o generáciách.“ Raynoldsov výraz sa zmenil na unudený. „Upírstvo sa prenáša na obeť, no tá je slabšia ako upír, ktorý ju premenil. Akú najstaršiu generáciu ste stretli? Predpokladám, že možno tak desiatku.“ Raynolds mlčal. „Istotne vám nahovorili, že staršie generácie vymreli časom. No nie je to pravda. Videli ste, čo dokáže desiatka. Je silnejšia ako tucet chlapov. Je rýchla a dokáže mátať ľudskú myseľ. Čo by asi dokázali staršie generácie?“ Chvíľu čakala, no Raynoldsova tvár sa nezmenila. „Pred niekoľkými storočiami som slúžila takým. Už osmičky a starší vedeli ukryť svoje zuby.“ Vycerila tie svoje. Dva ostré rezáky. „Okrem toho zniesli aj denné svetlo aj keď len nakrátko.“ Na nose sa jej objavilo pár vrások pri pohľade na lampu, ktorá osvetľovala miestnosť. „Potom tu boli takí, ktorí si dokázali vziať podobu iného človeka, zvieraťa a niektorí aj neživých veci. Museli byť treťou alebo staršou generáciou. No najhoršia bola prvá generácia. Tá vedela ovládnuť mysle iných upírov a vytvoriť z nich armádu. Videla som to len raz, no bolo to úžasné.“ Rozprávala so zápalom v hlase, no s Raynoldsom to nijako nepohlo.

            „Čo majú tieto rozprávky spoločné so mnou?“ Opýtal sa po chvíli najznudenejšie, ako to len dokázal.

            „Váš šéf. Myslím šéfa VHT pána Arbegasta.“ Naznačila úvodzovky pri jeho mene. „On je jeden z tých starých. Možno aj najstarší. On to celé riadi.“ Raynolds už chcel odísť, no ona pokračovala. „Pomocou ľudí sa zbavil nepohodlných upírov a tých, ktorí boli príliš slabí. Teraz má otvorenú cestu k ovládnutiu sveta a vy si to ani neuvedomujete.“ Naliehala.

            „Prečo by som mal čomukoľvek z toho, čo hovoríš, uveriť?“ Pokýval hlavou. „Slovo šialené je prislabé na tie tvoje výmysly. Aj keby to bola pravda, ako by dokázal prejsť UV kontrolou pri vstupe a celý deň sedieť v presklenej miestnosti plnej UV?“

            „Neustále nosí oblek. Či je vonku štyridsať stupňov alebo mínusové teploty. Ruky, krk a tvár si natrie ochranným krémom, ktorý dokáže pohltiť UV žiarenie. Jediný problém sú jeho vlasy. Votrieť krém skrz nich až na pokožku je nemožné, ak teda nechceš vyzerať ako keby si sa dva týždne neumýval. Preto nosí klobúk.“ Raynolds spozornel, no na tvári to nedal vedieť. „A to svetlo v kancelárii? Niečo sa ťa opýtam. Kde má Arbegast kanceláriu?“

Raynolds chvíľu váhal, no nakoniec odpovedal: „Na tomto poschodí.“

„Blízko ciel a vypočúvacích miestnosti. Čiže tam, kde sa môže ukryť a zregenerovať.“ Na jej tvári sa objavil úsmev. „Alebo je to celé len náhoda, že lovíte tých najslabších, ktorých voláte smažky a už pár mesiacov ste nenarazili ani len na dvanástku? Prečo to asi tak je? Pretože každý, kto mu vzdoroval je mŕtvy alebo sa k nemu pridal.“

            „To by stačilo!“ Odfrkol Raynolds a naštvane odkráčal von. Tam ho už čakal plukovník.

            „Podarilo sa vám niečo zistiť seržant?“ Raynolds nevedel, čo mu má na to povedať.

            „Myslím, že niečo vie, no zatiaľ sa k tomu dostávame len pomaly.“ Ani nevedel prečo, to povedal. „Koľko máme času do popravy?“ Zadíval sa na plukovníka.

            „Poprava je naplánovaná o dva dni. Máte dvadsaťštyri hodín, potom si to do rúk vezmú naši chlapci.“ Plukovník prikývol a ochranka previedla dievča do záchytnej cely.

            Raynolds, ponorený do vlastných myšlienok, kráčal k svojej jednotke. Nebol si istý, čo si má o tom myslieť, a tak po väčšine ani nevnímal, o čom jeho chlapi hovorili. Keď ich služba skončila, vybrali sa k rutinnej kontrole. Každý kto vchádzal alebo vychádzal musel prejsť UV lampami. Tie by odhalili, či je alebo nie je upír alebo nakazený. Pretože nakazeným vyrástli zuby až neskôr, no pokožka bola citlivá takmer okamžite. Keď prešli na druhú stranu, Raynolds si všimol Arbegasta. Taktiež mieril k UV žiaričom, aby aj on, ako šéf tohto celého, prešiel kontrolou. Na sebe mal tmavohnedý oblek a čierny klobúk. Raynolds to nevydržal.

            „Pane,“ zakričal na Arbegasta. „Kontrolou by ste mali prejsť bez pokrývky hlavy.“ Ukázal na jednu z cedúľ, ktoré žiarili pri vchode aj východe.

            „Zbláznil si sa?“ Vyštekol Vitalij, ktorý už nebol v službe, a tak mu nemusel salutovať ani inak prejavovať svoju podriadenosť.

            „Pravidlá sú pravidlá.“ Odfrkol ležérne Raynolds.

            „Seržant Raynolds, však.“ Arbegast sa milo usmial a zložil si klobúk. „Máte pravdu.“ Prikývol a párkrát si prešiel rukami po tmavých vlasoch, akoby si ich upravoval. Boli jemne rozstrapatené z klobúku, no keď nimi prešiel rukou, zmenili sa na mastné a ulízané. Hneď na to prešiel kontrolou a nasadil si klobúk. „Správne seržant. Ďakujem za upozornenie. Tak dlho nosím klobúky, že už aj zabúdam na to, že ich mám.“ Usmial sa a pokračoval vo svojej ceste.

            „Čo to malo znamenať?“ Začudoval sa Hanz.

            „Potom vám to vysvetlím.“ Raynolds len kývol, aby ho ostatní nasledovali. Aj keď bola streda, zamierili do baru. Raynolds im vyrozprával všetko, čo mu povedala zajatá upírka. Boli skeptickí, rovnako ako Raynolds, no niečo tu rozhodne nehralo. Rozhodli sa teda, že to preveria.

            Hneď na ďalší deň sa rozdelili. Každý z nich si vzal hliadku v záchytnej oblasti, kde neboli UV lampy. Prechádzali sa sem a tam a po pár hodinách sa vystriedali. Poobede sa stretli a každý z nich potvrdil, že sa aspoň jedenkrát počas ich hliadky, riaditeľ Arbegast ukryl do jednej z tmavých miestností. Nebolo to dobré znamenie.

            „Takže, ako ho zastaviť?“ Raynolds sa posadil oproti upírke. Kamery boli vypnuté a všetko šlo mimo záznam.

            „To neviem,“ pokývala hlavou. „Je mocný a veľmi chytrý. Ak ho chceš zastaviť, musíš byť veľmi opatrný.“ Odvetila s náznakom strachu v hlase.

            „Vieš aspoň niečo?“ Odfrkol podráždene.

            „Viem, že ako každý upír aj jeho sa dá zabiť. Len to bude chcieť asi viac guliek a svetla.“

            „Si na nič!“ Raynolds vybehol z vypočúvacej miestnosti a ochranka odviedla upírku preč. Smeroval za svojím tímom, no cestou stretol plukovníka.

            „Seržant, čo tu robíte? Nedostali ste správu?“ Začudoval sa postarší plukovník.

            „Akú správu?“

            „Vy a váš tím sa má hlásiť u pána Arbegasta. Našli ďalšie hniezdo a máte čo najskôr vyraziť.“ Raynolds zasalutoval a vybral sa do kancelárie Arbegasta. Zaklopal na masívne dvere a vošiel dnu. „Volali ste ma?“ Arbegast stál za stolom, no chrbtom k Raynoldsovi.

            „Volal,“ prikývol a hneď na to začul Raynolds, ako za ním cvakli dvere a uzamkli sa.

            „Kde je môj tím,“ rukou nahmatal osobnú pištoľ.

            „Tam,“ ukázal naľavo. Celý tím ležal na pohovke. Tváre boli bledé a v krku mali dva vpichy. Arbegast sa otočil k Raynoldsovi. Na jeho ústach bola len kvapka krvi. „Vy a váš tím ste boli skvelí, no budete ešte lepší.“ Na tvári sa mu objavil zlovestný úškrn.

            „Ani hnúť!“ Raynolds vytiahol zbraň a namieril jej hlaveň na Arbegasta.

            „Chlapče, ty ma nemôžeš zastaviť!“ Miestnosťou sa ozýval smiech. Po chvíli ale náhle prestal. „Len si to predstav. Stane sa z vás druhá generácia. Vieš si predstaviť tú silu?“ Arbegast vychádzal spoza stola.

            „Vravím ani hnúť!“

            „A ja ti vravím, že ma nemôžeš zastaviť!“ Nastal výbuch a v stene do kancelárie sa objavila diera.

            „On nie, no ja áno.“ V diere stála upírka z väzenia. „Je to už dávno Lancelot.“

            „Lancelot?“ Začudoval sa Arbegast. „To nemôže byť pravda. Ty si mŕtva!“ Zvraštil čelo a v jeho ústach sa zjavili dva ostré špicáky.

            „Vysatá a pohodená ako prázdna nádoba v ruinách posledného dávneho mesta Avalon? To si mal mysli?“

            „Bolo to kolektívne rozhodnutie!“ Odfrkol. „Myslíš si, že si vezmeš späť, čo je tvoje? Na našu silu nemáš!“

            „Chcel si povedať, na tvoju silu. Si posledný!“ Na jej tvári sa objavil úškrn. Na túto chvíľu dlho čakala.

            „To nie je možné! Ako si sa sem dostala? Táto budova je nedobytná!“ V jeho očiach sa objavil strach.

            „Bolo to ľahšie, ako som si myslela. No máš pravdu, budova je nedobytná. Teda ak sa nenájde niekto, kto ťa do nej vezme.“ Usmiala sa na Raynoldsa, ktorý prestával chápať, čo sa tu deje. „Pekne poslúžil aj pri odlákaní pozornosti. Sústredil si sa naňho a na to, že ťa sledujú a vôbec si nevnímal, že som tu.“

            „To, to...“ zakoktal sa. Bolo to to posledné, čo urobil. Upírka sa mu vrhla na krk a behom niekoľkých sekúnd vysala jeho krv. Potom si prešla jazykom po krvavých perách. „Žiadna kvapka nezostane.“ Usmiala sa.

            „Ani hnúť?!“ Zakričal Raynolds neistým tónom. Vedel, že pri jej rýchlosti by nestihol ani pomyslieť na výstrel a už by bola prisatá na jeho krku.

            „Len pokojne. Nemám v úmysle nikomu ublížiť.“ Znela, ako by jej odľahlo.

            „Tak čo, dopekla, sa tu deje?!“ Ruka sa mu jemne roztriasla.

            „Len obyčajná pomsta.“ Uškrnula sa upírka.

            „Pomsta, aká pomsta?“ Začudoval sa.

            „Nemám dôvod ti to hovoriť.“ Mykla plecami. „Ale na druhú stranu, prečo nie.“ Raynolds nestihol zareagovať a upírka sa mu zahrýzal do krku. Svet naokolo sa zmenil. Ocitol sa vo vzduchu a díval sa na mesto, ktoré vyzeralo ako Detrioit, no zároveň bolo iné. Mrakodrapy, autá, bytovky, všetko tu bolo, ale na nesprávnom mieste a v nesprávnych tvarov. „Bolo to tak päťdesiattisíc rokov dozadu. Svet vyzeral dosť podobne tomu, čo vidíme dnes. Mrakodrapy, technológia, preľudnenie.“ Upírka sa vznášala vedľa neho.

            „Tak počkať!“ Prerušil ju Raynolds. „Kde to som?! Čo to zo mňa robíš?!“ Začal si kontrolovať všetky končatiny.

            „Len pokojne. Nebude z teba upír. Len som prepojila moju myseľ s tvojou.“ Pokývala hlavou. „Chceš vedieť, čo sa stalo alebo nie?“ Prísne sa naňho zadívala. Raynolds opatrne prikývol. „Ako som už vravela. Svet pred päťdesiatimi tisíckami rokov vyzeral takto. Veľké mestá. Vyspelá technológia. Dokonca sme cestovali na Mars. Teda pred tým všetkým.“ Povzdychla si.

„Chceš mi nahovoriť, že takto svet vyzeral pred päťdesiatimi tisíckami rokov?“ Znovu ju prerušil.

„Čas všetko zmení a ukryje.“ Mykla plecami. „Navyše, toto nie je žiadna rozprávka. Sú to moje spomienky!“ Znovu ju chcel prerušiť, ale jedným gestom ho umlčala a pokračovala. „Každopádne, ničili sme prírodu, a tá sa nám za to pomstila. Vírus, ktorý bol veľmi smrteľný, sa rozšíril lietadlami a loďami do celého sveta. Skôr, ako sme si uvedomili, čo sa deje, bolo neskoro. Takmer každý bol nakazený a ľudia umierali po miliónoch. Vtedy som pracovala ako biochemička. Hľadala som liek a skúšala som všetko.“ Obraz sveta sa premiestnil do laboratória. Upírka v ňom používala najrôznejšie prístroje a miesila akési látky. „Keď som zistila, že umieram a že mi zostávalo pár hodín života, vzala som si experimentálnu dávku. Zabralo to. Bola som zdravá a okrem toho aj silnejšia a rýchlejšia ako dovtedy. Malo to aj svoje nevýhody.“ Obraz nasledoval jej rozprávanie. „Raz za čas som potrebovala krv. Neviem prečo. Domnievam sa, že schopnosť obnovovať červené krvinky sa rapídne znížila, a tak som ju musela doplniť inak. Stala som sa teda prvou upírkou, no nemala som zlé úmysly.“ Pokývala hlavou. „Na svete zostalo jedno percento ľudí. Niektorí boli imúnni, no niektorých choroba zmenila. Trochu vylepšila.“ Objavil sa mu povedomý obraz.

„Neandertálci?“ Začudoval sa. „Neandertálci boli múdrejší ako ľudia?“

„Pôvodne to boli opice. Tie, ktoré boli v Zoo, prišli do kontaktu s ľuďmi aj s vírusom. Ich to pozmenilo a posunulo o malý krôčik vpred. Dlho ale nevydržali.“ Zhlboka sa nadýchla. „Tak či onak, rozhodla som sa teda pomôcť, ako to len šlo. Moja sila a rýchlosť mi pomohli zabezpečiť dosť jedla a aj keď ľudia museli začínať od nuly, mali mňa.“

            „Od nuly?“ Začudoval sa Raynolds a znova jej skočil do reči. Na jej tvári sa už objavila mala vráska zlosti, ale zatiaľ sa ovládala a pokojne odpovedala.

            „Čím viac toho ľudstvo pozná, tým menej toho človek vie. Vedel by si ty vyrobiť zbraň, ktorú držíš? Pochybujem! A aj keby si to nejako horko ťažko zvládol, ako by si vyrobil náboje? To sú vedomosti, ktoré ovláda hŕstka ľudí. Každý z vás ovláda svoju funkciu a keď sa náhle stratia tí, ktorí ovládali základné veci, akými bola elektrina, výroba benzínu a podobne, ľudstvo musí začať odznova.“ Na chvíľu sa obaja vrátili do reality. Upírka skontrolovala dieru po výbuchu. Nezdalo sa, že by to zburcovalo stráže, čo bolo zvláštne. Raynolds ale stál ako kameň. Stále ho držala pod krkom a behom chvíľky sa znova zahryzla. „Vládla som im a starala sa o nich, no bolo toho priveľa. Ľudia boli roztrúsení po celom svete. Vybrala som teda šesť dobrých ľudí.“ Obraz sa zmenil. V kamennej izbe stáli traja muži a tri ženy. Medzi nimi aj Arbegast. „Premenila som ich. Prvá generácia. Každý z nich sa mal starať o časť sveta.“ Ťažko si povzdychla. „Verila som im, a to bola chyba. Nalákali ma do Avalonu. Posledného mesta z nášho sveta, ktoré ako tak stálo. Tam ma presvedčili, aby som im dovolila napiť sa mojej krvi. Trochu by ich to posilnilo, no oni si mysleli, že sa stanú mnou.“ Pokývala hlavou. „Vysali ma a moje telo zasypali ruinami Avalonu.“ Obraz sa zmenil na temné pusté miesto. Jej bledé telo ležalo pod hromadou trosiek. Nevládne.

            „Stanú sa tebou?“

            „Nultou generáciu.“ Usmiala sa. „Chceli moju moc, no nepochopili, že tá moc som ja, a to čo mali v sebe, bol len prenos, aký sa dial celé stáročia od slabších generácii, až do najslabšej, dvadsiatej piatej. To nešlo nijako obísť.“ Jej bezvládnemu telu utekali roky a pomedzi to sa sem tam objavila nejaká krysa alebo iný malý cicavec, ktorý skončil v jej zuboch. Takto sa krôčik po krôčiku dostala k časti sily a von z ruín. Tu príbeh skončil a obaja sa vrátili do reality.

            „Počkať,“ Raynolds si chcel pritlačiť ranu na krku, no s údivom zistil, že tam nič nebolo, „vravela si, čo všetko dokážu ostatné generácie. Ale čo dokáže nultá generácia?“ Úsmev na jej tvári sa rozšíril. V zapätí na to lúskla prstami.

            „To je všetko?“ Nechápal Raynolds.

            „Veď uvidíš.“ Upírka sa vybrala k diere, ktorú po sebe zanechala.

            „To len tak odídeš?“

            „Uhádol si.“ Prekročila kúsok zborenej steny.

            „Počkaj!“ Zastala. „Avalon, Lancelot...kto si?“

            „Artúria, ale skôr známa ako Artuš aj keď neviem prečo.“ Pokývala hlavou a zmizla.

            O pár hodín už boli správy plné noviniek. Všade po svete sa povaľovali stovky, možno aj tisíce mŕtvol. Mnohí z nich boli istým spôsobom slávní. Od politikov, cez boháčov, až po umelcov. Testy ukázali, že to boli upíri. To bola schopnosť Artúrie. Stvoriť upírov, ale aj vymazať ich z tohto sveta. Zrejme to chcel Lancelot a ostatní získať alebo aspoň zbaviť sa moci, ktorou by ich mohla zastaviť. Od tej doby už o Artúrii nik nepočul. Zrejme sa začlenila do spoločnosti a čakala až ľudstvo zopakuje svoje chyby a planéta sa začne brániť. Preriedi svet nejakým vírusom alebo inou zbraňou a ona znovu pomôže ľudstvu povstať aj keď tentokrát sa o to pokúsi zrejme sama.