Kráľovstvo Dúhový sen by ste na mape nenašli. Nikto nikdy nenakreslil takú mapu, aby na nej toto kráľovstvo bolo. Ale kráľovstvo napriek tomu existovalo. Ani jeden z jeho obyvateľov nevedel, prečo sa kráľovstvo volalo Dúhový sen, keď tam žiadna dúha nebola. Dokonca ani najstarší obyvateľ kráľovstva, unavený Edgar, ktorý si pamätal na posledných troch kráľov, netušil, prečo malo kráľovstvo taký zvláštny názov.

„Tu u nás je všetko postavené na hlavu, počnúc kráľom.“ Šomral si staručký pán popod nos, keď ho nikto nepočul. Ale nebol jediný, kto nadával na kráľa Andreja. Keď sa večer zotmelo a obyvatelia Dúhového sna sa zamkli vo svojich malých domčekoch, pri svetle sviečky ohovárali bláznivého kráľa.

„Ten naozaj nemá všetkých päť pohromade.“ Hovoril o kráľovi Andrejovi jeden.

„Ach, ten, veď je to obyčajný starý hlupák...“ Pridal sa aj druhý.

Keď to počul tretí, iba mávol rukou. „Nášmu kráľovi už niet pomoci.“

Ľudia mali kráľa Andreja v zuboch pre vysoké dane. Pýtal do svojej pokladnice stále viac a viac, a to napriek tomu, že všetci hladovali, keďže úrody bolo málo. Najprv všetci šomrali, a potom si uvedomili, že zato nie je zodpovedný len kráľ.

„Keby naše kráľovstvo nebolo tam, kde sa končí svet...“ Vzdychol si jeden a ostatní pritakali.

Keď niekto opustil dedinku Dúhový sen a vydal sa na juhovýchod, dostal sa až k útesu. Tam sa však svet nekončil, bola tam ešte rieka. A dvadsať krokov od nej smerom na sever sa nachádzala malá tabuľka s nápisom: O stosedemdesiat krokov sa svet končí. Tabuľku nikto nikdy neprekročil. Každý sa bál vidieť koniec sveta.

Kým o kráľovi sa šírili nepekné reči, s jeho dcérou to bolo úplne inak. Margarétu každý chválil a zároveň ľutoval, pretože jej zomrela mama. „Je to také milé dievča. Len keby mala iného otca, chuderka malá.“

Dospeláci Margarétu ľutovali a deti ju obdivovali. Raz, keď bola v dedinke, ukázalo na ňu prstom špinavé dievčatko. „Chcem byť taká pekná ako Margaréta!“

Princezná mala husté čierne vlasy a prenikavo modré oči. Tie vždy stmavli, keď počula, ako celé kráľovstvo ohováralo jej otca. Raz povedala svojej staručkej slúžke. „Myslím si, že to súvisí s jeho vekom, čím je starší, tým robí väčšie hlúposti.“

Stará slúžka sa pozrela na dievča s miernou vráskou na čele. „Dievčatko, ja si pamätám, že váš otec robil hlúposti už od svojho detstva.“

Margaréta radšej nič nehovorila. Bolo ťažké priznať si, že jej otec bol zlý kráľ. Spočiatku ho obraňovala. Hovorievala: „Otec má svoje muchy, ale je to dobrý človek.“ No jedného dňa hneď skoro ráno Margaréta povedala: „Všetci mali pravdu, je to starý blázon!!“

Princezná by nikdy nezmenila svoju mienku, no napokon ju k tomu donútil sám kráľ Andrej. Rozhodol sa, že sa jeho dcéra musí vydať. Pretože kráľovstvo Dúhový sen sa nachádzalo tam, kde sa končil svet, široko-ďaleko tam nebol žiaden princ. Preto kráľ vyhlásil, že princezná si vyberie spomedzi najbohatších mužov kráľovstva.

Ale vybrať si budúceho princa nebolo jednoduché. Jeden bol chamtivý, druhý bol skúpy a ten posledný hlúpy.

Kráľ Andrej sa na svoju dcéru hneval. „Musíš si niekoho vybrať.“ Hrozil jej prstom, ale Margaréta si nedala dohovoriť.

„Ja by som si rada vybrala, ale ani jeden sa nehodí za kráľa.“ Margaréta sa smutne usmiala. „Otec, ty to nevidíš? Naše kráľovstvo je na kolenách, potrebuje niekoho, kto ho opäť postaví na nohy.“

Kráľ Andrej nad tým iba mávol rukou. „Na kolenách... to sú babské reči. Naše kráľovstvo je na tom lepšie ako kedykoľvek pred tým.“ Potom sa zhlboka nadýchol a vážne sa pozrel na svoju dcéru. „Je na čase, aby si si niekoho vybrala.“

Margaréta za tie roky svojho otca poznala veľmi dobre. Vedela, že je tvrdohlavý, a že vždy musí byť po jeho, preto sa rozhodla vymyslieť lesť. „Otecko, ja si neviem vybrať. Čo keby rozhodla náhoda. Vymysli nejakú súťaž, a kto vyhrá, dostane moju ruku a celé kráľovstvo.“

Kráľovi Andrejovi sa nápad zapáčil. Ale nech premýšľal, ako premýšľal, súťaž vymyslieť nevedel. Pred dvomi rokmi vyhlásil na svoju počesť súťaž v šerme. Všetci šľachtici z Dúhového sna chceli dokázať, že sú tými najlepšími šermiarmi. Šermovali celé dni až do neskorých večerov. Kráľ čakal a čakal, ale najlepšieho šermiara nenašiel. Súťaž napokon zastavil a jeho šľachtici zvyšok polroka preležali v posteli, takí boli unavení.

Andrej sa prechádzal vo svojich komnatách a hovoril sám sebe. „Musí to byť jednoduchá súťaž, inak sa mi unaví celé kráľovstvo.“

O tri týždne kráľ Andrej konečne vyhlásil súťaž. Bola pre rytierov aj pre nerytierov, každý mal dostať šancu.

V dedinke Dúhový sen sa od domu k domu šírila správa, že princeznú Margarétu si vezme ten, komu sa ako prvému podarí uloviť jediného modrého motýľa, ktorý žil v kráľovstve.