Každý, kto chcel získať Margarétinu ruku, mal prísť na hrad kráľa Andreja. Ten mal na pravé poludnie vyhlásiť súťaž. Na hrad prichádzali tí najmenší, ale aj tí najväčší. Niektorí pomalým krokom, iní bežali ako o život.

            Hugo býval na samom konci dedinky Dúhový sen, preto všade vždy chodil ako posledný. Predsavzal si, že na súťaž v love jediného modrého motýľa príde ako prvý. Večer však svoje nároky znížil. „Stačí, ak budem v prvej desiatke.“

            Keď však ráno vstal a zistil, že zaspal, neostalo mu iné, ako prísť na súťaž posledný. „Niekto predsa musí byť posledný.“ Utešoval sa.

            Na hrade bolo toľko ľudí, že Hugo nedovidel na kráľa. Mal veľké šťastie, pretože vďaka tomu, že nebol veľmi veľký, sa mu podarilo prešmyknúť sa dopredu ku kráľovi. Všetci šomrali, keď okolo nich prechádzal. Dokonca jeden plecnatý rytier ho kopol do zadku. Ale ani to Huga nezastavilo. Pomaly sa predieral a na všetkých sa usmieval. „Prepáčte, nechcel som vás predbehnúť.“

            Keď sa Hugo konečne dostal dopredu, vtesnal sa medzi dvoch veľmi divných súťažiacich. Ten prvý bol vskutku veľmi, ale veľmi mohutný. Celé telo mu pokrývali červeno-hnedé šupiny. Keď sa Hugo mierne naklonil dozadu, zistil, že súťažiaci má dlhý chvost. Červeno-hnedé stvorenie malo na hlave prilbu tak, ako ostatní súťažiaci. Iba Hugo na ňu zabudol.

            Ešte raz si prezrel zvláštneho súťažiaceho a zaškľabil sa. Veď to musel byť určite drak. Iba tak pre seba sa usmial. Drak a chcel si vziať za ženu princeznú...

            Potom sa Hugo pozrel na druhého súťažiaceho. Ten ho prekvapil ešte viac. Bol veľmi útly, akoby to bolo iba dieťa. Dokonca aj prilba, ktorú mal na hlave, mu bola veľká. Hugo si skúmavo prezrel decko zo všetkých strán. Chlapča sa na neho pozrelo svojimi prenikavými modrými očami. Z pohľadu vycítil zlosť, a tak sa už radšej díval na kráľa.

            Andrej sa usmial a zmierlivým hlasom povedal: „Týmto vyhlasujem začiatok súťaže v love modrého motýľa.“

            Všetci sa ako na povel rozutekali po kráľovstve Dúhový sen. Hugo si všimol, že drak, ktorý sa tváril, že nie je drak, ale aj to čudné chlapča idú s ním. Hugo sa ich snažil striasť, a tak zrýchlil krok. Obaja čudní súťažiaci ho zrýchlili spoločne s ním. Hugo sa za nimi zmetene otáčal a dúfal, že ho prestanú prenasledovať. Keď šli stále za ním, začal utekať. No vtedy sa rozbehli aj oni. Hugo nechápal, prečo ho prenasledujú. Stále sa za nimi otáčal, až sa napokon prestal dívať pod nohy a narazil hlavou do stromu.

            Hugo na chvíľu videl hviezdičky, a potom mu pomohol na rovné nohy drak. Keď sa Hugo ako tak spamätal, nepekne sa na oboch pozrel. „Prečo ma sledujete.“

            Tento raz sa ozvalo chlapča s piskľavým hláskom. „Nebuď hlúpy. Nikto z nás ťa nesleduje... Kráľovstvo je plné lovcov, všetci išli po dvoch, po troch a niektorí aj po piatich.“

            To Huga natoľko upokojilo, až mu napokon prestalo vadiť, že sú na ceste traja. Šli a šli, a šli, no modrého motýľa nevideli nikde. Mlčali hodinu, dve a napokon aj tri a štyri. Keď sa začalo stmievať, Hugo to už nevydržal. „Keby ste videli modrého motýľa, ako by ste ho chytili?“

            Drak a aj čudné chlapča vytiahli zo svojich plecniakov sieť na chytanie motýľov. Vtedy si Hugo uvedomil, že to bola ďalšia vec, ktorú si na lov nevzal. Chvíľu premýšľal, či by mu jeden z tých dvoch čudákov nepožičal sieť, ale potom tú myšlienku radšej hodil za hlavu.

            Keď sa úplne zotmelo, drak navrhol, aby sa všetci utáborili. Hugo priniesol drevo a drak vyšľahol z papule malý plamienok. Razom bolo všetkým trom teplejšie. Chvíľu ticho sedeli, keď ich chlapča začalo ponúkať chlebom a ovčím syrom.

            Ako prvý sa rozhovoril drak. Zložil si prilbu a zatváril sa vážne. „Viem, že by ste to na mňa nikdy nepovedali, ale ja nie som človek.“ Na chvíľu sa odmlčal, a potom tichučko povedal: „Som totiž drak.“ Ani jedného z lovcov motýľov to neprekvapilo.

            Drak vytiahol veľkú bielu vreckovku a začal smokliť. „Asi sa pýtate, prečo si chce drak vziať princeznú, však? Ja si ju vlastne ani nechcem vziať. Doma v jaskyni ma čaká žena a dve deti. My draky to nemáme jednoduché... žijeme na tých najhorších miestach v celom kráľovstve. A máme tak málo jedla.“

            Chlapča sa vážne pozrelo na draka. „Prečo potom lovíš motýľa.“

            Drak sa doširoka usmial. „Dúfal som, že ak ho ulovím a poprosím kráľa, aby draky mohli žiť inde ako v jaskyniach, tak mi vyhovie.“ Drak sa na oboch usmial a podával im svoju šupinatú ruku. „Volám sa Bruno.“

            Keď Bruno stisol Hugovu ruku, Hugo si bol istý, že mu odpadne. Tak ho stisk bolel. Napokon sa rozhodol, že aj on povie pár slov o tom, prečo chce uloviť motýľa. „Ja tiež veľmi netúžim potom, aby som si vzal nejakú princeznú.“ Zasmial sa sám pre seba: „Každý predsa vie, ako to s princeznami chodí. Sú to namyslené stvorenia... Samozrejme, že sú aj poriadne rozmaznané, keď vždy dostali, čo chceli. Ja vlastne ani nemám rád princezné. Ale povedal som si, že keď to skúšajú ostatní, tak prečo nie aj ja.“

            Hugo sa lovcom predstavil, a potom prišlo na rad zvláštne chlapča. Chvíľu sa na oboch pozeralo cez prilbu. Hugo zachytil jeho ľadové modré oči, a preto sa radšej díval na Bruna. Ešte aj drak vyzeral priateľskejšie ako to decko.

            Neznámy si napokon zložil svoju prilbu a ostatní lovci udivene zhíkli. Sedela pred nimi totiž samotná princezná. „Ja ulovím modrého motýľa a zachránim naše kráľovstvo! Nezabudnem ani na drakov a pomôžem im.“ Margaréta sa na Huga pozrela pichľavo, a ten radšej ani nepípol. Všetci si ľahli a spali.