Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 5: Malé tajomstvá

hudba-nebeska.jpg

article preview

         Paulin vedela, že dievčatá mali na univerzite zakázané študovať. Avšak už ako malé dievča ju bavila matematika a fyzika viac ako čokoľvek iné na svete. Tá zvláštna mágia, ktorá sa v číslach ukrývala, sa jej zdala byť priam nadpozemská. A tak sa teda rozhodla vydať sa na cestu za poznaním a začala sa prezliekať za chlapca. Bola si istá, že pravidlá v spoločnosti boli postavené na hlavu. Veď prečo mal potom možnosť študovať na univerzite chlapec, ktorý bol oveľa hlúpejší ako ona? Jedno ráno sa prísne zachmúrila na svoju podobu v zrkadle, vzala do rúk nožnice a ostrihala si vlasy nakrátko. Jej hnedé kadere jej nechýbali ani päť minút. Prečo by aj? Bola to predsa malá daň za možnosť štúdia na univerzite.

            Keď začala navštevovať Abrahámove prednášky, mala pocit, že tam každý deň spoločne znova a znova objavili Ameriku. Abrahám na svoje hodiny nosieval zázračné prístroje, ktoré po večeroch montoval vo svojom laboratóriu. Každý vyzeral byť ohúrený. Iba jediný študent nato vždy reagoval miernym povzdychom. Bol to Abrahámov syn, Herman.

            Paulin hneď udrel do očí. Mal husté čierne vlasy a múdre oči, ktoré trápila večná nuda, ich hlad po zábave, akoby sa nedal nasýtiť. Jedného dňa sa s ním Paulin zrazila na chodbe. V rukách mala desiatky kníh, a tie sa razom zosypali na zem. Bolo to v deň, keď sa Herman rozhodol opustiť univerzitu. Paulin mu venovala úsmev, avšak Herman sa iba nespokojne chmúril. „To nemáš oči?“

            Paulin iba nemotorne koktala: „Ja... ja... ja...“

            Herman si vzdychol a namosúrene z chodby vypochodoval preč. Paulin bolo jasné, že Herman si ju nepamätal, zato ona si ho pamätala až príliš dobre. Veľmi dobre vedela, aký to bol lenivec a nemienila ho nechať uhádnuť Abrahámove hádanky len tak bez boja. Tú poslednú už poznala.

            Písmená, čísla a znaky, to všetko na mňa písali. Časy sa ale zmenili a ľudia na mňa píšu už len jedno. Pri pohľade na mňa sa smutné a veselé spomienky vrátia.

            Keď si na cestu vzala Bleska, presne vedela, kam mala namierené. Táto hádanka sa jej zdala byť nesmierne ľahká. Kedysi ľudia všetko predsa písali na kameň, dnes však naň ľudia vyrývali iba mená svojich mŕtvych. Rozhodla sa teda vydať na cintorín. Predpokladala, že Abrahám svoju hádanku ukryl na vlastnom náhrobku.

            Chvíľu sa obávala, že ju Blesk nebude počúvať, avšak akosi jej rečiam o krídlach veril a niesol sa tak poslušne, až by sa na tom jeden dobre smial. Keď Paulin prišla na cintorín, cítila smútok. Spomínala si na Abraháma ako na najmúdrejšieho človeka na svete. Jeho veľké chytré oči ju ale vždy tak trošku znepokojovali, mala pocit, že jej videli až dovnútra. Akoby od prvého okamihu vedel, že Paulin nie je chlapec. Pri ich poslednom stretnutí ju pozval na svoju veľkú prednášku, mala to byť jeho rozlúčka s univerzitou.

            Spomínala si, ako stála v jeho laboratóriu a Abrahám ju mierne ťapkal po pleci. „Musíš si vypočuť moju poslednú teóriu, chlapče. Pozval som tam každú múdru hlavu, je mi jedno či je to chlapec alebo dievča.“ Vtedy Paulin pochopila, že Abrahám poznal jej tajomstvo, avšak vôbec ho to nedesilo, iba ju svojím vševediacim úsmevom povzbudzoval.

            Paulin sa na poslednú prednášku tešila ako malé dieťa. Chcela poznať Abrahámove posledné veľké tajomstvo. Avšak v ten deň jej hviezdy vôbec nepriali. Bývala v malej kutici, ktorá bola úplne zaprataná knihami z univerzity. Okrem nej tam svoj domov našla mala myška, ktorej každý večer doniesla kúsok syra, a potom si spoločne čítali z učebnice fyziky. V to osudné ráno ju majiteľka penziónu škaredo vykričala a vyhodila na ulicu.

            „Nezaplatil si mi nájom dobré tri mesiace! Ako si to predstavuješ? Ja nie som žiadna charita!“ Majiteľka penziónu pred Paulin najprv zabuchla dvere, a potom už len Paulin videla, ako začala jej veci vyhadzovať von oknom jednu po druhej. Paulin sa chvíľu bezmocne dívala na ten obraz. Avšak jej malá myška neostala majiteľke penziónu nič dlžná a hneď ju uhryzla do prsta. To len bolo kriku.

            Paulin sa chvíľu smiala na ulici, a potom si spomenula, že zmešká prednášku starého Abraháma, a tak sa v rýchlosti rozbehla na univerzitu. Avšak vystúpenie sa skončilo a Paulin stihla iba stretnutie s Hermanom. Pri staručkom profesorovi bol akurát lekár a jeho syn sa zamyslene prechádzal po chodbe.

Paulin Hermana chytila za rameno a snažila sa zistiť viac. „Počul som, že sa profesorovi niečo stalo? Bude v poriadku?“

Herman mal jeden zo svojich neprítomných pohľadov, a po chvíľke mlčania sa Paulin snažil striasť ako otravnej muchy. „To je rodinná záležitosť, choď si po svojom!“

Paulin sa s Hermanom stretla dvakrát a dobre vedela jeho meno, avšak bola si celkom istá, že namyslený profesorov syn ju začal po prvýkrát vnímať až na univerzitnej veži. Dovtedy bola pre neho absolútne nepodstatná. Keď stála pri náhrobnom kameni a rozhodla sa vylúštiť ďalšiu hádanku, smiala sa sama pre seba popod nos. „Doteraz si si ma nepamätal, avšak teraz na mňa len tak ľahko nezabudneš, pretože ja vyhrám.“ Blesk na chvíľu nespokojne zaerdžal, avšak potom si spomenul na krídla a bol razom ticho.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 55703
Mesiac: 3920
Deň: 105