Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 1: Zázračný ďalekohľad

aurora-borealis-g4793c715d_1920.jpg

article preview

Ivan nemal svoj deň. Mal pocit, že sa mu nič nedarilo. Všetko sa to začalo, keď prišiel o svoju funkciu Cencúľa. Spomínal si na Martina a Vločku, to oni za všetko mohli. Keby sa Vločka nezaľúbila do toho lenivca, dodnes by spoločne snežili a vyčarili by stovky cencúľov na každú premrznutú strechu, avšak to všetko bolo navždy preč.

            Bývalý Cencúľ stál vo svojej malej dielni a drkotal zubami. Liezlo mu to na nervy. Zimu miloval, ale potom ako stratil svoje čarovné schopnosti, teploty pod nulou mu jednoducho nerobili dobre. Pozrel sa na malý kozub, ktorý stál uprostred dielne a namrzene sa usmial, ak sa to teda dalo. Vzal drobné poleno a dúfal, že ho zahreje. Oheň sa rozhorel, ale hneď potom prišiel dym a Ivan sa rozkašľal. „Prečo je zrazu všetko také ťažké?“ Šomral si popod nos. On sa nenarodil ako obyčajný človek, tak prečo ním mal zrazu byť? Jeho čarovné schopnosti z neho spravili výnimočnú bytosť. Ako niekto taký mohol drkotať zubami a kašľať pri malom náznaku dymu? Bol si istý, že začal nenávidieť aj sám seba.

            Otvoril si okno a nadýchal sa mrazivého vzduchu. Jeho pľúca sa náhle prečistili, ale potom mu opäť začali drkotať zuby. „Ako ja neznášam byť človekom.“ Zahromžil si a pokračoval by v tom hádam doteraz, ale potom mu pohľad padol na jeho najnovší vynález a sklamanie vystriedal úsmev.

            Na stole ležal malý ďalekohľad, bol celý z bronzu a Ivan bol na neho nesmierne pyšný. Pokúšal sa ho vytvoriť už niekoľko zím, avšak stále neúspešne. Pred tým ho vyrábal z dreva jedličky. Nemal to byť obyčajný ďalekohľad. Tento mal v sebe ukrývať dostatok mágie nato, aby odhalil čarovné bytosti. Keďže sa Ivan snažil nájsť Vločku, dúfal, že jedlička, ako symbol Vianoc, mu dokáže pomôcť. Avšak jedlička bola prislabá, nedokázala si poradiť s kúzlom, preto vyskúšal bronz a dúfal, že to konečne vyjde.

            Aj keď Ivan nedokázal vyčarovať cencúle a ľad, niečo z jeho schopností predsa len nezmizlo. Vždy, keď sa pokúšal v mysli kúzliť, jeho prsty mu náhle stuhli a na ich koncoch sa zjavili drobné iskierky. To mal byť kľúč k odhalenie Vločky. Ako snehovú víchricu by ju nikdy nenašiel, nevedel by, kde presne sa nachádza, ale vďaka zázračnému ďalekohľadu by vo vločkách dokázal vidieť jej ľudskú podobu. „Musí to vyjsť.“ Šepkal si sám pre seba.

            Na svoj malý drevený pracovný stôl si priniesol za hrsť vločiek. Priložil k ním svoje ruky a iskierky, ktoré náhle vyšľahli z končekov jeho prstov, spojili vločky dokopy. Vyzeralo to ako dokonalá skladačka, zapadli do seba, akoby k sebe skutočne patrili. Pred Ivanovými očami sa mihal rýchly obraz plný kúziel. Vločky stuhli a najprv vyzerali ako drobné zrkadlo, potom sa spojili ešte viac, zrkadlo sa zmenšilo a zrazu sa v ňom už nečrtala Ivanova tvár. Tá zmizla, pretože tá malá vecička bola zrazu priesvitná. Ivan sa usmial.

            Skúšal to už mnohokrát. Keď sa pokúsil namontovať svoju kúzelnú šošovku na jedličku, spočiatku to vyzeralo sľubne. Jedlička mierne zaprašťala, to nebolo také zlé. Avšak po chvíľke náhle praskla a šošovka z nej vyskočila. Nebola obyčajná, ale magická. Kúzlo, ktoré ju stvorilo, ju priťahovalo ako magnet. Ivan vedel, že táto časť jeho práce je najhoršia. Šošovka ho totižto naháňala po malej dielni ako šialená. „Nie!“ Kričal obvykle. Niekedy si vzal na pomoc panvicu a snažil sa tú malú potvoru poraziť, ale bolo to zbytočné. Vždy ho dostala. Niekedy ho trafila do nohy, inokedy pristála priamo na jeho zadku, avšak najhoršie bolo, keď dorazila na jeho pravé oko. Neraz si ho prekryl páskou ako pirát. Po náraze sa šošovka stratila. Počul jemné puf a strieborná hmla zrazu naplnila celú miestnosť.

            Veril, že bronz bol dostatočne silný, aby udržal magickú šošovku, avšak pre istotu si aj tak nasadil pásku na oko. Opatrne pripevnil šošovku ku kovu a vytvoril magický ďalekohľad. Potom si vzdychol a čakal. Prešla hodinka, dve a nič sa nedialo. Ivan vyskočil na nohy a vrieskal z plných pľúc. „Zvládol som to! Konečne som to zvládol!“

            Rýchlo si obliekol teplý kožúšok, nasadil si rukavice, čiapku a šál a pobral sa do lesa. Všade sa rozliehali ťažké periny snehu a štedrá porcia cencúľov. Ivan vedel, že nebude mať také šťastie a nepodarí sa mu nájsť jeho milovanú Vločku na prvý pokus, avšak v kútiku srdca dúfal, že sa stane malý zázrak a konečne ju uvidí. Jej hodvábne čierne vlasy a modré ľadové oči. Žiadne more nemalo takú farbu, bola to farba zimy, ktorú smela nosiť iba ona. Potriasol svojou kučeravou hlavou a ďalekohľadom pozoroval okolie.

            Stál tam niekoľko hodín, cítil, že ho teplý kožúšok dávno prestal hriať. Už-už sa chcel pobrať domov, keď sa pred ním zjavila postava. Bol to muž. Mal hnedé orieškové oči, ktoré si Ivana zvedavo prezerali. Bývalý Cencúľ sa cítil trápne, čo ak to nebola magická bytosť, veď tomu napokon nič nenasvedčovalo. Radšej skryl ďalekohľad a pozrel sa na miesto, kde pred chvíľou stál človek, svojimi vlastnými očami. Zrazu po ňom nebolo ani stopy. Zmizol. „Uf.“ Zašepkal si Ivan. Chcel nájsť magickú bytosť, ale nie túto. Nemal z toho dobrý pocit.

            Opäť sa pozrel cez šošovku svojho bronzového ďalekohľadu. Celkom ho vystrašilo, že muž stál zrazu priamo pred ním. Nechápal celkom, čo na ňom bolo magické, ale nechcel sa hádať. V tom muž takmer nahnevane potriasol hlavou a rozprestrel krídla. Ivan neveril vlastným očiam. Bol to anjel? Veď to, čo mu vyrastalo z chrbta, bolo plné páperia. Presne ako vankúš, na ktorom spával. Perie sa ligotalo, miestami bolo tmavomodré a miestami celkom čierne.

            „Čo si zač?“ Spýtal sa Ivan.

            Chlapík sa pošúchal po svojej brade a na tvári sa mu objavil nepatrný úškrn. „To isté by som sa ťa mohol spýtať ja.“

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Mia - Ďakujeme

Drahá Bludička, rozprávka Vločka bola úžasná a táto Cencúľ tiež, dnes som synovi prečítala túto prvú kapitolu a tak ho to zaujalo, že hneď chcel pokračovanie... už teraz sa tešíme na ďalšie diely.
Ďakujeme :-D

Bludička - Re: Ďakujeme

Veľmi pekne ďakujem, urobili ste mi spoločne so synom nesmiernu radosť :)

 


Posledné fotografie




Štatistiky

Online: 2
Celkom: 88678
Mesiac: 1690
Deň: 44