Po dlhých týždňoch v pustine tohto sveta som konečne mohol vrátiť naspäť. Hustý les, kedysi plný života, no teraz zamorený hnilobou a smrťou, mi sťažoval návrat. No stále to bolo jedno z mála miest, kde som mohol nájsť drahocenné jedlo. Vetvičkou som odhŕňal sliz z jedného z kmeňov, keď som zacítil zvláštne vlnenie. Dobre som ho poznal. Nováčik musel byť blízko, no nemal som čas venovať sa mu. Kedysi by sa k nováčikovi zbehli húfy, aby ho medzi nami privítali. Teraz to však bol len ďalší hladný krk. Pokračoval som v pátraní. Prezeral som koruny stromov, no nezabúdal som ani na plody na zemi. Nízke opadané a zahnisané kríky občas kadečo schovávali pod suchými vetvičkami. „Super,“ pousmial som sa pri pohľade na dve ligotavé strieborné loptičky. Síce neboli zlaté, no stále lepšie ako bronzové, kovové či olovené. Aj keď olovené mali svoju výhodu. Boli sýtejšie, no oveľa nechutnejšie ako ktorékoľvek iné. No jedlo je jedlo.

            Poodhrnul som si kabát, aby som sa mohol zohnúť k ovociu. Opatrne som vnoril ruku medzi zahnisané kusy kríku. Prvé bolo čisté ako striebristý odlesk v oceáne. Hneď som si ho vložil do uzamykateľnej kapsy. Druhé už bolo nakazené, no len na malom mieste. Vyrezal som prehnitý kus a vložil som si zvyšok do špeciálnej kapsy. Muselo odstať vo vlastnej komôrke, pretože hniloba v ňom sa mohla i naďalej schovávať a niečo také nebolo bezpečné. Hneď som aj vyhodil jedno, ktorého farbu som už nedokázal rozpoznať. Len zriedka kedy sa nahnité ovocie dalo zjesť, ale aj zriedka kedy bolo v tomto svete veľkým darom.

            Ostrý záblesk svetla na oblohe prebudil moje zmysly naplno. Nebol čas. Musel som si nájsť úkryt. Koryto riečky, v ktorej zostal už len jemný pramienok čistej vody tečúci na mase hnisu, nebolo najideálnejšie miesto, no s trochou šťastia to stačilo. Mnoho previsov poskytovalo hneď niekoľko úkrytov, no zároveň to vedela aj tá potvora hore. Vliezol som do jedného z nich a poriadne som zahalil svoju žiariacu pokožku do dlhého kabátu s kapucňou a maskou na tvári.

            „Haló?!“ Ozval sa naliehavý ženský hlas. Vykukol som spoza previsu a zbadal som nováčika. Nízke dievča, ktoré tu skončilo zrejme predčasne, sa predieralo skrz hnilobné korene stromov. Jej nové žiariace telo k sebe lákalo všetku pozornosť. Zaváhal som. Bola ako terč, ktorý nebolo možné minúť. Ani neviem prečo, no skríkol som: „Poď sem!“ Zamával som na ňu. Dievča jemne skríklo a stuhlo. Po chvíľke sa ale rozbehlo mojím smerom.

            Dobehla k previsu a kľakla si hneď vedľa mňa. Pomedzi korene, z ktorých kvapkala tmavá tekutina, som zbadal jej tvár.. „Čo sa to deje, kde to som?“ Veľké oči a podivne ružové vlasy ma hneď zaujali. Jej žiara bola čerstvá a veľmi silná. Zdalo sa mi, že na malý moment prinútila hnis, aby sa opäť stiahol späť do koreňov, z ktorých vytekal.

            „Vidíš to?“ Ukázal som na oblohu. Čas ma tlačil, a tak som sa ňou nemohol naďalej kochať. Kužeľ svetla sa veľmi rýchlo pohyboval naším smerom. „Ak ťa zasiahne, tak si mŕtva!“ Pokojným tónom a ukrytý pod plášťom som si vyhlboval svoje miesto na sedenie. „Poď sem.“ Z batohu som vytiahol deku. „Prikry sa ňou, nech tvoje svetlo nie je vidieť.“ Dievča poslúchlo a vtesnalo sa vedľa mňa. Deka nebola ideálna, a tak ako väčšina ľudí aj ona sa snažila prehodiť si ju cez ramená. Jej telo ale bolo stále odhalené. Strhol som z nej deku a prikryl som ju tak, ako keby sa chystala spať pod perinou. Až na to, že perina zakrývala aj jej hlavu a nielen zvyšok tela.

            Sotva som ju prekryl a denné svetlo už prerazilo čosi silnejšie. „Nováčik čo?“ Dievča na mňa nechápavo pozrelo a pritom držalo deku pred sebou. „Takže áno,“ pousmial som sa. „Cítil som tvoj príchod, ale čas nie je na tvojej strane.“ Pokýval som hlavou.

            „Kde to som?“ Zavzlykala.

            „Predsa v raji,“ odfrkol som, no jej pohľad sa nezmenil. „Nič si z toho nerob. Trvá, kým  človeku dôjde, že už nie je človekom.“

            „Takže,“ ťažko prehltla. „Umrela som?“ Prikývol som. „A toto je život po smrti? Toto je raj?“

            „V celej jeho kráse,“ poriadne som sa schúlil do kabátu, aby ani kúsok môjho tela nepretŕčal. „Snáď sa ti nepáči?“ Venovala mi nepríjemný, no zmätený pohľad.

            „To musí byť nejaký vtip! Nie som mŕtva ani v raji!“ Odfrkla naštvane, pri čom časť jej ruky, ktorá držala deku, na malý moment prešla na opačnú stranu.

            „Stiahni ruku! Inak skončíš oveľa horšie!“ Môj tón bol dosť rázny na to, aby ruku znovu ukryla.

            „Prečo?“

            „Pretože človek je tvor sprostý a nenásytný!“ Pokojným, stíšeným hlasom som sledoval jemne plynúcu žiaru za previsom. Dnes sa jej ako keby nechcelo hýbať rýchlejšie.

            „To ľudia dokázali znečistiť a zamoriť aj tento svet?“ Jemne sa pousmiala. Podvedome sa snažila odľahčiť situáciu, ktorej však ani trochu nechápala.

            „Zle som sa vyjadril. Ľudia boli sprostí a ten tvor nenásytný.“

            „Čože, aký...“ Pred previs dopadol čierny pilier, ktorý ju prerušil.

            „Toho som sa obával,“ povedal som si v duchu a bez váhaniu som ju schytil. Potiahol som ju pred seba tvárou ku mne. „Je mi to ľúto, no sľubujem, že tvoja tvár zostane nezabudnutá, kým tu budem.“ Venoval som jej úsmev, ktorý síce nemohla vidieť, no v tomto svete sa emócie dali cítiť. V zapätí na to ju čierny bodák prebodol a vytiahol von z previsu. Deka zaplávala vo vzduchu a odhalila jej žiariace telo, ktoré sa teraz zmietalo v agónii. Jej utrpenie cítil každý, kto tu ešte zostal. Prenikalo nami, akoby bolo naše vlastné, no vedel som, že to bola buď ona alebo obaja.

            Jej bolesť mnou prúdila, no musel som zostať pokojný. Chrchlanec, ako sme tú odpornú čiernu masu volali, mal síce len jedno chápadlo, no ten na nebi ich mohol chrliť po stovkách a istotne by sem spustil ďalšie, ak by mal podozrenie, že ma tu nájde. Už len to, že vypustil iba jedno, znamenalo, že vedel len o jednom z nás.

            Zostávala ešte pol hodina, kým sa okraj svetla priblížil. Dievča ale stále trpelo a stále z neho bola vysávaná energia. Jej nárek sa postupne zmenil na akúsi tupú bolesť, akoby si už na to zvyklo. Bolo to veľmi zvláštne. Väčšinou to netrvalo dlhšie ako desať minút. Keď sa kužeľ pohol, mohol som vyjsť von.

         Opatrne som prezrel okolie. Kužeľ sa už vzdialil a bolo bezpečné vyjsť z úkrytu. Bodák z čierneho chrchlanca, ktorý vytiahol dievča z úkrytu, ešte stále držal zuhoľnatené telo neďaleko čierneho kužeľa, z ktorého vystrelil. Pristúpil som bližšie. Čierna pavučina prekrývala jej telo. Bodák odpadol vo chvíli, keď sa jej koža začala rozpadať. Niečo som ale zacítil. „To nie je možné,“ sklonil som sa k telu. V jej hrudi ešte stále žiaril malý plamienok energie. Položil som naň ruku.

            „Pomóc, veľmi to bolí.“ Cítil som naliehavé slová. Energia tu bola to najcennejšie. Už jej veľa nezostávalo a nájsť ju v plodoch tohto sveta bolo veľmi náročné. No počul som príbehy, ako zlaté ovocie dokázalo vrátiť energiu aj takmer mŕtvemu. Vytiahol som z úkrytu zamknutú krabičku a opatrne som ju otvoril. Okrem strieborného plodu tu bol aj jeden zlatý a niekoľko medených. Vybral som ten najcennejší plod tvaru ihlana. Našiel som ho dávno. Ešte, keď o nich nebola taká núdza, ako teraz. Viem, že som to bol práve ja, kto ju obetoval, no nemal som na výber. Teraz som ani na moment nezaváhal. Ostrý hrot ovocia prenikol do jej iskry. „Ach,“ ozvalo sa s úľavou, akoby bolesť ustupovala a s ňou ustupovala aj čierna pavučina. Po chvíľke sa jej telo znovu rozžiarilo a ona otvorila oči. Chvíľku sa na mňa mlčky dívala, no odrazu vyskočila na nohy a rozbehla sa preč.

            „Počkaj, neutekaj,“ zakričal som za ňou, no ani sa len neotočila. „Ach, tá dnešná mládež,“ pokýval som hlavou. Poznal som každý kút tohto sveta. To si vážne myslela, že mi utečie?

            Utekala priamo po koryte rieky a popri tom neohrabane preskakovala prekážky. Keďže sa koryto tiahlo priamo vpred a keďže pred ňou bol slnečný kužeľ, ktorý ju takmer zabil, nemusel som sa ponáhľať. Vnoril som sa do lesa a pokojne som kráčal za ňou. Z diaľky som videl, ako sa obzrela a spomalila, keď ma už nevidela. Po chvíľke už len kráčala a prezerala si les. Cítila, že som tam tak, ako každý v tomto svete, no bolo vidieť, že tento pocit nepozná. Kráčal som takmer vedľa nej, a tak sa pocit, že ju niekto sleduje nestupňoval ani neustupoval. Zrejme si myslela, že je to len zlý pocit z tohto miesta, inak by nespomalila.

            „Stoj!“ Vykríkol som tak nahlas, až zmeravela. „Ak sa pohneš, umrieš.“ Obzrela sa mojím smerom. „Znovu!“ Dodal som a ukazovákom som mieril pred ňu. Hnilobná masa rieky oboplávala okolo čierneho kameňa. „To, čo ťa chcelo zabiť, tu ostáva ešte dlhé mesiace.“ Pokojne som kráčal ku kameňu. „Žihadlo má len jedno, no ak doň vstúpiš, sama sa odtiaľ nedostaneš. Je to ako lepidlo a pri ďalšom obehu si ťa pijavica nájde.“ Dievča stálo nehybne. „Viem, si asi trochu naštvaná, že som ťa predhodil ako obeť, no nešlo to inak.“ Dievča váhalo. Premýšľalo, či utiecť alebo či mi jednu vraziť. „Tvoja duša je nová a žiari tak silno, že ju pijavica videla aj pod previsom. Ak by som ťa nepredhodil, tak by vysala nás oboch.“ Nezdalo sa, že by ju moje slová nejako zaujímali. „No obetoval som na teba posledné zlaté ovocie, ktoré zrejme ešte v tomto svete zostalo, a to len preto, že si život vážim. No za tie stáročia musel každý z nás urobiť ťažké rozhodnutia za cenu menšieho zla, aby tu zostal aspoň niekto.“

            „Tak, čo sa to tu deje? Ak to je teda raj?“ O krok ustúpila, no nechystala sa utiecť. Asi som k nej pristúpil až príliš blízko nato, aby sa cítila bezpečne, aj keď som bol vzdialený dobrých pätnásť metrov.

            „Všetko ti poviem po ceste.“

            „Po akej ceste?“ Tentokrát urobila tri kroky vzad a pripravila sa na útek.

            „Prežilo tu niekoľko najmúdrejších vedcov a filozofov celých dejín, ktorí sa snažia všetko zvrátiť. Ja som niečo, ako ich predlžená ruka. Hľadám anomálie a ty si jednou z nich.“

            „Anomália?!“ Zatvárila sa urazene, no nemal som na to čas. Kužeľ po oblohe rotoval v náhodných smeroch a rýchlostiach a nebolo tu veľa bezpečných úkrytov. Bez ďalších rečí som sa pohol vpred.

            „Poď za mnou, ak chceš prežiť,“ ľahostajne som mykol plecami. Spoliehal som sa na to, že moju nervozitu z jej možného pokusu o útek nevycítila. Anomálie mohli byť našou poslednou záchranou, a ak by zutekala, musel by som ju chytiť a odvliecť aj násilím, ak by to bolo nutné.

            „Počkaj,“ ozvalo sa po chvíľke a dievča sa rozbehlo za mnou. „Aké anomálie?“

            „Prežila si vysatie.“ Pozorne som hľadal stopu, ktorá by bola bezpečná. „Pijavica sa živý energiou a vysaje všetko, čo vidí. Stačí, že sa pred jej svetlom neukryješ. Nemusí ťa ani chytiť bodákom. Stačí len, že ťa zasiahne jej svetlo, a v tom momente ťa bolesť ochromí tak, že sa ani nepohneš.“

            „Ale čo má toto všetko znamenať? Ako môže byť toto raj?“

            „Niekedy to bol raj,“ ťažko som si povzdychol, no zároveň som zrýchlil krok. „Kedysi tu bolo všetko nádherne zelené a plné energie, z ktorej sme žili. Lenže vždy tu boli aj oni!“ Zodvihol som prst k oblohe.

            „Obloha?“ Opýtala sa nechápavo.

            „Len sa dívaj,“ zatiaľ čo ona pozorovala zlatisté nebo, ja som sledoval jej stopy. Naviazal som jej kroky na moje, aby náhodou nespadla niekam, kam by nemala.

            „Niečo sa tam pohlo?“ Neistota zaplavila vzduch.

            „To niečo sú pijavice, no sú za bariérou. Lenže pár imbecilov pred mnohými stáročiami naletelo na ich lákanie, a tak dovolili prisať sa jednej z nich.“ Odfrkol som podráždene. „No už musíš byť ticho.“ Zastal som a dievča do mňa jemne vrazilo.

            „Prepáč,“ uskočilo späť.

            „Musíme prejsť roklinou, a to nie je bezpečné miesto.“ Cesta pred nami náhle padala do hĺbky. Stromy mizli a vystupovali len ich pokrútené korene.

            „Čo je to za miesto?“

            „Les končil a menil sa na čistinu.“ Ukázal som na obe strany, kde bolo vidieť pusté pole plné suchej a plesnivej trávy. „No po niekoľkých storočiach, kedy raj strácal energiu, vzniklo toto.“ Z prázdnoty pred nami bolo cítiť zlo. „Roklina sa tiahne celou pláňou.“ Puklina široká niekoľko desiatok metrov sa tiahla naprieč údolím.

            „Mám z nej zlý pocit.“

            „Zlý pocit?!“ Pousmial som sa. „Si v novom svete a tvoje zmysly si ešte nezvykli, inak by si z tohto miesta nemala taký mierny pocit.“ Pohol som sa vpred, keď som pocítil jej ďalšiu otázku. „Pijavica sa tu môže objaviť náhle a na pláni sa niet kde ukryť.“ Odpovedal som jej tak, aby mi nemohla položiť ďalšiu otázku. „Poď za mnou, neodkláňaj sa z cesty a nerozprávaj!“ Stručné varovanie bolo väčšinou to najlepšie. „Poriadne sa ukry.“ Dievča sa zahalilo do deky. Z batoha som vybral aj masku a niekoľko handier. Dôkladne som jej obalil ruky a nohy, aby sa znovu nezopakovala nehoda spred nedávna. Keď som si bol istý, že ani kúsok jej žiary nepresvitá, mohli sme pokračovať.

            Pomaly sme zostupovali hlbšie a hlbšie. Kaňon nebol hlbší než bežné pozemské kaňony, no svetlo doň takmer neprenikalo. Videli sme sotva na pár krokov pred nás, no muselo to stačiť. Dievča zahalené od hlavy po päty ale zrejme nepoznalo pojem potichu.

            „Cítim, že sa na nás niekto díva,“ zašepkala, na čo som len prikývol. „Kto je to?“ Obzrel som sa jej smerom a pokýval som hlavou. Dievča pochopilo a na chvíľku stíchlo.

            Šiel som týmito odpornými miestami mnohokrát a pokiaľ som bol nenápadný a šiel som stredom, tak mi nič nehrozilo. Uprostred ešte to slabé svetielko dokázalo odradiť bytosti v temnotách. No vedel som, že čo chvíľa sa budeme musieť ukryť v temnote aj my.

            Kužeľ svetla sa objavil na horizonte. Náhodné zmeny v trase a rýchlosti kužeľa zabili väčšinu z nás. Zastal som a otočil som sa k dievčaťu. „Pijavica sa blíži. Ak zostaneme uprostred, nájde nás. Musíme sa ukryť na okrajoch, no musíme sa rozdeliť.“ Dievča chcelo zaprotestovať. „Obaja pri sebe by sme boli lákavé sústo. No samostatne si nás nevšimnú.“

            „Nevšimnú? Je ich tu viac?“ Zadívala sa na oblohu. Jemne som pokýval hlavou a ukázal som na obe strany temnoty okolo nás.

„Drž sa blízko stredu, no ostaň zároveň tak ďaleko, aby si už nevidela žiadne svetlo. Ale nechoď až príliš ďaleko, aby si nezazrela úplnú temnotu.“

            „Videla temnotu?“

            „To spoznáš, ver mi.“ Prikývla s náznakom sĺz v očiach. „Smútok a strach ich láka a naopak, odvaha a odhodlanie odpudzuje.“ Nebola to síce pravda, ale dievčaťu to dodalo odvahu. „Keď prejde pijavica na druhú stranu, vráť sa do svetla. Ak ma neuvidíš, pokračuj vpred. Stretneme sa na konci.“

            „A ak nie?“

            „Vážne?“ Prekrížil som si ruky na znak pohŕdania týmto miestom. „Už je čas.“ Ponoril som sa do tmy a dúfal som, že dievča urobí to isté. Až teraz som si uvedomil, že nepoznám ani jej meno.

            Posledné útržky svetla zmizli. Temnota ma obklopovala, no to pravé číhalo za mojím chrbtom. Cítil som, ako ma láka medzi nich. Sľubuje a sľubuje, no sľubov som už za celú svoju existenciu počul toľko, že ma nimi nemohli oklamať. Keď si to uvedomili, začali sa mi vyhrážať. „Pridaj sa k nám, inak to dievča zomrie!“ Alebo: „Zostať tam sa rovná smrti, to chceš zabiť ďalších len preto, aby si prežíval?“ Bez fantázie a vlastného myslenia. Také boli bytosti v tieni, no čudoval som sa, koľko mojich známych sa už z tej temnoty nikdy nevynorilo. Teraz som mohol len čakať a dúfať, že dievča sa nepridá k ním alebo že nezašlo príliš ďaleko na miesta, kde by ju už nemuseli lákať. Jednoducho by si ju tam vzali. Aj keď ani tu sme neboli úplne v bezpečí. Sám som sa vedel v temnote ukryť tak, že tie bytosti vedeli, že tam som, no nevedeli, kde presne. Stačilo mlčať a ignorovať ich hlasy. Ak by som sa prezradil, natiahli by ruky a čím viac by ich bolo, tým väčšiu šancu by mali.

            Ostrý kužeľ svetla bol v tejto temnote len malý fliačik na zemi, ktorý sa lenivo pohyboval preč. Nemohol som nič robiť. V temnote bolo počuť len ich hlasy a nič iné. Aj keby dievča volalo o pomoc, nepočul by som ju. Musel som proste čakať.

            Kužeľ sa pohol a nezostalo už ani stopy po svetle. Urobil som pár krokov vpred a znova som mohol vidieť aspoň na pár krokov pred seba. Po dievčati nebolo ani stopy. Sklonil som sa k zemi, či nezanechalo skutočné stopy, no nič. Na hromade spálených častí tiel, ktoré si mysleli, že sú v tejto tme v bezpečí pred pijavicou na oblohe, boli len staré stopy. Nemal som inú možnosť a musel som to risknúť. Vošiel som do jej strany temnoty. Oči mi zastrela tma, no aj tak skrz to všetko som zbadal naťahujúcu sa ruku. Zašla priďaleko. Chytil som ju za ruku a pocítil, ako jej život vyprchával a menil sa na prázdnu existenciu. Zabral som celou silou, no ani sa nepohla. „Bojuj, nevzdávaj to!“ Moje telo sa rozžiarilo a žiara prenikla aj k nej. Po chvíli som pocítil, ako zovretie temnoty povoľovalo. Zabral som ešte viac. Ruka sa vynárala z temnoty, no spolu s ňou sa z okolia blížili aj ďalšie ruky. Také temné, že ich bolo vidieť ako tmavší odtieň čiernej. Zabral som, ako to najsilnejšie šlo a vytiahol som dievča von.

            „Čo, čo sa stalo?“ Zdesene sa na mňa pozrela. Stále sme ale boli v nebezpečnej oblasti, ale teraz už po nás šli. Pritlačil som si prst k perám, aby mlčala. Chytil som ju za ruku a čo najrýchlejšej sme uháňali k okraju priepasti. Čím bližšie k východu sme boli, tým viac zhorených tiel praskalo pod našimi nohami. Dievča o nich ale nevedelo, a tak to bolo lepšie. Až keď sme vyšli na denné svetlo mohli sme si oddýchnuť.

            „To bolo miesto, ktoré mnohí z vás nazývajú peklom.“ Posadil som sa na kmeň takmer rozpadnutého stromu. Bolo príjemné byť znova v lese aj keď jeho koruny už neboli také husté ako kedysi. „Duše tých, čo v živote stratili zmysel, sú dole pod nami. Kedysi sme o nich ani nevedeli. Nik totiž nemal potrebu chodiť pod zem, keď tu hore bol raj. Keď ale toto všetko začalo, prišli aj odvážlivci, ktorí hľadali úkryt v katakombách. Málokto sa odtiaľ vrátil, no stačilo to. Tých pár, čo sa vrátilo, nám vylíčilo, čo tam je. Do jaskýň a katakomb sme sa ukryť nemohli a na povrchu už nebolo bezpečne.“

            „Toto mi ale neprišlo ako katakomby.“ Dievča zdesene pokrútilo hlavou.

            „Čím viac sa tá bytosť kŕmila, tým viac zem praskala. Takýchto roklín je tu už mnoho a neustále pribúdajú.“ Povzdychol som si. „No musíme ísť. Už nie sme ďaleko.“

            Nebol čas na oddych. Bez toho, aby som počkal na jej námietky, vybral som sa na cestu. Cítil som, že dievča na malý moment zaváhalo, no hneď na to vyskočilo na nohy a nasledovalo ma. Zrejme si uvedomilo, že moja spoločnosť nie je až taká hrozná ako myšlienka, že by šlo skrz roklinu späť na opačnú stranu pláne.

            Netrvalo dlho a dorazili sme k vysokej hore. Na jej úpätí bol nenápadný zamaskovaný vchod do jaskyne. Odhrnul som drevo a lístie dosť na to, aby sme sa mohli prepchať dnu. „Neboj,“ pozrel som sa na dievča. „Toto je umelá jaskyňa. V nej žijú posledné zvyšky z nás.“ Mysľou mi prebehla nepríjemná spomienka na hromady spálených tiel, ktoré pri jej budovaní obetovali život.

            „Tak už poď,“ zamával som na ňu. Neohrabane sa prestrčila skrz otvor a hneď na to som ho znovu zamaskoval. Pokračovali sme hlbšie do jaskyne. Bolo tu už len niekoľko malých miestností a pár z nás. Väčšina len tak sedela a doslova čakala na smrť či už tou beštiou alebo tým, že im dôjde energia, keďže jedla bolo málo. Keď už bola jaskyňa dostatočne hlboká, mohli sme kopať a vybudovali sme celé mesto. No mnoho vecí sa zvrtlo a teraz už nás nebolo toľko, aby sme mali dôvod niečo budovať.

            Kráčali sme až nakoniec. Najďalej od nebezpečenstva tam vonku a najbližšie k temnotám hory sa nachádzali poslední vedci a filozofi, ktorí prežili.

            „Ach, Apolón!“ Žiariaci Archimedes ma privítal úsmevom.

            „Aké správy prinášaš,“ pridal sa večne mrzutý Einstein. Dorazil sem až po tom všetkom a aj keď mal šťastie, že prežil, stále bol naštvaný, že nezažil potešenie z raja. Aj keď on sám si ho predstavoval ako orgie a nekonečné párty s alkoholom. No ak by tu bol tak dlho ako my ostatní, zistil by, že to nie je skutočným potešením raja a časom by sa mu to zunovalo.

            „Pribudli ďalšie štyri rokliny.“ Z batoha som vytiahol mapu s novými informáciami.

            „Takže môj predpoklad bol správny,“ zamyslel sa bradatý Perikles.

            „Je to dosť možné,“ prikývol som. „No možno ešte nie je všetko stratené.“ Posunul som sa o krok. Dievča stálo nenápadne a potichu za mnou. Až teraz si ho všimli. „Našiel som ju v lese a videl som, ako prežila vysávanie.“

            „Čože?!“ Vyhŕkol Einstein. „Takže, predsa len...!“

            „Stále som proti!“ Pridal sa Perikles. „No myslím si, že nemáme na výber. Mohla by to byť posledná šanca na zvrátenie tohto všetkého.“

            „Prepáčte,“ ich hlasné premýšľanie prerušilo dievča. „O čom to hovoríte?“

            „Posaď sa,“ navrhol jej Einstein a dievča poslúchlo, zatiaľ čo ja som nenápadne zatvoril dvere. „Koľko toho vie?“ Pozrel sa na mňa.

            „Nie veľa, nebol na to čas.“ Einstein prikývol.

            „Pred mnohými stáročiami tu bol raj.“ Slova sa chytil Perikles. „Nádherné pláne, ešte krajšie lesy a všetkého hojnosť. No to zrejme nestačilo.“ Pokýval hlavou. „Videla si tiene na oblohe?“ Dievča prikývlo. „Sú to tvory z iných svetov. Plávajú medzi nimi a čakajú až ochranná bariéra niektorého z nich povolí a oni sa prisajú ako pijavice. No bariéra nepovolí len tak. Je to čistá energia života na planéte a čím ho je viac, tým je silnejšia. Lenže tieto beštie sa vedia votrieť do snov ľudí živých aj mŕtvych. Našepkávajú im a lákajú ich sladkými rečičkami. Presne tak sa to stalo. Niekoľko duší, ktoré tie tvory opantali, sa vybrali k bariére. Mysleli si, že uvidia boha. Toho pravého, ktorý vytvoril tento svet, a tak pomocou svojej energie vytvorili malý otvor. Chceli nahliadnuť do iného sveta a videli tam presne to, čo im bolo sľubované. Svetlo! Svetlo, ktoré bolo také silné, že ich telá to nevydržali a rozpadli sa. Od tých dôb je tá vec prisatá k trhline a vysáva všetko, na čo narazí. Keďže ochranný plášť rotuje okolo planéty v náhodnom tempe a smere, nebolo možné vyhýbať sa jej. Diera sa presúvala a tvor sa kŕmil. Čím viac sa kŕmil, tým väčší otvor bol a nielen to. Čím menej nás bolo, tým viac puklín podsvetia vznikalo a čím viac takýchto puklín sa vytvorilo, tým menej čistých duší sem zavítalo. Akoby sa ľudia rodili už z polovice prázdni a do smrti sa aj tá polovica stratila a umierali úplne prázdni.“

            „Jednoducho, čím menej energie bolo v tomto svete, tým menej sa jej dostalo do sveta ľudí.“ Prerušil ho Archimedes. „A to nie je to najhoršie.“ Povzdychol si. „Veríme, že keď umrie posledný z nás, peklo vystúpi do raja. Beštia sa už nebude mať čím kŕmiť, no potrvá stáročia, možno aj tisícročia, kým zoslabne natoľko, aby sa bariéra obnovila a znovu vznikol raj. Medzitým, každá duša, ktorá na Zemi umrie, príde rovno do pekla.“

            „Alebo,“ slovo si vzal Einstein. „Život na Zemi úplne zanikne. Bariéra sa rozpadne a už tu nič nezostane. Je to jednoduchá fyzika. Tlak pod povrchom narastá s každou prázdnou dušou, zatiaľ čo tlak na povrchu klesá s menším počtom nás. Rovnováha bola narušená a keď zmizne tlak na povrchu, bariéra praskne.“ Einstein si povzdychol a pripravoval sa dodať niečo, čomu síce neveril, no bol to jeden z pravdepodobných koncov. „Podľa niektorých, ktorí tu už nie sú, sú tie tvory mimo bariéry svety, ktoré boli kedysi plné energie, no tá vyprchala a zostalo len prázdno v podobe pekla. Svety sa potom zmenili na parazity, ktoré hľadajú iné svety, z ktorých by mohli vysať energiu.“ Dievča sa až striaslo.

            „Cítila si to, keď ťa chceli vtiahnuť,“ nerád, no pripomenul som jej, čo sa stalo v rokline.

            „A čo mám s týmto všetkým ja?“ Dievča po chvíli prehovorilo.

            „Keď nás tu bolo ešte mnoho, skúšali sme zavrieť trhlinu rovnakým spôsobom, akým bola otvorená. Mnoho z nás sa vznieslo k trhline a vlastnou energiou ju chcelo uzavrieť. Aj napriek tomu, že sa trhlina zmenšovala, nikdy sa úplne nezavrela. Bytosť ich vysala skôr, ako to dokázali a bolo jedno, koľko dobrovoľníkov sa na to podujalo. No ty si iná. Dokázala si vydržať jej dych oveľa dlhšie, než ktokoľvek, koho som poznal. Ty by si to dokázala.“ Už bolo na čase, aby poznala, prečo som ju sem priviedol.

            „To nie! Ja tam nepôjdem! Neviete si predstaviť, ako to bolelo! Nič také už nechcem zažiť.“ Dievča vyskočilo na nohy.

            „Si naša posledná nádej. Ak nám nepomôžeš, neodsúdiš tým len nás, ale aj miliardy ďalších.“ Naliehal Perikles, no tentokrát jeho charizmatický hlas a postoj nič nezmohol. Dievča bolo odhodlané odísť.

            „Áaaa!“ Vykríklo dievča a zhrozene sa zadívalo na mňa. V ruke som držal žihadlo, rovnaké, aké ju takmer zabilo. Bol to suvenír a bola to jediná vec, ktorá v tomto svete spôsobovala bolesť. Tentokrát bola ale zapichnutá v mojej ruke.

            „Bolesť, ktorú cítim ja, cítiš aj ty,  a to tak, ako ju cítia všetci ostatní!“ Vytiahol som žihadlo z ruky a vrátil ho do batohu. „Viem veľmi dobre, ako to bolelo aj čo si cítila.“ Díval som sa priamo do jej očí. „A tú bolesť cítim už tisícštyristoosemdesiatdva rokov. Presne od toho dňa, kedy Zeus, Aténa, Hádes, Poseidon, Hermes a Afrodita naleteli tomu tvorovi.“ Dievča zostalo ako obarené. Moje meno zrejme nepoznala, no u smrteľníkov každý poznal toho hajzla Dia! Aj keď nik z nás nebol bohom, ľudia po stáročiach skomolili a zveličili naše skutky, až nás začali vnímať ako bohov. „Viem, že žiadame veľa. Viem, že to nemusíš prežiť, no je to jediná a posledná šanca.“ Otvoril som dvere a chystal sa odísť. „Je to na tebe, no tak či tak, ak zostaneš tu, zomrieš. Možno to bude trvať aj sto rokov, no za tých sto rokov budeš cítiť len smútok, hnev a bolesť. To všetko oslabí tvoje svetlo a už to nebudeš môcť vrátiť. Potom, až príde tvoj čas, povieš si, že si to mohla aspoň skúsiť!“ Vyšiel som z miestnosti a zamieril som k okraju jaskyne. V ústach mi zostala pachuť pri spomienke na ten deň, keď to začalo a aj na ten, keď to malo skončiť.

            Zastal som pred vchodom. Skrz konáre som sa díval na vonkajšiu krajinu. Mal som v živej pamäti raj, jeho pôžitky, vône a tú nádej, ktorá bola v každom z nás. Teraz tu už ale nič nezostalo. Aj na tvárach tých, čo prežili, bolo vidieť, že už skutočne nežijú. Boli už takmer rovnakí ako tí, čo obývali zvyšok útrob hory. Zhlboka som sa nadýchol, pripravený pokračovať v prieskume a hľadať inú cestu, ako to všetko zastaviť.

            „Počkaj,“ začul som hlas dievčaťa. „Sama to nezvládnem.“ Otočil som sa jej smerom.

            „Čo zmenilo tvoj názor?“ Dievča sa dotklo stien jaskyne.

            „Bolo tu mesto?“ Neochotne som prikývol.

            „Ako si na to prišla?“

            „Po ceste bolo niekoľko zavalených chodieb a ďalšia bola pri tých mudrcoch.“ Jemne sa usmiala. „A na stole bola mapa.“ Opatrne mykla plecami. „Čo sa s ním stalo?“

            „Keď sme toto všetko začali budovať, vyzeralo to nádejne. Vedci vypočítavali kadiaľ viesť tunely, aby sme nepreťali peklo a vychádzalo to. Zatiaľ čo oni plánovali, ja som hľadal. Každého, koho som našiel, som priviedol sem. Lenže, nádej sa rýchlo stratila. Jedla bolo málo a vtedy ešte nik netušil, čo sa stane, až dôjde.“ Povzdychol som si. „Neumrieš, to tu nie je možné. Akonáhle ti dôjde energia zmeníš sa na prázdnu bytosť. Bytosť, ktorá túži vysať energiu, aby sa znovu obnovila, no tak to nefunguje. V meste bez svetla, bariéry a plnom duší sa z jednej prázdnej vysávajúcej beštie stali veľmi rýchlo stovky. Behom pár minút bolo po všetkom. Tých pár, ktorí unikli do vstupnej chodby napadlo, že zničia podpery a uzavrú nové peklo vo vnútri hory. Teraz tam čakajú tisícky lačných tvorov až hora praskne a prídu si aj po nás.“

            „To je hrozné!“ Cítil som jej smútok, ako aj ona cítila môj.

            „Mnoho z tých, čo prežili, vybehli von. No mali smolu. Beštia bola akurát za horou a skôr ako si to uvedomili, stali sa jej obeťou.“ Namieril som prst na niekoľko tmavých kôp. „Kopať hroby tu nemá zmysel.“

            „Apolón,“ dievča sa zamyslelo, no prikývlo. Moje meno začulo od Archimeda. „Čo mám urobiť?“

            „Si si istá?“ Cítil som jej odhodlanie, no chcel som to počuť.

            „Áno,“ usmiala sa a chytila ma za ruku. „Takže, ako to urobíme?“ Na mojej tvári sa po dlhom čase objavil úsmev.

            „Poď za mnou.“ Vyšli sme von. „Neboj sa.“ Objal som ju. „A pevne sa drž.“ Odrazil som sa od zeme a obaja sme smerovali k bariére na oblohe. Vietor, prúdiaci okolo našich tiel, bol veľmi príjemný. Boli to už storočia, kedy som ho cítil tak, ako teraz. Aspoň som si doprial posledný dúšok radosti. Keď sme sa blížili, otočil som nás, aby sme dopadli na nohy. Bariéra bola mäkká a mala vlastnú gravitáciu. Keď ste už na nej boli, nespadli ste ani keby ste sa silno odrazili.

            „Páni,“ dievča vyskúšalo pár krokov. „To bolo úžasné!“ Otočilo sa mojím smerom, no jej nadšenie hneď opadlo. „Ježiš!“ Vykríkla a skrčila sa ku mne. „Tvoje telo!“

            „To nič nie je,“ usmial som sa, no vedela, že klamem. „Cesta sem je náročná a veľa energie už nemám.“ Väčšina môjho tela pomaly vyhasínala. „Tu máš, vezmi si to.“ Podal som jej batoh so všetkým ovocím. „Dodá ti energiu pre boj.“ Ukázal som pred seba. Kužeľ bolo jasne vidieť v diaľke. „Tu sa pohybuješ rovnako ako kužeľ. Preto k nemu musíš dobehnúť po svojich.“ Cítil som otázku na jej perách. „Nie nemôžme tu žiť. Cestu sem zvládne len málokto a nie je tu žiadne jedlo!“ Na jej tvári sa objavilo váhanie.

            „Čo mám vlastne urobiť?“ Dievča zmeravelo.

            „Stačí, ak sa dostaneš na úplný okraj a spojíš svoje ruky s bariérou. Čím bližšie k okraju budeš, tým väčšiu šancu máš, no zároveň väčšiu bolesť zažiješ.“ Videl som ako sa väčšina ani len nedokázala okraja dotknúť, no veril som, že ona to zvládne. „Už bež!“ Na moment zaváhala, no so slzami v očiach sa rozbehla preč. Mysľou mi prebehlo, že nepoznám ani jej meno. No už som nemal síl, opýtať sa jej na to.

            „Klára“ Zakričala. Zrejme cítila moje myšlienky.

            Ležal som na bariére a život ma pomaly opúšťal. Premýšľal som nad tým, prečo som to nezastavil ja sám. Prečo som bol taký zbabelý! Apolón! Boh slnka, ako ma mnohý volali, nielen tu, ale aj medzi smrteľníkmi. Moja žiara bola jasnejšia, ako kohokoľvek iného. Vedel som lietať k bariére a späť bez toho, aby ma to oslabovalo. A to bola moja slabina. Pýcha. Pýcha a egoizmus mi zastreli zrak. Mohol som zavrieť puklinu, keď bola ešte malá alebo keď sa o to pokúsili zvyšní takzvaní bohovia starého sveta, no vtedy som mal na práci iné veci. Užíval som si raj a nestaral som sa o to, čo sa dialo iným. Veď prečo aj? Tá vec sa ma pokúsila zabiť už niekoľkokrát a vždy som z toho vyšiel ako víťaz. Teraz ale bolo všetko iné. Teda už dobre tisícročie bolo všetko inak. Utrpenie a beznádej oslabili moje svetlo, zatiaľ čo moc beštie rástla. Nebol som už nikto. Zrejme aj preto, že nikto už vo mňa v reálnom svete neveril. Ani len Klára ma nespoznala a meno Apolón boh slnka už zostalo len v knihách, ako spomienka na dávne časy.

            Silná bolesť prenikla mojím telom. No nebola to moja bolesť. Cítil som, že Klára bojuje s beštiou. Bojuje a prehráva, aj keď sa snažila zo všetkých síl. Chcel som sa postaviť a bežať jej na pomoc, no nohy ma nepočúvali. Našťastie myseľ ešte fungovala. Z kabátu som vybral mech s nahnitým ovocím a začal som ho preberať. „Aspoň jeden,“ vravel som si sám pre seba, až kým sa mi pred očami neobjavil odlesk striebra. Všetky ostatné už boli zhnité, a tento tu bol len krátko a nebolo možné s istotou povedať, že je v poriadku, no nemohol som čakať. Ani neviem, ako sa mi to podarilo, no rýchlo som ho zjedol. Vrátilo to štipku energie do mojich končatín. Vstal som a rozbehol som sa Kláre na pomoc.

            Bolo to zvláštne. Bariéra pod mojimi nohami sa menila akoby na rieku, ktorá zrýchlila môj pohyb. Kĺzal som sa po nej až k miestu, kde prebiehal tuhý boj. Klára robila, čo mohla a diera za zatvárala, no cítil som, že jej dochádzali sily. V tele mala už niekoľko bodcov, ktoré sa snažili prekaziť jej snahy. Dobehol som až k nej a položil som ruku na jej rameno.

            „Apolón,“ usmiala sa.

            „Zvládneš to!“ Posledné zvyšky môjho svetla som dobrovoľne obetoval pre jej záchranu. Moje telo sa začalo rozpadať a skrz ňu prúdilo do bariéry, ako čistá energia uzatvárajúca dieru. Postupne sa celé moje vedomie dostalo pred Kláru. Videl som, ako sa usmievala. Natiahla ruku a dotkla sa mojej energie.

            „Nenechám ťa v tom!“ Jej telo sa začalo rozpadať a spoločne s mojím vyplnilo dieru medzi temnotou a rajom.

            „Vaše tváre zostanú nezabudnuté, kým tu budem existovať.“ Neznámy hlas sa mi ozýval v mysli a popri tom som videl, ako sa diera zacelila a na jej mieste sa začali objavovať rysy dvoch osôb. Silné svetlo mi však zabránilo rozoznať detaily.

            „Čo, čo sa deje?“ Otvoril som oči. Podivné svetlo mierilo priamo na mňa. „Kde to som?“ Chcel som prehovoriť, no z mojich úst vyšlo len čosi ako mrnčanie. Trvalo ešte dobrých pár minút, kým mi došlo, čo sa stalo. Bol som znova smrteľník. Dieťa práve narodené do sveta, kde sa mnoho duší rodilo poloprázdnych. Pochopil som! Raj bol zacelený, no nie vyliečený. Musel som napraviť to, čo sa dialo v tomto svete, aby raj znovu zaplnili žiariace duše plné života. No vedel som, že bez Kláry to nedokážem. Bol som odhodlaný ju znovu nájsť tak, ako som ju našiel v raji, no tentokrát chcem už urobiť všetko správne na prvý pokus. Škoda len, že kým sa nenaučím chodiť v tomto tele, tak nič nezmôžem. S úsmevom na perách a nádejou v duši som sa tešil na nový život.