Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola16: Maxove tajomstvo

aurora-borealis-g4793c715d_1920.jpg

article preview

         Ivan sa díval do očí svojho starého priateľa. Vždy v nich videl iba dobro, ale po tom, ako sa mu vrátili spomienky, bolo všetko inak. Spomenul si na jeho skutočnú tvár, a to ho desilo. Vedel, že by Sandre bez mihnutia oka ublížil. Iba sa nadýchol, potreboval totiž získať čas.

            „To ty si ukradol magické schopnosti všetkým bytostiam...“ Ivan dúfal, že Mráz sa chytí. Ten však iba stroho prikývol.

            „Prečo si Vločke a mne nepovedal, že je nás na tomto svete viac?“

            Mráz nemal pocit, že mu dlhoval čo i len jednu odpoveď, ale napokon predsa začal. „Nechcel som, aby ste sa s nimi spojili. Nepozdávalo sa mi, aký si bol mocný. Nikdy som si to nechcel priznať, ale bol si pre mňa jediná hrozba. V spojení s ostatnými by som proti tebe nemal žiadnu šancu.“

            Ivan sa zadíval do Sandriných vystrašených očí a potajmä dúfal, že vie čítať jeho myšlienky. Snažil sa jej získať čas, aby mohla utiecť do sveta magických bytostí. On by sa zatiaľ obetoval a ona by mohla zalarmovať celý magický svet. Dievča sa pohrýzlo do spodnej pery, veľmi dobre vedela, čo jej našepkával, ale nemienila ho počúvnuť. Vedela, že Ivan bol príliš slabý. Iba jemne potriasla svojou ryšavou hlavou.

            Bývalý Cencúľ sa však nemienil vzdať. „Už si sa ma raz pokúsil obrať o moju moc a nevyšlo ti to. Na všetko som si spomenul.“

            Mužíčka táto poznámka zaujala. „To kúzlo ťa nepripravilo o silu, ale o rozum určite áno. Keď si sa vtedy prebral, na nič si sa nepamätal. A tvoje správanie bolo zrazu...“ Mráz sa s potešením zasmial. „Bol si zlý, videl som to v tvojich očiach. Takmer som sa vzdal myšlienky na ovládnutie iných bytostí, mal som pri sebe predsa teba. Ty by si ma dokázal zastaviť. Ale zrazu si celkom potratil rozum a vrcholom bolo, keď si chcel pokryť celý svet ľadom. Koľká hlúposť. Nemohol som uveriť vlastným očiam, čo sa to z teba stalo. Tak neuveriteľne mi to hralo do karát. A nakoniec som sa o teba nemusel postarať ja. Bola to vždy naivná Vločka, ktorá ťa prekabátila. Uvrhol si na seba tieň podozrenia a mne to natoľko všetko uľahčilo... Mohol som sa vrátiť k svojim starým plánom.“

            Ivan si na tie časy nerád spomínal. Iba zagúľal očami, sám nevedel, čo mu to napadlo. Musel jednoducho uznať, že sa za posledné obdobie naozaj cítil tak trochu ako blázon. „Možno som urobil zopár hlúpostí...“

            Nestihol to dopovedať, pretože Mráz sa schuti smial. „Že zopár... chcel si premeniť celý svet na kus ľadu!! Ty si skutočne zlý. To ja oberám o moc bytosti, ktoré si svoje kúzla nezaslúžia. Vlastne im robím láskavosť.“

            „Aspoň že si vieš svoje skutky takto krásne zdôvodniť.“ Ivan ťal do živého, minúty utekali a on sa modlil, aby sa stal zázrak. Hypnotizoval dvere do magického sveta, v duchu si šepkal, aby sa rozleteli a niekto ich zachránil. Keby len mal svoju moc. Cítil jemné elektrizovanie medzi prstami, ale keď sa na nich pozrel, nič sa nedialo. Žiadne cencúle.

            „Dosť bolo tárania.“ Zavelil Mráz a chystal sa použiť svoje kúzla proti krehkej Sandre. Jej ryšavé vlasy sa rozstrapatili, oprel sa do nich vietor, akoby ju chcel upozorniť, že niečo nie je v poriadku.

            „Ja sa ťa nebojím.“ Jemne zašepkalo dievča, načo Mráz spustil hurónsky smiech.

            „Ale mala by si sa.“

            Začal si šepkať formulku, ktorú ešte pred chvíľou šepkal samotný Ivan. Bývalý Cencúľ teraz vedel, odkiaľ ju poznal. V ten deň, keď sa Mráz po prvýkrát pokúsil Sandru olúpiť o moc, Ivan sa s dievčaťom spojil a bol pri tom. Musel si tú starú mágiu zapamätať. Jeho hlava bola bláznivá, nachádzalo sa v nej toľko uzamknutých dverí. Tak trochu dúfal, že dnes sa napokon všetky otvoria.

            Bez rozmyslu sa vrhol na Mráza, ale ten neváhal ani minútu. Jednu zo svojich rúk trikrát otočil vo vzduchu a teplota zrazu klesla o niekoľko stupňov nižšie. Ivan cítil, že toto obyčajná ľudská schránka nedokáže zvládnuť. Cítil, ako mu prudko zmodreli pery a jeho dych bol celkom ľadový. Mal pocit, že mu zamŕzali pľúca. „Toto ti nikdy neprejde.“ Šepkal z posledných síl.

            Sandra padla na kolená a videla iba obrysy, ktoré sa zlievali do škvrny. Tak veľmi nechcela nechať Ivana samého, vedela, že by bol bezmocný. Mráz by s ním nemal žiadne zľutovanie, ale takto mu rovnako nedokázala pomôcť. Zaťala zuby, zdvihla ruku vysoko do vzduchu a dúfala, že privolá slnečný vietor, ten už by si s tým starým bláznom poradil. Avšak cítila, že to nedokáže...

            Ivan videl jej zoslabené oči a Mráza, ktorý sa iba tak smial. Zatínal zuby, avšak nevedel im pomôcť. Malé iskričky, ktoré vychádzali z jeho prstov, nemali žiadnu moc. Spadol na kolená rovnako ako Sandra a bezmocne sa prizeral na ten nepekný výjav, takto nechcel skončiť.

            Zrazu zbadal Maxa. Mal na sebe modrú farbu a jeho šupiny sa zmenili na ľadové cencúle, ktoré pokrývali to jeho obrovské telo. Bežal priamo oproti Mrázovi, avšak Ivan vedel, že nemal najmenšiu šancu. Potom však náhle zmenil smer, možno preto, že nedokázal zniesť šialene nízku teplotu, ktorú Mráz vykúzlil.

            Ivan sa díval na zmätené zviera, ktoré však vyzeralo, že presne vie, čo robí. Max mal v očiach tajuplnú iskru a jeho rýchle kroky smerovali k bývalému Cencúľovi. Ivan chcel zakričať z plných pľúc, aby s tým prestal, veď do neho ten blázon narazí, ale nevydal ani hláska. Bol celkom skrehnutý, nedalo sa to. A Max sa nenechal pomýliť, narazil do neho v plnej rýchlosti.

Ivan čakal, že to bude jeho koniec. Avšak nič ho nebolelo. Na malú chvíľu ničomu nerozumel, videl iba Mrázov zmätený výraz a Sandrine prázdne oči. Potom sa však posledné zamknuté dvere v jeho mysli konečne otvorili a on pochopil všetkému.

V ten deň, keď sa Mráz pokúsil Sandru po prvýkrát obrať o moc a Ivan ju chcel ochrániť, jeho srdce sa rozdelilo a jeho dobrá časť, plná magickej moci, stvorila Maxa. Nikdy to nebola skutočná bytosť... Ten náraz bol príjemný, Ivan cítil, že sa jeho srdce spojilo. Všade naokolo boli žlté iskričky a vo vzduchu bolo cítiť skutočnú mágiu. Max sa rozplynul a skutočný Ivan bol späť.

Mráz sa nato díval a nemohol uveriť vlastným očiam. Čo sa to dialo? Ivan tam stál a usmieval sa od ucha k uchu, takéto nízke teploty predsa miloval. Zadíval sa na Mráza a vedel, že je to jeho koniec. „Urobil si obrovskú chybu, keď si sa postavil najmocnejšej magickej bytosti.“ Mráz nestihol zareagovať, prestal si šepkať prastarú formulku a chystal sa na skutočný duel, avšak k tomu nedošlo. Zaznelo slabé puf a z Ivanových prstov vyšľahli cencúle, ktoré zakliesnili Mráza. Postupne rástli a rástli a kým Mráz kričal Ivan iba krútil hlavou. „Tak ľahko ti to neprejde.“ Zasmial sa a z Mráza bol zrazu obrovský kus ľadu.

Pozrel sa na Sandru, ktorá unavene ležala na zemi. Opatrne ju zdvihol do svojej náruče a upokojil sa, pretože jej oči vnímali. „Je mi to ľúto, neuveriteľne ľúto.“ Odhrnul jej vlasy z tváre a pobral sa s ňou do jaskyne.

„Dokážeš rozprávať?“ Iba jemne prikývla.

„Max je preč, však?“

Ivan prikývol. „Nikdy tu skutočne nebol. Stvoril som ho z polovice môjho srdca. To kúzlo bolo také rýchle, že si získal celú moju dobrú časť, kým vo mne ostalo iba zlo.“ Bývalý Cencúľ sa musel zasmiať. „Poslal som ho, aby ťa ochránil. Ale kúzlo, ktoré vzniklo náhodou a z obrovského pocitu strachu, nebolo dokonalé. Vymazalo mi pamäť, zabudol som na teba a akosi aj na seba. Jediné, čo som cítil, bola chuť po moci a večnom ľade.“

Sandra to pomaly začala chápať. „Preto si sa polepšil, keď si bol v prítomnosti Maxa. Jeho dobrá polovica ťa menila.“

Ivan prikývol. „A keď som od neho odišiel do sveta magických bytostí, bol som opäť zlý... Bez neho to nie som ja.“

„Prečo to neurobil už dávno? Prečo sa k tebe nevrátil.“

Nato poznal Ivan jasnú odpoveď. „Myslím, že po tom, ako som sa pokúsil ovládnuť svet, mi jednoducho neveril. Čakal na ten správny čas.“

Sandra si smutne vzdychla. „Aj tak mi bude chýbať. Za tie stáročia som si na neho zvykla.“

„Neboj sa, bude navždy tu.“ Ivan zdvihol Sandrinu ruku a priložil si ju k srdcu. Dievča sa usmialo a bez rozmyslu ho pobozkalo.

            Cencúľ cítil, že k sebe vždy patrili. Stvorila ich rovnaká moc a on mal byť jej ochrancom. Pri spomienke na Vločku sa usmial, bola to vždy iba kamarátka, to zlo mu naozaj celkom zatemnilo rozum. Nikdy k nej nič skutočné necítil.

            Pohladil Sandru po strapatých vlasoch. „Konečne to všetko dáva zmysel. Keď Vločka vypla chladničku a ja som prišiel o svoje magické schopnosti, ostala mi malá iskrička, pretože časť môjho srdca plná moci stále žila.“

            Sandra sa na Ivana podozrievavo pozrela. „Dúfam, že nezamýšľaš zaútočiť na Martina. Nechceš ho obrať o svoju moc, však nie?“

            Ivan sa zaškľabil. „Pokiaľ prestane robiť hanbu môjmu remeslu a vykúzli skutočné cencúle, môže si moju moc ponechať.“

            Sandra pochopila, že iba žartuje, a tak sa zazubila. „Ach ty...“

            Ivan náhle zvážnel: „Musíš mi sľúbiť jedinú vec. Vysvetlíš Arturovi, ako sa to všetko stalo. Pochybujem, že by som mal na to takú veľkú trpezlivosť ako ty.“ Sandra spokojne prikývla.

            „A čo bude s Mrázom?“

            „Myslím si, že ho magické bytosti oberú o jeho moc, ktorú prisúdia niekomu inému a svet bude opäť v rovnováhe.“

            A tak sa aj stalo. Ivan sa však už nikdy nestal Cencúľom, ponechal túto úlohu Martinovi a on ostal na Severnom póle, kde sa staral o večný ľad a o svoju krehkú princeznú.

            Keď teploty klesli hlboko pod nulu, vždy sa usmieval, pretože ho mala prísť navštíviť jeho večná kamarátka Vločka aj s manželom. Tento raz však neprišli sami. Zjavili sa aj s drobným uzlíčkom. Vločka ho hrdo niesla v náručí a Martin sa na drobca usmieval, bol to jeho potomok. Keď ten obraz uvidel Ivan, iba sa potmehúdsky zaškeril. „Skončili vám zlaté časy.“ Avšak pri štipľavej poznámke razom prestal, pretože jeho krásna Sandra ho razom štuchla do ramena.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie




Štatistiky

Online: 4
Celkom: 97351
Mesiac: 2713
Deň: 205