Vzduch nasiakol puchom smrti. Pre tých, ktorí by to nepoznali, sú to väčšinou výkaly a moč. Občas sa do toho pridajú aj zvratky. Táto kombinácia úplne prebije pach krvi. „Hotovo.“ Pomyslel som si. Sklonený nad poslednou obeťou som sa rozhliadol po okolí. Chlapík, ktorého označili kategóriou tri, ležal prebodnutý vlastným nožom hneď vedľa ohniska, v ktorom ležala kategória štyri. Oheň jemne plápolal a mäso sa pomaly pripekalo. Aspoň trochu to narušilo atmosféru smrti v tomto bohom zabudnutom lese na ešte zabudnutejšej planéte.

„Prečo si vybrali práve toto miesto?“ Prebehlo mi mysľou. Nebolo tu nič. Pár stromov, mnoho nebezpečných zvierat, ktoré od tábora odháňali automatické zbrane. Na celej planéte boli len dve väčšie mestá a niekoľko izolovaných fariem. „Bolo predsa logické, že vás budem hľadať práve tu!“ S nechuťou som sa zadíval mŕtvej žene do jej sklenených očí. Život v nich už dávno nebol. Jej telo bolo ale v celku. Zlomený väz. Vychutnal som si poslednú obeť. Kategória jedna. Nič výnimočné. Skoro ju až bola škoda zabíjať. No odmena je odmena.

Vstal som od tmavovlasého dievčaťa. „Dvadsiatka,“ prikývol som. Jej telo vyzeralo veľmi lákavo. No bolo to proti pravidlám. Proti pravidlám zamestnávateľov zneužiť obeť pred prevozom a proti morálnym pravidlám pohrať sa s mŕtvolou. To by urobil len zvrhlík, a taký nie som.

„Hm,“ povzdychol som si. Tábor bol v troskách. Stany spálené po výstreloch plazmových pušiek. Telá ôsmich zločincov rozhádzane naokolo a zabité rôznymi spôsobmi. Máme tu kategóriu štyri, toho som zabil ešte v spánku. Stan prikryl jeho telo. Pevné steny zabránia tomu, aby ho zožrali divé zvery. Zvyšok ale také šťastie nebude mať. Ich telá zostanú vydané na pospas.

„Ešte posledný.“ Takmer by som zabudol. Kategória dva ležala na stoličke. Omráčená čakala na rozsudok. Chlapa, tesne po päťdesiatke s poriadnym bruchom, musela uniesť plátená stolička. Mala čo robiť. „Nebudem sa namáhať! Veď vieš, prečo si si vyslúžil trest!“ Rezignovane som sa pozrel na tohto úbožiaka. Nechcelo sa mi čítať rozsudok. Veď aj tak vie, aký je. Otvoril som mu obe oči a zadíval som sa do nich. Moje modré kyberneticky upravené oči urobili svoje a ja som mohol pokračovať. Vzal som pušku od vedľa ležiaceho tela a prestrelil som mu hlavu.

Naposledy som obišiel celý tábor. Všetky objednávky boli vybavené. Nič viac ma už na tejto planéte nedržalo. Pred odchodom som vyradil obranný perimeter. Znovu sa plaziť malou medzerou v ich obrane už nebolo nutné. Prechádzal som lesom a užíval som si čerstvý vzduch. Také niečo na lodiach nenájdete. Vzduch z recyklátorov je bez vône, bez smradu, bez života. Je to len vzduch, ktorý nič nezažil. Takmer som až zvažoval, že by som tu zostal dlhšie, no mal som plný diár. „Ešte pár zákaziek!“ Na tvári sa mi objavil úsmev. Mal som našetrených už dosť na to, aby som mohol žiť do smrti ako kráľ. No chcel som niečo viac. Chcel som svoju vlastnú planétu. Miesto, kde by ma nik neotravoval. Aj keď to bol len sen. Pravdepodobne by som sa uspokojil aj s mesiacom či obývaným asteroidom, ktorý si boháči premieňajú na opevnený raj.

V myšlienkach som blúdil, no cestu k lodi som našiel hneď. Navádzací signál v mojom zápästnom počítači bol úplne presný. Nastúpil som do Aminy. Tak som volal svoju lásku. Mala už svoje roky, no stále vyzerala ako tá mŕtva dvadsiatka. Proste kočka.

Reaktor jemne zavrčal a loď sa odlepila od zeme. V dnešnej dobe som už ani nemusel pilotovať. Automatické senzory sledovali všetko, čo mohlo ovplyvňovať let a palubný počítač sa postaral o zvyšok. Hladko a relatívne ticho vyletela Vetany na orbit „Väzenská kolónia Ardeno,“ vyslovil som príkaz.

„Ľutujem, v databáze nemám väzenská kolónia Aderno.“ Ozvalo sa chladným kovovým hlasom.

„Väzenská kolónia A-R-D-E-N-O,“ vyhláskoval som.

„Ľutujem, mám problém s porozumením.“

„Si krásna, ale máš sa čo učiť!“ Pokýval som hlavou a zadal som kurz ručne. Loď si vypočítala najlepšiu trasu a nasmerovala loď pomocou trisiek. Potom už nasledoval štart hlavného motora a sila preťaženia obnovila gravitáciu na lodi.

„Dvanásť dní zrýchľovania a dvanásť spomaľovania.“ Odčítal som údaje z obrazovky. Bola to najbližšia väznica, no patrila k tým menším. Dúfal som, že budú mať dostatok kreditov priamo v centrále. Nechcelo sa mi čakať ďalších pár dní, než prebehne komunikácia a prevod zo Zeme.

Loď letela na autopilota a ja som mal čas na seba. Prekontroloval som si výstroj a svoj zdravotný stav. Skontroloval som aj kybernetické oči. Dostali zabrať. Väčšinou som bral zákazky do päť ľudí. Táto ale bola o čosi väčšia a kybernetické oči na to neboli stavané. Teda ja som na to nebol stavaný. Ich kapacita bola dostatočná, no moje očné jamky cítili únavu a niektorá z cievok to nevydržala. V oboch očiach som mal tak kvapky krvi. Stačilo ale pár menších záplat a dalo sa to vydržať.

Keď som konečne dorazil do väznice, uľavilo sa mi. Hlava mi už išla prasknúť a žiadne ďalšie lieky a záplaty už nezaberali.

„Vaše ID?“ Opýtal sa ma strážnik hneď, ako som vystúpil z lode.

„Prievozník 66213,“ podal som mu ruku a strážnik nasnímal DNA profil.

„Vitajte,“ uznanlivo prikývol. „Je nám cťou privítať niekoho s vašou povesťou.“ Podal mi ruku.

„Môžeme to urýchliť?“ Krátko som mu podal ruku. „Kontrakt 7721139.“

„Moment,“ strážnik sa zadíval do počítača. „Nasledujte ma.“ Prešli sme skrz dlhú chodbu až k dverám správcu väznice. „Nech sa páči.“ Strážnik otvoril dvere a nechal ma vojsť dnu.

„Pán prievozník s veľkým P.“ Správca väznice sa usmial.

„Máte tu dostatočnú hotovosť?“ Prešiel som rovno k veci.

„Samozrejme.“ Pristúpil som k stolu, kde už bola pripravená zmluva. „Hneď, ako sa duše z vašich očí prenesú do systému,  a to spoločne s DNA profilmi, prebehne platba. Veď to poznáte.“ Prikývol som. „Dúfam, že boli všetci stiahnutí skôr, ako ste dorazili ich telá.“ Znepokojene sa na mňa zadíval.

„Za čo ma máte?!“ Odfrkol som.

„V poriadku,“ obranne zodvihol ruky. „Len sa musím uistiť. Viete, federácia nechce, aby väzni prežili svoju smrť, a potom si ešte odpykávali trest.“

„Všetky duše boli stiahnuté z uspaných tiel. Tie som následne zneškodnil, aby ich nemohli použiť zlodeji tiel.“ Podráždene som zodvihol hlas. Nerobil som to prvýkrát. „Máte tam kompletné duše aj DNA profily, aby ste im mohli vyrobiť nové telá po odpykaní trestu. Zároveň je tam aj celý záznam získavania!“ Odfrkol som na záver.

„Verím vám, no musím si to preveriť. Protokol.“ Snažil sa ma upokojiť, no nešlo mu to. „Nech to už mám z krku,“ povzdychol som si. Pripojil som svoje oči k bezdrôtovej sieti väznice. Duše, ktoré v nich boli uväznené, sa nahrali do systému. Tu si odpykávali trest, akoby boli živé. Federácia im prideľovala špecifické prostredie, v ktorom každý z nich mal odčiniť to, čo napáchal bez toho, aby vedel, že je to len simulácia. No stávalo sa aj to, že väzeň odhalil simuláciu. Vtedy mu bola pridelená cela vo virtuálnej realite, a tam si odpykával svoj trest. To mnohých odradilo priznať, že prehliadli simuláciu. Aspoň som si to myslel. Mohol som to len odhadovať zo znižujúceho sa počtu prezradených simulácií.

„Potrvá to tak hodinku,“ usmial sa správca väznice. V hlave a očiach som už necítil tlak, a tak som mal hneď lepšiu náladu. „Môžete si zatiaľ užiť pohostinnosť stanice.“ Nenechal som sa presviedčať. Rozlúčil som sa so správcom a vybral som sa do jedálne. Jedlo tu chutilo lepšie ako to, čo som mal na lodi. Možno preto, že bolo na účet väznice.

Po necelej hodine čakania som mal peniaze na účte. Väzni boli zaistení a práca ukončená. Bola to skvelá práca. Mohol si si zarobiť viac ako inde a zároveň boli moje vraždiace sklony ukojené. Dokonca beztrestne. Veď som zabíjal prázdne schránky a robil službu spoločnosti. Zároveň väzni, ktorí si odkrútili svoje tresty, dostali nové telá presne podľa ich DNA profilu a mohli tak žiť ďalej. „Ach, skvelý pocit.“ Zhlboka som sa nadýchol a s úsmevom na perách som si šiel po ďalší kontrakt.