Ivan premýšľal nad tým, ako sa Artur rýchlo vzdal, keď ho Sandra ubezpečila o Ivanovej nevine. Veril jej, avšak nie preto, že si ju vážil, musel si uvedomovať, aká je neuveriteľne silná. Jej moc bola priam nadpozemská. Ivan nemal pochýb o tom, prečo ho zverili práve pod jej ochranné krídla. Avšak akýmsi zvláštnym spôsobom sa to v nej bilo. Jej sila bola takmer neudržateľná, ale v slabej schránke. „Keby som chcel ovládnuť nejakú moc, určite by som ju chcel ukradnúť práve Sandre. Nedokáže sa brániť a má niečo, čo neovláda žiadna bytosť. Čo povieš, kamarát?“ Cencúľ sa uprene zadíval na Maximiliána.

            Drak sa na neho pozrel a nahlas zakvílil. Ivan si bol istý, že mu chcel niečo povedať, ale nebola tam Sandra, ktorá by mu to hneď preložila. „Musíme si poradiť aj bez nej, tá o zlej moci, ktorá ju určite plánuje poraziť, nechce ani počuť. Je hrozne naivná, bez teba by tu neprežila. To teda nie...“

            Max zagúľal očami. Ivan si iba odfrkol. „Teraz dokonca nepotrebujem ani jej preklad, je mi jasné, že sa ti nepáči, že ju ohováram.“ Cencúľ si ponaťahoval stuhnuté kosti a pozrel sa na draka. „Vieš, po veľmi dlhom čase nerobím niečo pre seba. Chcem tú záhadu vyriešiť, aby som pomohol Sandre. Možno sa to nezdá, ale trošku mi na nej záleží.“ Na chvíľu sa zahanbil, a potom rýchlo dodal: „Ale iba trošku.“

            Max zakvílil ešte o niečo silnejšie, a potom sa uprene pozrel na Ivana. Bývalý Cencúľ pochopil, že sa mu snažil niečo povedať, ale nemal ani najmenšej potuchy, ktorá bije. „Mám ísť po Sandru, aby mi preložila to tvoje nezrozumiteľné škriekanie?“ Drak sa neurazil, ale mal pohľad, ktorý hovoril jasnou rečou, Ivan to prehnal.

            Otvoril svoju obrovskú papuľu a vyšľahol z nej oheň, ktorý minul Ivana iba o vlások. „Hej, potratil si celkom rozum?“ Zagánil.

            Drak sa zrazu rozbehol oproti nemu, Ivan ledva stihol uskočiť a už ho nebolo. Vybehol z jaskyne a Ivan sa na chvíľu za ním zmätene díval, keď sa napokon zvrtol na opätku a nasledoval ho.

            Naskytol sa mu neuveriteľný pohľad a práve vtedy si uvedomil, že Maxa nikdy nevidel mimo jaskyne. Drak roztiahol svoje krídla a vyletel vysoko do vzduchu. Keď nimi zatrepotal, akoby sa do nich zahryzol chlad. Ich výrazná červená farba bola pohltenú tmavou modrou, ktorá sa zvláštne ligotala. Keď sa Ivan dobre zadíval, uvedomil si, že drakove šupiny pohltili ľadové cencúle. „Neuveriteľné.“ Zašepkal si.

            Nestihol sa ani poriadne nadýchnuť a drak už letel priamo na neho. Akosi pochopil, že ho chce zviezť, a tak Ivan neuskočil ako v jaskyni, ale práve naopak zhlboka sa nadýchol, akýmsi zázrakom sa chytil cencúľov, ktoré pokrývali Maxa a už letel. „Si neuveriteľný, kamarát!“ Zvrieskol z plných pľúc.

            Ivan sa po dlhom čase nachádzal vysoko na oblohe a aj keď už nebol Cencúľ, nemohol si pomôcť, ale predsa len mu to pripomenulo časy mágie a zázrakov. Zaboril svoje prsty do cencúľov, ktoré trčali z Maxovho tela a nadšene vrieskal. „Som Cencúľ! Som Ivan Cencúľ!!“ Jeho hlas sa rozliehal po celom Severnom póle a nemohol uveriť, aký skvelý pocit mu to dalo. Jeho srdce sa opäť raz roztopilo. Díval sa na oblohu, na ktorej sa mihala polárna žiara a usmial sa. „Zaletíš k jednej krehkej princeznej?“ Max prikývol.

            Trvalo to len chvíľu a už boli pri kruhu z palíc. „Neviem, či je to dobrý nápad.“ Pozrela sa na oboch vystrašene Sandra.

            „Nebuď taká prísna, hneď potom sa Maximilián skryje hlboko do útrob jaskyne.“ Povedal Ivan s úsmevom na perách.

            „Obidvaja sa správate ako malé deti.“ Zaprotestovala nespokojne.

            „Sme chlapi, to sú večné deti.“

            Sandra krútila hlavu z jednej strany na druhú, ale než sa spamätala, Ivan už zoskočil z draka, chytil ju do náruče a vysadil na Maxa. Od prekvapenia zvrieskla, a potom pocítila, ako jej sčerveneli líca. Ivan sa posadil tesne za ňu a pevne ju držal, nechcel, aby sa jej niečo stalo. „Je to úžasné.“ Zašepkal jej nesmelo do vlasov.

            Sandrine oči sa od nadšenia rozšírili. Spočiatku sa bála, nechcela, aby niekto Maxa zazrel, ale potom si uvedomila, že je to bezpečné, a tak iba od nadšenia zapískala. „Môžeš kričať. Urobil som to pred chvíľou.“ Povedal jej Ivan.

            „To nie.“ Sandra iba pípla.

            „Si príliš krehká dokonca aj na krik?“ Bola to holá provokácia a Ivana to neskutočne bavilo, Sandra ho prekukla, ale napriek tomu to malo svoj účinok. Nadýchla sa z plných pľúc a zvrieskla ako nikdy pred tým.

            Leteli ešte hodnú chvíľku, na oblohe sa mihala polárna žiara a obaja sa cítili nádherne. „Zažila si už niekedy niečo také rozprávkové?“ Spýtal sa Ivan so zatajeným dychom.

            „Ja...“ Sandra nevedela nájsť tie správne slová. „Vlastne si už ani len nepamätám.“ Mala pocit, že Ivanove objatie bolo ešte o niečo silnejšie, ale radšej tomu neprikladala žiaden význam.

            Max ich vysadil pred jaskyňou, a potom poslušne vbehol dovnútra. Sandra šla za ním, ale Ivan ju zastavil. Zhlboka sa nadýchol a bol si istý, že celkom potratil rozum.  „Mám pocit, že ťa poznám celé veky.“

            Sandra sa zasmiala. „Celé tie veky si ma doberáš a pri každej možnej príležitosti si zo mňa robíš srandu?“

            „Uznávam, že ťa niekedy ťahám za nos...“

            „Niekedy? Keby si ma za neho ťahal naozaj už dávno by mi padol na zem.“ Chcela v podobnom tóne pokračovať, ale Ivan sa zrazu dotkol jej dlane, a potom ju bez jediného slovka pobozkal. Sám netušil, čo sa to sním dialo, možno potratil rozum alebo ho práve našiel, kto už len poznal odpoveď? Ale keď sa ich pery dotkli, Ivan pocítil zvláštne zelektrizovanie. Niečo také sa mu nikdy pred tým nestalo. Bol si istý, že je to správne, ale na druhej strane sa toho sám obával. „Prepáč, nechcel som...“ Odtiahol sa od nej a akosi zmätene odišiel do jaskyne. Sandra sa dovnútra neponáhľala.

            Ivan sa pozrel na Maxa a cítil, že drak vedel, čo sa stalo tam vonku. Čítal mu to v očiach. „Ako to môžeš vedieť? Ach, to je jedno... Na tomto mieste stratím rozum presne ako tvoja princezná.“ Myšlienky sa mu v hlave úplne rozutekali. „Možno som blázon, ale jedno jej dlhujem.“ Vzdychol si a už vedel, že nemôže dlho čakať, chcel Sandru ochrániť a musel zistiť, čo sa deje. Kto unášal magické bytosti? „Je na čase vydať sa za dobrodružstvom.“ Žmurkol na Maxa.