Choď na obsah Choď na menu
 


Tretia noha

ufo-1698553_1280.png

article preview

Tak ako všetko, aj toto začalo pokojným vylihovaním na slniečku a popíjaním piva. Juro si užíval teplý letný deň a dovolenku, keď v tom mu zazvonil mobil. Vzal ho z malého stolíka a spolu s ním aj fľašu piva. Odpil si, a pritom čítal správu: „Stačí zavolať a dohodneme sa :X Nika :P“. Jura zarazilo, že správa prišla od Niky, spolužiačky zo strednej, ktorú si Juro pamätal ako vážne vyvinutú a sexi ženu.

Všimol si, že správa obsahovala prílohy. Dotkol sa obrazovky, a takmer sa udusil pivom, ktoré mu zabehlo pri pohľade na jej nahé fotky. „Čo to má byť?“ Začudoval sa Juro. Chvíľku si ich prezeral a párkrát si pretrel oči, aby sa uistil, že to nie je nejaký sen. Potom ale neváhal. Pozrel si jej číslo a začal ho ťukať do mobilu. „Nula, deväť, štyri, štyri,...“ naťukal prvé čísla a pozrel sa na display. „Sedem, dva, jeden, štyri?“ Začudoval sa, keď zbadal čísla, ktoré naťukal do mobilu. „Tak ešte raz! Nula, deväť, štyri, štyri,...“ Znova sa pozrel na to, čo napísal. „Tri, osem, päť, deväť? Doriti, s tým mobilom!“ Naštvane ho hodil na stôl. „Pôjdem za ňou!“ Vstal a odhodlal sa navštíviť ju osobne. Taká ponuka sa predsa neodmietala, no nemohol ísť autom, pretože si vypil, a tak si to namieril na autobus. „Takže je trinásť tridsať. Mám ešte trištvrte hodiny.“ Pousmial sa, a pomaly sa vybral na stanicu. Bola od jeho domčeka sotva dvadsať minút, no v jeho mestečku bolo všetko len pár minút chôdze. Aj keď to bolo okresné mesto, malo len desaťtisíc obyvateľov a všetko bolo jednoducho povedané, blízko.

„Hm, to vyzerá chutne.“ Zadíval sa na párik, ktorý v ruke držal jeho obľúbený syrový burger. „Prepáčte, kde ste ho kúpili?“ Opýtal sa párika a oni ukázali na malý stánok povedľa. „Ďakujem.“ Vybral sa k stánku, a pri tom sa pozrel na hodinky. „Čože?!“ Vyhŕklo z neho. „O desať minút pol štvrtej?“ Povzdychol si. „No nič. Jeden autobus mi síce ušiel, no druhý mám o desať minút a už som skoro na stanici.“ Podišiel k stánku. Nebol na ňom však žiaden cenník ani ponuka pokrmov. Jediné, čo svietilo na vrchu stánku, bolo: „Tento zážitok vám prinášajú keksy Krox. Krox, to najlepšie, čo si môžete vziať na dlhé cesty aj krátke prechádzky.“ Juro sa na chvíľu zarazil. O takých keksoch nič nepočul, no na svete boli stovky rôznych druhov a nemohol počuť o každom z nich. „Prosím si jeden syrový burger. Stihnete to do desiatich minút?“

„Samozrejme! Bude to deväť eur.“ Odfrkol predavač.

„Tak veľa?“ Juro neochotne zaplatil. Mal naň chuť a peniaze preňho veľa neznamenali. Juro sledoval, ako sa jeho pochúťka chystá. Vyprážaný syr predavač doslova natlačil do malej žemle. K tomu pridal zeleninu, ktorá odtiaľ vyskakovala von. Predavačovi sa ale podarilo všetko natlačiť dnu, no výsledné dielo bolo nechutné. „To nemyslíte vážne! Za deväť eur mám toto?“ Ukázal na žemľu, ktorá ledva držala a zo všetkých strán tiekol dresing a vykukovala zelenina.

„Je to delikatesa.“ Predavač odrazu zahryzol do burgra.

„Preboha!“ Skríkol Juro. „Čo to robíte?“

„Predsa ochutnávam! Nepredám niekomu niečo, čo som pred tým neochutnal.“ Predavač mu podal burger. Juro si ho vzal a s nechuťou pozeral na predavača. Chcel mu vynadať, no on sa odrazu stratil v stánku, ktorý mal sotva meter na dva. Juro ho márne hľadal, predavač bol fuč. Pobral sa teda preč a uvažoval, či má burger vyhodiť alebo zjesť. Pozrel sa na hodinky, aby zistil, kedy mu ide autobus, no zdesene zistil, že prešla viac ako hodina a žiaden ďalší autobus mu už nešiel.

Vybral mobil a znovu si pozrel fotky nahej Niky. Nechcel prísť o takúto šancu, a tak sa rozhodol zariskovať. Vrátil sa o kúsok k svojmu mustangu. Vždy o ňom sníval a konečne mal auto, ktoré chcel. Už už sa chystal nastupovať, keď zbadal dievča. Pekné v tvári, útlej postavy s dlhými čiernymi vlasmi. Bola ale dosť chudá, a to až tak, že jej vykukovali spod krátkeho trička kostnaté ramená. Juro si ju poriadne prezrel. Dlhé, tenké, no nie kostnaté nohy, viedli k malému pevnému zadku. Na hrudi síce mala len náznaky pŕs, no aj tak bola sexi. Rozhodol sa prihovoriť sa jej.

„Ahoj.“

„Ahoj.“ Dievča sa doširoka usmialo. „Nemohol by si mi pomôcť?“

„Čo potrebuješ?“ Dievča naňho zažmurkalo a Juro nemohol uveriť, že má také šťastie v jednom dni.

„Neodvezieš ma do Bardejova?“ Zvodne sa usmiala.

„No idem tým smerom, ale nie až tam.“

„To nevadí.“ Priskočila k nemu. „Aspoň kúsok.“ Juro neváhal a zavolal ju do auta. Spoločne tak vyrazili z mesta. „Ja som Kristína, no každý ma volá Kika.“ Podala mu ruku.

„Juro, teší ma.“

„Kam vlastne ideš, Jurko?“ Položila mu ruku, a pomaly sa pohybovala vyššie.

„Idem, idem... len sa previezť.“ Vykoktal sa.

„Previezť? Nechceš sa previezť poriadne?“ Chytila ho za stehno a naklonila sa k nemu.

„Noooo,“ Juro stuhol a nevedel čo ďalej.

„A čo tu?“ Ukázala na odbočku. „Zájdi tam!“ Juro strhol volant na bočnú cestu. „Pozri, dom.“ Na konci cesty čakala rozpadnutá chalupa. „Tak poď!“ Juro zastavil auto a Kika sa rozbehla do domu. „Na čo čakáš!“ Kričala za ním. Juro si odopol pás a rozbehol sa za ňou. Vošiel skrz pootvorené dvere. Na zemi bol neporiadok a zelená farba na stenách sa pomaly lúpala.

„Kde si?“ Opýtal sa Juro.

„Tu som.“ Ozval sa nežný ženský hlas z vedľajšej izby. „Tak čo ty na to?“ Juro vošiel do izby a zbadal Kiku sediacu na posteli. Na sebe mala už len čiernu károvanú podprsenku a čierne tangá. Vstala a prikročila k Jurovi. Zodvihla ruku a ukazovákom sa nežne dotkla jeho krku. „Tak čooooooooooooooooooo...“ Miestnosťou sa ozýval nepríjemný zvuk a Kika, akoby stuhla.

„Si v poriadku?“ Juro sa jej dotkol, no ani sa nepohla. Opatrne ju obišiel, ale nestalo sa nič. „Čo sa to deje?“ Začal mať nepríjemný pocit. Odrazu otvoril oči. „Ach, bol to len sen.“ Povzdychol si. Pokúsil sa zodvihnúť ruku, aby sa chytil za čelo, no nepodarilo sa mu to. „Ešte to mi chýbalo!“ Naštvane sa pokúšal vytiahnuť ruku, ktorá mu stŕpla. „Niečo tu nesedí.“ Cítil, že môže hýbať prstami, no ruka bola akoby zaseknutá. Pokúsil sa posadiť, no čosi ho držalo. Zodvihol hlavu, ako to len šlo, aby zistil, čo sa deje. „Aaaaaaaa!“ Začal kričať, keď zbadal, že leží pripútaný na akomsi stole.

„Au!“ Ozvalo sa odnikiaľ spolu s tupým zvukom. „Posratý krám! Ulo aby ťa vzal!“ Vedľa Jura sa odrazu vynorila šedivá hlava s veľkými očami. „Len pokojne.“ Šedé stvorenie zodvihlo ruky a opatrne sa priblížilo k Jurovi.

„Nepribližuj sa!“ Vykríkol Juro.

„Wow.“ Stvoreniu sa otvorili oči dokorán. „Ty rozprávaš a automatický prekladač to zvládol preložiť.“ Chytil ho za hlavu a začal si ho prezerať.

„Prestaň!“ Juro sa pokúsil uhryznúť ho.

„No, ako vidím, veľa primitívnych pudov tam ešte zostalo.“ Stvorenie uskočilo. „No aj tak je to významný objav, len ako ho vysvetlím.“ Šedý mužíček sa chytil za bradu a premýšľal.

„Čo chceš vysvetľovať! Ihneď ma pusť!“ Zlostil sa Juro. „Čo odo mňa chceš? Prečo ma tu držíš?“ Zlosť vystriedalo zúfalstvo.

„Len pokoj človek. Nič sa ti nestane.“ Upokojoval ho šedý mužíček.

„Tak čo odo mňa chceš?“

„Len ťa skúmam do svojej záverečnej práce. Nemusíš sa báť, hneď ako skončím, vrátiš sa domov.“

„Čo si zač.“ Juro si nedôverčivo prezrel šedého chlapíka.

„Som Uko.“ Odpovedal, zatiaľ čo si vyberal akési nástroje z pultu.

„Ty nie si človek. Však?“ Opýtal sa neisto.

„Pochádzam z ďalekej planéty a sem som prišiel dokončiť prácu o výskume nižších tvorov.“ Nadšene priskočil k Jurovi a v ruke zvieral čosi s tromi hrotmi.

„Čo s tým chceš robiť?“ Juro sa zadíval na nástroj.

„S týmto?“ Uko sa usmial. „Je to len skener. Pozriem sa, ako to vyzerá vo vnútri a ani ťa nebudem musieť rezať, ako tomu bolo donedávna.“ Jurovi začal po čele stekať studený pot.

„Páni.“ Uko si nasadil rukavicu a dotkol sa jeho čela. „Zaujímavé, na čo to slúži?“ Prezeral si kvapku potu. „Nič nehovor!“ Zastavil ho gestom. „Chcem na to prísť sám.“ Vhodil kvapku do skúmavky a položil ju do nejakého stroja. Uko obišiel stôl, a v tom začal Juro jačať. Zbadal, že na vedľajšom stole ležia jeho nohy.

„Vravel si, že mi nič neurobíš! Prečo si mi odrezal nohy? Čo si sa úplne pomiatol?“ Reval na celú miestnosť, a pri tom si aj párkrát zanadával.

„Len pokoj.“ Uko mávol rukou. „Nič sa tvojím nohám nestane. Veď to skús. Stále s nimi môžeš hýbať.“ Juro pohol prstami na nohe a s veľkým údivom sledoval, ako sa jeho nohy na vedľajšom pulte začali hýbať. „Tak vidíš.“ Uko sa usmial a postavil sa medzi Jura a jeho nohy. Jemu to však ako uistenie nestačilo. Naštvane kopol a jedna z nôh zletela zo stola a kopla Uka. „Nebuď hulvát!“ Uko naštvane zodvihol nohu a spoločne s druhou ich priviazal. „Vravím ti, že všetky tri nohy sú v poriadku, aj keď jedna sa akosi scvrkla.“ Pokrútil hlavou pri pohľade na uviazané nohy.

„Tri? Aké tri nohy?“ Zarazil sa Juro.

„No tie dve veľké, a táto malá.“ Uko vzal čosi ako kliešte a zodvihol jeho prirodzenie. „Neviem prečo, chvíľu bola veľká, síce nie až tak ako ostatné, no teraz, sotva ju vidieť.“

„To nie je noha! Ako si to mohol odrezať! Ihneď to vráť na miesto!“ Juro začal so sebou mykať. „A nie je malá! Je priemerná!“

„Pokoj, človeče.“ Uko prevalil oči. „Všetko ti vrátim späť na miesto, ako som povedal.“ Položil úd na stôl k ostatným nohám a vzal si z vedľajšieho stola čosi čierne, čo si hneď vložil do úst.

„Čo to je?“

„Sušienka Krox. Najlepšia maškrta.“ Pochutnával si na nej, a pri tom jemne mľaskal.

„Krox? O tom sa mi predsa snívalo.“ Zamyslel sa Juro.

„To robí tá kraksňa tam!“ Ukázal na veľký stroj, z ktorého vychádzal jemný dym. „Je to stroj na sny a mal udržať primitívne bytosti v spánku a navodiť im príjemné sny. Nemám ale toľko peňazí, aby som si kúpil licenciu bez reklám, no nevadí to, pretože si to väčšinou nik ani nevšimne.“

„Prečo stále rozprávaš, že som primitívny?“

„No tvoj druh som si vybral, pretože všetky poznatky o ňom ukazujú, že sa dáte jednoducho chytiť a ste primitívni a ľahkí na študovanie.“ Pred Ukom sa objavila obrazovka. „Sú to síce údaje staré pár tisíc rokov, no odvtedy ste sa veľmi nevyvinuli. Stále myslíte a konáte takmer rovnako, jedine slovná zásoba sa vám obohatila.“ Čítal údaje z obrazovky, keď odrazu čosi zahučalo. Uko preklikol na ďalšiu stranu. „Ako ma našiel?“ Začudoval sa, keď sa hneď na to ozval podivný zvuk, akoby sa čosi šúchalo po zemi.

„Čo to tu stváraš Uko?“

„Ako si ma našiel Eri?“

„Tú tvoju kraksňu by našiel každý.“ K Ukovi pristúpil druhý mimozemšťan a zatiaľ čo Uko mal na sebe svetlosivý plášť, tento mal jasne a farebne zdobený odev. „Vypúšťaš taký mrak splodín, že sa čudujem, že si došiel tak ďaleko.“

„Ale no tak! Nie každý má bohatých rodičov.“ Bránil sa Uko.

„Keby si šiel pracovať pre môjho otca a nie študovať výskum iných rás, mohol si si kúpiť lepšiu loď.“ Poštuchol ho Eri. „Ozaj, prečo si si nevybral niečo lepšie? Veď v okolí máme krásne svety na štúdium, a ty sa trepeš tu k tomuto...“ Eri sa zadíval na Jura. „Čo to vlastne je?“

„Človek.“ Odpovedal mu Uko. „No nie je obyčajný. Tento vie aj rozprávať, a pri tom posledné zistenia vraveli, že je to primitívny druh podobný zvieratám.“

„To ti neverím. Toto žeby vedelo rozprávať?“ Eri sa pozrel na Jura.

„Tak do toho, povedz niečo človek.“ Eri a Uko sa dívali na Jura, no ten stratil reč a civel na oboch s otvorenými ústami.

„Vedel som, že táraš!“ Eri mávol rukou. „No aj tak, v škole som síce nevynikal, ale ak si dobre pamätám, nemal by spať?“

„Mal!“ Uko sa naštvane pozrel na Jura, ktorý nevydal ani hláska. „No pokazil sa mi stroj na sny.“

„Aha,“ Eri sa začal rehotať. „Tak ja to vyriešim.“ Položil si ruku na rameno. „Pán Gui, poďte prosím sem a vezmite si aj náradie.“

„Samozrejme pane.“ Ozvalo sa odnikiaľ. Po chvíli bolo počuť šúchavý zvuk.

„Prosím ťa, pozri sa na stroj na sny. Skús, či ho nedokážeš opraviť.“ Juro nevidel tretieho mimozemšťania, no počul zvuky nástrojov jemne udierajúcich do kovu. Trvalo to sotva pár sekúnd.

„Prístroj je opravený. Bol to len,....“

„Ďakujeme, pán Gui, môžete ísť.“ Mimozemšťan zamával. „A ty!“ Ukázal na Uka. „Nezabudni, že večer ideme na siol! Pozval som aj dievčatá z tvojej školy.“ Mimozemšťan sa uškrnul.

„Jasné, vidíme sa tam.“ Uko mu zamával a znovu sa ozval šúchavý zvuk. Uko si prisunul stôl s malými nástrojmi, usmial sa na Jura, a potom povedal: „Tak pokračujeme.“

          „Nie, nie, nie!“ Juro sa odrazu strhol vo svojej posteli. „Uf, bol to len sen, ale čo ak.“ Vyskočil na nohy a skontroloval sa. Všetko bolo na svojom mieste tak, ako malo byť. Náramne sa tomu potešil. Opäť si ľahol do postele a dúfal, že po zvyšok noci ho už čaká niečo príjemné. Obrátil sa na bok, keď si všimol, že na vankúši leží čosi lesklé. Vzal to do ruky a vyzeralo to na akúsi kartičku. Vzal mobil a zasvietil na ňu. Na zlatej kartičke bol malý šedý usmievavý mimozemšťan, a pri tom text: „Ďakujem, že ste poslúžili ako testovací objekt pre moju záverečnú prácu. Dúfam, že sa vám sny z dielne sušienok Krox páčili. V prípade akýchkoľvek komplikácii vyhľadajte vášho lekára. PS: Vaša stredná noha bola akási malá a scvrkla sa, a tak som ju trochu nafúkol. Juro si rýchlo posvietil do trenírok, a potom sa mu na tvári objavil veľký úsmev.

ufo-1698553_1280.png

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 44901
Mesiac: 4646
Deň: 110