Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 7: Mesačný úsvit

hudba-nebeska.jpg

article preview

          Herman vedel, že ho niekto predbehol a možno vylúšti všetky otcove hádanky skôr ako on. Avšak keď Paulin zmizla v neznámom koči, cítil sa príšerne. Pochopil, že sa ju niekto pokúsil uniesť, pretože vedel, že bola príliš múdra a bola v lúštení hádaniek jasnou konkurenciou. Herman viac neváhal. Nasadol na Bleska a pobral sa ju zachrániť. Bolo mu jedno, že prehrá celý otcov majetok, chcel jej jednoducho pomôcť.

animal-2022685_1280.png

            Aj s Bleskom sa hnali po všetkých tých prašných uličkách až za mesto. Blesk mal úžasnú pamäť a presne vedel, ktorý koč mal sledovať. Herman sa k nemu priblížil, a potom naň poľahky skočil. To ľahšie mal za sebou. Potom otvoril dvere koča a vtrhol dnu. Boli tam dvaja statní chlapi a Paulin s poviazanými rukami. Herman bitky nikdy nemal veľmi v láske, ale postavil sa k tomu ako chlap. Jeho študentské päste sa rozhodli predviesť, čo sa v nich skrývalo. Avšak keď sa na Hermana vyrútili obaja svalnáči, nemal veľmi veľkú šancu na výhru. Bol to jeden úder do brucha a ďalší do hrude. Herman  nespokojne zareval a Paulin nahnevane kopala nohami. „Nechajte ho!“

            Ešte stále nemohla uveriť, že sa ju rozhodol zachrániť práve on. Bola si istá, že toto dobrodružstvo pre ňu skončí veľmi zle, avšak karta sa obrátila, a tak sa rozhodla byť sama užitočná. Čím rýchlejšie si rozmotala ruky, a potom svojou malou pästičkou vrazila jednému zo statných chlapov úder priamo do rebier. Nečakala však, že ju to bude bolieť viac ako jeho.

            Herman využil moment prekvapenia a konečne sa mu podarilo zopár úderov vrátiť, avšak vedel, že s týmito dvoma chlapmi nemal žiadnu šancu na výhru. A možno nakoniec ani nemusel vyhrať, veď im stačilo iba utiecť. Paulin jedného z nich udrela nohou do brucha, a to bol jasný signál.

            Herman ju schytil za plece a viac nepremýšľal. Koč sa síce hýbal značnou rýchlosťou, ale toto riziko museli podstúpiť. Paulin nemala ani potuchy o tom, čo zamýšľal, jednoducho za jazdy vyskočil z koča aj s ňou. Spolu sa skotúľali z kopca, a keď Herman dopadol priamo na Paulin, tá ho iba nahnevane zo seba zhodila, Herman bol totiž poriadne ťažký a dusil ju. „Uf, vážiš hádam celú tonu.“

Bola vďačná, ale aj sa zlostila, príšerne ju bolela ruka. Herman dlho nepremýšľal, obával sa, že ich tí dvaja únoscovia budú prenasledovať ďalej, a tak zapískal, a ako na povel k nemu prišiel Blesk. „Mali by sme ísť, nie je to tu veľmi bezpečné.“

            Paulin vyľakane prikývla. Herman jej pomohol na koňa a spoločne sa opäť vydali do mesta. Dievča si odkašľalo a rozhodlo sa prejaviť vďaku. „To čo si pre mňa urobil, bolo neuveriteľné, veľmi si to vážim.“

            Herman si odkašľal a rozhodol sa vyložiť karty na stôl. „Som džentlmen, urobil by som to isté pre akékoľvek dievča.“

            Paulin na malú chvíľu úplne zatajila dych, akoto že poznal jej tajomstvo? Najprv ju odhalil staručký Abrahám, a teraz aj jeho syn? „Čo som urobila zle, že si ma odhalil?“ Nemalo zmysel ďalej zapierať.

            Herman popohnal Bleska do cvalu, nemohol si pomôcť, ale mal pocit, že jeho kôň mal celý čas nastražené uši a pozorne počúval, čo si rozprávali. Potom sa konečne zamyslel nad otázkou. „Máš útle plecia ako dievča. A keď sa snažíš chodiť ako chlapec, vyzerá to neuveriteľne smiešne.“ V mysli sa mu vynorili aj jej nežné orieškové oči, tie mohli patriť iba žene. Herman chvíľu premýšľal, že jej povie aj o nich, ale potom si radšej iba zahmkal. Všetky tajomstvá jej predsa nemusel povedať naraz.

            Paulin si sklamane vzdychla. „Som vďačná, že si ma zachránil, ale teraz už pravdepodobne nemáš žiadnu šancu vyhrať. Karl bežal do reštaurácie pred tebou. A nie je to teda žiaden hlupák, vôbec by ma neprekvapilo, keby už v tejto chvíli rozlúštil poslednú hádanku.“

            Herman si nad tým veľmi nelámal hlavu. „Práveže mňa by to prekvapilo. Myslím si, že Karl je v tejto chvíli prvý, avšak sám si svojou šikovnosťou nebude veľmi istý. Musel to byť on, kto sa chcel postarať o to, že zmizneš. Určite sa bál, že ho porazíš.“

            Dievča malo pocit, že na tom bolo niečo pravdy. Karl mal zvláštnu povahu. Školu nepovažoval za miesto, kde sa mohol rozvíjať a učiť sa nové veci, išlo mu iba o to, aby bol najlepší. Aby jeho študijné výsledky nikto nedokázal predbehnúť. Akoby pre neho univerzita neznamenala viac, než obyčajnú súťaž.

Vedela, že Karl peniaze starého profesora vôbec nepotreboval. Na univerzite nepatril k chudobným študentom, ktorí museli po nociach umývať riady alebo leštiť topánky. Práve naopak, jeho otec vlastnil kaštieľ, ktorý bol o niečo väčší ako samotná univerzita a Karl hovorieval, že u nich pracovalo viac sluhov, akoby jeden dokázal spočítať. Prečo chcel potom vyhrať? Pretože chcel dokázať svojím rodičom a hlavne sám sebe, že bol najlepší zo všetkých.

Herman sa na dievča usmial a vytrhol ho z premýšľania. „Ešte stále máme šancu. Ako sa vlastne voláš?“

Paulin mu konečne povedala svoje pravé meno, a potom sa na neho spýtavo pozrela. „Mal by si tu súťaž vyhrať ty. Je to spravodlivé, si Abrahámov syn a som si istá, že si to želal aj on.“

Herman však prestal cítiť túžbu po peniazoch. Nebol predsa žiaden hlupák a sám sa predsa o seba dokázal postarať. Mohol sa vrátiť na univerzitu, doštudovať, nájsť si prácu. Zrazu mal pocit, že všetko sa dalo spraviť jednoduchšie, ako sa na prvý pohľad zdalo. Zadíval sa na Paulin, ktorá sedela na Bleskovi pred ním a usmial sa.

„Možno tú poslednú hádanku môžeme vylúštiť spolu. Dve hlavy sú predsa múdrejšie ako jedna. A ja ti dám moje slovo džentlmena, že ak spoločne vyhráme, podelíme sa.“

Paulin začala váhať, peniaze potrebovala ako soľ. Na svojom dobrodružstve za vzdelaním si už vyskúšala množstvo prác. Pracovala v práčovni, reštaurácii, v knižnici a na mnohých iných miestach. Avšak vzdelanie sa zdalo byť nekonečne drahé. Momentálne dokonca nemala ani len miesto, kde by mohla prespávať. Tajne spávala na univerzite, avšak aj to bolo len dočasné riešenie, skôr alebo neskôr ju niekto odhalí, čo potom?

Nechcela si vziať Hermanove peniaze, nejako začala vnútorne cítiť, že zapojiť sa do súťaže nebolo až také správne rozhodnutie. Avšak keď sa mu pozrela do očí, zazrela v nich akúsi zvláštnu iskru, ktorá nasýtila Hermanov nekonečný hlad. Tá iskra bola jasným dôkazom, že Herman sa už viac nenudil a chuť do života ho opantala tak, ako nikdy pred tým. Paulin mu opätovala úsmev a prikývla. „Idem do toho s tebou, môžeme to vylúštiť spoločne.“

Keď konečne prišli do reštaurácie, obaja sa unavene posadili za najbližší stôl a čakali na čašníka. Starý pán sa na nich milo usmial. „Čo vám môžem priniesť?“

Herman sa rozhodol prevziať slovo a odpovedal za oboch. „Vyberieme si podľa nášho lístku.“ Chlapec vytiahol z vrecka striebornú vstupenku z múzeu a podal ju čašníkovi. Paulin sa na ňu iba nechápavo dívala. Akoto že Hermanova vstupenka bola strieborná, veď hádanka bola jasná, mali si vypýtať zlatú... Mohol sa pomýliť? A čo ak to nebol žiaden omyl.

Paulin zadržala čašníka a vytiahla z vrecka zlatý lístok. „Tu máte môj lístok.“ Čašník sa viditeľne usmial a pobral sa preč.

Hermanove zmätené oči čakali vysvetlenie. „Prečo máš zlatý lístok, veď hádanka predsa jasne hovorila o striebornom.“

Paulin sa zaškerila: „Keď som stlačila dátum narodenia na náhrobku tvojho otca, odhalila sa mi hádanka, podľa ktorej som mala z múzea vziať zlatú vstupenku.“

Herman sa zasmial nad hádankami. „Tým sa všetko vysvetľuje. Ja som totiž stlačil dátum otcovho úmrtia, a potom sa mi odhalila hádanka, podľa ktorej som mal vziať strieborný lístok.“

Paulin začala uvažovať nahlas. „Ale ak boli vstupenky dve, ako vieme, ktorá bola tá správna?“

Chlapec sa zamyslel nad svojím otcom, a potom mu to celé začalo dávať zmysel. Jeho otec musel vedieť, že Herman sa dostane v lúštení najďalej. Niektoré hádanky boli predsa vytvorené presne podľa spomienok z detstva aj reštauráciu Mesačný úsvit poznal iba vďaka tomu. A staručký Abrahám vedel, že rovnako šikovná bude aj jeho najlepšia študentka Paulin. Určite rátal s tým, že do reštaurácie prídu spoločne. Tie lístky museli byť zámerne rôzne.

Herman sa nahlas zasmial. „Myslím si, že ani jeden z tých lístkov nie je správny. K ďalšej hádanke sa určite nedostaneme ani vďaka jednému z nich“

„Čože? To nie je správny ani jeden?“ Paulin neverila vlastným ušiam.

„Oddelene nás k cieľu neprivedú. Otec musel vedieť, že v tomto okamihu sa stretneme a chcel, aby sme sa spojili a ďalej v lúštení pokračovali obaja bok po boku. Iba oba lístky nás dovedú k správnej hádanke.“

O chvíľu im už čašník priniesol chutnú večeru a malý podnos, na ktorom sa nachádzal zrolovaný zvitok s ďalšou hádankou. Paulin sa na čašníka milo usmiala a rozhodla sa overiť si Hermanovu teóriu. „Ak by sme vám dali iba jeden lístok, dostali by sme takú istú večeru?“

Čašník presne vedel, kam tým mierila. „Ak by ste mi dali strieborný lístok, doniesol by som vám olovrant. Za zlatý by som vám naservíroval obed, avšak vy ste mali to šťastie, že ste mi dali oba, a tak ste dostali našu najlepšiu večeru od šéfkuchára. Samozrejme každé jedlo znamená inú hádanku.“ Ledva to dopovedal a už sa pomaly vytratil.

Paulin nemohla uveriť vlastným ušiam. „Ak je toto tá správna hádanka, tak sa nám určite podarilo predbehnúť Karla.“

Herman si bol istý, zadíval sa do orieškových oči a mal pocit, že sa stal najšťastnejším človekom na svete. Nevedel, či ho tak tešilo malé víťazstvo v podobe novej hádanky alebo veselá Paulin, ktorá akoby mu prirástla k srdcu.

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 1
Celkom: 44905
Mesiac: 4641
Deň: 104