Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 10: Svetlonos a strážca

aurora-borealis-g4793c715d_1920.jpg

article preview

Prešlo niekoľko týždňov a Ivan sekal dobrotu. Nevedel prečo, ale potešilo ho, že sa ho to ryšavé stvorenie zastalo. Na malú chvíľu si bol istý, že sa jeho srdce roztopilo. Mal zvláštny príjemný pocit. Dral sa mu cez hruď a zaplavoval ho teplom, ktoré sa pomaly rozlievalo po celom tele. Otvoril oči a zistil, že je celý od dymu, ktorý na neho vyfukoval Maximilián. „Hej, ty šupináč, dávaj pozor! Nie som tvoje predjedlo, ktoré si ohrievaš na ražni.“ Maximilián to neurobil naschvál, ale v tú chvíľu si Ivan uvedomil, že pocit tepla bol fuč. „Moje srdce je opäť ako kus ľadu.“ Vzdychol si.

            Do jaskyne vkročila Sandra, a tak sa Ivan musel pobrať strážiť palice. Dievča sa na neho pozrelo s úsmevom. „Nemusíš sa ponáhľať, nejaká tá žiara môže utiecť do iných krajín.“ Mala ružové líčka od mrazu a usmievala sa od ucha k uchu. Ivan si ju zvedavo prezeral, ale aj tak netušil, odkiaľ sa v nej vzalo toľko náhlej radosti.

            „Myslel som si, že som tu kvôli paliciam, ale ako sa ukazuje, moja maličkosť je natoľko cenná, že mám napokon celkom iné využitie.“ Pobavene sa zasmial.

            „Aké iné využitie?“ Sandra pôsobila zmätene. Už si celkom zvykla na Ivanove hry a ostré slová, ale teraz sa akosi stratila.

            „Vážne to mám povedať nahlas? A k tomu všetkému pred Maximiliánom?“

            „Povedať nahlas čo?“

            Ivanovi sa v očiach zjavili dve iskierky. Mal pocit, že hral hru, v ktorej bol jasným víťazom, a to ho vždy vedelo potešiť. „Tak to teda poviem. Chceš ma v jaskyni, pretože máš pre mňa slabosť. Povedzme si to rovno, som jednoducho neodolateľný. Moje krásne kučery a atletické nohy, to sa len tak ľahko nevidí. Nejedna žena by mi dala svoje srdce, ale dievča nerob si nádeje, ja som vyššia liga. Ja som Ivan Cencúľ, a to už niečo znamená.“

            Sandrine červené líca priam horeli, potrebovala sa zhlboka nadýchnuť, aby dokázala vstrebať toľko pýchy. „Ach, ty namyslený hlupák! Svetlonos je viac ako nejaký Cencúlik! A navyše ty si bývalý Cencúľ.“

            „Tvoj problém, že sa ti páči niekto z nižšej ligy. A nezatajíš to aj Maximilián mi dosvedčí, že sa ti pri mojej očarujúcej spoločnosti podlamujú kolená.“

            Sandra sa vážne pozrela na Maximiliána, a potom rozčúlene pokrútila hlavou. „Maximilián ti nič nedosvedčí. Odkazuje ti, že ma iba provokuješ a ak s tým ihneď neprestaneš, premení tvoje lesklé kadere na popol.“

            Ivan sa pozrel na draka, a ten prikývol, preto svoje ďalšie slová smeroval práve jemu. „Bol to iba žart, kamarát. Celkom si pri tej suchárke stratil humor. Musí prejsť veľa času, aby som to dokázal napraviť.“

            Sandra potriasla hlavou, mala toho dosť. „Radšej choď strážiť palice.“ Ukázala prstom, a tým mu dala jasne najavo, aby odišiel.

            Ivan si iba odfrkol: „Náladová ženská.“ Potom sa pobral von. Práca s palicami ho nesmierne nudila. Uvedomoval si, že mal mágiu na dosah, ale napriek tomu bola nesmierne ďaleko. Iba tam tak sklamane stál a napravoval palice, keď si všimol jeden celkom podarený cencúľ. „To nie je až taká zlá práca, Martin. Máš moje schopnosti, tak mi tam vonku nerob hanbu.“ Zašepkal vetru.

            Potom odlomil cencúľ a vytiahol z kabáta vreckový nožík. Ani nevedel prečo, ale mal pocit, že sa predsa len nejako musí ospravedlniť. Začal cencúľ tvarovať, ale musel postupovať veľmi opatrne. Najprv z neho vykresal stonku, a potom rozkvitnutú ružu. Usmial sa a aj keď sám nevedel prečo, ten krásny pocit tepla pri srdci bol späť. „Predsa to len nebol Maximilián.“

            Keď prešlo niekoľko nudných hodín, Ivan sa vrátil do jaskyne a do očí mu hneď padol obraz veselého draka. Ivan sa mu vôbec nečudoval, Sandra ho škrabkala a on bol v siedmom nebi. Ivan si odkašľal. „Uznávam, že som sa nesprával najlepšie.“ Vytiahol ružu vysekanú z cencúľa a podal ju Sandre. „To je pre teba ako ospravedlnenie.“

            Sandre spadla sánka, čakala, že sa  s Ivanom nebudú rozprávať alebo že sa budú opäť doťahovať. Musela uznať, že takéto ospravedlnenie ju potešilo aj keď sa hneď nemienila usmievať. „Nuž prekvapil si ma.“ Vzala si ružu do rúk a udivene si ju prezerala. „Je nádherná.“ Pozrela sa na Maximiliána, a potom sa otočila k Ivanovi. „Vraví, aby som ti nesadla na lep. Vraj sú to lacné triky.“ Drak zagúľal svojimi veľkými očami.

            Ivan sa na neho pozrel a pokrútil hlavou. „Ty si v skutku podrazák.“ Potom sa pozrel na Sandru, nechcel, aby sa hnevala. „Nie som na dobrej strane dlho, musíš mi dať čas, aby som sa to naučil.“

            „Nie som si istá, či sa v tvojom prípade vôbec môžeme rozprávať o nejakej dobre strane. Stále o tom pochybujem. Ukrýva sa v tebe niečo, čo nemá nik iný, no ty to napriek tomu dokážeš pretvoriť na to najhoršie.“

            „Áno, to si povedala výstižne.“ Ivan sa pozrel na Maximiliána a poškrabal sa vo svojich strapatých vlasoch. „Ale ani ty nie si taká dokonalá. Čo tie tvoje tajomstvá o drakovi? Hm, prečo ho skrývaš pred Arturom?“

            Sandra sa tejto téme vždy nejako vyhla. Keď sa to z nej Ivan snažil vytiahnuť, stále ho nejako šikovne odbila, ale vedela, že to tak nebude fungovať večne. „Je to inak, ako to vyzerá.“

            „Prečo sa mi Max ukázal a Arturovi nie? Je to čudné... Nechápem, prečo to predo mnou stále tajíš, komu to už len poviem?“

            Sandra si vzdychla, a potom sa pozrela do Maxových očí. Hovorili jasnou rečou. „Zhodli sme sa, že ti to môžeme povedať. Kedysi dávno, pred mnohými vekmi bolo vyrieknuté proroctvo. Svetlonos, ktorý bude mať silu mocnejšiu, ako ktokoľvek iný, bude napriek tomu krehký a slabý. Jedného dňa si po jeho moc príde temnota, ktorú nedokáže nik odohnať. To proroctvo k mojím ušiam priniesol vietor, netuším, kto ho vyriekol, ale viem, že to bola výstraha. Na druhý deň sa pri mojej jaskyni zjavil Max a ja som vedela, že prišiel, aby ma ochránil. Stráži ma ako oko v hlave a ja rozumiem jeho myšlienkam. Sme prepojení.“

            „Pretože vás vytvorila tá istá sila. Také puto je vzácne, je to tvoj strážca.“

            Sandra vyzerala šťastne. „Takže ty tomu veríš?“

            „Počul som príbeh. Hovorí sa v ňom o ďalekom severe, je tam zamrznutá zem, ktorá pokryla všetku zeleň. Ľad je tvrdší ako kdekoľvek inde. A práve tam sa zrodila moc silnejšia ako iná. Ukradla si svoju princeznú, ale tá je krehkejšia ako suché lístie.“

            Sandra doširoka roztvorila oči. „Kde si to počul?“

            Tentoraz vyzeral zmätene Ivan. „Neviem si spomenúť.“ Pozrel sa na drobnú Sandru a pokračoval vo vážnom tóne. „Kde berieš istotu, že ja nie som to zlo, ktoré ti ukradne tvoju moc?“

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 1
Celkom: 80821
Mesiac: 2925
Deň: 88