Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 15: Ako to všetko začalo...

aurora-borealis-g4793c715d_1920.jpg

article preview

           Ivan zrazu všetkému dokonale rozumel, tie zamknuté dvere v jeho hlave sa akoby samé od seba otvorili. Bol predsa len taký slepý. Kľúč od nich mal celý ten čas priamo pod nosom. Pozrel sa na Sandru a pocítil strach. „Ochránim ťa.“ Jemne zašepkal.

            Vedľa Sandry stál drobný mužíček s vráskavými rukami. Jeho vlasy a brada mali farbu striebra. Na perách mu spočíval pokojný úsmev, ktorý Ivan tak dobre poznal. Ten sa znenazdajky premenil na úškľabok. A inak vždy milý hlas znel zrazu akosi výsmešne. „Ivan, už si ju predsa raz ochránil. Avšak vtedy si mal v sebe magickú moc. Teraz sa ti to už nepodarí.“ Povedal Mráz a pomädlil si ruky, vedel, že jeho chvíľa práve nadišla.

            Bývalý Cencúľ sa nedokázal ubrániť spomienke. Vo svojej mysli sa vrátil v čase, bolo to pred mnohými vekmi. Vtedy bol celkom iný, jeho myseľ nenapĺňala túžba po moci. Nechcel, aby celý svet pokryl ľad a ťažké cencúle. Všetko bolo vtedy dokonalé, lietal si po svete krížom-krážom a smial sa z Vločky. Bola to jeho najlepšia kamarátka.

            „Občas počujem melódiu. Prichádza ku mne z diaľky. Patrí dievčaťu.“

            Vločka mu mierne rozstrapatila vlasy. „Ja sa tiež rada započúvam do zvukov sveta. Je to milšie, ako stále počúvať len teba.“ Zasmiala sa.

            „Veľmi vtipné. Viem, že ti leziem na nervy, ale aj tak mi nerozumieš. Tú melódiu počujem vo svojej hlave.“

            Čiernovlasé dievča iba vystrúhalo grimasu a pokračovalo vo svojej práci víchrice. „Možno si ochorel, mal by si s tým zájsť za Mrázom. On určite bude poznať tú správnu odpoveď.“

            Ešte v ten istý deň sa Ivan rozhodol zájsť za svojim verným priateľom. Vedel, že tú melódiu mal v hlave už dlhšie, ale v posledných dňoch sa to celé stupňovalo. Čo bolo zvláštnejšie, občas sa mu v mysli vynorili farby, pripomínali mu polárnu žiaru, ale nebol si úplne istý. Ocitol sa v malej drevenej chalúpke a čakal na Mráza, keď zrazu pocítil ostrú bolesť v spánkoch. V mysli zbadal ryšavé dievča s pehami, prosilo o pomoc. Drobný mužíček, Mráz, chcel dievčaťu vziať magickú moc, ale stihla utiecť a skryť sa v kruhu z palíc, ktorý ju ochránil. Ivan sa na to bezmocne díval, ale nedokázal jej pomôcť.

            Od zvláštnej bolesti takmer spadol na kolená a ledva sa postavil, Mráz bol už vo dverách. Pozrel sa na svojho priateľa a nahnevane spustil. „Čo to malo znamenať? Chcel si tomu dievčaťu ukradnúť jej moc?“

            Mrázova tvár celkom zbledla. „O čom to hovoríš?“

            „Zbytočne sa pretvaruješ, všetko som videl...“ Ivan bol celý bez seba, nechápal, prečo bol Mráz taký zlý. „Kto to vôbec je? Celý ten čas si nám hovoril, že sme iba traja. Ty, ja a Vločka!“ Už sa celkom prestával ovládať, kričal.

            Mráz si však zachoval chladnú hlavu. „Ivan, vždy som si ťa veľmi vážil. Máš v sebe pozoruhodnú moc a verím, že si ju aj naozaj zaslúžiš, ale na tomto svete existujú aj iné stvorenia, sú celkom krehké a nie je spravodlivé, aby v ich rukách bola toľká sila. Myslím si a určite by si mi dal za pravdu, keby si poznal to krehké dievča, Sandru, že sa o jej moc postarám lepšie.“

            „Ako sa opovažuješ rozhodovať o tom, kto si moc zaslúži a kto nie? Si obyčajný klamár a podvodník!“ Ivan sa neubránil ďalšiemu kriku, mal toho plné zuby. Nečakal, že Mráz, ktorého celé tie veky považoval za najčestnejšiu bytosť, by dokázal niečo také ohavné.

            Mráz však nepočúval výčitky, zaujímalo ho niečo celkom iné. „Povedz mi, videl si jej tvár? Ryšavé vlasy a pehy? Bola v zemi večného ľadu?“

            „Áno videl? Čakal som, že sa budeš brániť a teba zaujíma vážne toto?“

            Mráz sa doširoka usmial. „Mal som to podozrenie už dlhší čas, ale nebol som si istý, teraz si mi to iba potvrdil. Tvoja moc je neuveriteľná, si omnoho silnejší ako ja alebo Vločka. A tvoja schránka je úžasne pevná, čo sa nedá povedať o Sandre. No napriek tomu som si istý, že vás stvorila tá istá sila. To preto si sa s ňou teraz vedel prepojiť. Dokážete jeden druhého ochrániť. Avšak mal som tú česť ju dlhšie pozorovať a pochybujem, že by niečo také dokázala urobiť aj ona pre teba. Myslím si, že strážiť a chrániť ju môžeš iba ty, obrátene by to nefungovalo, na to je príliš nemotorná.“

            Ivan si zrazu uvedomil, kedy počul melódiu v hlave. Vždy, keď mal pocit prázdna a samoty, akoby mu niečo chýbalo. Mráz mal pravdu, obaja k sebe patrili a Ivan cítil, že ju mal chrániť. Jeho srdce zrazu zaplavila akási zvláštna túžba. „To, o čo si sa pokúsil, sa už nikdy viac nezopakuje.“ Povedal Ivan vážne, v tej chvíli vedel, že bude Sandru brániť do posledného dychu. Mráz však nevyzeral, že by ho Ivanove ostré slová nejako prekvapili.

            Mužíček sa zaškeril. „Si jediná magická bytosť, ktorá mi na tomto svete bude skutočne chýbať.“ Mráz nevedel, či prastaré kúzlo bude fungovať aj pri niekom takom mocnom ako bol Ivan, ale tieto pochyby nijako neprejavil.

            Začal si šepkať prastarú formulku, ktorá sa Ivanovi akosi vryla do pamäti. Mráz svoje slová najprv hovoril iba pološeptom, ale tón jeho hlasu postupne silnel. Ivan tomu nerozumel, zaškrípal zubami a rozhodol sa, že svojho starého priateľa premení na kus ľadu, keď pocítil ostrú bolesť v hlave. Od úžasu zvrieskol, čo sa to dialo? Nedokázal ovládať svoju moc. Mal čudesný pocit v žalúdku a hlava mu šla priam prasknúť.

            Chytil sa za boľavé spánky a od hnevu priam vrieskal. „Ihneď s tým prestaň Mráz!“

            Mužíčka to však v jeho úmysloch iba utvrdilo. Oči mu zalialo víťazstvo. Nikdy nemal v pláne dostať sa k Ivanovej moci, ale ak to bolo možné, prečo by to nevyužil?

            Ivan si uvedomil, že nebol jediný, kto sa ocitol v nebezpečenstve. Od bolesti klesol na kolená a snažil sa sústrediť. Potreboval sa upokojiť, myslel na svoje schopnosti, nechcel, aby sa čo i len štipka z jeho moci preniesla na Mráza. Pri tom pocite sa mu na dlaniach objavil ľad. Tak veľmi sa hneval. Avšak bol slabý, Mrázove kúzlo ho ochromilo. Chytil sa rukou za srdce. Obával sa jediného, ak ho Mráz predsa len porazí, kto pomôže Sandre? Bola rovnako osamelá ako on. Cítil to, vždy keď počul tú zvláštnu melódiu, hriala ho pri srdci. Nepoznal ju, ale vedel, že k sebe patrili.

            Šepkal si slová, ktoré mu nepatrili. Už nemyslel nato, ako sa zachráni, ale jeho posledné myšlienky patrili Sandre. „Nesmie byť sama, nesmie jej nik ublížiť. Musíš ju chrániť.“

            Mráz sa pri tých slovách iba smial, mal pocit, že sa starý dobrý Cencúľ jednoducho pomiatol. Vtedy nechápal, aká obrovská bola Ivanova moc a nevedel to ani jej majiteľ. Neuvedomoval si, že jeho slová sa zmenili na kúzlo. A to bolo také mocné, že zlomilo jeho srdce na dve polovice. V jednej ostalo všetko Ivanove dobro a v druhej sa ukrývali jeho temné stránky. Ledva sa kúzlo uviedlo do pohybu a Ivan stratil vedomie. Keď sa prebral bol iný, už to viac nebol on.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie




Štatistiky

Online: 3
Celkom: 97353
Mesiac: 2715
Deň: 207