Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 3: Múdra hlava

hudba-nebeska.jpg

article preview

          Herman sa dostal k druhej hádanke, avšak necítil sa ako víťaz. Nemal ani potuchy, koľko študentov z univerzity ho v jeho hľadaní predbehlo. Díval sa na hádanku a cítil sa zmätene. Pochopil, že ju nedokáže rozlúštiť v noci, a tak sa pobral domov.

            Vstal ešte za úsvitu a začal premýšľať. „Ak je tvojím základom temnota a dokážem ťa vidieť iba v svetle, tak musíš byť určite tieň. Kde však nájdem taký tieň, ktorý ma povedie.“

           Herman si osedlal svojho koňa a rozhodol sa prejsť po okolí. Potreboval si vyčistiť hlavu a v pokoji premýšľať nad hádankou. Jeho čierny kôň, nevyzeral veľmi spokojne. Blesk bol zvyknutý na večerné potulky, tak ho Herman brával do krčiem, keď hrával karty. Skoré ranné vstávanie považoval za nemilé vyrušenie, a preto počas celej cesty iba nespokojne erdžal. Herman ho hladil po hodvábnej srsti. „Neboj sa priateľu, len čo vylúštime hádanky, môžeme opäť prespať celé ráno a budiť sa až poobede.“ Blesk to považoval za dohodu, a tak súhlasne dupol kopytom.

            Chlapec sa so svojím koňom zvykol rozprávať, naozaj ho považoval za svojho najlepšieho priateľa. Rozhodol sa mu porozprávať aj o druhej hádanke. „Rozumieš tomu? Má ma poviesť obyčajný tieň. Avšak to nie je všetko. Musí to urobiť na mieste, kde je jedna hlava podo mnou múdrejšia ako stovky hláv vedľa mňa. Kde mám také miesto hľadať?“

            Herman očakával, že Blesk ho svojimi nastraženými ušami pozorne počúval, avšak ten sa iba čo snažil do svojej papule chytiť muchu, ktorá mu otravne bzučala pri uchu. Začal nepokojne chniapať svojou papuľou malú potvoru a neposedne poskakovať. Herman sa ho snažil upokojiť. „No tak Blesk, tomuto hovoríš pomoc? Spomeň si, ako som ti pozorne načúval, keď sa ti zapáčila tá biela kobyla od susedov.“ Blesk vzal túto malú výčitku vážne, a preto poslušne nastražil uši.

            „Chlapče, premýšľaj, obaja dobre vieme, že by si univerzitu skončil ľavou zadnou. Musíš mi pomôcť.“ Blesk si iba znechutene odfrkol, na univerzitu svojho pána nikdy rád nenosil. A zmienka o nej ho veľmi nepotešila.

            Herman aj s Bleskom pomaly vyšli z lesa a celé mesto mali ako na dlani. Blesk si všimol letiace holuby a radostne zaerdžal, vtáky ho vždy tešili. Keby to bolo len trochu možné, rád by letel ako oni. Herman ho potľapkal po chrbte. „Chceš byť lietajúci kôň, ja viem, ty blázon.“

            Chlapec sa zadíval za holubmi a poškrabal sa vo vlasoch. Bol ich celý kŕdeľ a mnohé z nich leteli na univerzitnú vežu. Herman si ju pamätal ešte z detstva. Starý Abrahám ho na ňu brával vždy o polnoci, a potom spolu pozorovali hviezdy. Viedli do nej staré drevené schody, ktoré vŕzgali pri každom kroku, Hermana tá spomienka zahriala pri srdci, opäť pocítil, že mu chýbal otec.

Sťažka si vzdychol, a potom potľapkal koňa po chrbte. „Otec ma na tú vežu brával ako dieťa. Ostali sme tam celú noc, a keď sme sa ráno prebudili, boli tam desiatky dotieravých holubov. Otec vždy vytiahol chlieb z kabáta a začal ich kŕmiť.“

Blesk na súhlas zaerdžal. „Už viem, kde je ukrytá ďalšia hádanka, Blesk! Na tej veži sú predsa desiatky holubov. To sú tie hlavy, ktoré sú hlúpejšie ako jedna jediná hlava študenta pod vežou!“ Herman plesol koňa po chrbte, a ten hneď vedel, ktorou cestou sa mal vybrať.

Chlapec v rýchlosti vybehol po všetkých tých schodoch a celý zadýchaný sa zadíval na podlahu veže. Začal ju prehľadávať a dúfal, že v nej niečo nájde, bolo to však zbytočné, nič tam nebolo. Na veži boli štyri sochy, všetky mali podobu krásnej ženy s jablkom v ruke. Starý Abrahám hovorieval, že to bola Eva s jablkom poznania, vraj nebolo nič úžasnejšie ako chuť po poznaní.

Všetky štyri sochy boli na vonkajšej strane veže, a preto nebolo veľmi bezpečné obzerať si ich. Herman si spomenul na zvyšok hádanky a vedel, že tajomstvo mu prezradí tieň v okamihu, keď slnko začne zapadať. A tak mu neostávalo iné, než čakať.

Bol tam už zopár hodín, keď započul dupot nôh na vŕzgavých schodoch veže. O chvíľu už pred ním stál mladý chlapec, mal orieškové oči a krátke hnedé vlasy. Paul patril k Abrahámovým najšikovnejším študentom. Herman sa mu zdvorilo pozdravil a tváril sa akoby nič.

Obaja sa však navzájom podozrievali a nenápadne sa mračili. Paul si odkašľal a prelomil trápne ticho. „Pekný výhľad z veže, však?“ Herman prikývol a podozrievavo si prezrel vychudnutého chlapca od hlavy až po päty. Jeho chudé ramená a veľké oči ho miatli. Avšak slnko sa chystalo zapadať, a preto radšej spozornel.

Paul od radosti takmer podskočil, bolo jasné, že rovnako ako Herman lúštil hádanky geniálneho Abraháma. Tieň však ani jednému veľmi nepomohol. Nedotkol sa vnútornej strany veže, ale dopadol na jednu zo sôch, ktorá bola príliš ďaleko nato, aby sa čo i len jeden z nich dokázal dostať k hádanke.

Herman sa pozrel na chudučkého Paula a zrazu v tom mal úplne jasno. „Obaja dobre vieme, prečo sme tu. Avšak ani jeden z nás to nezvládne sám.“

Paul sa zazubil. „Čo teda navrhuješ?“

Herman si odkašľal. „Podvihnem ťa, si ľahký ako pierko. Dokážem ťa udržať vo vzduchu, a ty môžeš prečítať hádanku.“

Paul si chvíľu prezeral Hermana svojimi múdrymi očami, a potom súhlasne prikývol. Herman nemal načo dlhšie čakať. Zodvihol chlapca a hneď sa spýtal. „Čo je tam napísané?“

Chlapec od údivu zahvízdal. „Nie som hlupák, ja ti to poviem, a ty ma tu necháš visieť.“ Herman musel uznať, že sa s touto myšlienkou naozaj na chvíľu pohrával. Ale potom sa mu v mysli zjavila nahnevaná otcova tvár a razom si to rozmyslel.

Herman teda Paula opatrne zložila na zem a spýtavo sa na neho pozrel. Paul sa iba namrzene poškrabal vo vlasoch. „Tu nie, mohol by nás počúvať nejaký ďalší študent.“

Herman uznal, že na tom niečo mohlo byť, a tak sa obaja pobrali pomalým krokom z veže. Avšak uprostred schodiska sa náhle zastavili. Počuli dupot ťažkých topánok, rýchly krok a Paul zazrel aj hlavy, ktoré vyzerali rozhnevane. Zľakol sa, to museli byť jeho spolužiaci. Obrátil sa na Hermana s prosbou v očiach. Ten ho chytil za plece a ťahal ho naspäť do veže.

„Čo teraz?“ Ozval sa ako prvý zadýchaný Paul. Herman však nepotreboval dlho premýšľať.

„Skočíme do jazera pod nami.“ Paul vyzeral, že ho nápad poriadne vystrašil, a tak iba protestne krútil hlavou. Avšak Herman ho potreboval, vedel predsa ďalšiu hádanku, a tak ho schmatol do náruče a bez ďalších slov ho hodil z veže. Potom zavrel oči a skočil do jazera za ním.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 38729
Mesiac: 4702
Deň: 142