Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 7: Červený drak

aurora-borealis-g4793c715d_1920.jpg

article preview

Ryšavé dievča si zvedavo prezeralo Ivana, a potom sa začalo usmievať od ucha k uchu bez jediného slova. Ivan netušil, ktorá bije. Vykrivil pery do namrzeného úškľabku a nespokojne začal vyklepkávať svojou topánkou melódiu do kameňa, ktorý ležal na zemi. Trvalo to strašne dlho a dievča sa len dívalo, Ivan mal pocit, že ani len nežmurkalo očami.

Potom unavene zdvihol ruku do výšky a doslova sa prihlásil o slovo. „Si ešte tu?“

Jeho hlboký hlas sa odrážal od stien jaskyne a vyvolal slabú ozvenu. Dievča sa pri tom zvuku ešte viac rozžiarilo. Mal pocit, že pred ním tá krpaňa začne tancovať, ale napokon si to nechala pre seba a iba poskakovala z nohy na nohu. „Ja...“ Nezmohla sa na jediné slovo.

„Ty máš na mňa dohliadať?“ Spýtal sa celkom nechápavo, a potom si začal zvedavo prezerať jaskyňu. Pevne veril, že je tam aj niekto iný. „Určite tu nie je nejaká ďalšia osoba, ktorá to tu celé vedie?“ Niekto normálny, pomyslel si v duchu.

„Prepáč.“ Zakoktala sa. „Iba som veľmi dlho nevidela žiadneho človeka. Sú to už celé stáročia. Len nedávno bol za mnou Artur, aby dohodol všetko potrebné okolo tvojho vyhnanstva a ver mi, to mi vyrazilo dych na oveľa dlhší čas. Ale on je magická bytosť, a ty si krehký človek, to je niečo celkom iné. Neverím, že s tebou môžem tráviť čas. Je to také úžasné.“

„A ja neverím, že o mne hovoria ako o bláznovi. Mali by vidieť teba.“ Ivan neplánoval byť zdvorilý, na tomto zabudnutom mieste stvrdne na pekne dlhé obdobie, to však neznamenalo, že sa preto bude správať milo.

Dievča na neho opäť zmätene pozeralo, asi ani len nepochopilo očividnú urážku. Obával sa, že tam opäť budú stáť niekoľko minút, kým zo seba dostane ďalšiu vetu, a tak radšej zamával rukou a opäť sa raz ujal slova. „Volám sa Ivan. Som bývalý Cencúľ a bývalý pán požičaného blesku.

            Ivan čakal, ale dievča opäť mlčalo a prezeralo si ho od hlavy po päty. Bývalý Cencúľ iba pokrútil hlavou. „Predstavil som sa ti.“

            Ryšavé stvorenie prikývlo. „Ja viem, čo je to predstavenie.“

            Ivan pomaly, ale isto strácal nervy, keby ovládal cencúle, určite by ju premenil na kus ľadu. „Ak sa ti niekto cudzí predstaví, to znamená, že sa máš predstaviť aj ty.“

            „Och, to mi celkom vypadlo. Volám sa Sandra a starám sa o polárnu žiaru. Nemusíš sa báť, vysvetlím ti, ako to celé funguje a určite všetko rýchlo pochopíš.“

            Ivan prikývol. „O seba sa vážne nebojím. Horšie to už bude s tvojím vysvetľovaním.“        Sandra vyzerala opäť zmätene. „Prečo?“

            Ivan si uvedomil, prečo bolo toto vyhnanstvo dokonalým trestom, nech  by Sandru už urazil akokoľvek, nepochopila by to. To ho akosi vytáčalo, potreboval si vyliať svoju zlosť a pri nej to jednoducho nefungovalo. Mal pocit, že vyskočí z vlastnej kože.

            Sandra zahmkala. „Chystáš sa mi to vysvetliť? Si ticho a ja netuším, či je to v poriadku.“

            „Chystám sa ísť na ten najväčší ľadovec, aký sa len v okolí nachádza a vrieskať z plných pľúc.“

„Och, to vy ľudia bežne robíte?“

Ivan neveril, že vyzerala tak nevinne, keď na neho gúľala tie svoje zelené oči. Opäť raz nad ňou mávol rukou a už-už sa ju chystal vyzvať, aby ho zaučila do tajov polárnej žiary, keď na konci jaskyne zbadal pohyb. Obrovský tieň sa dotkol jeho nôh, kým stvorenie sa približovalo o niečo pomalšie.

„Čo je to?“ Ukázal prstom na šupináča, ktorý bol krok za krokom čoraz bližšie.

Sandra sa pomaly otočila, bolo vidieť, že v tvári celá sčervenela, ale potom iba zmätene zagúľala očami. „Neviem, o čom to hovoríš. Nič nevidím.“ V jej hlase bolo cítiť obavy.

„Chceš mi povedať, že nevidíš toho obrovského červeného draka, ktorý má rovnakú farbu ako tvoje vlasy?“

Sandra sa zhlboka nadýchla. „Presne tak, nevidím ho, máš bujnú fantáziu.“

Ivan nad tým mávol rukou a šiel priamo oproti drakovi, veď čo už mohol stratiť? Drak nevyzeral nebezpečne, mal papuľu plnú ostrých tesákov, ale keď sa k nemu Ivan priblížil pôsobil priateľsky. Ivan natiahol svoju ruku a drak sklonil hlavu, opatrne pohladil jeho šupiny.

„Nepovedali mi, že tu bude drak, myslel som si, že ste už dávno vyhynuli.“ Rozhodol sa radšej rozprávať s drakom, pretože Sandra ho ešte stále ignorovala. „Máš rád hladkanie?“ Drak si vzdychol a teplý vzduch, ktorý vydýchol, príjemne zohrial Ivanove premrznuté telo. „Ohrievač zadarmo.“ Zasmial sa.

Sandra k ním obom podišla a vyzerala nahnevane. „Sľúbil si mi, že sa budeš celý čas skrývať, a potom mi takto podrazíš kolená?“ Pozerala sa na draka ako na domáce zvieratko, ktoré vykonalo nejakú neplechu.

Drak sklopil hlavu, očividne na neho výčitky fungovali. Potom sa uprene pozrel na Sandru a Ivan si všimol, že mali rovnaké zelené  oči. Sandra sa usmiala. „Tak ľahko ti to neprejde, ty potvora. Max sa ti ukázal, pretože cíti tvoje láskavé srdce. Práve mi to povedal.“

Ivan sa zadíval na Sandru a zasmial sa. „Ty si vážne myslíš, že ten drak ti niečo povedal?“

„Áno.“

„Si ešte väčší blázon, ako som si myslel.“

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie




Štatistiky

Online: 1
Celkom: 88683
Mesiac: 1693
Deň: 46