Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 13: Skryté zlo

aurora-borealis-g4793c715d_1920.jpg

article preview

Ivan sa nesmierne hanbil. Nemal právo Sandru pobozkať, nechápal, čo sa to s ním dialo. Možno boli predsa len na tej pustine až príliš dlho sami. Niekto taký dobrý ako Sandra si zaslúžil viac. Vedel to a zatínal zuby od hnevu. Čo mu to len napadlo? Keď Sandra odišla strážiť slnečný vietor, usmial sa, postavil sa na nohy a pohladil Maxa po jeho šupinách. „Prečo máš vonku cencúle a si modrý, no tu dnu si celkom červený? Si v skutku neuveriteľné stvorenie... Rád by som ťa vzal so sebou, ale na toto dobrodružstvo si jednoducho, ako to povedať slušne, jednoducho obrovský.“

            Drak zavil. Ivan mu nerozumel, ale bol si istý, že sa mu nepáčila zmienka o jeho rozmeroch. Bývalý Cencúľ sa usmial a pošteklil svojho kamaráta medzi šupinami. „Nebudeš ma presviedčať o opaku, však? Mám to urobiť, vydať sa cez magické dvere a nájsť vysvetlenie, prečo magické bytosti miznú?“ Ivan si nebol istý svojím rozhodnutím, ale Max náhle prikývol.

            „Tiež to cítiš, vieš, že sa tam vonku niečo deje a Sandra nie je v bezpečí?“ Max sa pozrel hlboko do Ivanových orieškových očí, a potom opäť prikývol. „Som rád, že si so mnou.“

            Ivan objal červeného draka, pohladil ho po šiji, a potom sa otočil na opätku a šiel preč. Bál sa akurát toho, že keď prejde cez magické dvere do sveta tých zázračných bytostí, niekto ho uvidí a jeho plán bude navždy pochovaný. Všetci si predsa budú myslieť, že Sandra vo svojej úlohe strážiť ho, jednoducho zlyhala a je to práve on, kto unáša magické bytosti. „No tak potrebujem trošku šťastia, aspoň malý kúsoček. Potrebujem, aby na druhej strane práve v túto chvíľu nik nebol.“

            Zhlboka sa nadýchol, pocítil, ako sa mu ruka náhle roztriasla, ale napriek tomu otvoril dvere, vkročil do miestnosti a ocitol sa v úplne inom svete. Nemýlil sa, nebol na chodbe sám. Pred dverami na Severný pól bol postavený strážca. Artur nebol žiaden hlupák, poistil sa, že Ivan neprechádza cez dvere. Na chodbe bola drevená stolička a v nej sedel mohutný muž s ryšavou bradou, ktorá mu siahala takmer až po pupok. Ivan zadržal dych, mal predsa len nesmierne šťastie, pretože chlapík spal. Chrápal tak nahlas, akoby pílil drevo, a pri tom sa mu otriasala celú hruď.

            Bývalý Cencúľ sa doširoka usmial. Jeho plán bol jednoduchý, chcel sa dostať do iných dverí, aby tak unikol zo Severného pólu, potreboval byť medzi ľuďmi, cítiť mágiu a sledovať magické bytosti. Za nedlho zistí, kto v tom všetkom má prsty. Ak to bude nutné požiada o pomoc aj Vločku. Tá sa dokázala rýchlo premiestniť z miesta na miesto a vedela by vďaka nemu vystopovať to skryté zlo. Opatrne zavrel dvere za sebou, mal šťastie, pretože chlapík sa neprebudil. Avšak v sekundu, keď sa dvere zavreli, niečo sa v ňom náhle zlomilo. Nedokázal to pochopiť, akoby ho zradil jeho vlastný rozum.

            Počul šepkanie vlastného hlasu, ktorý postupne ovládol jeho srdce, a to sa zmenilo na kus toho najtvrdšieho ľadu. „Prečo chceš pomôcť tej zmetenej ryšani? Nezaslúži si tú neuveriteľnú moc, ktorú vlastní. Je taká nemotorná, vieš si predstaviť, čo by sa stalo, keby si tú moc ovládol ty? Niekto silný a dostatočne múdry? Patril by ti celý svet, pochlebovali by ti všetci. Vločka by pred tebou padla na kolená... A ten hlúpy Martin? Ver mi, ten by sa rozplynul, neostala by po ňom ani najmenšia stopa. Čo sa to s tebou stalo? Ako si mohol tak zmäknúť...“

            Ivan sa zadíval na chrápajúceho strážcu, a potom sa unavene chytil za spánky. Pokúsil sa poraziť hlas v sebe. Dúfal, že sa ho nejako strasie, ale ten neprestával. „Vieš, ako jej vziať moc. Vieš to, tak načo ešte čakáš, choď za ňou a vezmi si ju. Ty si jej moc zaslúžiš viac. Bol si stvorený, aby si vykonal veľké veci.“

            Hlas neprestával a Ivan ním bol napokon úplne pohltený. Stratil celkom kontrolu a zabudol nato, prečo vlastne vkročil do magického sveta. Pocítil zvláštne elektrizovanie medzi svojimi prstami, akoby sa mu postupne vracala jeho nekonečná moc Cencúľa. Začal by vrieskať, ale nemohol. Nemal najmenšiu chuť zobudiť toho lenivého strážcu.

            Než sa stihol otočiť a vrátiť späť na Severný pól, dvere sa jemne otvorili a drobná ruka ho strhla späť. Sandra za sebou zavrela dvere a dúfala, že si ich strážca nevšimol. Mala chuť vrieskať od hnevu, ale všimla si, že s Ivanom niečo nebolo v poriadku. „Čo to vystrájaš, celkom si potratil rozum?“

            Ivan sa triasol od hnevu. „Chcem ovládnuť svet. Chcem byť opäť Cencúľ!“ Jeho ruky sa mu prudko roztriasli a objavili sa mu v nich cencúle.

            Sandra nemohla uveriť vlastným očiam. „Čo sa to s tebou deje, to nie si predsa ty.“ Nespoznávala ho.

            Keď prišla do jaskyne, Ivan bol preč, Max jej spočiatku odmietal povedať, kam šiel. Ale potom sa tváril skutočne vystrašene, akoby cítil niečo naozaj zlé a popohnal ju do magického sveta. Keď pred ňou teraz stál Ivan, vedela, že to bolo horšie, ako si pôvodne myslela. Nebol to on. Mohla ho pohltiť nejaká moc? V hlave sa jej vynorilo množstvo otázok, ale nepoznala na nich odpoveď.

            Než sa stihla spamätať, Ivan sa k nej priblížil, avšak mal v očiach akúsi zvláštnu túžbu. Niečo také v nich Sandra nikdy pred tým nevidela. Chytil ju za zápästie a jeho dotyk bol taký silný, že Sandra zakričala od bolesti. Zrazu už kľačala na zemi a dúfala, že sa Ivan spamätá. Cítila sa slabá a čo bolo zvláštnejšie, Ivan zavrel svoje čudné oči a niečo si šepkal popod nos. Sandra cítila, že tie slová, ktorým nerozumela, mali na ňu neuveriteľný účinok. Akoby klesala hlbšie a hlbšie a jej zázračná moc sa od nej chcela oddeliť. Vedela, že stačil ten najmenší moment a všetko by bolo fuč, v rukách tohto blázna. Od bolesti privrela viečka.

            Keď ich opäť otvorila, bola už slobodná. Max pokrytý ľadom a cencúľmi stál pred ňou. Omráčil svojím krídlom Ivana, a teraz sa na neho sklamane díval. Ležal na zemi ako bez života, na tvári sa mu začala objavovať modrina, ale Sandra ho neľutovala, vedela, že to bolo to najlepšie riešenie. „Ďakujem.“ Zašepkala.

            Pozrela sa na zraneného Ivana a pohladila ho po líci. „Čo je to s tebou? Si skutočne taký zlý, ako si všetci myslia?“

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie




Štatistiky

Online: 1
Celkom: 88683
Mesiac: 1693
Deň: 46