Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 8: Posledná hádanka

hudba-nebeska.jpg

article preview

           Karl nebol hlupák, avšak aj keď chcel silou mocou byť najmúdrejším spomedzi svojich spolužiakov, túto bitku sa mu nedarilo vyhrať. Už od prvej triedy mu v žalúdku ležal vychudnutý Paul. Chodil na univerzitu v dotrhaných starých nohaviciach a občas ho dokonca videl zametať chodník. Ako mohli tohto chudáka vziať študovať. Niektorí zo spolužiakov sa z Paula smiali. Vraj mal aj tri roboty, aby si vôbec mohol dovoliť učebnice. Avšak veľký profesor, zvaný aj posledný alchymista, nad Paulom neohŕňal nosom.

            Dokonca sa s ním po hodinách ani neštítil oduševnene diskutovať, akoby si boli rovní. Karl raz videl, ako Abrahám Paula priateľsky potľapkal po pleci, a vtedy v ňom zovrela krv. Paul sa nemusel učiť do skorého rána, aby potom na hodine hviezdil. Stačilo mu za päť minút prelistovať učebnicu a razom vedel všetko, ešte aj to, na ktorej strane bola napísaná poučka. Karla to však neobmäkčilo. Možno mal hlavu génia, ale topánky chudáka, a s takým sa nemienil baviť. 

            Keď im staručký advokát na univerzite prečítal závet, bol si istý, že sa do súťaže zapojí. Poškriabal sa vo svojich ryšavých vlasoch a v hlave sa mu pomaly začal rodiť diabolský plán. Nemusel predsa vylúštiť všetky hádanky, stačilo, aby sledoval Paula. A poslednú hádanku by vylúštil aj sám. Vedel, že Paul nemal koč alebo koňa, bolo mu jasné, že ho ľahko predbehne.

            Sledoval toho chudáka v knižnici, potom na veži, v ovocnom sade, pri soche draka a aj na cintoríne. Vtedy sa mu ho podarilo predbehnúť. Ten hlupák nechal koňa na cintoríne a rozhodol sa ísť do múzea pešo. Túto hádanku Karl vylúštil aj sám. V múzeu bol ako prvý, a nepotreboval dlho premýšľať ani nad miestom, kde sa spájal deň s nocou. Každý šľachtic predsa poznal reštauráciu Mesačný úsvit.

            Na chvíľu sa zľakol, že posledná hádanka môže byť pre neho problémom, a tak sa rozhodol zaplatiť dvom vagabundom, aby Paula zviazali a odviezli za mesto. Karl predsa len potreboval mať na lúštenie dostatok času, a tak nič nenechal na náhodu. Vedel, že v závese za ním bežal aj Abrahámov syn, avšak ten sa z hry vyradil sám, keď sa rozhodol zachrániť Paula. Nechápal tomuto nezmyselnému rozhodnutiu, ale koniec koncov hralo mu to do karát, a tak nemalo cenu zbytočne sa zamýšľať nad Hermanovým krokom.

            Keď mu čašník priniesol na podnose poslednú hádanku, nemohol uveriť vlastným očiam. Bol v tom okamihu prvý a tesne pred cieľom. Jeho hádanka znela nasledovne.

            Nájdeš ma tam, kde slnko nevychádza a mesiac nesvieti. Kde nie je voda ani zem. Nikto ti nepovie, kde som, pretože ma ešte nikdy nikto nevidel.

            Karl nemohol uveriť vlastným očiam, tá hádanka sa mu zdala byť holým nezmyslom. Starý pán musel byť šialený, keď niečo také napísal. Karl nemal ani potuchy, kde mal začať. Veď ako mal ísť na miesto, ktoré sa nachádzalo nikde? Znelo to zvláštne, a tak si Karl s povzdychom vzal svojho hnedého koňa, a pomaly sa s ním prešiel po námestí a dúfal, že mu niečo napadne.

            Chvíľkové zúfalstvo však vystriedala radosť. Z diaľky zazrel, ako sa do reštaurácie vrátil Herman spoločne s Paulom. Ešte pred hodinou by ho poriadne nazúrilo, že tí dvaja nedokončili svoju prácu a nechali premúdreného Paula len tak si utiecť. Ale teraz mu to prišlo celé vhod. Ak mal niekto šancu rozlúštiť túto hádanku, tak určite Paul.

            Potajomky oboch sledoval až do reštaurácie a posadil sa do vzdialeného kúta. Ukrýval sa za veľkým kvetom, cez ktorý sa díval na tých dvoch a radostne si mädlil ruky. Počul, o čom sa tí dvaja zhovárali. Ako mohli byť takí naivní a rozprávať sa o súťaži nahlas?

            Keď videl, že priniesli zlatý a strieborný lístok, priam zúril. Ten starý blázon si z neho určite strieľal. Avšak potom sa dozvedel Paulinino malé tajomstvo. Nebol to totiž jeho chudobný spolužiak, ale dievča a ešte aj klamárka. Žena na univerzite? To bol hotový škandál. Nemusel vyhrať súťaž, aby toho otravného Paula porazil, stačilo povedať rektorovi pravdu, a ten by Paula bez mihnutia oka vyhodil. Na chvíľu zvažoval taký scenár, avšak potom sa v ňom ozvala jeho nekonečná túžba po víťazstve.

            Chcel poraziť oboch a vyhrať všetky Abrahámove peniaze, a až potom pôjde za rektorom a povie mu celú pravdu. Dúfal, že tí dvaja hlupáci mu prečítajú aj poslednú hádanku, avšak boli obozretní a viac sa od nich nedozvedel. Preto sa pobral do múzea a vypýtal si ešte jeden lístok, tentokrát strieborný.

            Najprv zvažoval, že do reštaurácie príde sám aj s oboma lístkami, ale potom sa začal báť, že v očiach čašníka vzbudí nejaké podozrenie, a preto sa rozhodol, že do hry zapojí aj svoju snúbenicu Helen.

            Helen bola pekná blondýna s alabastrovou pleťou, pochádzala z tej najlepšej rodiny a pohŕdala všetkým lacným rovnako ako Karl. Chlapcovi vôbec nevadilo, že nepatrila medzi najmúdrejšie osoby na svete, lichotilo mu, že v ich vzťahu je on ten chytrý. Vždy sa na neho dívala ako na svojho kráľa.

            Snažil sa jej vysvetliť všetky tie hádanky, avšak zdalo sa, že tomu ani zamak nerozumela. „Poslednú hádanku sme spoločne odhalili v múzeu, a preto teraz ideme do reštaurácie.“

            Helen však iba nechápavo triasla svojou malou rozkošnou hlavou, až kým si nerozstrapatila svoje kučery. „Ach, Karl, to je veľmi zložité. Celkom sa v tom strácam. Ty si taký múdry.“

            Chapec ju začal chlácholiť. „Nič nepotrebuješ vedieť. Stačí, ak vytiahneš strieborný lístok a budeš čakať. Keď nám čašník prinesie poslednú hádanku, ľavou zadnou ju vyriešim.“

            Helen sa na neho zasnene pozrela a nemohla uveriť, že má také šťastie, znova opakovala tú jedinú vetu, ktorou Karla tak neskutočne tešila. „Si taký nesmierne múdry, môj drahý.“

            Karl aj s Helen sa posadili do reštaurácie a spoločne vyčkávali čašníka. Ten sa na Karla iba podozrievavo usmieval, videl ho tam predsa už ráno, tak čo tam opäť chcel? „Ako vám pomôžem,“ zmätene sa spýtal.

            „Rozhodli sme sa spoločne s mojou drahou snúbenicou riešiť hádanky bok po boku.“ Položil na stôl oba lístky a zazubil sa.

            Čašníkovi sa to veľmi nepáčilo, ale nemal dôvod nepriniesť im obom poslednú hádanku. A tak sa iba milo usmial a už o chvíľu im servíroval večeru. Karl sa nepoďakoval, iba natešene začal čítať, čo si ten starý blázon vymyslel.

            Musí sa spojiť zlatá so striebornou, aby mohli štyri nohy prejsť po moste, ktorý strážia mátohy.

            Karl presne vedel, o akom moste bola reč. Nachádzal sa za univerzitou a bol taký rozpadnutý, že na ňom visela ceduľka zákaz vstupu. Pri každom kroku sa mohol zrútiť. Avšak po tomto moste nemal prejsť jeden, ale podľa hádanky dokonca dvaja. Mali to byť predsa tí, ktorí si so sebou priniesli zlatý a strieborný lístok z múzea. Helen sa nápad veľmi nepozdával.

            „Mám sa prejsť po nejakom starom moste? Čo je toto za nezmysel. Nemám záujem, to sa pre dámu môjho pôvabu nehodí.“

            „Helen, drahá, ide o obrovské peniaze. Jedna prechádzka ťa určite nezabije.“ Karl sa ju snažil presvedčiť, a ako sa ukázalo, darilo sa mu to.

            Moc peňazí Helen úplne ovládla. Nikdy netrpela núdzou a z chudobných ľudí sa schuti vysmiala, avšak mala pocit, že jeden nikdy nemal peňazí dosť. To bola jediná vec, ktorej ako tak rozumela. Tie všemocné peniaze...

            „Bude mi potešením. Prejdem sa s tebou po moste a ty vyriešiš poslednú hádanku.“

wood-5342951_1920.jpg

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 44907
Mesiac: 4637
Deň: 94