Choď na obsah Choď na menu
 


Kapitola 3: Tam, kde sa končil svet

moon-5342711_1920.jpg

article preview

Ďalší deň sa im zdal byť ešte dlhší, ako ten predchádzajúci. Potom, ako sa s chlapca vykľula princezná, sa Hugo hanbil čokoľvek povedať. Iba keď sa na neho nahnevane dívala, odhodlal sa konečne odpovedať. „Ja som to tak nemyslel.“

            Margaréta nad tým iba mávla rukou. „Samozrejme, že si to tak myslel.“

            Ešte chvíľu sa hašterili, keď sa ozval Bruno. „Prestaňte, lebo mi z vás vypadnú všetky šupiny.“

            Margaréta zmierlivo prikývla. „Dobre, mali by sme sa sústrediť na motýľa.“

            Všetci traja prišli až k útesu. Bolo im jasné, že zliezť ho, im potrvá niekoľko hodín. Bruno a Hugo si útes chvíľu prezerali, keď si Margaréta vzdychla. „Mám niečo, čo by nám uľahčilo cestu, ale je to od bosorky...“

            Margaréta vytiahla sklenené fľaštičku, v ktorej bola zlatistá tekutina. „Keď vypijeme dúšok, stane sa z nás nejaký tvor s krídlami a preletíme to.“

            Bruno a Hugo sa na ňu znepokojujúco pozreli. Ale Margaréta nečakala na ich odpoveď. Prehltla dúšok a podala fľaštičku ďalej. Obaja boli spočiatku zmetení, ale keď zbadali, ako sa k ním blížia ďalší rytieri, začali piť.

            Margaréta už o chvíľu pocítila čudesnú bolesť v kostiach. Náhle zvrieskla, a potom sa začala zmenšovať. Z ničoho nič bola malá ako palček. Potom sa premenila na ružovo-zeleného kolibríka. Mala síce malé krídla, ale keď ich vyskúšala, zistila, že vie letieť veľmi rýchlo.

            Ako druhý sa premenil Hugo. Nohy mal dlhé a ťarbavé. Stal sa z neho bocian. Chvíľu sa na svoje vychudnuté nohy díval, a potom sa do nich znenazdajky zamotal a s hrmotom spadol horeznačky na zem. Margaréta, ktorá vyzerala ako kolibrík sa rozchichotala. „To nie je smiešne.“ Povedal Hugo, no Margaréta sa smiala ďalej.

            Potom prišiel na rad konečne aj drak. Bruno sa chvíľu bál, ale uvedomil si, že je to to najväčšie dobrodružstvo v jeho živote. Príšerne sa tešil, aj keď premena bolela. Trvalo to iba chvíľu. Bruno si ani nestihol všimnúť, načo sa premenil, keď zbadal vystrašené výrazy lovcov.

            Bruno sa pomaly spýtal. „Čo sa stalo? Niečo nie je v poriadku??“ Margaréta a Hugo mlčali, preto sa pozrel na svoje krídla a od hrôzy zapišťal. „Veď ja som modrý motýľ!! Čo budem robiť, čo budem robiť???“

            Na premýšľanie nemal nikto z nich čas, pretože modrého motýľa zbadali ostatní rytieri a bežali k útesu. Hugo a Margaréta vedeli letieť dostatočne rýchlo, väčší problém bol s Brunom, ktorý nedokázal preletieť útes. Hugo zachytil jedno z jeho modrých krídel vo svojom zobáku a leteli spoločne ponad rieku.

            Keď ju preleteli, Hugo vypľul z úst Bruna a pozrel sa na Margarétu. Očividne na ňu chcel urobiť dojem. „Zachránil som situáciu bez zbytočných slov.“

            Margaréta, ktorá vyzerala ako kolibrík, posmešne zapišťala. „Teraz zbytočne táraš.“

            Trvalo iba päť minút, kým sa zo všetkých opäť stali ľudia. Po premene si museli ľahnúť, pretože ich boleli všetky kosti v tele. Chvíľu ťažko dýchali, a potom sa ako prvá postavila Margaréta. Pomohla na nohy Hugovi a Brunovi a vážne sa na nich pozrela. „Rytieri už zliezajú útes, čo nevidieť nás dobehnú.“

            Hugovi sa zdalo, že sa k ním blíži akosi priveľa lovcov, ak nie všetci. Vyjadril svoje obavy nahlas a Bruno ho zmierlivo potľapkal po pleci. „Tak sa zdá, že už prekutrali celé kráľovstvo a motýľa nikde nenašli, preto prišli hľadať za útes.“

            Ani Hugo, ani Bruno si poriadne neuvedomovali, kde sú. Princezná Margaréta precedila cez zaťaté zuby: „Musíme si dávať pozor, pretože sme na mieste, kde sa končí svet.“ Po týchto slovách všetci zmĺkli a potichu sa vybrali hľadať motýľa.

            Tabuľku s nápisom: O stosedemdesiat krokov sa svet končí, všetci obchádzali. Ale keď traja lovci nenašli motýľa nikde inde, rozhodli sa, že pôjdu až na koniec sveta. Každých dvadsať krokov ich upozorňovala tabuľka, že svet sa čo nevidieť končí. Od konca ich delilo posledných dvadsať krokov, keď Margaréta zbadala jediného modrého motýľa v kráľovstve.

            Opatrne vytiahla sieť. Čakala, že Bruno a Hugo ju budú nasledovať, no tí mali oči niekde úplne inde. Margaréta si myslela, že motýľ sa bude brániť, no ten sa poľahky zachytil v sieti a bolo po love. „Mám ho, mám ho!!“ Zapišťala Margaréta.

            Chvíľu bolo ticho, a potom sa ozval Hugo. „Nehovoril tvoj otec, že v celom kráľovstve je iba jeden modrý motýľ?“

            Margaréta sa pozrela smerom, ktorým sa díval Hugo a Bruno. Bola tam malá tabuľka s nápisom: 0 krokov. Svet sa skončil. Ale svet sa tam očividne nekončil, bola tam lúka a na nej stovky modrých motýľov.

            Hugo bol tými motýľmi zhypnotizovaný. Prestal sa dívať na tabuľku a vykročil na lúku za nimi. Bruno a Margaréta ho už nestihli zachytiť. No keď sa jeho noha dotkla zeme na mieste, kde sa mal končiť svet, vôbec nič sa nestalo. Hugo chvíľu kráčal za motýľmi, a potom jeho pozornosť upútalo niečo iné. Všimol si, že za lúkou sa nachádzala dedinka. Teraz ho nasledovala aj Margaréta a Bruno. Spoločne sa vydali k dedinke.

            Zbadali trh. Obchodníci sa rozkrikovali, kupujúci premýšľali. Kováč podkúval jedného koňa za druhým a mlynár sa chvastal, že jeho múka je široko-ďaleko tá najlepšia. Margaréta sa zamyslene dívala na ten obraz, a potom sklamane povedala: „Otec nás všetkých klamal.“

            Hugo sa ju snažil utešiť, a tak ju potľapkal po ramene. Chcel niečo povedať, ale nestihol, pretože ho prekvapil ruch z lúky. Bolo počuť hrmot ťažkých topánok a vreskot. Všetci rytieri už prišli na lúku. Rovnako zbadali motýľov. Najprv ich chceli uloviť, no potom sa jeden rozbehol na trhovisko a ostatní ho nasledovali ako v tranze.

bocian.png

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.
 


Posledné fotografie





Štatistiky

Online: 2
Celkom: 55685
Mesiac: 3943
Deň: 109