Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 6: Vyhnanstvo

aurora-borealis-g4793c715d_1920.jpg

article preview

Ivan ledva dokázal otvoriť oči. Vedel, že už nebol v mrazivej krajine, kde poletovala Vločka. Netušil ako, ale niekto ho musel preniesť do sveta magických bytostí. Zadíval sa na svoje spálené prsty a bolestne si vzdychol. Magická moc bola predsa len fuč, nebol to sen. Zbadal Artura, ako sa na neho sklamane díval.

            „Mal som tušiť, že nie si pripravený na moc. Nedokážeš zabudnúť na svoju minulosť, a to ťa takmer stálo život.“ Arturove lesklé krídla sa roztriasli od potláčaného hnevu.

            „Nerozumieš tomu. Vločka a Martin sú manželia. Už viac nepatrím do jej života, nahradila ma.“ Ivan cítil príšernú bolesť. Jeho telo bolo prislabé a srdce úplne ochladlo. Mal pocit, že už nebolo, ako pred tým.

            „Vločka si vybrala, a ty by si jej rozhodnutie mal prijať a žiť si vlastný život.“ Artur bol stále rozčarovaný, ale chápal, čo Ivan prežíval.

            „Čo ak to celé bez nej nemá zmysel?“

            „Tak si musíš nájsť nový zmysel.“ Ivan sa od únavy rozkašľal, a potom vyčerpane zavrel oči. Upadol do ďalšieho bezsenného spánku, ktorý ho postupne liečil. Jeho biele vlasy opäť získali svoju farbu a bolesť, ktorú mu spôsobili blesky, pomaly mizla.

            V jeden večer, keď ležal v posteli so zavretými očami, počul, ako si čosi šepkali Artur s Henrichom. Pán blesku nebezpečne znížil hlas a povzdychol si. „Vravím ti, tam vonku sa niečo deje. Cítim, že napätie bleskov sa zmenilo. Vetrím problémy.“

            Artur to však zmietol zo stola. „Tvoje blesky sa museli pomiatnuť z toho, čo urobil Ivan. Nie je v poriadku, keď blesky zostreľujú cencúle.“

            „Nie, nerozumieš tomu. Viem, že sa niečo deje, ale s ním to nesúvisí. Keď som mu požičal svoju moc, vytvorilo sa medzi nami puto. Keby menil napätie mojich bleskov on, vedel by som o tom.“

            Artur tomu aj tak neprikladal väčší význam, uvedomoval si, že Henrich je starý a unavený, mohol sa ľahko pomýliť. Stále si myslel, že ho vyviedlo z miery to Ivanove vystrájanie. Napokon zmierlivo dodal. „Ak to neprejde do niekoľkých týždňov, začneme to riešiť.“

            Keď jedného dňa Ivan otvoril oči, zbadal Henricha. „Veľmi si ma sklamal, chlapče. Veril som v teba.“

            „Sklamal som sám seba.“ Precedil cez svoje zuby Ivan. „Teraz som už len Ivan, bývalý Cencúľ a bývalý pán blesku.“

            Henrich sa zaškeril. „Si bývalý pán požičaného blesku.“ Potom sa jeho nálada opäť zhoršila. „Chcel som ísť konečne na dôchodok a darovať ti všetku moc. Ach, chlapče, nie je ľahké v sebe držať toľko bleskov celé tie dlhé stáročia.“

            „Nechápem, ako ťa môže vlastná moc natoľko vyčerpávať. Keď som bol Cencúľom, zbožňoval som to.“

            Henrich si unaveného Ivana prezrel od hlavy po päty, a potom si iba sťažka vzdychol. „Artur má pravdu, si samá záhada. Bol si veľmi mocný, dokonca si dokázal prijať moje blesky a napriek tomu, že ti bola odobratá mágia, stále máš v sebe jej drobné pozostatky. To ja nechápem, ako po toľkých rokoch v koži Cencúľa, netúžiš po zmene presne ako ja. Čo je to s tebou?“

            „Asi máte všetci pravdu a nakoniec som predsa len blázon.“

            Henrich chodil za Cencúľom často, robil mu spoločnosť a frflal na svet. Keď sa však Ivan vyliečil, bolo načase rozhodnúť, ako ho spoločenstvo magických bytostí potrestá.

            Artur si túto chvíľu veľmi neužíval, nemal rád úlohu sudcu. „Niektorí navrhovali, aby si si svoj trest odslúžil v kuchyni. Mal si umývať riad a šúpať zemiaky.“ Ivan si pri tej predstave iba odfrkol.

            „Avšak podľa mnohých ďalších to nie je skutočný trest. Nakoniec sme sa dohodli, že pôjdeš do vyhnanstva, aby si si uvedomil, že ti to tak ľahko neprejde.“ Artur sa pozrel na Ivana a videl v jeho očiach sklamanie.

            „Kam ma pošlete?“

            Slova sa ujal Henrich. „Musíš byť ďaleko od ľudí, aby si nikomu neublížil. Bude pri tebe magická bytosť, ktorá sa postará o to, aby si nevyrábal ďalšie magické predmety ako ďalekohľad. Na druhej strane musíš byť počas svojho vyhnanstva užitočný, preto ťa pošleme na Severný pól, kde budeš dohliadať na polárnu žiaru.“

            Ivan tomu nechápal, a tak sa rovno spýtal. „Ako to asi tak dokážem, ak mi nedáte žiadnu moc?“

            Artur sklopil svoje krídla, trochu sa obával, že ani toto nebolo celkom dobré riešenie. „Budeš iba výpomoc. Všetko ťa naučí tvoj učiteľ. Ver mi, schopnosti nepotrebuješ, to by potom nebol trest a vyhnanstvo.“

Ivan sa iba zmätene poškriabal na brade, musel predsa urobiť, čo mu kázali, nemal veľmi na výber. Postavil sa pred mrazivé dvere, ktoré mu ukázali a čakal. Keď sa dvere otvorili, šiel sám do zimy a chladu. Nevidel viac ako ľadovce, ktoré sa týčili do neuveriteľných výšok. „Tie som určite stvoril ja.“ Zašepkal si pyšne. Dvere za ním sa zavreli a Ivan si uvedomil, že sa nenachádzal v žiadnom rozpadnutom dome, ktorý by bol bránou do iného sveta. Boli tam iba popraskané drevené dvere, ktoré silou mágie držali pokope v celkom premrznutej krajine.

Čakal, kedy si ho vyzdvihne jeho učiteľ, keď sa pred ním zrazu objavila drobná postava v hrubom hnedom kožuchu. Bola zamotaná do šálu, ktorý zakrýval aj jej ústa. Ivan si iba všimol veľké zelené oči. Patrili žene? Nebol si istý. Postava na neho kývla rukou, a tak ju nasledoval až do jaskyne. Potešil sa, keď zbadal pripravený oheň. A rýchlo zistil, že sa nemýlil, bola to žena. Mala vlasy rovnako červené ako oheň a pehy, ktoré jej pokrývali celý nos. Veľmi sa mu nepozdávalo, že si bude odpykávať svoj trest po boku dievčaťa. Iba sklamane zvesil plecia.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie




Štatistiky

Online: 3
Celkom: 88680
Mesiac: 1691
Deň: 43