Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 9: Prvé podozrenie

aurora-borealis-g4793c715d_1920.jpg

article preview

Ivan si bol istý, že strážiť palice niekde na konci sveta, je úplná zbytočnosť. „Mohol by som byť tou najsilnejšou magickou bytosťou na celom svete a namiesto toho mám tvrdnúť pri nejakej pomätenej ryšavej ženskej, ktorá sa rozpráva s drakom?“ Šomral si popod nos, keď sa díval na magické palice. Vždy aspoň do jednej z nich opatrne ťukol, aby sa slnečný vietor dokázal premeniť na polárnu žiaru, a pritom neputoval do ďalekých krajín. „Neznášam tento trest.“ Unavene si vzdychol. Spomínal si na čas po Vločke, bol zmäteným človekom, ktorý sa pokúšal nájsť svet plný kúziel. „Nemôže to skončiť takto...“

            Mal na sebe hrubú bundu a troje rukavíc, no napriek tomu mu drkotali zuby. „Tie teploty pod nulou ma raz určite premenia na cencúľ.“ Zasmial sa pri tej myšlienke. Potom sa zvrtol na päte a pobral sa do teplej jaskyne, potreboval Maxov oheň. Bol už takmer vo vnútri, keď zistil, že Sandra nie je sama.

            Mužský hlas Ivan hneď rozpoznal. „Ako to s ním zvládaš? Poslúcha ťa?“ Bol to Artur, očividne ho prišiel skontrolovať. Ivan sa mu nedivil, po tom všetkom mu predsa len nemohol veriť. V duchu sa zasmial, po tom všetkom, čo vyparatil, neveril ani len on sám sebe.

            Sandrin dievčenský hlas sa rozliehal jaskyňou ako melódia. „Nemusíš sa báť, nie je to s ním také ťažké. Má svoje muchy, ale to my všetci.“

            „Chápem, ako na teba pôsobí. Je to veľmi múdry muž a dokáže si poľahky získať nejedného kamaráta. Sám som mu veril, ale teraz ti radím, aby si sa ním nenechala oklamať. Nezabudni, že chcel celý svet premeniť na ľad a cencúle.“ Ivan sa rozhodol, že radšej do jaskyne nevstúpi, ešte chvíľu dokázal vydržať v chlade. Bol celkom zvedavý na rozhovor, ktorý sa k jeho ušiam nemal dostať.

            „Máš zbytočné obavy. Mám všetko pod kontrolou.“

            Artur si vzdychol. „Určite? Čo keď zaspíš. Mohol by za ten čas niekam odísť, a potom sa vrátiť nepovšimnute naspäť?“

            Sandra iba pokrútila hlavou. „To by nedokázal, sme ďaleko od akéhokoľvek človeka a Ivan ako človek potrebuje teplo jaskyne. Nedokázal by niekam len tak odísť, a potom sa rýchlo vrátiť. Navyše som si nechala jedno celkom dobré eso v rukáve.“ Dievča sa pyšne usmialo.

            „Som samé ucho.“

            „Ivan má na starosti dohliadať na magické palice. Ale tie boli vytvorené mojou mocou, a to v spojení so slnečným vetrom. Preto som s nimi neustále v spojení, a to aj keď spím. Cítim, že je pri nich. Viem, keď sa ich dotýka. Nemusíš sa báť, Ivan je pod mojím drobnohľadom. Vedela by som, keby len tak niekde zmizol. Nemá najmenšiu šancu.“

            Artur napriek tomu nebol celkom spokojný. „A čo keby prešiel cez magické dvere a odtiaľ by putoval do celkom inej časti sveta.“

            „Ver mi, vedela by som o tom. Stratil by predsa kontakt s mojimi palicami.“ Povedala Sandra sebaisto. „Neexistuje miesto, kam by šiel bez toho, aby som o tom nevedela.“

            Artur prikývol. „Dobre, dobre... Ja len....“ nadýchol sa a pokračoval, „ vieš, Ivan dokázal veľmi zvláštne veci a napriek tomu, že mal prísť o svoju moc, má jej drobné pozostatky. Čo ak o niečom nevieme? Čo ak predsa len dokáže ovládať viac?“

            Sandra sa pozrela do Arturových vystrašených očí a cítila vo vzduchu problémy. „Vieš viac, ako si ochotný priznať. Čo sa deje? Nevypytuješ sa, aby si sa uistil, že nič nevyparatil. Čo sa stalo?“

            Artur si nebol istý, či sa o tom mal zmieniť pred Sandrou. Všetko bolo prísne tajné, a kým nebude vedieť viac, nebolo dobré, aby o tom vedela ďalšia magická bytosť. Potom si však uvedomil, že Sandra je celkom sama, a to ho presvedčilo, aby sa osmelil prezradiť viac. „Vieš, Henrich ma už dávnejšie upozorňoval, že vo vzduchu cíti niečo zvláštne, ale ja som tomu neprikladal väčší význam. Myslel som si, že to súvisí s Ivanom. Bol predsa len pozoruhodný. Avšak pred niekoľkými dňami zmizla jedna magická bytosť a Henrich vraví, že sa nevráti, že ju pohltila tá čudná mágia, ktorou je podľa neho naplnený celý ľudský svet.“

            Sandra vyzerala vystrašene. „A ty si presvedčený o tom, že to urobil Ivan?“

            „Možno hľadá nejakú cestu k moci. Uniesol magickú bytosť, aby sa opäť dostal na druhú stranu.“ Artur znel zúfalo.

            „To je nezmysel. Mám všetko pod kontrolou a dám ruku do ohňa zato, že Ivan nič také nespravil.“ Sandra zaťala zuby a pokračovala. „Aká z bytostí zmizla?“

            „Nemôžem ti povedať žiadne podrobnosti. Vie o tom iba najužší kruh a kým nezistíme, čo sa deje, nesmieš vedieť viac.“

            Sandra vedela, že z neho už nič nevytiahne, ale bola rada aspoň za tú štipku informácií. „Ani ty neveríš tomu, že to urobil Ivan, inak by si ho odtiaľto dávno vzal.“ Pozrela sa na Artura a vedela, že v tú chvíľu mala pravdu, čítala z neho ako z otvorenej knihy. „Si zúfalý, že nemáš žiadnu stopu a jediná zlá magická bytosť, ktorá by prichádzala do úvahy, nato nemá žiadnu silu a prostriedky.“

            Artur prikývol. „Sme na mŕtvom bode, preto som sa prišiel uistiť, že je všetko v poriadku a zároveň ťa vyzývam, aby si ho mala stále na očiach.“ Sandra prikývla.

            „Dobre teda, nemám veľa času. Musím ísť.“ Artur vyšiel z jaskyne a prešiel cez dvere do sveta magických bytostí. Ivan stál skrytý za jaskyňou, a potom do nej opatrne vošiel, tváril sa nenápadne.

            „Kde je Max? Celkom som tam vonku premrzol, potrebujem si zohriať svoje kosti.“ Ivan sa ponaťahoval a unavene si vzdychol.

            Sandra sa na neho vyčítavo pozrela. „Nie je slušné počúvať za dverami cudzie rozhovory.“

            „Nepočúval som za dverami, keďže tu žiadne nie sú, moja drahá.“ Ivan vedel, že mu to neprejde, a tak sa rozhodol vyjsť s pravdou von. „Ako to vlastne vieš?“

            „Cítim, že už dávno nie si pri magických paliciach a viem si dať dve a dve dokopy.“ V očiach mala stále trošku hnevu. Ivan sa ju rozhodol obmäkčiť.

            „Ďakujem, že si sa ma pred Arturom zastala.“ Sandra prikývla. „Kde je teda Maximilián?“

            „Ten, na rozdiel od teba, poslúcha na slovo. Keď mu poviem, aby sa skryl, tak sa skryje.“ Povedala podráždene.

            „Prečo by sa mal skrývať pred Arturom?“ Ivan tomu nechápal, ale uvedomil si, že aj táto ryšaňa mala predsa len nejaké to tajomstvo a celkom sa mu to páčilo. Už nebol jej dlžníkom, mal na ňu konečne niečo. Vedel, že sa mu to raz určite zíde.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie




Štatistiky

Online: 1
Celkom: 88683
Mesiac: 1693
Deň: 46